Polstoročie s múzami
Profesorka Soňa Šimková, uznávaná teatrologička, kritička, prekladateľka, ale najmä vynikajúca pedagogička, je neodmysliteľnou súčasťou Divadelnej fakulty. Kým slovenské profesionálne divadlo oslavovalo svoju storočnicu, ona dovŕšila polstoročie pôsobenia na pôde VŠMU. Pri tejto príležitosti dostala nevšedný darček: publikáciu s názvom Divadelná veda ako cesta, ktorej vznik iniciovala a ktorú zostavila profesorka Jana Wild z Katedry divadelných štúdií. Kniha, ktorá je poctou osobnosti a práci profesorky Soni Šimkovej, nie je „obyčajným zborníkom“. Je to „liber amicorum“ alebo, ak chceme, „Festschrift“. Je to oslava — množstvo stretnutí, s pridanou hodnotou rôznych časov a priestorov. Všetky však súvisia s neutíchajúcou láskou profesorky Šimkovej k divadlu, kultúre, ale najmä k ľuďom. Ako ten príbeh začal a ako to vlastne bolo? O tom všetkom sme plánovali hovoriť na stretnutí pri káve. Napriek tomu, že stretnutie bolo virtuálne (ako všetko v tomto pandemickom čase), príbeh, ktorý prinieslo, je fascinujúco skutočný.
Ako to začalo
Pýtate sa, ako sa začala moja cesta za divadlom. Nuž doslova cestovaním. Zvolenské divadlo sa ešte iba profesionalizovalo. Preto som ako diváčka debutovala v Bratislave. Na začiatku bol zážitok štvorročného dievčatka v Balete SND. Dávali príbeh o Orfeovi a Eurydike. Očarilo ma všetko: tanečníci v nevšedných kostýmoch, Orfeova výprava do tajuplného podsvetia. Intuitívne som pocítila, že divadlo prekračuje hranice každodennosti a posúva našu skúsenosť. To ma zlákalo a neopúšťa dodnes. Napokon, balet som si vo Zvolene vyskúšala osobne, tancovala som v zbore myšiek v nejakom rozprávkovom kuse, názov si už nepamätám, ale spomínam si na scénu, ako sme snorili po špajzi a vylizovali kožu zo slaniny. Na strednej škole som absolvovala viacero ďalších divadelných pokusov, najviac ma však lákalo moderovanie celovečerných programov nášho gymnázia.
Rozhodnutie
Rozhodla som sa, napokon, pre druhú stanu rampy, a to pre tú menej viditeľnú profesiu, akou je dramaturgia. Aspoň vtedy takou bola. Na zviditeľňovanie vlastnej osoby mi chýbala odvaha, hoci herectvo obdivujem a s réžiou som chvíľu koketovala. Rozhodovanie nebolo jednoduché, potrebovala som influencerov a povzbudzovačov, aby som prelomila fámu o nedobytnosti brán umeleckých škôl, tvrdilo sa, že treba silnú protekciu. A keďže som bola nielen nesmelá vidiečanka, ale aj ambiciózna šprtka, na pohovory som sa dlhší čas usilovne pripravovala. Prečítala som odporúčanú literatúru, ktorú mi zadovážil profesor operného spevu na VŠMU, Imrich Godin. Spolu s manželkou a dvoma študentmi, obaja sa neskôr stali slávnymi sólistami, zavítal zhodou okolností do nášho letoviska pri Počúvadelskom jazere. Zahĺbila som sa do Karvaša, Tetauera a iných teoretikov a k tomu do svetových klasikov, čo bola fuška, lebo čítať divadelné hry si vyžaduje istú techniku a prax. Je to čosi celkom iné, ako lúskať veľké svetové romány, ktoré sme vtedy vášnivo hltali. Viedla som si čitateľský denník a dodnes vlastním niekoľko hrubých zošitov s obsahmi hier Shakespeara, Schillera, Corneilla, a iných. Stávalo sa, že som sa do nich občas pozrela i počas aktívneho vyučovania, hoci sú odvtedy na trhu k dispozícii mnohé „rukoväte“ svetovej dramatickej tvorby, rozumej obsahy kľúčových hier popredných autorov. Nikdy som sa o nich pred študentmi nezmienila, aby som im nedala do rúk „barličky“ namiesto toho, aby čítali autentické texty. No na povzbudenie staropamäte sú dobrou pomôckou.
V rodine som napokon pre štúdium dramaturgie získala aj otcovu podporu, hoci mal s nami iné plány, mali sme sa aspoň jedna z nás dvoch stať detskou lekárkou. Keď videl Zacharovu inscenáciu Vejár v činohre SND a v nej obľúbeného Andreja Bagara, na ktorého si s obdivom spomínal ešte z vojnových čias — nezabudnuteľný Cyrano!, podvolil sa mojej túžbe a na pohovory do Bratislavy ma osobne sprevádzal.
Študentské „výboje“
Mala som šťastie, že som študovala v šesťdesiatych rokoch. Priam sme sa „kúpali“ v energetickej atmosfére politického uvoľnenia. No predovšetkým sme sa svojmu koníčku — štúdiu — mohli venovať dvadsaťštyri hodín denne. Zarábať na živobytie sme si nemuseli, iba dobrovoľne sme robili nejaké „bokovky“ pre už pracujúcich kolegov-absolventov: preklady odborných textov do bulletinov, lektorské posudky cudzojazyčných hier a podobne. Za všetkým bol hlad po poznaní. Zháňali sme si odtabuizovanú literatúru, hltali hry absurdného divadla, o dušu sme na seminároch diskutovali a naplno sme sa realizovali v nekončiacich debatách po vyučovaní. V záhradnom domčeku našej spolužiačky na Červenom kríži občas trvali až do svitania.
Na jednu udalosť sa v tejto súvislosti nedá zabudnúť. Do Bratislavy pozvali inscenovať pražský hviezdny tím, režiséra Otomara Krejču, dramaturga Karla Krausa, autora hry Mlyn Zdeňka Mahlera. Na škole externe učila slávna dramaturgička činohry SND Margita Mayerová, duchom mladá, pripravená na každú neformálnosť, a tak podľahla nášmu tlaku a vzácnych umelcov, a spolu s prominentnou kritičkou Kultúrneho života, Katarínou Hrabovskou, vytiahla hore do nonkonformného obydlia pohostinnej Gitky D. Bolo nás veľa, domček praskal vo švíkoch, sedelo sa na zemi, hosťom ostal iba zvyšok domácej klobásy, lebo prišli neskoro. To však nebolo to najhoršie. Posmelení vínkom sme sa postupne do divadelníckej špičky pustili našimi bezuzdnými postrehmi o predstavení. Mládež sa jednoducho nekrotí, hovorí bez servítky. Neskôr sa ukázalo, že sa úsilie o spoluprácu národných divadiel prevažne nestretlo s priaznivou odozvou u kritiky. Boli sme v našich reakciách skrátka predvojom. Teraz preskočím zo dve desaťročia. V Moskve sa koncom osemdesiatych rokov konalo nejaké okrúhle jubileum K. S. Stanislavského, kam pozvali odbornú verejnosť z celého sveta. Za slovenské ITI/IIT-UNESCO sme sa zúčastnili Zuzana Bakošová-Hlavenková a ja. Nie som si istá, či si nás Krejča pamätal. Na naše približovacie pokusy reagoval rezervovane až nevrlo, pripomínajúc nám nepriaznivé prijatie inscenácie Mlyna v Bratislave. Či sa na jeho spomienke podieľal aj nevydarený večierok na Červenom kríži, som sa neodvážila opýtať.
Hlad po divadle sýtili návštevy divadiel v Prahe. Skupina študentov zmiešaná z viacerých ročníkov za výdatného finančného prispenia VŠMU každoročne absolvovala týždňový pobyt, na prasknutie nabitý návštevami predstavení, výstav, prednášok na DAMU, filmových projekcií, útulných hospůdek, Divadelního ústavu na Celetnej ulici a poznávacích prechádzok mestom, ktoré nám navždy prirástlo k srdcu. Videli sme epochálne inscenácie, spomedzi nich Radokovu Hru o láske a smrti v Komornom divadle, Krejčovho Rómea a Júliu v ND, Smočkovo Podivuhodné odpoledne dr. Zvonka Burkeho v Činohernom klube. Grossmanovho Kráľa Ubu v Divadle Na zábradlí mám doteraz jasne v pamäti.
Otvorené okná do (divadelnej) Európy
Šesťdesiate roky boli výnimočné tým, že sa otvorili hranice na Západ. Už na druhom ročníku Svetového festivalu univerzitných divadiel v Nancy roku 1965, z ktorého sa rýchlo stal najvýznamnejší avantgardný svetový festival polovice 20. storočia, sa zúčastnila naša škola s predstavením Kyrmezerovej hry Komedie o bohatci a lazarovi v štylizovanej réžii mímov M. Sládka a E. Žlábka s P. Mikulíkom, M. Labudom, S. Dančiakom, Ľ. Romanom, I. Čálikom, O. Šalagovou, N. Kuželovou, aby som menovala aspoň časť obsadenia, a získala Grand Prix ex equo s madridskou školou, ktorá uviedla politicky aktualizovaný Ovčí prameň — Fuente Ovejuna od Lope de Vegu. Bol to obrovský úspech pre neznámu školu spoza železnej opony, ktorá hneď na prvý raz v svetovej konkurencii obstála.
So zahraničnými úspechmi sa roztrhlo vrece. Aj keď som osobne bola iba na niektorých festivaloch, samo povedomie o pozitívnych ohlasoch našich predstavení dodávalo nám, študentom, sebavedomie a vylaďovalo nás celkovo pozitívne k našej alma mater.
Iste sa vynára otázka, akou zásluhou som sa dostala do skupiny študentov umeleckých katedier, keď na plagáte či v bulletine nie je uvedené moje meno. Nepodieľala som sa na konkrétnych inscenáciách. Mala som však určité privilégium vďaka znalosti jazykov. V tom čase sa na stredných školách iba začínali odstraňovať hriechy studenej vojny, iba pomaly sa dostávala do programu výučba západných jazykov. Rodičia vedeli, že to raz príde, že jazyky budú potrebné, a preto nás dávali k súkromným učiteľom. Pri príchode na vysokú som slušne ovládala tri západné jazyky a ruštinu. Účinkovanie na festivaloch sa nezaobišlo bez tlmočníckych služieb či už v bežnej komunikácii — kontroly na hranici, diskusie so zahraničnými kolegami alebo pri nevyhnutných technických úkonoch, či to bola stavba scény, svietenie, ubytúvanie. Ako dievča pre všetko som sa zišla, občas mi už síce „tiekli nervy“, keď sa veci komplikovali, a tie sa spravidla komplikovali, no ako inak by som sa na také vzácne podujatia bola dostala? Spomienky sú nezmazateľné, niečo z nich som už odovzdala študentom a mnohé ešte ostáva nevypovedané a nenapísané… možno v Pamätiach?
Vplyvy, učitelia, kolegovia
Čo mi utkvelo ako spoločný tón všetkých západných akcií, ktoré som navštívila či už v Nancy, v Parme či v západnom Berlíne, bola ich mohutná politizácia. Umenie bez politiky tamojších mladých nezaujímalo. A keďže od vojny uplynulo iba niekoľko desaťročí, v skutočnosti išlo o generačné účtovanie s nacizmom, fašizmom či kolaboráciou s vojnovými režimami. Na programe dňa bol aj súčasný variant podobných agresívnych politík, aký reprezentovala americká vojna vo Vietname. Najmä v Nancy sa diskusie rozpaľovali do biela vzhľadom k faktu, že Francúzsko malo kedysi vo Vietname, vtedy Indočíne, svoje koloniálne záujmy. Moji študenti už o danej historickej skutočnosti niečo vedia vďaka prednáškam o tvorbe Marguerite Duras, ktorá v tom kraji vyrástla a hodne ju pri písaní epochálnych diel, ako Hrádza proti Tichému oceánu či Milenec, inšpiroval.
Na škole sa aktuálne politické témy preberali najmä na hodinách marxizmu zásluhou Milana Šimečku. Provokatívnymi otázkami odklonil učivo od prežitých dogiem smerom k tomu, čo nás vtedy najviac pálilo a znepokojovalo. Spomedzi pedagógov som najviac čerpala z hlbokých znalostí profesora Jána Boora, odborníka na svetové divadlo, ale aj literatúru, hudbu a filozofiu. Prednášal ako polyhistor, odkrýval nám jednotlivé kultúrne epochy komplexne. Fascinoval ma aj profesor Jozef Budský, pedagóg dramaturgie a réžie. Priťahovalo ma, že sa pred nami slobodne otváral so svojimi úvahami i hypotézami nad novou hrou, ktorú si v diskusii s nami pripravoval do nadchádzajúcej sezóny v SND. Exaktné analytické metódy som oceňovala u profesora dejín slovenského a českého divadla Zoltána Rampáka, aj u profesora štylistiky, Jozefa Mistríka.
Bola by som ocenila viac teoretických predmetov zosúladených so súčasnými európskymi i svetovými trendmi, aj viac prednášok o súčasných umeleckých prúdeniach. Istú absenciu obsahovej aktuálnosti som dokonale pocítila na štúdiách vo Švajčiarsku, kam som sa dostala po absolvovaní VŠMU, na konci šesťdesiatych rokov. Formovanie na psychologicko-realistickej hereckej škole, Stanislavského metóde identifikácie sa s postavou a tradičných biograficko-sociologických prístupoch k umeniu (štrukturalizmus, ruská formálna škola a Brecht ostali kdesi na okraji, ba dokonca mimo horizont záujmu našich pedagógov) z nás napriek všetkej vášni pre divadlo a štúdium urobilo v zahraničí, kde sa vývoj hnal dopredu, tak trocha skanzen, čo znie ako paradox vzhľadom na moje predošlé nakúkanie ponad ploty do západných končín. Na univerzite v Bazileji som sa horlivo vrhla do nasávania nových pohľadov na divadlo a z tamojších podnetov som čerpala aj po návrate. Na Slovensku som objavila čosi príbuzné so švajčiarskou technikou „textu imanentnej analýzy“ ako to nazývali, a to v Nitrianskej škole literárnej komunikácie a v Popovičovej teórii prekladu, ktorej som sa začala z individuálnej iniciatívy venovať.
Škola však nie sú iba pedagógovia. Nemenej formotvornú rolu zohrávajú spolužiaci za predpokladu, že sú, rovnako ako vy, zapálení pre štúdium. O ruskej formálnej škole a štrukturalizme nám napríklad pri kávičke hovorieval Fero Deák, lebo ho zaujali isté zmienky na hodinách teórie literatúry, ktorú ako študent divadelnej vedy dostal oproti nám dramaturgom navyše. Fero bol výnimočný zjav. Prišiel na školu s vysvedčením zo strednej strojárskej priemyslovky. Nevedel jazyky a nemal všeobecné gymnaziálne znalosti. No silný záujem o štúdium a mimoriadne intelektuálne predpoklady ho zrýchleným tempom vyšvihli do vedúcej pozície. Zaujal aj francúzskym šarmom, bol čosi medzi Belmondom a Delonom. Niet divu, že sa po okupácii pobral do Francúzska na novozriadenú Univerzitu pri Svetovom divadelnom festivale do Nancy. Dva roky stačili, aby zvládol francúzštinu a angličtinu, a zakotvil napokon na Univerzite La Jolla v San Diegu, v Kalifornii, kde urobil veľkú kariéru. Stal sa dekanom Fakulty umení. V slovenskom preklade čítame jeho knihu o symbolizme.
Na viacerých spolužiakoch mám živé spomienky. O to viac, že s nejedným sme doteraz pracovne v kontakte. S Ľubom Vajdičkom sme napríklad rýchlo našli spoločnú reč. V rozhovoroch pre médiá ma zvykne zo žartu nazývať svojou staršou spolužiačkou, hoci on je odo mňa o deň starší. Stalo sa to tak, že hoci sme boli spoločne na pohovoroch, jeho na prvý raz nevzali. Otca farára mal práve vtedy vo väzení. Dostal sa až o rok neskôr, a samozrejme do nižšieho ročníka. Ľubo bol jeden z viacerých študentov z politicky perzekvovaných rodín. Bol však veľmi veselý a, pokiaľ išlo o súkromné záležitosti, aj veľmi diskrétny. Prežíval spolu s nami bezstarostné vysokoškolské časy. Sledovala som jeho dráhu vlastne od začiatku. Prvé inscenácie v amatérskom divadle Za rampami s Jozefom Bednárikom a Dušanom Jamrichom a neskôr profesionálne začiatky v martinskom DSNP. Do Martina som chodila už ako kritička a občas aj ako pedagogický dozor so študentmi. Jeho predstavenia nám signalizovali, že sa otvára zaujímavé mimobratislavské centrum tvorivosti. A skutočne, hlavne ruskou klasikou naštartoval Ľubo trend nepsychologického divadla.
Mohla by som menovať ďalších. V ročníku nad nami študovalo viacero budúcich legiend. Janko Jaborník, vtedy dosť hanblivý, neskôr suverénny nástupca profesora Rampáka, vychádzajúca hviezda Martin Porubjak, dramaturgicky aktívny pri zrode školských inscenácii s M. Labudom, S. Dančiakom a P. Mikulíkom, a neskôr dramaturg legendárneho Divadla na Korze a potom, za normalizácie, spolupracovník inkognito na predstaveniach I. Petrovického v DSNP Martin, až po podpredsedu vlády po Nežnej revolúcii. Jaro Blaho, nezabudnuteľný operný kritik a dramaturg Opery SND. Ešte vyššie Vlado Strnisko a Boris Hochel, pre nás už takmer nedostihnuteľne pokročilí, hoci Strnisko si poctivo plnil výchovnú rolu voči nám mladším spolužiačkam a dával nám lekcie zo svetového divadla aj z politiky. V našom ročníku vynikal Milan Stanek, ktorý vo Švajčiarsku urobil kariéru v odbore etnológia ako odborník na Novú Guineu. Pri mojom vstupe na školu jej brány práve opúšťal Milan Lasica, ale jeho a Julovu Satinského inscenáciu Lásky hra osudná sme v školskom divadielku Reduta stihli vidieť ešte viackrát. Bola to kultová záležitosť.
Zo študentky pedagogička, z dramaturgičky teatrologička
Prechod do radov pedagógov bol spojený s dramatickou premenou krajiny začiatkom normalizácie. Pri návrate z dvojročného pobytu v zahraničí som Bratislavu zazrela čerstvým zrakom ako zakliate mesto z rozprávky, visel nad ňou ťažký olovený mrak. V spoločnosti prebiehali turbulencie, vyvolané politickým šikanovaním. Mladý dvadsaťročný človek bol našťastie tak trocha mimo obliga. Bavilo ma učenie. Nevyhnutnosť pripravovať sa z hodiny na hodinu a hmotná núdza, mala som vtedy veľmi zložitú rodinnú situáciu, ma uväznili na niekoľko rokov v knižniciach a pri písacom stroji. Robila som si v SAV ašpirantúru, nadriadení ma nútili do písania denníkových kritík, to mi vypĺňalo život. Záchranou pre mňa boli spomínané premiéry v Martine a bytostná radostnosť študentov. S profesorom Boorom sme si predmet svetové dejiny divadla delili, on učil vyspelejších teoretikov a dramaturgov, ja hercov, scénografov a s výberovými prednáškami aj režisérov. Nekonečná hravosť adeptov herectva mi dlho nedovoľovala brať sa vážne. Až neskôr, keď som získala istotu a učivo som už mala v hlave, sa mi dostalo aj spontánneho uznania a cítila som, že mám prirodzenú autoritu. Však, Adynko Hajdu?
Ako sa stalo, že zo študentky dramaturgie som sa stala profesorkou teatrológie? Takéto vývinové peripetie, myslím si, vôbec nie sú ojedinelé. K dramaturgii som trocha pričuchla na poste lektorky činohry SND a neskôr ako asistentka na škole. Veľkú prax som nemala. Skôr som sa ustavične presviedčala, že som ešte nehotová, mám sa čo učiť, zbierať skúsenosti. Dráha vysokoškolskej učiteľky sa mi napokon zdala pri mojich nárokoch na seba ideálnou. Mala som čas na výskum, sledovanie divadelných noviniek, písanie aj prekladanie. Učenie ma napokon v rôznych intenzitách vlastne stále bavilo. A keďže som popri mojej neutíchajúcej zvedavosti, ktorá ma pudí k mobilite, na druhej strane domased, nepomýšľala som nad zmenou pracoviska. Iba občas som si pohostinsky na semester zaskočila inam, do Paríža, do Brna. Tak sa stalo, že som ostala našej alma mater verná polstoročie.
Obdobie izolácie od sveta po okupácii krajiny sa nám podarilo spríjemniť si organizáciou Festivalu Istropolitana. V osemdesiatych rokoch ku školám z Východu postupne pribúdali prvé lastovičky zo Západu. Najprv Francúzi, potom Belgičania, Angličania, neskôr Čína, Honkong, západné Nemecko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, ba i Austrália. Festivalový týždeň znamenal príliv mladej energie a nadšenia z obojstranného spoznávania sa ponad železnú oponu a rôzne umelé hranice. Školy z nášho „tábora“ sa mohli pochváliť vysokou technickou pripravenosťou študentov, tie zo Západu originalitou konceptov a tvorivých postupov. Išlo skutočne o plodnú výmenu podnetov. Školy sa usilovali o pracovný charakter prehliadky väčšmi, než o nejakú exhibíciu výkonov. Bola som plne angažovaná do prípravy festivalu, čo ma držalo v intelektuálnej i emocionálnej kondícii, nedalo mi vyhorieť.
Keď sa povie teatrológia…
Pýtate sa na podstatu teatrológie. Toto pomenovanie sa u nás ustálilo v období, keď sa upúšťalo od názvu divadelná veda a hľadalo sa čosi výstižnejšie. Pravda teatrológia je pojem importovaný z Francúzska, kde sa paradoxne neteší veľkej obľube, považuje sa za dosť umelý. V anglo- a frankofónnych krajinách sa ujalo pomenovanie divadelné štúdiá — theatre studies, études théâtrales. My sme si ho na katedre osvojili.
Aký by mala mať disciplína obsah, akú metodológiu, to sa nedá presne a definitívne vymedziť. Ak si urobíme prehľad viacerých katedier a ústavov vo svete, kde sa vyučuje, zistíme, že možností je veľa. Tak, ako je živé divadlo komplexný fenomén, tak sa dá na naň rozmanite pozerať, učiť ho a skúmať. Mali sme aj na našej škole spojenia divadelnej vedy s dramaturgiou či filmovou vedou, spolu s FFUK sa divadlo učilo s estetikou, anglistikou, etnológiou, polonistikou, klasickými jazykmi, vieme si predstaviť študovať divadlo s hudbou alebo tancom, s filozofiou i sociológiou, hoci sa kedysi na počiatku študovalo iba s literatúrou. Prierezovou disciplínou je momentálne performancia, performačné štúdiá, ktoré sa dajú prepájať so všetkými predstaviteľnými odbormi. Divadlo je skrátka svojou povahu interdisciplinárne, intermediálne, čo všetci dobre vieme, iba som to teraz zhrnula.
„Liber amicorum“
A napokon k prekrásnej knihe, ktorú dokonale pripravila moja kolegyňa a priateľka, Janka Wild, s láskavou podporou mojej alma mater. Zažila som ohromné prekvapenie, priam mi vyhŕkli slzy, tak šarmantné a dojemné dielo som dávno nemala v rukách. Dôstojné čelnými osobnosťami školy, ktoré do knihy prispeli, hlboké, poučné, veselé a informačne bohaté vďaka množstvu prispievateliek a prispievateľov rôznych generácií, profesií a zemepisných šírok.
Moja najúprimnejšia vďaka a obdiv patrí všetkým. Mám vás rada.
— Rozhovor pripravila Zdenka Pašuthová
