Snažím sa vyberať si tak, aby bol každý projekt iný
Peter Bebjak je uznávaným filmovým i televíznym režisérom, príležitostným hercom a držiteľom viacerých domácich i zahraničných ocenení, vrátane národnej filmovej ceny Slnko v sieti. Vyštudoval herectvo na Divadelnej fakulte VŠMU, neskôr réžiu hraného filmu na Filmovej a televíznej fakulte, medzi ktorej pedagógov v súčasnosti patrí.
Myslím, že môžeme povedať, že prežívaš najúspešnejšie obdobie svojej doterajšej kariéry. Patríš medzi najaktívnejších slovenských režisérov, na svojom konte máš viacero kinohitov, úspešných seriálov, miniséria Herec získala 7 nominácií na Českého leva, tvoj najnovší film Správa vyslalo Slovensko ako národného nominanta do boja o Oscara. Ako sa človek dopracuje k takejto pozícii?
Sám neviem. Štúdium na Filmovej a televíznej fakulte som absolvoval v roku 1999, keď televízna ani filmová tvorba nefungovala tak, ako funguje dnes. Spoločne s Rasťom Šestákom sme založili produkčnú spoločnosť, aby sme mohli točiť a robiť to, čo sme chceli — filmy a seriály. Ale na začiatku sa nám podarilo točiť reklamy, vďaka ktorým sme mohli naštartovať. Po čase sme začali ponúkať vlastné projekty televíziám, zo začiatku nie veľmi úspešne. Zlom nastal keď sa Slovenská televízia rozhodla investovať do dokumentárneho seriálu Najväčšie kriminálne prípady. Mali sme veľké šťastie, že sme mohli robiť na projekte, ktorý bol naším vlastným nápadom. Nabrali sme skúsenosti a trúfli si na prvý hraný seriál, kriminálku Mesto tieňov. Na Slovensku mala úspech a dopyt po podobných seriáloch prišiel aj z Českej republiky. Všetky tieto projekty boli našťastie úspešné a nás začali oslovovať ako tých, ktorí vedia pracovať so žánrom. Medzitým sme ale nakrútili štyri celovečerné filmy, ktoré taký výrazný ohlas nemali. Všetko zmenila až Čiara pred pár rokmi. Zafungovala na festivaloch, zafungovala v kinách, zafungovalo moje súkromie pre bulvár a otočilo sa celé vnímanie mojej osobnosti. Neskôr prišiel triler Trhlina, ktorý v kinách bol tiež mimoriadne navštevovaný, a zrazu som sa stal divácky úspešným režisérom. Stále robím, ako som robil predtým, ale vďaka týmto postupným krokom mám teraz väčšiu možnosť si vyberať, do akých projektov sa pustím. A keďže si vyberám, môžem k projektom pristupovať osobnejšie a môžem sa sústrediť na to, čomu verím, že má potenciál byť dobré.
Spomenul si kriminálne seriály a filmové trilery, ale tvoja tvorba je žánrovo pestrejšia — nakrútil si romancu Marhuľový ostrov, horor Zlo, mestskú drámu Čistič, tento rok príde do kín Správa, ktorá je vojnovým filmom… Ako vyberáš žánre a témy, s ktorými pracuješ? Motivuje ťa divácky potenciál?
Snažím sa vyberať si tak, aby bol každý projekt iný, aby som sa vždy musel niečo nové naučiť, niečo nové vyskúšať, aby som nevyhorel pre to, že robím stále to isté. Príbeh musí mať niečo, čo mi je blízke, čo ma baví, o čom chcem rozprávať. Ak to tam nie je, stáva sa práca rutinou, do ktorej spadnúť nechcem. A či ma motivuje divácky potenciál? Napríklad pri nedávnej minisérii Herec som vedel, že ide o televízny projekt, pre ktorý je dôležité, aby si diváci vytvorili návyk a vrátili sa k nasledujúcej časti. Hľadal som formu, ktorú dokáže prijať „mainstreamový“ divák. Pri filme Správa som sa napríklad už mohol sústrediť výhradne na to, ako odkomunikujem tému tak, aby jej porozumelo publikum v kine.
Pri tej rôznorodosti, o ktorú sa snažíš, existujú žánre alebo formáty, ktorým by si sa v budúcnosti rád venoval?
Niektoré žánre som si zatiaľ nevyskúšal a rád by som, iné by som si rád skúsil v odlišnej forme. Nakrútil som rozprávku pre televíziu, láka ma urobiť jednu aj pre kinodistribúciu, pretože práca na nej funguje na odlišných princípoch. Navyše, pri filmových žánroch je to tak, že ak sa niečo naučíš, máš na čom stavať, čo zdokonaľovať, vieš veci urobiť inak a láka ťa pracovať s látkou znova. To cítim napríklad pri horore, chcel by som sa k nemu vrátiť s iným prístupom, inak sa hrať s divákmi. Znásobené je to aj tým, že mám viacerých dlhodobých spolupracovníkov a baví ma, ako pri vstupe do rovnakých žánrov hľadáme spôsoby práce, ktoré sme dovtedy nevyskúšali.
Ako pedagóg si určite zaregistroval viacero svetových úspechov študentských filmov z produkcie Filmovej a televíznej fakulty. Ako vnímaš pozíciu pedagóga, čo sa snažíš študentom odovzdať, aby boli podobne úspešní aj v profesionálnej praxi?
Škola má tú výhodu, že ťa formujú pedagógovia prostredníctvom výuky, ale podobnou mierou aj spolužiaci. Ak si rozumný študent, vyberáš si, čo je pre tvoj rast dôležité. Je dobré, ak sa počas štúdia tvoj názor mení, lebo ak zostaneš rovnaký ako na začiatku, znamená to, že štúdium pre teba nemalo význam. Pokiaľ ale prijímaš podnety a dokážeš ich variovať, prispôsobovať sám sebe, tak hľadáš vlastnú cestu a vlastné výrazové prostriedky, čím formuješ vlastný výraz. A to platí aj vtedy, ak sú ti zadania proti srsti. Myslím, že najdôležitejšie je to , aby mali študenti potrebu chcieť viac. My ako pedagógovia im dáme toľko, koľko si myslíme, že potrebujú. Ale pokiaľ necítime, že by chceli viac, nemôže nám napadnúť, že privítajú ďalšie impulzy. Môžeme im pomáhať, radiť, zdieľať vlastné skúsenosti a názory, ale vždy je to o tom, ako sa rozhodnú sami, k čomu inklinujú a čo majú radi.
Aktuálne obdobie pandemickej krízy nepraje filmovej a televíznej tvorbe či distribúcii, podobne ako mnohým ďalším oblastiam umeleckej tvorby. Máš pocit, že má napriek tomu zmysel venovať sa umeniu, študovať ho, živiť sa ním?
Niekedy je ťažké skombinovať schopnosť uživiť sa umením, robiť niečo, čo človeka baví, a zároveň ostať verný svojím zásadám. Mnohí filmári vytvárajú diela, ktoré majú úzku skupinu prijímateľov, ale tie diela sú veľmi dôležité. Také sú napríklad artové filmy. Je dôležité, aby vznikali, tak isto, ako je dôležité, aby vznikali filmy pre širšie publikum. Kým jedny pomáhajú rozvíjať kultúru a umenie ako také, ďalšie učia ľudí chodiť do kina a jednoduchšie komunikovať témy, ktoré dokáže väčšinový divák spracovať. A tvorca musí cítiť, k čomu inklinuje viac. Ja som mal vždy ambíciu ísť na umeleckú školu, venovať sa filmu. Boli dlhé obdobia, počas ktorých som nemal prácu, ale udržala ma pri tom túžba robiť niečo, čo pre mňa má zmysel. Najdôležitejšie je vedieť si povedať, čo chcem robiť, nájsť si čas a pripraviť sa aj na to, že prídu príkoria. Nepoznám oblasť, ktorej by sa vyhýbali. Ale ak ich tá túžba pomôže prekonať, tak vie práca v umení prinášať naozajstnú radosť aj živobytie.
— Peter Gašparík
