Nepýtaj sa, čo pre teba urobí škola, povedz, čo ty urobíš pre školu.
Profesor Daniel Buranovský je prorektorom pre rozvoj, umeleckú činnosť a výskum od roku 2015. Po štúdiu na Konzervatóriu v Žiline absolvoval HF VŠMU, v roku 2003 sa habilitoval na docenta a v roku 2012 bol vymenovaný za profesora. Je dlhoročným interpretom — sólistom a komorným hráčom, pedagógom a človekom aktívnych myšlienok. So svojím interpretačným umením navštívil väčšinu štátov Európy, Severnú a Južnú Ameriku aj Japonsko a Kóreu. Dnes ho navštívime s rozhovorom o úskaliach funkcie prorektora, aj o spomienkach a plánoch.
Vaše osobné a umelecké spolužitie s Vysokou školou múzických umení už prekročilo niekoľko, verím, krásnych desaťročí. Ako to všetko začalo?
Moja životná epizóda študenta na HTF odrážala „predrevolučnú“ dobu a bola poznačená mojim poškodeným kádrovým profilom v predstavách socialistických aparátčikov. Otec, mimochodom absolvent VŠMU v dirigovaní, bol donútený po politickom prenasledovaní a zbavení pozície šéfdirigenta opery v Banskej Bystrici opustiť Československo. Emigroval do vtedajšieho Západného Nemecka a za ilegálne opustenie republiky bol v neprítomnosti aj odsúdený. Otec sa nikdy politicky neangažoval, bol predovšetkým hudobníkom telom aj dušou, a tak sme našťastie neboli v hľadáčiku ŠtB. No aj tak som nevedel, či sa vôbec dostanem na vysokú školu. Našťastie som veľmi dobre obstál na prijímacích skúškach a verím, že aj s pomocou niektorých statočných pedagógov som mohol ďalej študovať. Veľmi mi pomohol vtedajší dekan fakulty a môj pedagóg, prof. Starosta. Nemal som veľké očakávania, že „urobím dieru do sveta“, a snažil som sa v tichosti študovať. Na moje prekvapenie sa mi však podarilo počas štúdia niekoľkokrát vycestovať na „západ“, na majstrovské kurzy do španielskeho Santanderu, na Sibeliovu akadémiu do Helsínk i na hudobný festival do nemeckého Bonnu ako sólista koncertu s komorným orchestrom.
Bola Vaša cesta od úspešného a reprezentatívneho absolventa HTF k sólistovi a pedagógovi HTF priama? Ako sa doba podpísala na nej?
Štúdium som ukončil práve v roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou a spoločenské zmeny som prežíval ako vojak základnej služby vo Vojenskom umeleckom súbore so sídlom na konci Obchodnej ulice. Vo vrecku som mal aj Cenu ministra školstva za vynikajúci prospech a umeleckú reprezentáciu školy, ktorá mi nakoniec pomohla v tom, že za VŠMU získala pre mňa miesto asistenta. Bol som veľmi šťastný, pretože som už bol v tom čase ženatý a medzičasom sa nám narodila prvá dcéra. Revolučné udalosti mi priniesli aj skrátenie vojenskej služby, a tak som sa mohol vrhnúť do pedagogického a umeleckého života na škole. Hneď som „vyfasoval“ pozíciu tajomníka katedry pri jej novozvolenom šéfovi prof. Lapšanskom. Bolo to zložité obdobie plné zmien v oblasti personálnej i legislatívnej. Každý rok sa menili podmienky i okolnosti štúdia, neustále sme prepracovávali študijné materiály a prispôsobovali sa novým požiadavkám a trendom. Kultúra v tom čase nemala na ružiach ustlané, zanikali, alebo sa transformovali staré štruktúry hudobných organizácií (Slovkoncert, Hudobná únia). Všetko bolo v pohybe. Vtedy som si hovoril, že by bolo lepšie narodiť sa skôr a už mať určitú spoločensko-umeleckú pozíciu aj prostriedky, alebo sa narodiť neskôr a naplno využiť nové perspektívy. Získal som možnosť koncertovať i vyučovať hlavný predmet a na škole som sa cítil veľmi dobre, bol som v profesionálnom umeleckom prostredí, ktoré som dobre poznal a získaval som umelecké i pedagogické skúsenosti. Neskôr som absolvoval doktorát u prof. Idy Černeckej. Bola to skvelá skúsenosť. Vedel som, čo chcem, a spolupráca s pani profesorkou bola veľmi inšpiratívna a kolegiálna. V oblasti koncertného života som bol viac naivný, pretože som si myslel, že po úspešných koncertoch a gratuláciách dostanem automaticky ďalšie možnosti. Bohužiaľ, v tomto období agentúry len s námahou prežívali pre nízke honoráre, neadaptovali sa dobre v novom spoločenskom systéme a zanikali.
Vy ste však mali aj skúsenosť s neeurópskym hudobným prostredím…
Áno, v roku 1999 som využil možnosť vycestovať do Južnej Kórey na univerzitu v Daegu, kde som pracoval ako hosťujúci profesor. V tom čase mala takmer každá kórejská univerzita „svojho“ cudzinca, ktorý vlastne reprezentoval školu. Vyučoval som, koncertoval, nahral som reprezentačné CD školy so školským orchestrom. Bola to zaujímavá skúsenosť, po roku som však túžil vrátiť sa domov, k rodine. Zdalo sa mi komplikované a málo perspektívne vycestovať aj s rodinou, dvoma deťmi do pomerne exotickej krajiny, kde napriek veľmi solídnym podmienkam nebola umelecká úroveň na dostatočnej úrovni.
Po návrate na VŠMU ste sa vrhli späť do víru nášho koncertného života aj života školy, habilitovali ste sa na docenta a viedli ste Katedru klávesových nástrojov dvanásť rokov. Od roku 2015 pôsobíte vo funkcii prorektora pre rozvoj, umeleckú činnosť a výskum. Mala som tú česť a radosť byť v tom čase doktorandkou katedry. Písala som dokonca zápisnicu zo zasadnutia katedry, na ktorom bolo oznámené vaše menovanie do novej funkcie. Čo sa vtedy do zápisnice nedostalo a čo ma dnes zaujíma je, aká pozitívna motivácia stála pred vašim prvým vstupom do dverí prorektorskej kancelárie?
Ak hovoríme o pozitívnej motivácii hnacím motorom musí byť snaha o zlepšenie. To znamená, že je dôležité, aby sme videli aj problematické záležitosti a hľadali spôsob ako ich napraviť. Cítil som, že by som chcel presadiť niektoré zmeny, aktivizovať kolegov. Mal som do toho guráž a preto som aj takto vystupoval. Hlavou mi vírila myšlienka, ktorú som si „požičal“ od prezidenta Kennedyho, parafrázovaná by znela v tom zmysle, že „nepýtaj sa, čo pre teba urobí škola, povedz, čo ty urobíš pre školu“. Mal som pocit, že túto myšlienku by si mal osvojiť každý zamestnanec. Po dlhých rokoch na HTF vo funkcii vedúceho katedry klávesových nástrojov bola pozícia prorektora pre mňa nová výzva i tak trochu „terra incognita“. Ako sa vraví — zmena je život — a aj preto som funkciu prijal. Zmenil som prostredie, aj keď nie úplne. Na jednej strane ma mrzí, že som do značnej miery stratil prehľad o každodennom živote na našej katedre, na druhej strane som sa zoznámil s mnohými milými kolegami z rektorátu i sesterských fakúlt. Dúfal som, že v spolupráci s pani rektorkou nastolíme nového, pozitívnejšieho ducha spolupráce medzi fakultami a pokúsime sa konsolidovať vzťahy a nastaviť parametre, ktoré v predchádzajúcom období neboli ideálne. Myslím, že sa to aj podarilo.
Aký je na začiatku roka 2021, po skúsenostiach z prvej “päťročnice”, váš pohľad na úlohy vašej funkcie?
Hneď od začiatku som si uvedomoval limity tejto funkcie. Úloha prorektora je predovšetkým koordinačná, štatistická a reprezentatívna. Všetka umelecká činnosť i výskum sa odohráva na fakultách. Prorektor preto pracuje s hotovými údajmi a danou úrovňou týchto činností. Samozrejme, spolu s vedením školy prijímame strategické rozhodnutia o jej ďalšom smerovaní. Je to veľmi zaujímavá súvislosť. Neustále si uvedomujem skutočnosť, že celý svoj profesionálny život na tejto inštitúcii venujem boju o postavenie umeleckých škôl v spoločenskej transformácii od roku 1989. Avšak dodnes ešte stále nemajú vysoké školy stabilnú pozíciu a adekvátne postavenie v spoločnosti. Vývoj priniesol predovšetkým nárast počtu škôl, ktorý priniesol atomizovanie financií. O kvalite vzdelávania sa ešte stále vedú diskusie a pri jej hodnotení sa menia podmienky.
Množstvo rôznorodých úloh, ktoré je potrebné v takejto funkcii riešiť si vyžaduje racionálny prístup a emočný odstup.
Sedíte často za hradbou papierov a zodpovednosti?
Práca prorektora je spojená aj s množstvom byrokratickej „papierovej“ práce. V pozícii vedúceho katedry som viac pracoval spolu s kolegami, teraz je to skôr samostatná činnosť. Mám na starosti aj pracovné oblasti, kde je moja úloha predovšetkým koordinačná. Uvedomil som si, že funkčnosť každej oblasti závisí od toho, či hierarchia právomocí, zodpovednosti je správne rozdelená a transparentná a či na každom stupni je funkčný článok. Miera výkonnosti jednotlivcov sa často veľmi líši v závislosti od miery ich zodpovednosti. Vzhľadom na stúpajúce, často až enormné byrokratické zaťaženie pracovníkov vo vedúcich funkciách sa akoby rozdelila spoločnosť zamestnancov na tých, ktorým ich schopnosti a angažovanosť priniesli kumuláciu funkcií a s tým aj vysokú mieru zodpovednosti a tých, ktorí im radi túto zodpovednosť delegujú. Táto druhá skupina sa potom delí na vysoko umelecky angažovaných, ktorí sú vyťažení svojimi umeleckými povinnosťami mimo školy a tých, ktorí sa vezú na tejto vlne bez výraznejších výstupov.
Čo vnímate ako najväčšie negatívum vašej aktuálnej pozície?
Funkcia prorektora mi vzala môj osobný čas. Prišiel som takmer o všetok priestor pre osobné prežívanie životných situácii v rozmere, na ktorý som bol dovtedy zvyknutý. Som unášaný prúdom okolností a musím nevyhnutne riešiť procesy, ktoré sa v jednom čase vynárajú zo všetkých oblastí mojej gescie. Najväčšou záťažou je pre mňa obsah dnes často používaného anglického slova „multitasking“. Množstvo rôznorodých úloh, ktoré je potrebné v takejto funkcii riešiť si vyžaduje racionálny prístup a emočný odstup. Pokiaľ sa jedná o povinnosti, ktorým sa venujem len ja sám, dokážem sa s nimi bez problémov vyrovnať. Pokiaľ je však potrebné riešiť problémy spoločne, vstupujú do hry personálne vzťahy, kde niekedy neschopnosť separácie pracovných a osobných vzťahov a rôzne názory na spôsob riešenia problémov spôsobujú komplikácie. Za negatívum považujem aj to, že pracovné závery a požiadavky formulované na rektoráte nie sú vždy dostatočne prepojené s fakultami. Jednoducho povedané z rektorátu na fakulty je niekedy veľmi ďaleká cesta. Pripravujeme vnútorný intranetový systém, ktorý by zlepšil korektnú informovanosť medzi rektorátom a fakultami.
V akom vzťahu sú ale klavirista Daniel Buranovský a prorektor profesor Buranovský? Nežiarlia na seba?
Žiarlia. Nie sú však dvaja, sú minimálne traja. Klavirista, pedagóg, funkcionár. Kradnú si navzájom čas a koncentráciu. Na druhej strane, všetci spolu, napĺňajú môj život vrchovato. K tomu však ešte po príchode domov sa s nimi začne dohadovať otec a manžel Buranovský. Najväčším nepriateľom je, ako sa ukazuje, čas. 24 hodín je príliš málo. Celý život som trochu netrpezlivý a všetko by som chcel dosiahnuť hneď, čo najskôr. Život ma však naučil, že veci prichádzajú pomaly, pozvoľna a omnoho pomalšie a v ďaleko menších krôčikoch, ako by som si želal. Šťastie však je, pokiaľ prichádzajú a pokračujú tým správnym smerom. Dôležité je naučiť sa byť trpezlivý, pokiaľ možno nemeniť názory a popri tom sa naučiť čo najefektívnejšie relaxovať.
Môže byť netrpezlivo trpezlivý prorektor vo svojich plánoch snívajúci a odvážny alebo musí byť pragmatik?
Myslím, že ďaleko lepšie je byť pragmatický. Svoje sny a odvahu uzatváram do svojej mysle, pretože ju potrebujem predovšetkým pri svojej umeleckej práci, ktorej sa nemôžem vzdať. Svoj malý ostrovček pragmatickosti vkladám do funkcie. Prišiel som do funkcie s idealizmom, ktorý sa postupne menil. Napríklad som po nástupe do funkcie presvedčil dekanov, aby prijali môj dotazník pre všetkých vedúcich katedier, kde som sa ich pýtal ako sú spokojní s ich pracovným prostredím, v personálnych otázkach, aké sú ich výstupy, a čo by bolo potrebné zlepšiť. Niečo z ich požiadaviek a postrehov sa podarilo zlepšiť, dosiahnuť, ale mnohé zostalo len na papieri. Samozrejme „z objektívnych príčin“. Tiež som sa napríklad snažil presvedčiť kolegov, aby sme k výročiu školy v uplynulom roku skúsili vytvoriť spoločný projekt výročného veľkolepého diela v spolupráci so všetkými fakultami, ale nenašiel som podporu. Som ale rád, že sme oživili interný grantový program, kde dúfam a verím, sa nájde niekto, kto bude mať odvahu takýto projekt predložiť aspoň v komornom rozsahu a možno neskôr vznikne skupina kreatívnych ambicióznych partnerov na fakultách pre veľký spoločný projekt. Samozrejme, okrem pragmatizmu majú u mňa stále miesto aj moje predstavy alebo túžby a musím sa snažiť, aby sa stali realitou. Mojim najväčším snom je zrealizovať projekt obnovy nástrojov na HTF.
A tento váš sen k tvorivému potešeniu študentov i pedagógov veľmi neochvejne uskutočňujete a nasmerovávate na cieľ. Ak by bolo možné symbolicky si zarámovať spokojnosť s už dosiahnutým cieľom, čo by viselo nad vašim pracovným stolom? Alebo by tam už bola celá galéria?
Asi žiadna galéria, ani významný cieľ. Mám pocit, že dosiahnutý cieľ sa skladá s malých dosiahnutých cieľov a nie iba mojou zásluhou. Predovšetkým je každý výsledok práce prorektorov zásadne podporený pani rektorkou, ktorá svojimi skúsenosťami, pragmatickosťou, dôslednosťou postupne konsolidovala takmer všetky oblasti života školy od hospodárskeho, cez personálny a študijný. Portfólio mojej činnosti, ako som už spomenul, prebieha z veľkej časti na fakultách, týkajú sa ma však aj oblasti, kde môžem zasahovať skôr organizačne a koordinačne než vyslovene odborne, ako napr. oblasť IT, kde sa nám napokon podarilo zásadnejšie zlepšiť situáciu, ale rozpísať všetko, ako sa táto oblasť v uplynulom období u nás vyvíjala, by zabralo celý tento rozhovor. Oblasť edičnej činnosti je podľa mňa takisto vo veľmi konsolidovanej podobe predovšetkým vďaka spolupráci s pani Koszoruovou, ktorá má bohaté skúsenosti a dokáže vykonávať takmer všetky druhy činností, ktoré s edičnou činnosťou súvisia. Rovnako oblasť majetku, ktorá spadá do mojej koordinačnej kompetencie v oblasti vyraďovania a škodových udalostí, má svoje úskalia predovšetkým v oblasti kompetencií pri jeho inventarizácii a zodpovednosti s jeho správou, ale snažíme sa „urobiť poriadok“. Najpodstatnejší cieľ je však postavenie školy a jej odborné výsledky v oblasti umeleckého vzdelávania. Tomu všetci vo vedení venujeme najviac času a myslím, že pozitívne výsledky sa dostavili.
Cítite po rokoch na tejto pozícii, že vám funkcia ruky zväzuje alebo rozväzuje?
Nedá sa to tak jednoznačne povedať. Je to vždy o spolupráci. Dlho som si držal v hlave jednu myšlienku, už si nepamätám, kde som ju čítal — prečo na Slovensku tak pomaly postupujeme v ceste dobehnúť úroveň „západných krajín“. Je to predovšetkým neefektívnosť vo vnútri inštitúcií, to že veľa energie musíme vynaložiť na riešenie problémov na fungovanie systému v rámci školy. VŠMU je určite výnimočná inštitúcia, ktorá má svoje špecifiká, a často práve správa týchto špecifík stojí mnoho energie, aby bolo možné z nich urobiť dokonale fungujúci systém. O toto sa veľmi snažíme, ale niekedy to naráža na rozdiely v tom, ako si to kto predstavuje. Systémové požiadavky totiž prichádzajú predovšetkým „zhora“, ministerstvo potrebuje exaktné dáta a nerieši to, či našim pracovným nástrojom je často aj efemérnosť umeleckých ideí. V inštitúcii, kde pracujú výrazné a významné osobnosti, je niekedy ťažké vytvoriť unifikovaný systém. Pre umelecky zmýšľajúceho človeka sa v mnohých aspektoch môže javiť ako absurdný. Je potrebné si neustále opakovať, že sa musíme snažiť unifikovať systém výstupov vzdelávania, avšak nie samotné umenie.
Ruky často zväzuje predovšetkým zodpovednosť. Pokiaľ niekto zodpovednosť necíti, môže sa k výsledkom svojej práce stavať ľahostajne. Zodpovednosť je kľúčom k dobrým výsledkom. Pokiaľ máte na zodpovednosti výsledky práce iných, potom je ten pocit úplne odlišný a zložitejší ako vlastná zodpovednosť. Takže v oblastiach, kde necítim, nevidím tímových spolupracovníkov, mám pocit zviazaných rúk.
Zoznámil som sa so skvelými ľuďmi, našiel som medzi nimi veľa priateľov.
Do funkcie ste prichádzali s myšlienkou zmeny aj s úmyslom urobiť niečo pre školu, niečo jej dať. Ako na oplátku funkcia zmenila vás a čím sa vám odvďačila?
Naučil som sa zvládať rôzne situácie s väčším racionálnym prístupom, hoci vo svojom umeleckom živote pracujem s emóciou. Funkcia prorektora mi ale predovšetkým dala možnosť bližšie spoznať pracovný život najbližších kolegov na rektoráte, ale aj kolegov na sesterských fakultách. Zoznámil som sa so skvelými ľuďmi, ktorých som predtým poznal veľmi málo, našiel som medzi nimi veľa priateľov. Zistil som progresívnosť v ďalších oblastiach umeleckého života na škole, ktorým som predtým nevenoval dostatočnú pozornosť. Vo vedení sme dokázali spoločne presadiť dôležité idey rozvoja školy, podarilo sa nám dotiahnuť viaceré procesy, ktoré priniesli výsledky v podobe výrazného navýšenia rozpočtu, väčšieho poriadku v dokumentovaní a prezentácii umeleckej a vedeckej činnosti pedagógov. S veľkým obdivom sledujem prácu pani rektorky, ktorej dlhoročné skúsenosti, skromnosť, pedantnosť, pracovitosť a zároveň veľkorysosť spôsobila, že škola sa za ostatné roky stabilizovala, ekonomicky výrazne posilnila, vzťahy medzi fakultami sa výrazne zlepšili a práca v kolektíve vedenia je zmysluplná a prínosná. V minulosti tomu tak nebolo. Sám som si napätých situácií užil aj ako predseda celoškolského senátu, kedy po roku plnom mimoriadnych zasadnutí senátu vzišlo nové vedenie školy.
Keď ste po mimoriadnych i nemimoriadnych zasadnutiach unavený, akú skladbu si najviac túžite zahrať?
Bezprostredne po úradných povinnostiach je ťažké prepnúť do hudobného módu. Pri klavíri si rád na začiatku zahrám nejaké nezáväzné skladby napríklad z listu z nôt, ktoré mám z rôznych študijných dôvodov na kôpke na klavíri. Veľmi rád si zahrám Bachov chorál „Jesus bleibet meine Freude“, ktorý, keď ho hrám, cítim, akoby som si umýval ruky, alebo sa očisťoval. A až postupne sa koncentrujem na repertoár, ktorý potrebujem aktuálne naštudovať.
A na ktoré pracovné stretnutie na najviac tešíte po odohraní náročného koncertu?
Po odohratí náročného koncertu by som omnoho radšej dal prednosť stretnutiu s priateľmi a uvoľnenej konverzácii. Ťažko by som bol schopný dôležitého pracovného stretnutia. Našťastie koncerty sa konajú väčšinou po pracovnej dobe.
Aktívni interpreti a pedagógovia komunikujú najmä hudbou a o hudbe. O čom radi komunikujú prorektori?
Prorektori sú takí „generáli bez vojska“. Moje portfólio (umenie, výskum a rozvoj) by naznačovalo, že ja som zodpovedný za všetko umenie a výskum na škole. Od začiatku som však pochopil, že cieľom vo funkcii je rešpektovať a podporovať umelecký a výskumný život na fakultách. Prorektor, či už rád alebo nerád, komunikuje hlavne o štatistikách, sumarizuje, vyhodnocuje. V zásade získava prehľad o tom, ako plynie činnosť na škole. Počas funkcie som sa musel, ale aj chcel, zúčastňovať rôznych zasadnutí nielen na úrovni vedenia školy, ale i v rôznych komisiách nad úrovňou školy smerom k ministerstvu, ako napr. v Rade pre rozvoj a financovanie pri Rade vysokých škôl, či na náročných rokovaniach v komisii zriadenej ministerstvom pre implikáciu systému excelentnosti vo vedeckej a umeleckej činnosti. Ocitol som sa v situáciách, keď bolo potrebné hájiť naše záujmy. Bolo zložité byť obklopený exaktnými vedcami a obhajovať význam umenia, ktorý nedovoľuje vždy vtesnať ho do tabuliek a exaktných stupňov.
Prezraďte nám, čo dôležité vás čaká a neminie v najbližšom období.
Je to momentálne predovšetkým práca na škole — aplikovanie nových kvalitatívnych štandardov vzdelávania, ktorým momentálne žije celé vedenie školy. Žiadame o akreditáciu nových študijných programov, ktoré komprimujú existujúce programy, a s tým je spojená extrémna záťaž pri príprave všetkých potrebných dokumentov. Som veľmi rád, že napriek aj veľmi obmedzenému času, v ktorom musíme dokumentáciu pripraviť, zostal čas na mnohé myšlienky o zvýšení kvality, ktoré sa podarilo presadiť v obsahu študijných programov. Týmto však proces zavedenia štandardov nekončí, pretože je potrebné nastaviť mechanizmy, ktoré zaručia ich udržanie a rozvoj, a my sme povinní tieto parametre nastaviť a zaviesť do praxe.
V umeleckých snaženiach sa musím držať pri zemi. Pandemická situácia spôsobila zemetrasenie v oblasti interpretačnej činnosti. Množstvo koncertov sa neuskutočnilo, takže ani nie je jasné, či po úplnom obnovení verejného života sa ešte dodatočne uskutočnia, alebo jednoducho už prídu nové príležitosti. Nedávam si preto momentálne žiadne významnejšie ciele. Veľmi ma napĺňa kontakt s mojimi študentmi, záleží mi na oblasti vyučovania. Som veľmi rád, že môžem sledovať ich vývoj a prispieť k tomu, aby ukončili školu ako umelecky sebavedomé bytosti, ktoré majú jasný svoj tvorivý profil a predstavu o vlastnom pôsobení vo svete interpretov.
— Xénia Jarová
