Rok sun rok
Aspoň jeden Rok sa v 2020 vydaril! Poslucháči prvého ročníka magisterského štúdia herectva nedávno nahrali v Slovenskom rozhlase text Ivana Lesaya Ako Rok spoznal svojich dvanásť roztopašných potomkov v réžii pedagogičky techniky reči doc. Kataríny Šafaříkovej. V rozhlasovej hre pre celú rodinu budete počuť, čo ste ešte nepočuli! A napísala nám o tom samotná režisérka.
Hádam sa už ani nepatrí zabŕdať do témy svetovej pandémie “vietečoho”, tobôž tým začínať nejaký text. Všetkým je z nej “viemeako” a snáď najlepšie by bolo ten uplynulý rok — celý ako bol — poslať “vietekam”…
Občas ale vídavam sedmokrásku vyrastať z betónu. Zakaždým ma to prekvapí, zakaždým sa nad tým pozastavím a ona zakaždým nájde spôsob ako vyrásť. A tak sa aj napriek “vietečomu”, v čase, keď sa tvorba aj energia ocitli pod akýmsi betónovým krytom, dokázalo urodiť čosi milé, čosi povznášajúce. Také milé a povznášajúce, že to nielen vyzdvihlo tvorivosť jedného hereckého ročníka, ale akoby aj zhmotnilo odpoveď na otázku: “Čo tam tí herci na tom herectve akože tak strašne študujú?”
Ak má totiž niekto pocit, že študenti herectva sú hŕstka chudorľavých dobrodruhov, ktorí sa v škole učia plakať, presúšajú sa po krčmách a neúnavne čakajú na svoju príležitosť v seriáli, v zásade má pravdu. Ibaže v krčme sa tu už takmer rok nikto poriadne nepresušil, nečaká sa len na seriály, ale aj na všakovaké iné príležitosti, ktoré vyžadujú profesionálne pripraveného herca a v škole sa neučia len plakať. Vlastne naopak, učia sa neplakať. Neplakať a pracovať: na sebe, so sebou, s inými, s textom…
Konkrétne na mojom predmete najmä s textom, so slovom, s jazykom… Ak má teda niekto pocit, že technika reči je niečo v zmysle “povedz stokrát strč prst skrz krk”, v zásade má pravdu. Ibaže to by bola aktivita tak na šesť minút, zvyšné dva roky tam sústružíme všeličo zaujímavé. A hoci je jasné, že “technické” predmety majú za úlohu “len” rozvíjať základné zručnosti herca, konkrétne môj predmet by ich mal naučiť “len rozprávať” ( a čo už to je za kumšt, veď to je ako šoférovať, to predsa každý vie…) občas si “to všeličo zaujímavé, čo tam dva roky sústružíme”, niekto všimne. Občas to niekto aj ocení a teraz, držte si klobúky, poskytol aj priestor na profesionálnu realizáciu.
Slovenský rozhlas nám za výdatnej podpory Petra Pavlaca ponúkol možnosť nahrať našu semestrálnu prácu v takej podobe, ako vznikla na hodinách techniky reči, ako rozhlasovú hru. Viedlo k tomu zrejme viacero šťastných okolností. Prvou z nich bolo nepochybne “naďabenie” na zaujímavý text. Totiž, lov takého textu môže prebiehať pomerne štandardným spôsobom (ehm, áno — čítaním), alebo aj neštandardným spôsobom, tzv. “naďabením”. A naďabiť na text sa dá prakticky kdekoľvek. V blahých časoch, keď sa ešte mohlo presúšať po krčmách, ma ktosi predstavil akémusi kamarátovi. Na zdvorilostnú otázku, čomu sa venujem, nerada v skorých ranných hodinách obšírne odpovedám. Jednak preto, že mal predsa okamžite spoznať, že som herečka — viď časť čakanie na príležitosti a jednak preto, že čo a ako vyučujem je ťažké vysvetliť aj niektorým kolegom, nieto civilnému obyvateľstvu. Obmedzila som sa len na krátke: trochu učím — na výške — reč — prácu s textom — a tak… A kohosi kamarát odpovedal: výborne — ja trochu píšem — môžem ti niečo poslať ak chceš…
No nazdar, myslím si, pán je “spisovateľ”, hádam na to do rána zabudne. Lenže Ivan Lesay nezabudol, a tak som naďabila na mimoriadne zaujímavý text. Je určený deťom, ale podľa mojej mienky jeho náročnosť dá zabrať aj dospelému. Pracuje s motívom dvanástich čudesných bytostí, ktoré ako ponáška na dvanásť mesiačikov predstavujú “ROKovi” najrôznejšie prostredia, problémy a súvislosti nášho súčasného sveta. Ivan Lesay vskutku nepozná hornú hranicu fantazírovania a vrstvenia obrazov, a možno aj to bol dôvod, pre ktorý ešte žiaden z tvorcov, ktorým bol text dovtedy predstavený, nenašiel kľúč na jeho realizáciu.
Lenže tam, kde iní končia, ja učím… a text som ponúkla svojim študentom, v tom čase druhákom, ako materiál na techniku reči. Spoločne sme ho rozoberali na kusy, opäť skladali, vymýšľali, domýšľali, morfondírovali, skúšali sme, čo sa dá a čo už nie, naťahovali sme ho do šírky, do dĺžky a občas aj na škripec. A vyšlo nám z toho čosi, čo sme si dovolili nazvať “zvukovým divadlom”. Bez akejkoľvek orientácie na vizuál, predsa len, predmet sa volá technika reči, sme interpretovaný text ilustrovali všetkými zvukovými spôsobmi, aké len ľudské ústa dovoľujú. A dať takúto možnosť študentom herectva, to — poviem surovú pravdu — nie je bezpečné! Začujete, čo ste jakživ nepočuli! Medzi severným, horským a morským vetrom je totiž rozdiel! Prosím, nemýľte si zvuk traktora a kombajnu, a ak si myslíte, že hentá zdochnutá kukučka má byť sova, tak to ste ešte nepočuli poctivého výra skalného! A tak stále bezodne ďalej, bez vyčerpania zásob inšpirácie! Semestrálna skúška dostala formu verejnej produkcie a videozáznam z nej spôsobil, že Ivanov text dostal zrazu “hmotnú” podobu.
Redakcia Slovenského rozhlasu zodpovedná za tvorbu pre deti v nasledujúcom roku prijala text na realizáciu a dramaturg Peter Pavlac dôveroval nášmu spôsobu interpretácie natoľko, že sme ho mohli nahrať presne tak, ako sme ho spracovali na hodinách. Čiže princípom “vox humana”, výlučne využívaním možností ľudského hlasu a ľudskej reči, bez zásahu krutého boha Filtra a bez jediného načrenia do zvukových bánk. Takže, kým sa živá umelecká tvorba kvôli “vietečomu” ocitala zas a znova pod betónovým krytom a nielen škola, divadlo, ani brigády v gastropriemysle už nemohli napĺňať dni študentov herectva, my sme mohli pracovať!
A ešte ako! Ako ďas! Vraj sa nedá nahrávať tak, že v rozhlasovom štúdiu hovorí naraz trinásť hercov! Prdlajs! Dá sa! Ale, pravdupovediac, nie je to celkom s kostolným poriadkom, je to strašidelne zábavné! Po polhodine prestáva existovať “štúdio” a “réžia”, všetci sú všade, každý chce všetko počuť a všetko robiť, ja režírujem ich, oni mňa, všetci sa režírujú navzájom, okamžite nájdu v budove mikrovlnku (?!), vyhlasujú medzi sebou konkurz na najlepší kikirík, kvákame, funíme, húkame, spievame, nahrávame a celému tomu cirkusu predsedá skvelý mladý zvukár Jakub Horňák, ktorý doňho zapadol v priebehu sekundy a pol.
Takto teda vznikla rozhlasová hra pre celú rodinu s názvom Ako Rok spoznal svojich dvanásť roztopašných potomkov. Vypočujte si ju 30. januára 2021 o 13:30 a v repríze 3. februára o 21:30 na frekvenciách Rádia Devín.
Text Ivana Lesaya nahrali študenti herectva Sára Polyáková, Dániel Szebellai, Annamária Janeková, László István Béhr, Simona Kollárová, Kristína Spáčová, Jakub Švec, Dana Droppová, Jakub Janotík, Dušan Ambroš, Alexandra Lukáčová, Sandra Lasoková a Ladislav Bédi. Dramaturgom bol Peter Pavlac, zvukovým majstrom Jakub Horňák, o produkciu sa postarala Silvia Lukáčová a učiť, režírovať a tento text zosmoliť som sa usilovala ja.
— Katarína Šafaříková
