Peter Mikuláš : Zavírená doba priniesla myšlienky o ničote
Ďakujem za otázky. Tretí deň zvažujem, čo s nimi a či vám vôbec odpovedať. Sú na jednej strane mimoriadne široké a obsahovo obrovsky hutné a na druhej, nachádzam sa v stave núdze, čiže prekážke. Presnejšie prekážke v práci zo strany zamestnávateľa, skoro ako každý, ale aby ste rozumeli, ja som v prekážke aj môjho osobného vzduchoprázdna. Nedá sa mi len tak formulovať ako bežne, spomínať, hodnotiť. Život ma nastavil, aby som nie pre „teraz“, ale pre budúcnosť plnil, na mňa a len podľa mňa, kladené denné požiadavky na umelecký výkon v opere, na koncerte. Ako švihom tetivy mám odrazu pred sebou vákuum. Asi sa v niektorých z ďalších odpovedí vrátim k tomu, čo som vám týmto úvodom potreboval povedať, ale zdravý rozum diktuje — Mikuláš, nebor sa s tým, čo je len tvoj problém a hľadaj. Žiť treba. Treba odložiť emóciu, nech je akákoľvek dutá a tešiť sa z milisekundy toho, čo bolo, aké to bolo krásne a aká vie byť tá milimilisúčasť mňa samého nádherná a naplnená dokonca aj v tomto náhle nepochopiteľne zložitom čase. Takže, ďakujem vám za príjemnú provokáciu, prijímam ju, odliepam sa od vlastného zaharúšenia sa do seba a poďme k prvej nedokonalej odpovedi na prvú z mnohých, vynárajúcich sa, pre mňa veľmi krehkých otázok.
Opera má v Bratislave pevné zázemie, už vyše tristo rokov existuje v tomto este operná scéna. Opera má aj pevné miesto v SND, 1. marca 1920 začala svoju činnosť premiérou Smetanovej Hubičky. Ak sa obzriete späť, ktoré obdobie považujete za dôležité, umelecky plodné, na ktoré môže byť Opera SND právom hrdá?
Všetky obdobia našej opery, aj tie predo mnou, mali úžasné a umelecky plodné momenty. Už len samotný fakt, že profesionálna opera na Slovensku vznikla, bol mimoriadny čin. Ako a prečo, nechám na bádateľov. Domnievam sa ale, že vznikla z potreby, aby sa na našom malom fliačku Európy narodil dovtedy kvalitný nevídaný žáner, vôbec nie každodenný, lež vzácny, plný doslova globálnych výpovedí o človeku, jeho cítení, o jeho dobrote a zlobe. Kto ho miluje, vie o čom hovorím. Veď si len predstavme: Svätopluk. Nadčasový príbeh vládcu s nadčasovým odkazom, nielen pre malý národ, ale aj pre ľudskosť ako takú. Cikkerov Mister Scrooge. Tak isto, ale oveľa viac o cennosti lásky. Peleas a Melisanda. Porgy a Bess. Fantastické inscenácie a k tomu nespočetné množstvo vynikajúcich umelcov. Žili a tvorili aj napriek spoločensko-politicky zvráteným dobám, ktoré sa na nás valili a vzápätí nám rúcali veľmi veľa pekného a vzácneho, no ich umenie sa stalo doslova večným. Na tomto malom priestore sa ale radšej sústredím na moje vlastné štyridsaťročné obdobie, vyberiem zopár podstát, kedy som začínal s profesionálnym bytím, a potom naplno žil na scéne Opery SND. Za eléva ma prijali v roku 1978. Nepociťoval som žiadne obmedzenia dookola „kvitnúceho“ režimu, naopak, patril som do generácie, ktorá dostala mimoriadnu šancu. Prečo, z akých príčin, to je tiež na hĺbavé bádanie. Môj názor je, že v poslednej agónii kostrbatého experimentu na ľuďoch — zvanom komunizmus –, potreboval režim súrne valuty, aby aspoň ako tak ekonomicky živoril v konkurencii prosperujúcich štátov, a tým nás vlastne použil ako výkladnú skriňu. Na Západ sa začalo jazdiť s predstaveniami opery SND cez komerčné západné umelecké agentúry. Avšak aj toto bola pre mňa, začínajúceho, úžasná vysoká škola profesionality. Hlavne však nastalo odrazu niečo nečakané, ako spasenie: v tej studenej dobe, ako Deus z neba, prišiel Peter Dvorský. Tento prvolezec, a doslovne talent-hrdina, Slovensku otvoril svet. Preniesol k nám do divadla nevídanú atmosféru zo špičkových operných scén sveta, dovtedy u nás iba tušenú, a z obrazovky viedenskej televízie len tajne obdivovanú. Vy sama skryte konštatujete, že to bola doba pre mňa, ergo pre nás, mimoriadne prajná. Neviem. Viem len, že skoro všetci, vtedy mladí a začínajúci, sme dostali obrovskú šancu účinkovať za železnou oponou, podobne ako Peter, a či to bola veľkorysosť režimu, ktorý nám odrazu popustil opraty, alebo iba potreba, ako som naznačil, aby sme priniesli do štátneho rozpočtu devízy, nech zváži čas a podrobné skúmanie bádateľov. Neodškriepiteľným a pravdivým faktom je ale aj to, že mnohí boli pod takzvanou štipendijnou starostlivosťou Slovenského hudobného fondu a dostali v SND, hneď po angažovaní, veľmi pekné operné postavy, ktoré ich formovali. Ale pozor! Táto minca má aj druhú stranu. Opere SND dobre padlo, že si vychovávala dorast, veď aj tak sa inak nedalo. Špičkových hostí z kapitalistickej cudziny sa nedalo doplatiť, aj keď občas u nás spievali. Už len na doplnenie o tej agónii režimu. Nikto nás, v čase mojich začiatkov, do ničoho nenútil. Vybrali si z ansámblu opery síce asi piatich mladých a začínajúcich sólistov, pozvali nás na ministerstvo a skúšali nás presvedčiť, nech vstúpime do komunistickej strany. Vraj nás strana nutne potrebuje! Nevstúpili sme do tohto spolku ani jeden, každý sme mali na to dáky dôvod, ja som na rovinu vysvetlil svoj náboženský a nič sa nestalo. Mohli sme spievať a cestovať ďalej… No a teraz mi zostáva už len skromný výber sťažňov, podľa ktorých sa doteraz orientujem. Benešova Hostina, Fischerova Rusalka, Simon Boccanegra, nová, výtvarne krásna inscenácia Peleas a Melisanda, Kriškova Krútňava, môj vlastný a zároveň milovaný prasiak Falstaff, no a z mien samozrejme Bednárik. Lenárd, Gusto Papp, Juraj Martvoň, Leoš Komárek, Tibor Frešo, Zdeněk Košler, Ľudovít Rajter, pani Milada Synková, Tibor Beňo… Títo, a bolo ich ešte oveľa viac, boli v mojich začiatkoch, mojimi dobrými a láskavými učiteľmi. Vari stačí. Do oči sa mi tisnú vlahé spomienky…, aj keď mám asi na ne, v šesťdesiatsedmičke, už aj trochu nárok, nie?
Trúfam si byť trúfalý, keď poviem, že sme pripravení spievať, hercovať, hrať, sochať, maľovať, jedným slovom — odkrajovať zo seba a rozdávať publiku.
Sto rokov je jubileum, ktoré si zaslúži pozornosť. Čo mala Opera SND pripravené k svojej storočnici a čo sa jej, vzhľadom na pandémiu, podarilo realizovať?
Naposledy to bola Verdiho Aida, tesne pred jej premiérou odznel jeden výročitý megakoncert k stovke SND a samozrejme pekná Kákošova Rusalka. Potom zopár repríz a hotovo, basta, rúška na hlasivky. Nasledovalo ešte pár smutných pokusov o internetové vysielanie určitých speváckych fragmentov vo forme piesní a árií, ktoré sa ale podľa môjho odhadu stali iba šanónmi v televíznom archíve. Bez publika to nemohlo byť ono, skoro by som povedal, že to bez ľudí v hľadisku, bez ich zatajeného dychu, pri počutí geniálnej Aidy, za ktorých sme zase my na javisku potrebovali dýchať, a tak vlastne žiť ich vlastné príbehy, nemohlo mať zmysel. Ale stala sa jedna pozoruhodná vec. Aida sa v riadnom termíne skúšala až do vypuknutia prvej pandémie. Potom náhly stop, následne zase dlhá a zarúškovaná pauza, znova prišlo uvoľnenie, zrazu sa mohlo pri dodržaní prísnych opatrení spievať a znova Aida. Celkom ako na zvlnenom mori. Dorobilo sa začaté, rýchlo dorobilo, po tej pauze, ale tí ľudia! Zbor, orchester, sólisti… To ste mali vidieť. Aj po dlhom odstupe všetci fantasticky naskočili, všetci zabrali, akýsi motivovaní, šťastní, že môžu znova tvoriť, a takto to dospelo až k jej premiére. Škoda, že v tomto vývojovom štádiu pre ďalšiu pandemickú vlnu skončila a odvtedy nič. Vôbec nič, iba sedenie na čakačke. Všetci. A sú to stovky, možno tisícky ľudí, interpretov a, samozrejme, divákov, ktorí vyčkávame návrat do normálu, čiže do úplne bežnej javiskovej, koncertnej a inej umeleckej tvorby namierenej do človečieho vnútra. Trúfam si byť trúfalý, keď poviem, že sme pripravení spievať, hercovať, hrať, sochať, maľovať, jedným slovom — odkrajovať zo seba a rozdávať publiku.
Nielen koronavírus zamiešal výrazne osudom opery, ale v divadle nastali aj rôzne organizačné zmeny. Ako vnímate divadelné turbulencie a čo očakávate ako umelec v budúcnosti od vedenia divadla?
Každú turbulenciu v našom divadle vnímam veľmi citlivo už dobrých 43 rokov o to viac, že sám som bol raz jednou z nich, keď som náhle jeden rok šéfoval Opere SND. Z rôznych dôvodov som nemohol naplniť sen, s ktorým som prišiel na tento post, to je teraz jedno z akých dôvodov som ho nedosníval, no mojím trpkým zadosťučinením zostáva aspoň to, že po mne nasledovali v hustom slede ďalší a ďalší šéfovia, generálni riaditelia, ktorí tiež veľmi rýchlo skončili. Prečo? Je to jednoduché. Na Slovensku je to tak. Šup, a máme zvečera do rána nového generálneho riaditeľa, nového šéfa. Verte, všetkým tým, ktorí boli predo mnou, aj tým, čo prišli po mne, som prial vždy všetko najlepšie. Každý prišiel s hŕbou pozitívnych predstáv, myšlienok, umeleckých zámerov. V okolitých kultúrnych krajinách sa to robí úplne inak. My sme si v poslednom prípade tohto roku vybrali verejné vypočutie osôb, ktoré sa prihlásili do konkurzu. Ale tam? Precízne, KOMPETENTNE a hlavne ODBORNE sa roky hľadá osvedčený, povedzme — ostrieľaný šéf inštitúcie, ktorá nielenže štát veľa stojí, ale je mimoriadne závislá od skúsenej, múdrej a zbehlej osobnosti, schopnej presadiť jej užitočnosť, ba dokonca potrebu. Samozrejme, od takto vybratej elitnej osoby, sa aj mimoriadne veľa očakáva… A na čom sme teda všetci, nevynímajúc mňa, stroskotali? Poviem to na plný plyn, tvrdo, neomalene: na prachoch. Opera sa nedá robiť bez riadnej, ale teda poriadnej dotácie štátu. Bez porozumenia z jeho strany, bez pri-o-ri-ty momentálne vládnucej straníckej garnitúry. Či táto má, alebo nemá podobných umeleckých, alebo neumeleckých priorít, ako je naša opera, celú hŕbu na pleciach, a nie je popritom dojná krava, teraz neriešim. Hovorím len o žánri, ktorý je mimoriadne náročný na dotáciu, ale aj na to, aby sa mu vytvorili organizačné, nazvime to — zákonné podmienky pre spokojné fungovanie. Myslím tým napríklad podobne veľkoryso fungujúci sponzorský zákon ako je v Českej republike. Ale toto je už debata mimo mňa, ja som len, prepytujem, umelec… Lenže! Otázka postavenia umelcov v spoločnosti? Priorita operného žánru ako takého? Jeho neskutočná výpovedná sila v geniálnom prepojení spievaného slova s orchestrom, zborom, sólistami, scénou, atď…, tak tomu rozumiem veľmi dobre. Len dúfam, že sa novému vedeniu SND podarí presvedčiť vládnuce stranícke orgány, že sme potrební, a tí, ktorí sa podujali túto megainštitúciu viesť, nebudú musieť bojovať v krátkom čase ešte aj o dôveru vlastného ansámblu. A ešte jedna boľavosť. Zavírená doba priniesla myšlienky o ničote toho, čo robíme na javiskách, na koncertoch. Je našťastie veľká skupina populácie, ktorá nás potrebuje, a fakt nás netreba posielať k lopate, ale rovno k tomu človeku, ktorý tou lopatou pracuje, aby vedel, že pracuje pre nás, pre spievajúcich umelcov, ktorí ho majú za tú jeho drinu radi a dajú mu aj vlastnú dušu na dlani, len aby sa mu dobre tou lopatou pracovalo, čiže aby ho to povznieslo do našich duchovných a duševných výšin. Azda len toľko o umelcoch a o spoločnosti, ktorá si ich práve pre toto prepojenie buď váži, alebo nedajbože, nie.
Speváci sú teda bez divákov. Ako táto doba vplýva na citlivé umelecké duše?
Čiže vlastne sa pýtate, čo sa to stalo a čo je to odrazu s nami, precitlivenými, tvorbychtivými, šťastnými len keď tvoríme a nešťastnými, keď máme pred sebou prekážku zo strany zamestnávateľa. Vidíte sama, som v bode, pre ktorý som váhal, či vôbec odpovedať na vaše otázky. Neviem. Jednoducho neviem, zrazu sa v sebe nevyznám. Iba tuším, čo mi to vlastne chýba. Vymenujem, iba zopár „maličkostí“, ktoré ma robia a myslím, nielen mňa, ale hŕbu mne podobných akýmisi zvláštnymi. Chýba mi státie pri klavíri a jedným okom pozeranie na korepetítora, druhým do nôt a tretím, a to tretie oko je vari najdôležitejšie, cítenie pri sebe toho človeka za klaviatúrou so šťastným pocitom, ako nám to pekne spolu funguje a ako by to mohlo ešte lepšie fungovať pri interpretácii, povedzme, Schubertovej piesne Du bist die Ruh. Chýba mi dirigent, ktorý ma práve tým svojím tretím polokom a mihom jedného jediného malíčka niektorej ruky zapasováva do úžasného celku pri kreovaní Verdiho Requiem. Chýba mi spolusólistka, spolusólista na javisku, s ktorým sa neskutočne teším zo spomínanej miniminisekundy tvorby, pričom sa rovnako bojíme a zároveň tešíme na tento poryv inšpirácie, na to, čo nám prinesie, ako ho prednesieme divákovi, poslucháčovi a hlavne mi chýba to, aký som potom šťastný, keď nám to vyjde a divák z našej spoločnej „párty“ odchádza naplnený. No a keď nevyjde, nevadí. Aj my speváci sme len ľudia, bude nabudúce, budeme skúšať, musíme skúšať ďalej. Toto všetko a ešte oveľa viac mi chýba, prosím už sa na niečo podobné nepýtajte, bolo by to na román.
Moji žiaci sú ako moje deti. Hodiny spevu sú veľmi často veľmi blízke dotyky. Učenie spevu je doslova dotyk duše s dušou.
Ste aj pedagógom na VŠMU. Posledný rok nebol priaznivý ani pre učiteľov, ani pre študentov, výučba prebiehala online. Čo pozitívneho a čo negatívneho priniesla táto doba pre umelecké školstvo?
Boľavá téma pre učiteľa spevu. Moji žiaci sú ako moje deti. Hodiny spevu sú veľmi často veľmi blízke dotyky. Učenie spevu je doslova dotyk duše s dušou. Veď ako by to bolo, spievať bez duše… Nuž a teraz, nech mi niekto vysvetlí, ako mám takéto niečo učiť dištančne. Už toto samo slovo, ako aj jeho náprotivok — prezenčne, sa mi bridí, doslovne cítim voči obom odpor, pretože keď učím spev, je to pre mňa STRETNUTIE! a nepreženiem, keď poviem, že je to SVIATOK! Celé hodiny prerozmýšľam, ako toho mladého človeka podržať. Ako ho ochrániť pred nástrahami jeho vlastných zlyhaní. Ako mu na hodine spevu povedať: nevadí, ak v tejto chvíli čiastkovo zlyháš. Skrátka odhaliť v ňom cit, ktorý ja cítim z geniálnej skladby pána Schuberta. Ide tu o frázy, o ich farbu, o to, aby práve on, nie ja, bol presvedčený a sebaistý, že to, ako práve tvorí, naozaj vyviera z jeho najčistejšieho vnútra. Nuž a tak, nech mi je prepáčené. Dištančne učiť neviem. Cez internetový kábel si nedokážem predstavovať odtieň speváckeho dychu, poryv čo i len jediného spevácko-interpretačného svalu v tvári, ktorý môže pri speve hovoriť všetko o obsahu nielen spomínaného diela, ale aj duše, ktorá sa ho naučila citlivo vnímať. Viem si v tomto momente predstaviť strach a radosť duše malého, začínajúceho dieťaťa, ktoré odo mňa čaká, aby som sa bál a radoval sa spolu s ním. Celkom ako rodič. Ale neskončime bolestne, trápiac sa z doby, ktorá nečakane nastala. Som toho názoru, že aspoň ja som posunutý do spomínaného milimili milimetrovejšieho chápania vnútra človeka, stojaceho pred publikom, do oveľa hlbšieho spolucitu s ním, odrazu mám čas odložiť vecné veci na vedľajšiu koľaj a venovať sa veciam doposiaľ nevídaným. A potom, mojim žiakom občas zavolať, spojiť sa s nimi aspoň slovne a mať radosť z jednej z najprostejších vecí a to, že sú zdraví, že zatiaľ nedostal ani jeden z nich kovida, dúfajúc, že aj sami vycítia, že stojím pri nich celkom a úplne. Skoro ako tato.
— Xénia Jarová, Valéria Koszoruová
