Čo má spoločné Kampala a impala? — Ugandský zápisník (časť 11.)
Hlavné mesto Ugandy — Kampala — vzniklo podobne ako Rím, na siedmych kopcoch. Dnes má každý kopec svoj význam a častokrát aj svoje náboženstvo. Hádku kresťana s moslimom by ste tu však hľadali márne.
Je streda ráno, dvanásty a posledný deň nášho cestovania po Ugande. Zobúdzame sa v hoteli v Entebbe, na skok od brehu Viktoriínho jazera, na mieste, kde sme pred necelými dvomi týždňami začínali našu cestu za horskými gorilami a desiatkami iných zvierat netušiac, čo nás ešte čaká. Kým prvé raňajky boli plné napätia aká asi bude celodenná cesta autom k blízkosti hraníc s Kongom a ako asi bude vyzerať prales v nadmorskej výške 2000 metrov, teraz už je atmosféra pri raňajkách iná. Všetky výzvy, ktoré si pre nás Uganda pripravila máme za sebou. Dnešný deň strávime v Kampale, hlavnom meste Ugandy, ktoré je od Entebbe vzdialené iba pár desiatok kilometrov. Navyše, tieto mestá sú prepojené jedinou diaľnicou v tejto krajine.
V Kampale a jej priamom okolí dnes žije približne 3.5 milióna ľudí a aj pojem hlavné mesto treba chápať v Ugandskom kontexte. Iste, v centre mesta nájdete biznis štvrť, nájdete tu aj časti mesta, kde žijú bohatí ľudia (väčšinou sú to bieli, alebo tí, ktorí sú zavesení na štátnom rozpočte). Inak je Kampala jeden veľký chaos a aj tu väčšina ľudí žije v pomeroch, ktoré by sme my v Európe vnímali ako extrémnu chudobu. Uliciam Kampaly dominujú motorkári a 8-miestne taxíky — v meste, kde nefunguje de facto žiadna verejná doprava, sú tieto taxíky jediný spôsob rýchlejšej prepravy pre miestných ľudí. Jedna cesta po Kampale stojí približne tisíc šilingov, čiže asi 25 centov. Taxíky sú však 8-miestne iba na papieri, videl som z jedného vystúpiť aspoň 15 ľudí a systém ich fungovania sa viac podobá na carpool, to znamená, že ľudia priebežne nastupujú a vystupujú kde kto potrebuje, ale nemáte taxík sami pre seba a zachádzate taxíkom všade tam, kde potrebujú ísť vaši spolucestujúci. My máme našťastie stále našich vodičov, takžde doprava je bezproblémová. Keďže náš sprievodca Zolo je už v Keni a vodič Mozes niekde pri Buikwe, vodič Tony sa stáva neoficiálnym veliteľom skupiny. Naša prvá zástavka je Bahaiský chrám v Kampale.
Bahaizmus je pomerne nové náboženstvo, ktorého pôvod siaha niekde do 19. storočia. Vychádza z princípu, že všetky náboženstvá sú dielom Boha a každé náboženstvo je božím spoločenstvom. V praxi to znamená, že do bahaiského chrámu môže prísť kresťan, moslim, žid, budhista,... jednoducho ktokoľvek a môže sa v tichosti modliť svoje vlastné modlitby. V chráme sa zároveň stretávajú veriaci na rôzne čítania a iné podujatia. Jednoducho tolerantné náboženstvo, ktoré si povedalo, že bude veriacich spájať, nech už si svoju vieru interpretujú akokoľvek. Na každom kontinente je len jeden bahaiský chrám — to znamená, že aj v celej Afrike je len tento, na kopci nad Kampalou, v ktorom sa práve nachádzame.
Ugandská realita:
Po návšteve bahaiského chrámu nás jedna členka skupiny poprosila, či by sme sa nešli pozrieť aj na kresťanskú katedrálu, ktorá je zároveň významným pútnickým miestom kresťanov vo východnej Afrike. Pôvodne to nebolo v pláne, ale čas nám to dovoľuje. Presúvame sa teda Kampalou ku Katedrále východoafrických mučeníkov, avšak tu sa práve odohráva nejaká púť, ktorá omnoho viac pripomína sfanatizovanú sektu, než kresťanstvo tak, ako ho poznáme v Európe. Dav ľudí tlieska a spieva, a z ničoho nič jedna veriaca kričí, že cíti ako diabol opúšťa jej telo a odpadne na zem. V tom momente k nej bežia dvaja duchovní služobníci, ktorí maju cez seba pásku s nápisom “liečiteľ. Silný bizár.
Naše presuny po Kampale pokračujú v náboženskom duchu. Na jednom zo siedmych kopcov, ktoré formovali Kampalu v jej počiatkoch, stojí krásna a obrovská mešita. Už na prvý pohľad je vidno, že mešita je svojim rozmerom aj architektúrou niečo, čo vysoko presahuje štandard budov v Kampale. Napriek tomu, že táto mešita sa dnes volá “centrálna mešita”, miestni obyvatelia ju volajú Kaddáfiho mešita, lebo jej stavbu zaplatil lýbijský vodca Kaddáfi a dodnes prevádzku financuje lýbijská vláda.
V Ugande sa necelých 70 percent obyvateľsva hlási k nejakej forme kresťanstva, necelých 30 percent sa hlási k islamu. Zvyšné percentá sú viac menej okrajové vierovyznania rôznych domorodých kmeňov, ako sú napr. pygmejovia z kmeňa Batwa, ktorých sme navštívili v Rushage. Zaujímavé však je, že miestni ľudia nechápu, keď sa ich pýtame na náboženské konflikty medzi kresťanmi a islamistami — túto formu hejtu tu nepoznajú, bežne sú tu zmiešané manželstvá, skupiny kamarátov, komunity, kde rôzni členovia majú rôzne vierovyznanie. Vo väčšine afrických krajín konflikty skôr vznikali na etnickom či rasovom základe, než na základe vierovyznania.
Napriek tomu, že sa nikto z našej skupiny nehlási k islamu, mešitu môžeme navštíviť v úplne neobmedzenom rozsahu, jediná podmienka je vhodne sa obliecť, s čím nám zamestnanci mešity veľmi ochotne pomáhajú.
Návštevou mešity nás sprevádza jedna zo zamestnankýň, prekvapivo nám hovorí, že aj keď nepatríme k islamu, v Ugande môžeme po mešite chodiť kade chceme — vedie nás do hlavných modlitební, sedíme na modlitebnom koberci, vysvetľuje nám históriu mešity aj rôzne základy islamskej viery.
Vedie nás aj do častí mešity, z ktorých vedie bohoslužby imám a vedie nás aj schodami hore na minaret, z ktorého je krásny výhľad na celú Kampalu.
Tu nám islamská sprievodkyňa začína vysvetľovať, ako Kampala na siedmych kopcoch vznikala. Každý kopec má dnes na svojom vrchu inú významnú stavbu — jeden kopec má mešitu, druhý kopec anglikánsky chrám, tretí kopec katolícky chrám, štvrtý kopec kráľovský palác, piaty kopec nemocnicu, šiesty kopec biznis štvrť, siedmy kopec pietne miesto ugandských kráľov. Uganda totiž dnes leží v oblasti, kde kedysi bolo kráľovstvo menom Buganda. Dodnes Uganďania tvrdia, že majú nejakého kráľa, aj keď majú parlament a prezidenta, a všetku moc v štáte má de facto prezident. Kráľ zjavne existuje z nejakého historického protokolárneho dôvodu a napriek tomu, že reálnu moc zrejme nemá, Uganďania stále vnímajú, že kráľa majú.
Ugandská realita:
Dávno predtým, že na týchto siedmych kopcoch stálo hlavné mesto, boli tieto kopce obľubeným miestom na poľovačku. V tejto oblasti totižto bolo veľmi veľa antilop, najtypickejšou antilopou pre Ugandu je impala. Angličania, ktorí Ugandu začali v minulosti osídľovať tak toto miesto volali “Hill of Impala” (hora, kde sú impaly), v jazyku miestnych obyvateľov “Akasozi ke’Empala”, čo sa časom zjednodušilo na kratší tvar používaný dodnes — Kampala. Názov hlavnému mestu Ugandy tak darovalo zvieratko, ktoré tu vo voľnej prírode stretnete na každom kroku — impala.
Z minaretu centrálnej mešity je vidno obrovský chaos, akým Kampala žije. Vidíme hlavné trhovisko a sprievodkyňa v mešite nám hovorí, že nie je problém dostať sa na trhovisko — problém je dostať sa z trhoviska von, keď už sa ocitnete v jeho útrobách.
V Kampale máme naplánovanú ešte jednu zastávku — areál s obchodmi so suvenírmi v centre Kampaly, miesto, ktoré by malo byť pre turistov 100% bezpečné. My s Kajkou však už nechceme nakupovať suveníry, rozhodli sme sa preskúmať okolité ulice Kampaly a zažiť trochu autentickej atmosféry tohoto mesta. Po pár metroch nachádzame miestny obchod s oblečením — typicky africká móda.
Prekvapivo zisťujeme, že tu sa oblečenie predáva takým spôsobom, že si vás premerajú, vyberiete si z vešiaka šaty či košeľu, a tím šiestich krajčírov v zadnej časti predajne čaká na to, čo si vyberiete, aby vám to na počkanie upravili tak, aby vám oblečenie sadlo na mieru. Hovoria nám, že úprava potrvá 20 minút, vyberáme si dve košele a dvoje šaty, platím kartou. Prvý krát v živote som si vyskúšal, aké je to pípnuť kartou v obchode pol milióna, aj keď v prepočte je to stále menej ako 150 eur. Keďže asi 20 minút nemáme čo robiť, ideme si sadnúť oproti do kaviarne. Sme v Afrike, vieme, že 20 minút treba vynásobiť dvomi. Napriek tomu, tentokrát ani po 40 minútach nie je naše oblečenie upravené. Problém je, že o 5 minút sa máme stretnúť pri aute celá skupina a odchádzame naspať do Entebbe. Tlačím na vedúcu obchodu, vysvetľujem jej, že o 5 minút musím odísť. Uisťuje ma, že to v pohode stíhame. Prešlo ďalších 15 minút, stále nič. Píšem zvyšku skupiny, že meškáme a som mimoriadne vytočený, nemám rád, keď sa na mňa čaká, navyše, keď nás tlačí čas. Po ďalších 10 minútach naliehania však zrazu oblečenie pristáva do tašiek a my utekáme k autám. Hlboko sa ospravedlňujem celej skupine a presúvame sa naspäť do Entebbe. Inak, už som spomínal, že v Ugande si z dopravných predpisov moc ťažkú hlavu nerobia, prejazd autom Kampalou je adrenalínový zážitok sám o sebe. Ani v hlavnom meste nedisponujú všetky ulice asfaltom. Inak, viete ako vyzerá zelovoc v hlavnom meste Ugandy? Rovnako, ako všade inde v Ugande.
Program v Entebbe je už v podstate rutinný — obed v reštaurácii, posledný nákup ovocia a zeleniny na domov, vyzdvihnutie batožiny z hotela a následne nás vodiči vezú na letisko. Entebbe je jediné medzinárodné letisko v Ugande a je prísne strážené. Ešte predtým, než parkujeme v areáli letiska, musíme z áut vystúpiť a prejsť prvou policajnou kontrolou. Na parkovisku v areáli letiska sa lúčime s Tonym. Chvíľka precitnutia. Predsalen, Tony nás vozil stovky kilometrov po Ugandských cestách a strávili sme s ním v jednom aute desiatky hodín. Po srdečnom rozlúčení sa pokračujeme k odletovému terminálu. Kontrola batožiny na drogy, sken veľkej batožiny, check-in, kontrola turistických víz pri odchode z krajiny, klasická bezpečnostná kontrola na letisku. Po celej tejto sérii kontrol si môžeme konečne vydýchnúť. Sme v duty-free časti na letisku, nakupujeme posledné somariny, dávame si poslednú kávu či posledný Nile Special na Ugandskej pôde. Po približne hodine už nastupujeme do lietadla. S Ugandou sa tak pre tentokrát definitívne lúčime. Je tma, z lietadla vidíme tmu Viktoriínho jazera a svetlá Entebbe a Kampaly. Potom sa lietadlo prebrodí oblakmi, a Uganda ostáva už iba v našich čerstvých a veľmi silných spomienkach.
Epilóg
Ešte pol roka predtým, než som vystúpil z lietadla na letisku Entebbe som vôbec netušil, že navštívim Ugandu. Chcel som vidieť východnú Afriku, ale sníval som o Keni, Rwande, Tanzánii. Nakoniec nás nadchli horské gorily, vybrali sme si Virungu a DR Kongo, ale bezpečnostná situácia v danej krajine nám to uplne nedovolila. Uganda vznikla ako plán B, krajina, o ktorej som si nikdy nemyslel, že ju navštívim. Keď som si z pohodlia domu cez internet vybavoval turistické víza do Ugandy, na potvrdení o schválení víz bolo napísane “Welcome to the Pearl of Africa”. Prišlo mi to ako prehnaný, za vlasy pritiahnutý marketing a vôbec som netušil, že Winston Churchill, ktorý ju tak prvýkrát nazval vo svojej cestopisnej knihe v roku 1908 mal obrovskú pravdu.
Po Ugande sme prešli autom takmer 2000 kilometrov, strávili sme niekoľko hodín v primárnom dažďovom pralese pri hľadaní horských goríl, pri východe slnka sme uprostred kaňonu pozorovali šimpanzy, plavili sme sa po Níle, navštívili sme najchudobnejšie časti Ugandy, kam bežný turista nemá dôvod ísť. Pri cestovaní Ugandou si človek uvedomí, ako veľmi sme v Európe bohatí — pre týchto ľudí až nepredstaviteľne bohatí, a že Uganďania by asi iba krútili hlavou nad tým, keby videli, aké “problémy” tu my riešime. Je to krajina, kde je extrémna chudoba. Krajina, ktorej AIDS zničil jednu celú generáciu. Napriek tomu, je to krajina plná skvelých spontánnych ľudí, ktorí žijú život iným štýlom, než sme zvyknutí my, ale aj tak je to úžasné ocitnúť sa uprostred toho a naladiť sa na ich vlnu. Je to krajina rozsiahlych pralesov, nekonečných saván a nezorganizovaných miest žijúcich si svojským štýlom. Ale ak vám niekto povie, že Uganda je “Perla Afriky” verte mi, nepreháňa ani trochu. Ak budete mať možnosť túto krajinu navštíviť, neváhajte ani na chvíľu. Je to úžasný zážitok plný krásnych pohľadov do divokej prírody a do duše ľudí, ktorí možno varia na drevenom uhlí a smeti hádžu pred dom, ale napriek tomu ich, aj celú ich krajinu, budete jednoducho milovať. Človek si tu uvedomí veľmi veľa, naučí sa tu veľmi veľa a pochopí veľmi veľa. Okrem iného pochopí, že sa sem ešte určite musí vrátiť.
Koniec.
Priebežne fotky z minulých aj budúcich ciest nájdete na mojom Instagrame tu: https://www.instagram.com/marekgalinski/
Chcete zažiť Ugandu tak ako my?
Celá naša cesta bola organizovaná formou skupinového zájazdu od CK Baloo s názvom Ugandské dobrodružstvo. Základná osnova je každý rok rovnaká, drobnosti sa môžu líšiť.
Predchádzajúci diel:
