Folklór a javisko… alebo úroda v roku 2020
Možno začať toto zamyslenie doplnením, že terminus technicus úroda je tu použitý širšie, nielen v kontexte tvorby, ale aj v kontexte generačnom — kombinácia tvorby bývalých absolventov — Martin Krigovský, absolvent z roku 2017, súčasných — Marek Grega, ktorí pôsobia v našich popredných telesách ako i súčasného dlhoročného pedagóga katedry, Jána Blahu.
Pohľad na javiskové dianie v oblasti folklóru je tento rok viac ako skromný. Prakticky všetky festivaly a prehliadky (až na súťaž fujaristov v Korytárkach) padli za obeť celospoločenskej pandémii. Ale, aby sme neboli pesimisti predsa sa niekoľko premiér uskutočnilo. A čo ma teší, že všetky majú priamo či nepriamo niečo spoločné s Katedrou tanečnej tvorby na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU.
Všetky tri mali nielen rôzne zdroje inšpirácie v širšom zamyslení, ale i formu javiskového spracovania inšpiračných zdrojov z folklóru. Javisko prinieslo umeleckú výpoveď choreografov oscilujúcu medzi citáciou pôvodného materiálu (Vagonár — Krigovský), individuálnou fantáziou (SĽUK — Grega) a hľadaním adekvátneho pohybového vyjadrenia zvolenej myšlienky (Lúčnica — Blaho).
Hranicami
V januári, presnejšie 25. 1. 2020, sa uskutočnila premiéra Folklórneho súboru Vagonár z Popradu pod symbolickým názvom Hranicami.
Choreografom večera bol absolvent Katedry tanečnej tvorby na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, dlhoročný člen Lúčnice, Martin Krigovský, ktorý je so skladateľom Petrom Jantoščiakom aj autorom námetu. Spoločne vytvorili polytematický program o folklórnych prejavoch (pieseň, obyčaj, tanec) na hraniciach spišského regiónu. Tu si poniektorí diváci spomenuli na program uvedený v roku 2012 pod názvom Spiš, ktorý sa venoval folklóru národností žijúcich, v historických súvislostiach, na Spiši. Voľne citujem z bulletinu:
„Hranice — spájajú či oddeľujú ľudí? Spája ich láska ku svojej dedovizni, k svojim koreňom. Rozdeľuje ich zdedená hrdosť na to osobité — reč, pieseň, obyčaj, temperament, tvrdosť či jemnota.“
Predstavenie dopĺňala filmová projekcia s poetickým textom (Nina Krigovská, Alena Váradyová) a motívom turistu blúdiaceho krajinou (Martin Hubáček), ktorá organicky prepájala jednotlivé časti predstavenia.
Program Hranicami je symbiózou tanečného prejavu, veľmi dobrej speváckej zložky (vedúca Bibiána Černá) a ľudovej hudby pod vedením Daniela Friedmanna. Tvorca programu — choreograf nešpekuloval, neštylizoval, skôr citoval a išiel po pôvodných pohybových prejavoch. Od úvodných Krivian ku Goralom (poľským i slovenským), cez Liptovskú Tepličku a Važeckje do Pohorelej, Vernára, končiac svoje putovanie v Margecanoch.
Záverečná Kukučka bola jediným väčším choreografickým celkom so samozrejmou bodkou na záver — ballabile č. 1. Mladí tanečníci súboru potvrdili, že niet sa čoho báť, stále prichádzajú. Tancovali uvoľnene, bez pátosu, ako keby boli na dedinskej zábave.
Zostáva dúfať, že prvý krok Martina Krigovského vo FS Vagonár nezostane len povinnou jazdou, ale nájde pokračovanie i v ďalších umeleckých výpovediach súboru.
Parade Pictus
Po vyše pol roku mlčania, 25. 9. 2020, sa v Divadle SĽUK konala premiéra uvedená pod názvom Parade Pictus.
Predstavenie je diplomovou prácou študenta choreografie Mareka Gregu, ktorú vytvoril s členmi tanečného súboru SĽUK-u. Samozrejme, že nezabúdam na fakt, že sám je aj výborným tanečníkom tohto telesa. Ako tvorca sa už predstavil v rámci programov SĽUK-u choreografiami Beťare, Na vojne a Vráť sa mi. Na tvorbe hudobnej zložky sa podieľal Vladimír Homola, inak aj výborný cimbalista.
Inšpiráciu našiel Grega v obrazoch popredných maliarov 20. storočia pôsobiacich na Slovensku, ktorí sa inšpirovali ľudovou poetikou, životom na dedine, vojnou, ľudskými pocitmi a vzťahmi — Jána Hálu (Bielenie plátna, Práčky pri potoku), Martina Benku (Matkina pieseň), Vincenta Hložníka (Ďaleko je slnko, Volalo sa to smrť, Matka a syn), košického rodáka Gejzu Kieselbacha (Jazdci) a Jozefa Teodora Moussona (Na pravé poludnie). Malá poznámočka — inšpirácia obrazmi mala svoju predohru v tanci Maľovaní zbojníci Juraja Kubánku, z roku 1965.
Citujem z bulletinu:
,,Galéria obrazov. Miesto, kde sa môžeme stíšiť, spomaliť, obklopiť sa krásou, kde môžeme nechať prúdiť naše myšlienky a fantáziu. Keď sa pozorne zadívame, uvedomíme si, že maľba na nás neprehovára len svojimi farbami. Obraz to nie sú iba farby a ťahy štetca, ale aj príbehy ukryté hlboko v štruktúre plátna, ktoré maliari zachytávajú po stáročia. My sa vďaka nim môžeme na svet pozerať inými očami, načrieť do minulosti alebo aj budúcnosti, spoznávať nepoznané a objavovať nové tajomstvá, životy a krajiny. Skryté príbehy, ktoré nemo čakajú na svoje oživenie prostredníctvom našej fantázie, ktorá im dáva život.“
Premiéru by sme mohli označiť podtitulom Prehliadka tanečných obrazov, keďže tvorca vytvoril svoju, tanečnú podobu obrazov. Tak ako maliari hľadali inšpiráciu v prostredí, kde pobývali, tak aj choreograf hľadal energiu tvorcu v emócii a vnútornej reakcii na obrazy. Dal im realitu v pohybovom vyjadrení prostredníctvom ľudového tanca, samozrejme, že v podobách od citácie po štylizáciu. Tu si dovoľujem konštatovať, že sa držal zeme, neprekročil pomyselné hranice fantázie. A čo bolo ďalším, viac než bežným prínosom, boli výkony tanečníkov súboru. Divák sa tešil, až lebedil, aké množstvo a ako suverénne zvládali interpreti všetky nástrahy Gregovej pohybovej partitúry. Nedá sa nevšimnúť si podiel výtvarnej a hudobnej zložky. Inscenácia je symbiózou hudobno-vokálnej, výtvarnej a tanečnej zložky. Škoda ale, že až na výstup vynikajúceho cimbalistu Vladimíra Homolu s úryvkom z Uhorskej rapsódie č. 2 Franza Liszta zostal hudobný odkaz len v podobe nahrávky. Otázka do budúcna znie, či sa to dá zmeniť?
Konkrétnejšie.
Úvodný obraz nás preniesol do ateliéru, ktorý nám symbolicky predstavil maliarov, tvorcov obrazov, samozrejme aj s dávkou sprievodného textu. Ďalšími dvoma obrazmi Bielenie plátna, Práčky pri potoku sme sa dostali do Važca, s pokračovaním v Pastierskych fígľoch, kde sa nám predstavila mužská tanečná zložka v klasickej podobe plnej vtipu, humoru a tanečnej bravúry.
Nasledujúci, kompaktnejší celok uvádza Matkina pieseň, pri ktorej sa vďaka citlivej interpretácii speváčky D. Hanušovskej divák rozcítil. Pokračuje obrazmi, kde dominuje tematika primárnej pozornosti tvorby M. Gregu — odkaz na vojnu, jej tragickú podobu a lásku — Vojna, Zbohom láska až po dominantu večera Dievča s džbánom. Práve dueto Dievča s džbánom bolo jedným z majstrovských kúskov choreografa a možno, v nadsázke povedať, v ideálnej interpretácii Zuzany Kurincovej a Vladimíra Frištíka. Túto časť vyplnili dva výstupy. Vokálnu časť reprezentuje Halgató, rómske melódie ženskej vokálnej zložky a sólistky Miloslavy Krivošíkovej a hudobný úryvok z Uhorskej rapsódie č.2 F. Liszta v podaní V. Homolu. Divák si vychutnal interpretačnú podobu oboch výstupov.
Záver programu tvorí ďalší uzavretý celok, pozostávajúci zo Zemplínskeho slnka s mizanscény Moussonova múza, ktorý nás unáša na Zemplín, ku ktorému má M. Grega najbližšie. Trh na Sztarayovom námestí, záverečné finále, ballabile č. 2. Prvý a tretí obraz je naplnený tancom a humorom a dokumentuje interpretačnú kvalitu tanečného súboru, ktorý nemal problém s rôznorodou a špecifickou pohybovou partitúrou choreografa. Mizanscéna nám dokumentuje malé dramaturgicko-režijné zamyslenie sa nad obrazmi Jozefa Teodora Moussona, ktorý sa vo svojej tvorbe inšpiroval motívmi mestských trhov z okolia Michaloviec (o niečo podobné sa už pokúsili M. Palanová vo FS Váh — Hála, Benka a Š. Štec v FS Hornád — Musson).
V prípade choreografa Mareka Gregu je možné použiť aj termín „kreatívny tvorca“. Hľadal svoju výpoveď, v týchto pre umelca nie jednoduchých časoch, v mašinérii zvanej folklorizmus. Zostáva len dúfať, že program Parade Pictus nezapadne v prachu SĽUK-u, ale dostane sa aj pred bežného diváka.
Slovenský triptych
Posledným pozdravom, pre tento rok, bola premiéra Lúčnice, 28. 9. 2020 v Piešťanoch pod názvom Slovenský triptych. Pod toto predstavenie je podpísaný pedagóg Katedry tanečnej tvorby doc. Ján Blaho. Hudobnými spolupracovníkmi boli Peter Jantoščiak a Peter Párničan.
Táto premiéra nebola úplne novým predstavením. Je to to vlastne obnovená premiéra z roku 2007, kde mal J. Blaho sekundanta v osobe choreografa Vlada Urbana. Upravená prvá a úplne nová druhá časť nám umožňuje konštatovať, že tento večer sa stal výpoveďou tvorcu s prívlastkom — autorský večer Jána Blahu. Zástoj podielu katedry dopĺňa práca tanečnej pedagogičky, dlhoročnej členky Lúčnice Ivany Kleiblovej, ktorá bola prítomná aj pri pôvodnej premiére a pri novej, druhej časti aj čerstvý absolvent Kristián Dufinec, tiež člen Lúčnice.
Začnem malým konštatovaním. Za väčší či menší prínos možno považovať skutočnosť, že v Lúčnici sa stáva samozrejmosťou, že interpretáciu predstavenia má na svedomí úplne nová generácia tanečníkov a speváčok. Tu poviem, že to zvládla viac než dobre. Z javiska sálala radosť a istota tanečného pohybu.
Z pôvodnej úvodnej časti Na holiach ostala prvá časť s pôvodným názvom doplnená o výborné Helekačky speváckej skupiny. Druhá, nová, časť priniesla množstvo nápadov, ktoré choreograf spracoval do kompozičných celkov s adekvátnym pohybovým vyjadrením (v pozitívnom zmysle slova mi napadá slovná hračka „tance vydumance“). Choreograf sa držal skôr západnej časti Slovenska (napr. Púchovsko, Myjava, Trenčín), kde sa asi cítil doma. Rozvinul tance, ktoré boli tematicky viazané k poľnohospodárstvu, skôr hravým spôsobom, tanečne jednoducho, než pracne vyrobenými tanečnými kompozíciami. V závere samozrejme nesklamal. Zvolil si formu so symbolickým názvom Maštabál, ballabile č. 3.
Tretia časť zostala aj v tejto premiére nosnou, koncepčne uzavretou a tanečne vyzretou. Večer mal dominantu v časti Majstri remeselníci, tentoraz pod názvom Každé remeslo má svoj fortieľ. Choreograf Blaho funkčne a citlivo použil rekvizity, charakterizujúc nimi jednotlivé remeslá, s trochou humoru, preňho typického (už neraz tým vyprovokoval folklórnych starovercov). Záverečný Jarmok — Kratochvíle remeselníkov (pôvodne Zábava remeselníkov) tvoril symbolicky ballabile č. 4.
Na záver…?
Terpsichora nám zoslala pekné pozdravenie, ktoré našlo odraz v tvorivej výpovedi — úrode, prezentovanej spomínanými troma večermi. Nebola to meditácia na tému študent — pedagóg, ale praktická ukážka vzťahu pojmov tvorba — inšpirácia — fantázia ad personam a percepcia diváka.
Zostáva len dúfať, že úroda bude mať pokračovanie v najmenej dvoch polohách. A to nielen v pôsobení katedry, ale i v ďalších kvalitných javiskových „Pictus“ našich umeleckých telies bez ohľadu na ich zriaďovateľské zázemie. V zmysle paradigmy nie ad hoc, ale ad libitum.
— Emil. T. Bartko
