Mám len jednu zásadu: neklamať sám sebe
Profesor Jevgenij Iršai pochádza z Petrohradu z hudobníckej rodiny, no už dvadsať rokov vyučuje kompozíciu na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU. Hudobné diela čerstvého jubilanta pravidelne znejú na slovenských i svetových pódiách, jeho invenčnosť a originalitu oceňuje aj hudobná kritika. Nedávno mu VŠMU s podporou FPU vydala autorské CD “A Glass od Glass”, kde sa predstavil ako skladateľ i ako interpret.
Cesta z Ruska na Slovensko
Ako vás formovalo rodinné hudobné prostredie, nútili vás do cvičenia na klavíri alebo ste jednoducho hudbu nasávali v rodine ako samozrejmosť?
Narodil som sa a vyrastal v rodine hudobníkov. Otec bol výborný huslista a matka bola klaviristka. Môjho staršieho brata začali učiť v špeciálnej hudobnej škole hre na husle, keď som mal dva roky. Ale netrvalo to dlho a po roku a pol to brat vzdal a šiel do obyčajnej školy. Keďže ako ešte malé dieťa som zachytil v rozhovoroch, že matka to veľmi ľutuje a chce, aby aspoň jeden syn venoval svoj život hudbe, bral som to viac menej ako nevyhnutné zlo. Keď som mal 5 rokov, ešte sme bývali v takzvanej „komunálnej kvartire“ (to je veľký byt, v ktorom bývalo niekoľko rodín a mali spoločnú kuchyňu, toaletu a vaňu), nemali sme vtedy ani pianíno. Otec mi teda priniesol malé husličky a snažil sa trochu ma učiť. Mne sa to nie veľmi páčilo a začul som ako matka povedala otcovi, že ma bude učiť hrať na klavír Ppresťahovali sme sa a začali sme bývať v samostatnom byte.Práve vtedy sa u nás doma zjavil klavír a navyše aj piano a dosť často k nám prichádzali muzikanti, kamaráti rodičov,cvičili spolu a muzicírovali. Musím poznamenať, že to boli výborní a veľmi uznávaní muzikanti, a to nielen v Peterburgu (teda v Leningrade) — Anatolij Badchen, Jevgenij Šenderovič, Jurij Kramarov, Boris Rafaľson, Felicia Fondamiskaja a veľa iných. Mňa to určite inšpirovalo a rád som brnkal a niečo improvizoval. Otec niekoľkokrát zapisoval moje pokusy do nôt. Bohužiaľ, pri sťahovaní sa všetky tie zápisy sa stratili.
Otec bol huslista, ale nevybrali ste sa jeho cestou, zaujal vás mamin klavír. Čo ste si z oboch vzali, myslím ich životné postoje, spôsob vnímania hudby, umelecké krédo?
Neviem, či mám nejaké umelecké krédo. Možno áno, ale neviem o tom. Samozrejme, že určité ponaučenia alebo niečo ako životné pravidlá som od rodičov dostával a niektoré mi značne uľahčujú život dodnes. Napríklad, rada: „nesnaž sa byť prvý, vždy niekto bude silnejší, múdrejší, talentovanejší. Nesnaž sa napodobňovať druhých. Ty si jednoducho “Ty” a buď sám sebou. Ak niečo robíš, snaž sa to robiť čo najprecíznejšie, do hĺbky. Nikdy nikoho neobviňuj, že ti ubližuje, nikoho neviň za svoj osud. Nebojuj s kritikami. Nestrácaj čas, vypočuj si a rob lepšie.“
Moji rodičia nemali ľahký osud. Otec zázrakom prežil koncentrák, matka stratila rodičov a sestru, keď mala iba 16 rokov, a jej otca, môjho deda, v roku 1938 odviedli na základe krivého obvinenia. Už nikdy ho nevidela, a preto si matka vyslúžila nálepku „dcéra nepriateľa ľudu“, s ktorou musela žiť. Možno práve preto som sa naučil chápať, že „vždy to môže byť horšie. Netreba sa vzdať.“
Chodili ste na školu pre talentované deti. Má tento druh vzdelania, keď už odmalička sa formujete ako hudobník, význam aj v dnešnej dobe? Dokážu učitelia odhadnúť výnimočný hudobný talent aj u malých detí?
Osobne si myslím, že hudobné vzdelanie od malička má veľký význam pre formovanie osobnosti. Ale, samozrejme, dnes sa úplne zmenil svet a musíme mať na zreteli, že nastupuje, alebo už aj nastúpila, úplné iná doba. Nie je to o tom, či sa dá odhaliť výnimočný hudobný talent. Toto nikdy nebolo až tak jednoduché, pretože talent je veľmi komplexný pojem. To nie je len nadanie ako dobrý sluch, dobré ruky, pamäť, atď. Je to aj húževnatosť, schopnosť fyzickej a duchovnej koncentrácie. Osobne si myslím, že je veľmi dôležité mať rozhľadenosť a poznať aj históriu, literatúru a nielen hudbu. Samozrejme, v nemalej miere umelec potrebuje aj ctižiadosť. A to nie v zmysle byť prvým za každú cenu, ale v zmysle želania pochopiť podstatu, ponoriť sa do hĺbky toho, čo vlastne robí. Dnes rodičia musia mať na zreteli, že ich dieťa vyrastie a musí si nájsť prácu, aby z niečoho dokázalo vyžiť. V podstate to vždy bolo aktuálne, ale keď som bol dieťa, prevládala predstava, že hudbou sa dá celkom dobre uživiť. Toto sa teraz asi zmenilo.
Istý čas ste sa živili v Rusku ako pesničkár. Ako spomínate na toto obdobie?
Nie je to úplne presná informácia. Iba ako pesničkár som sa nikdy neživil. Je síce pravdou, že som písal pesničky a celkom slušne zarábal na tantiémach. Mal som v tom aj určité úspechy a mal som aj predsavzatie, že ak nedosiahnem k 33 rokom svojho života nič závažného v komponovaní serióznej hudby, tak sa budem venovať len komponovaniu pesničiek a filmovej hudbe, aby som uživil rodinu. Ale, keď tie roky prišli, pochopil som, že písať pesničky ma predsa vôbec nebaví a takisto ani hudba k filmu ma nejako nechytila. Čo sa týka hudby k filmu, bolo to možno aj preto, že bolo málo (a vždy aj je) kvalitnej filmovej tvorby a skladateľov je veľa. Nakoniec som po skončení vysokej školy hneď začal učiť a rád učím doteraz.
Z Ruska ste sa rozutekali: otec a brat do USA, vy do Československa. Prečo práve sem?
To je v podstate náhoda. Na Slovensku žije sesternica mojej mamy — Natália. A tak v roku 1991 som dostal od nej pozvanie. Prišiel som vtedy prvýkrát na Slovensko, do Banskej Bystrice, so svojím, vtedy najmladším synom Viktorom. Boli sme tu desať dní a dostal som ponuku od vtedajšieho šéfa Opery, Mariana Chudovského, prísť pracovať ako korepetítor do Opery v Banskej Bystrici. Pár mesiacov som váhal a potom som sa rozhodol, že to skúsim. Potreboval som zmeniť prostredie a trochu ma lákala aj myšlienka, že budem chvíľu sám a budem mať možnosť oslobodiť sa od rutiny a v určitej samote porozmýšľať, čo vlastne budem robiť ďalej.
Predpokladal som, že na Slovensku strávim pár mesiacov a potom sa vrátim naspäť. Rád by som tu spomenul otca tety Natálie, môjho uja, Kostantina Terechova. Pôsobil ako inžinier pre veľkú spoločnosť. Za mlada boxoval a bojoval v majstrovstvách Leningradu v boxe. Bol to veľký, silný muž. Nikdy neštudoval hru na klavíri, ale mal zázračnú schopnosť okamžite si zapamätať raz vypočutú hudbu a hneď ju zahrať svojimi veľkými a ťarbavými rukami na pianíne alebo klavíri. Takú unikátnu pamäť mal Rachmaninov. Robil aj triky. Napríklad klaviatúru zakryli kúskom látky a hral naslepo, ale presne. Bol som nadšený, a aj som mu závidel túto jeho schopnosť: prečo ja nemám takú úžasnú pamäť? Mal som ho veľmi rád a možno raz napíšem o ňom a o jeho vplyve na mňa viac.
Ako sa rodí skladateľ
Pamätáte si na svoje prvé skladateľské pokusy?
Prvé pokusy som mal asi ešte ako dieťa. Ako som už spomínal, rád som improvizoval, ale nič si z toho nepamätám a nič sa ani nezachovalo. Pamätám si len, že som rád improvizoval valčíky.
Čo je pre vás inšpiráciou: istá emócia, situácia, žena ako múza, slovo, čas, termín, peniaze?
Všetko.
Mali ste, či doteraz máte svojich obľúbených skladateľov alebo štýl, ku ktorému inklinujete?
Keď som ešte bol na strednej škole a študoval som paralelne aj hru na klavíri, určite som mal aj obľúbených skladateľov. Láska k hudbe Bacha trvá doteraz. Momentálne si nemyslím, že mám nejakého skladateľa alebo nejaký konkrétny štýl komponovania, ktorý by bol môj obľúbený.
Mnohí hudobní skladatelia sú na pohľad introverti, ale musia otvoriť svoju dušu, aby sa ich myšlienky o svete dostali cez notovú osnovu von. Súhlasíte?
Toto je veľmi diskutabilné, je to skôr romantický názor. Myslím si, že je to absolútne individuálne a u každého sa to prejavuje inak.
Väčší zmysel má predovšetkým hudba, ktorá si nájde svojich poslucháčov. Nenudí ich, zaujme ich. Zároveň je originálna, neskĺzne do gýču. Máte pri skladaní isté zásady, postupy?
Mám len jednu zásadu: neklamať sám sebe a postupov mám dosť veľa. V prvom rade byť čo najflexibilnejší, nesnažiť sa byť originálny za každú cenu a čo najviac pochopiť materiál, s ktorým pracujem.
Cesta za katedru
Kedy vám napadlo, že môžete aj učiť?
Ešte na vysokej škole sme mali, tak ako teraz, predmet pedagogika a v rámci tohto predmetu sme museli odučiť určitý počet hodín a počet žiakov. Okrem toho, moja matka bola výborná pedagogička, a preto sa aj mne táto cesta zdala zaujímavou.
Podľa akých kritérií dokážete vybrať budúcich študentov skladby? Lebo sú talentovaní študenti a nedokážu sa presadiť a sú menej talentovaní, ale zrazu je ich všade plno. Čo je okrem talentu pre vás, pedagógov, dôležité pri posudzovaní študentov?
Na túto otázku je dosť zložité odpovedať. Samozrejme, snažíme sa prijímať na školu nadaných a schopných adeptov. Máme aj stanovené pomerne presné kritéria. Každý rok je však iný. Jeden ročník je veľmi silný a potom dva — tri sú slabšie. Na prijímačkách dávame pozor aj na vedomosti študenta v iných odboroch a druhoch umenia. Na schopnosť samostatne uvažovať. Ale musím aj konštatovať, že, bohužiaľ, teraz sa nachádzame v dobe, keď školy dostávajú dotácie podľa počtu študentov. Samozrejme, tento fakt dosť často ovplyvňuje rozhodnutie prijímacej komisie a občas musíme prijať aj o niečo slabších študentov. Prax ale ukazuje, že nie vždy je to na škodu, pretože dosť často ku koncu štúdia práve tí slabší ukončia štúdium výborne. Viete: „poslední budú prvými.“
Na ktoré pedagogické úspechy ste najviac hrdý?
Najviac sa teším z tých študentov, ktorí na prvý pohľad neboli vôbec veľmi nadaní, ale napokon sa vypracovali na veľmi slušnú úroveň a našli seba a svoje miesto v živote. Pamätám sa, pracoval som vtedy ešte na strednej škole a bol som dosť neskúsený pedagóg, keď raz za mnou prišiel otec jednej dievčiny, ktorá bola, ako sa hovorí, na vyhodenie. Prosil, aby som ju zobral do svojej triedy, pretože si evidentne nerozumela s učiteľom. Mala problémy so všetkým, dokonca aj so zápisom nôt. Bolo mi jej ľúto, a tak sme sa korektne dohodli s jej pedagógom, a začal som sa s ňou rozprávať a diskutovať o všeličom. A tak sa postupne veci začali meniť k lepšiemu. Teraz komponuje skvelú hudbu, vydala niekoľko veľmi zaujímavých kníh o súčasnej hudbe a je v Rusku veľmi uznávaná a obľúbená u študentov.
Skladateľov mužov je podstatne viac ako žien, tie sa vyskytnú len sem-tam. A nielen v histórii, ale aj v súčasnosti. Prečo?
Mám pocit, že teraz sa práve tento jav mení. A to nielen v hudbe, ale aj v politike a v iných odvetviach ľudskej činnosti a jednoducho v celej spoločnosti. Možno o pár rokov sa ma spýtate: prečo tak málo mužov komponuje hudbu?
Skôr, ako som vás spoznala osobne, som držala v rukách vašu knihu Čakanie na Bacha. Vyjadrujete sa teda nielen notami, ale aj písmom. Čím je pre vás písanie dôležité? Lebo píšete aj poéziu…
Poéziu píšem zriedkavo a len pre seba. Občas síce dám niečo prečítať, ale len veľmi blízkym kamarátom. Ešte na strednej škole som nejaký ten čas túžil byť spisovateľom. Potom som nejaký čas uvažoval, že budem lekár, herec alebo režisér, dokonca som uvažoval aj o kariére profesionálneho šachistu. Ale zostal som pri hudbe.
Maľujete, knihu ste si ilustrovali sám, na stenách visia aj vaše obrazy. Ste renesančný človek, či multitalent, máte schopnosť vyjadrovať sa rôznymi umeleckými spôsobmi. Kedy beriete do rúk štetec a maľujete?
Nemyslím si, že som nejaký výnimočný multitalent. Poznám veľa ľudí, či už umelcov, alebo ľudí v iných odboroch, ktorí aj píšu básne, aj maľujú lepšie ako ja, a dokonca robia aj veľa iných skvelých vecí. Keď som mal takých 19 rokov, zoznámil som sa a rozprával s jedným inžinierom okolo tridsiatky a ten vedel o hudbe toľko, čo možno ja neviem ani teraz.
Vnímate aj celkovú politickú situáciu, či dokážete sa odizolovať od vonkajšieho prostredia, ktoré často umelcom ničí inšpiráciu?
Dnes je nevnímať politickú alebo spoločenskú situáciu dosť ťažké a možno aj nezodpovedné. Niekedy mám nepríjemný pocit, že sa vracajú tie nedobré časy, kedy si človek musí dávať veľký pozor na každé vyslovené slovo, pretože „môže byť použité proti nemu“. A občas si myslím, že už aj každá nota „môže byť použitá proti vám.“
Vydali ste nedávno autorský album “A Glass of Glass”. Čo na ňom poslucháči nájdu, čo bolo pre vás inšpiráciou.
Na poslednom disku „A Glass of Glass“, ktorý sme nahrali spolu so skvelým Ladislavom Fančovičom, sú nahraté tri skladby pre dva klavíry. Jedna staršia, Dialoge mit Ligeti, a dve nové. „A Glass of Glass“ a „Inner Landscape“. Už som niekoľkokrát spomínal, že pre mňa je tvorba určitou formou dialógu. Či už s konkrétnym autorom, udalosťou alebo príbehom z histórie, s minulosťou alebo aj s budúcnosťou. Práve na tomto CD sú všetky skladby príkladom podobného dialógu. V skladbe Dialoge mit Ligeti, ktorú som skomponoval ešte v roku 2003 a ktorá premiérovo zaznela v skvelej interpretácii Andrey Balešovej a Ivana Šillera, je objekt diskusie uvedený v názve. Skladba „A Glass of Glass“, v ktorej je takisto jasný oponent, bola skomponovaná v rámci štipendia FPU. Prvotná idea bola reakciou na posledné opusy Phillipa Glassa. Chcel som skomponovať relatívne krátke, trochu ironické dielo do desať minút. Nakoniec sa všetko zmenilo a vyšlo niečo úplne iné a skladba narástla až na 35 minút. Cyklus Inner Landscape pozostáva zo šiestich krátkych a kontrastných skladbičiek, z ktorých každá sa môže interpretovať zvlášť. Skladba je venovaná skvelej klaviristke, talentovanej skladateľke a dcére významného klaviristu Anatolia Ugorckého a jednej z mojich najlepších a obľúbených žiačiek Dine Ugorskej, ktorá pred dvomi rokmi prehrala svoj dlhý boj s rakovinou.
Záverečná otázka: Kde na to všetko beriete čas?
Neviem. Nemyslím si, že robím až tak veľa. Poznám ľudí, ktorí naozaj majú obrovský tvorivý potenciál a sú schopní ho realizovať. Ja som v podstate dosť lenivý človek a musím sa prekonávať. Ale ak sa to dá, snažím sa robiť každý deň aspoň po troške, aspoň jeden takt napísať, aby som si udržal formu, ale aj preto, že ma to zatiaľ ešte baví.
— Valéria Koszoruová
Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
