Tanec sa nedá naučiť pozorovaním
Miroslava Kovářová svoju kariéru začala ako tanečnica, pedagogička a choreografka. V Balete SND pôsobila ako baletná majsterka, neskôr ako jeho šéfdramaturgička. Od roku 1993 pôsobí ako tanečná pedagogička na Katedre tanečnej tvorby na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, kde je jej doménou výučba techniky José Limóna. Od roku 2015 je vedúcou katedry. Jej meno je tiež nerozlučne späté s festivalom súčasného tanca Bratislava v pohybe. O limitoch dištančného vzdelávania, o inováciách v štúdiu, ale aj o sile tanečného umenia sa s ňou rozprával jej (zatiaľ) trojnásobný kolega — Matúš Benža.
Pandémia zasiahla absolútnu podstatu vzdelávacieho procesu na našej škole. Nová situácia bola nesmierne náročná predovšetkým pre tanečníkov, ktorí pre svoju prácu potrebujú nielen fyzický kontakt, ale aj adekvátne priestorové vybavenie. Ako sa vám na katedre podarilo vysporiadať s nástrahami pandémie?
Pre tanečníkov je nesmierne ťažké udržiavať svoje telá vo fyzickej kondícii bez adekvátneho priestoru. Tanečný tréning zahŕňa aj intenzívny pohyb do priestoru, a to nie je možné v kontexte panelákovej obývačky. Je to, ako keby sme chceli od šprintéra na 100 metrov, aby trénoval len na 5 metrov dlhej dráhe.
Tanec je zo svojej podstaty kolektívnym umením a je nesmierne ťažké tancovať bez priameho kontaktu s javiskovými partnermi. Rovnako náročná je aj jeho výučba bez priamej spätnej väzby medzi pedagógom a študentom, ktorého navyše pedagóg vidí len ako dvojrozmerný obraz na monitore počítača. Napriek všetkým týmto výzvam sa nám však podarilo prvú vlnu zvládnuť. Online vzdelávanie sme doplnili intenzívnou blokovou výučbou počas letných mesiacov a individuálnymi hodinami počas jesene. Rozhodne však nemožno tvrdiť, že online výučba je v prípade tanca plnohodnotnou alternatívou.
Pandémia sa stala katalyzátorom mnohých zmien tak v spoločnosti, ako aj na škole. Myslíš, že priniesla aj pozitívne aspekty?
Veľa umelcov spomína, že pandémia im dala príležitosť a čas na sebareflexiu a na upokojenie sa. Pre nás, pedagógov, bola prvá vlna zaujímavá v tom, že sme sa učili ako učiť v novej bezkontaktnej realite. Skúmali sme možnosti, skúšali nové technológie, menili a upravovali svoje zabehnuté metódy. Každý z nás sa naučil nové zručnosti, a to je vždy pozitívne. Mimoriadna situácia nás preverila ako pedagógov a naučila nás i novému druhu sebadisciplíny — ktorej podstata tkvie v zručnosti trpezlivo a správne sedieť za počítačom. Sebadisciplína je však niečo, v čom sú tanečníci veľmi dobrí. Pretože bez disciplíny by sme neboli tanečníkmi. (Smiech.)
Vzdelávate študentov v klasickom, ľudovom aj modernom tanci. Ako funguje spolužitie troch diametrálne odlišných druhov tanca na jednej katedre?
Je veľmi zaujímavé, že to takto vnímaš — ako tri diametrálne odlišné druhy tanca, pretože tanec má jeden spoločný vyjadrovací prostriedok, a tým je ľudské telo. A ľudské telo majú aj ľudovkári, aj klasikári, aj modernisti. A to je to, čo ich spája. Hovorí sa, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Podobné je to aj v tanci: koľko vecí rozdielnej kvality, dynamiky, napätia, štýlu či detailov dokážeš svojim telom vyjadriť, toľkokrát si tanečníkom. Tanečníci si uvedomujú, že musia byť všestranní. Preto je úplne prirodzené, že si študenti vyberajú aj predmety z iných študijných plánov. Dnes je už nepredstaviteľné, že by tanečník moderného tanca nemal základy klasickej techniky, ľudový tanec ho zasa dokáže naučiť pohotovosti v rámci dynamiky a rytmu.
Ani pre budúcich tanečných pedagógov by nebolo dobré, keby sa úzkoprso limitovali len na určitý štýl tanca a zužovali si tak svoj rozhľad. Kde, keď nie na škole by mali mať možnosť vyskúšať si rôzne tanečné štýly či techniky. Tanec sa nedá naučiť pozorovaním, tanec si musí človek vyskúšať, aby mu vedel plnohodnotne porozumieť. Spolužitie teda funguje bezproblémovo a je vzájomne obohacujúce.
Ako vnímaš postavenie Katedry tanečnej tvorby v kontexte slovenského tanca? Aké sú vízie katedry pre budúcnosť?
Katedra tanečnej tvorby má v kontexte slovenského profesionálneho tanca a tanečného vzdelávania jedinečné postavenie. Sme jediným pracoviskom, ktoré poskytuje vysokoškolské vzdelávanie v oblasti tanca. Máme obrovskú zodpovednosť a musíme neustále obhajovať svoju pozíciu lídra v kvalite aj šírke ponúkaného vzdelávania v oblastiach ľudového, klasického, moderného i súčasného tanca, tanca pre deti a mládež a aj v oblasti choreografie. Je našim poslaním vychovávať odborníkov, ktorí budú udržiavať kvalitu tanečného vzdelávania a tvorby na Slovensku na tej najvyššej možnej úrovni. Preto musíme byť na tepe doby, musíme mať prehľad o trendoch a smerovaní, ktorým sa tanec a tanečné umenie uberajú doma i vo svete. Len tak môžeme poznať potreby slovenského profesionálneho tanca a usmerňovať ho. Nechceme byť tými, čo dobiehajú, ale tými, čo vedú. A verím, že to sa našej katedre darí, a to aj vďaka našim absolventom, ktorí pozitívne ovplyvňujú smerovanie tanca na Slovensku.
Veľkou témou posledných týždňov a mesiacov je aj nová akreditácia. Diskutuje sa aj o vzniku nových študijných plánov zameraných na dejiny a teóriu tanca a tiež na manažment tanca. Z čoho vyvstala potreba práve takéhoto vzdelávania?
Každé umenie potrebuje na to, aby sa mohlo rozvíjať, tri veci: dobré a kvalitné vzdelávanie, ktoré vychováva interpretov, tvorcov a pedagógov; umeleckú produkciu, ktorá poskytuje príležitosti pre uplatnenie sa v praxi a pre tvorbu umenia samotného; a treťou vecou, ktorá túto slučku uzatvára je kritika, ktorá dáva tvorcom a interpretom spätnú väzbu a pomáha pri výchove publika. Vynorila sa tiež potreba manažérov, ktorí budú pomáhať umelcom a súborom pri vytváraní podmienok pre tvorbu a pre jej šírenie. Katedra je tak opäť na tepe doby a reflektuje na potreby slovenskej tanečnej scény.
Pokiaľ ide o teóriu a tanečnú kritiku — takýto odbor sme kedysi na VŠMU mali, jeho poslední absolventi opustili školu v roku 1993. Nejde teda o novinku, len na školu vraciame to, čo z nej nikdy nemalo zmiznúť. To, čo v prípade hudby, divadla či filmu existuje kontinuálne a vybudovalo si svoju reputáciu a odborné zázemie, tancu aktuálne chýba. Musíme obnoviť prerušenú kontinuitu. Nepotrebujeme len kritiku a reflexiu pre široké publikum, potrebujeme predovšetkým vychovávať odborníkov — dramaturgov pre profesionálne tanečné súbory, teoretikov pre inštitúcie ako je Divadelný ústav, SAV až po ministerstvo kultúry. Dlhodobo bol tanec vnímaný len ako akýsi prívesok divadla resp. opery, a musel tak bojovať nielen o pozornosť, ale aj o prostriedky na svoj rozvoj. Je preto nesmierne dôležité, aby tanečné umenie konečne dostalo rovnakú pozornosť a starostlivosť, akú požívajú ostatné druhy umenia. A práve to bude úlohou kvalitných a fundovaných absolventov, ktorých chceme na našej škole vychovávať.
Pre koho sú tieto študijné plány určené? Akých uchádzačov by si v budúcnosti rada videla v laviciach VŠMU?
Hlavne takých, ktorí budú milovať tanečné umenie a budú chcieť prispieť k tomu, aby sa mu u nás darilo. Dúfam tiež, že budú rozhľadení, otvorení, vnímaví a že budú talentovaní. Uchádzači o štúdium na umeleckej škole musia mať nielen talent či vedomosti, ale aj vášeň. Verím, že poslaním umenia je v ľuďoch otvárať skryté komnaty a dávať im pozitívnu emóciu, ktorá urobí ich život krajším a bohatším, alebo ich prinúti k zamysleniu a sebareflexii. Musia predovšetkým pochopiť zmysel a poslanie umenia, ktoré budú hodnotiť, alebo ktoré budú manažovať.
Aké sú tvoje očakávania od novoakreditovaných študijných programov?
Obrovským pozitívom novej akreditácie je zbližovanie doterajších teoretických študijných programov pod jednu spoločnú strechu. Výhodou je, že študenti získajú oveľa jednoduchší prístup k expertíze pedagógov, ktorí doteraz fungovali v zabehnutých fakultných štruktúrach. Študenti tak dostanú príležitosť kvalifikovane spoznať aj iné druhy umenia, čo považujem za nesmierne prínosné a dobré. Myslím si, že to je to, k čomu smeruje umenie dneška a predovšetkým tanečné umenie. Okrem toho, že sa tanec vyjadruje ľudským telom, používa výrazové prostriedky nielen divadla, ale aj rôzne médiá. Tanec je už dávno univerzálnym umením. A verím, že takými budú aj naši budúci študenti a absolventi — univerzálni.
Centrum výskumu na HTF je mimoriadne aktívne práve v oblasti tanca. Ktoré projekty vnímaš ako najzásadnejšie v oblasti výskumu a reflexie tanečného umenia na našej škole?
Veľmi dôležitou aktivitou je tanečný kongres Tanec.SK. Podarilo sa mu vytvoriť platformu pre stretnutie, či dokonca „zmierenie“ a vzájomné spoznanie sa jednotlivých tanečných komunít a generácií. Ich predstavitelia tak dostali príležitosť komunikovať svoje zásadné odborné problémy a otázky. Vďaka kongresu sme začali intenzívnejšie spolupracovať aj s tanečnými univerzitami v okolitých krajinách. Azda najväčším pozitívom kongresu sú však zborníky, ktoré slúžia ako pamäť stavu odbornej reflexie v tanečnom umení. Druhou nesmierne dôležitou aktivitou centra boli Teoretické analýzy v tanečnom umení. Tento projekt každým rokom prináša študentom našej katedry možnosť zoznámiť sa s inými vzdelávacími metódami ako majú naši pedagógovia. Vďaka workshopom dostali možnosť zoznámiť sa s novými prístupmi k tanečným technikám, či s novým repertoárom, a následne tieto svoje skúsenosti písomne reflektovať a rozvíjať tak svoje teoretické aj praktické skúsenosti. Oba projekty tak boli, a dúfam, že i naďalej budú, významným príspevkom nielen pre našu katedru, ale pre celú tanečnú komunitu na Slovensku.
Menej skúsení diváci majú často pred návštevou tanečných produkcií obavy. Boja sa, že predstaveniam nebudú rozumieť. Máš nejaký zaručený recept, ako sa zamilovať do tanečného divadla?
Myslím si, že to, že sa ľudia boja chodiť na tanec, je už dávno prežité klišé, ktoré si v sebe pestujeme a ktoré už vôbec nie je aktuálne. Bežný divák sa skôr zameriava na emóciu a zážitok, s ktorým opúšťa divadlo, ako na to, či predstavenie pochopil. Skôr si myslím, že tanečné umenie sa ešte stále dostatočne nepropaguje. Rovnako sa aj my sa musíme zamyslieť nad tým, čo divákom ponúkame, ale aj ako im to ponúkame, ako ich vzdelávame, ako si ich vychovávame. Viac, než o obavách, by som hovorila o neznalosti. Som presvedčená, že ako komunita máme dostatok prostriedkov aj skúseností ako tieto nedostatky odstrániť. Akurát musíme prestať v povedomí ľudí udržiavať túto vžitú predstavu, ktorá už možno dávno nie je pre diváka problémom.
Fantastickým príkladom toho, že súčasného tanca sa netreba báť, bolo otváracie predstavenie tohtoročnej Bratislavy v pohybe — Graces od Silvie Gribaudi, ktoré svojou hravosťou, ľahkosťou a humorom bolo doslova pohladením na duši uprostred zúriacej pandémie. Bol to zámer či šťastná náhoda? Aké sú tvoje hlavné kritériá pri výbere inscenácií pre festival?
A to je presne to, čo hovorím! Potrebuješ po takomto predstavení niekomu hovoriť, či si tomu rozumel alebo nie? Dostal si emóciu, prehovorilo na teba umenie a dalo ti zážitok! Keď sa budú tvoriť takéto diela, tak nebudeme čeliť otázkam, či sa ľudia boja tanca alebo nie. V žiadnom prípade si však nemyslím, že by umenie malo rezignovať na nastoľovanie závažných otázok či odhaľovanie temných zákutí nášho žitia. Sú predstavenia, ktoré sú zábavné, hravé, ľahké, ktoré ti dajú pozitívny náboj do života. A oproti nim budú stáť predstavenia, ktoré budú zdvíhať varovný prst a upozorňovať nás na nežiadúce veci. V oboch prípadoch je dôležité, aby umenie diváka oslovilo, emocionálne zasiahlo, prinútilo zamyslieť sa. A to je to, čo je dôležité! Súčasný tanec je nesmierne rozmanitý, chceme aby festival prinášal do Bratislavy rôzne uhly pohľadu, rôzne emócie, rôzne témy, ktoré sú aktuálne, ale aj spôsob, akým sú umelecky spracované.
Mám takú svoju podmienku, že na festival pozývam zásadne iba tie predstavenia, ktoré som videla naživo. Tento rok som však až dve predstavenia vybrala len na základe videa, pretože ma okolnosti k tomu donútili. A jedno z nich bolo práve Graces. Ale naučila som sa, že čo funguje na videu, bude fungovať aj naživo. Pokiaľ sa na to video zadívaš, a nejdeš si popri tom uvariť kávu alebo nestlačíš „Fast Forward“, tak vieš, že toto bude fungovať aj naživo. (Smiech.)
Ako vnímaš budúcnosť tanca?
Chceš, aby som sa pozrela do krištáľovej gule? (Smiech.) Neviem, kam sa bude tanečné umenie vyvíjať, ale dúfam, že sa bude čím ďalej, tým viac presadzovať v celkovej ponuke kultúry a stane sa bežnou súčasťou života ľudí. Pandémia pomohla odhaliť skrytý potenciál tanca ako druhu terapie a zážitkovej aktivity, ktorú ľudia objavili a v ktorej budú chcieť pokračovať. Verím, že sa vďaka tomu podarí rozšíriť aj divácku bázu pre tanečné umenie. Pandémia nás tiež donútila vykročiť z divadiel do otvoreného priestoru a mnoho tvorcov začalo tvoriť špeciálne pre exteriér. Myslím si, že je to jedna z ďalších vecí, ktoré v tanci pretrvajú. Verím, že sa ďalej rozvinie spolupráca medzi tancom a filmom, predovšetkým filmovým záznamom tanca. To, čo bude vždy tým najdôležitejším, je ľudské telo — jeho pohyb v čase a priestore a poznanie toho, ako funguje. Nerada by som však hovorila o limitoch ľudského tela, lebo to, čo sa dá vyjadriť telom a jeho pohybom, je bez hraníc…
— Matúš Benža
