Destinácia preslávená Instagramom — Santorini (časť 1.)
Grécky ostrov Santorini navštevjú ročne vyše 2 milióny turistov. Nárast návštevnosti Santorini a nárast popularity Instagramu sú v posledných 10 rokoch veľmi podobné grafy a zrejme to nie je náhoda. Napriek tomu sa tento ostrov stále nachádza niekde na polceste medzi tretím svetom a luxusným turistickým skanzenom.
Na Santorini sme neplánovali ísť. Možno raz, ale určite nie teraz. Pôvodne plánovaný roadtrip po Slovinsku sme ale zrušili 4 dni pred odchodom kvôli zlým predpovediam počasia a okolnosti a ceny leteniek spôsobili, že ako plán B sme zvolili tento grécky ostrov v Egejskom mori. Všetky plány teda vznikali iba pár dní pred odletom.
Dôležitá terminológia:
Santorini je neoficiálny názov ostrova, alebo súostrovia s okolitými ostrovmi. Oficiálny názov je “Thera” (v angličtine), ale grécky zápis Θήρα omnoho ľahšie po slovensky nazveme “Fira”. Rovnaký názov má aj hlavné mesto súostrovia. Pre poriadok v terminológií, v ďalšom texte pod pojmom Santorini myslím hlavný ostrov, pod pojmom Fira hlavné mesto a ostatné ostrovy súostrovia budem volať ich vlastnými názvami, dostaneme sa k tomu neskôr.
Na medzinárodnom letisku Santorini sme pristáli v nedeľu ráno. Oproti stredoeurópskemu letnému času sme si hodinky posunuli o jednu hodinu dopredu. Letisko je malé, príjemné, je zjavné, že ostrov je najmä turistická dovolenková destinácia. Celý ostrov Santorini má rozlohu dvoch mestských častí Bratislavy, predstavte si dokopy Ružinov a Nové mesto. Všetky presuny po ostrove sú v jednotkách kilometrov. Taxíkov je na ostrove málo a sú drahé (za 15 minútovú cestu by ste pokojne zaplatili 35 eur). Z letiska približne raz za pol hodinu ide autobus do Firy. Mali sme šťastie, že autobus zrovna prišiel pár minút po tom, čo sme vyšli pred budovu letiska.
Fungovanie autobusov na Santorini je prvý kultúrny šok — verejné autobusy majú podobu linkových turistických autobusoch, s tým rozdielom, že keď si nemáte kde sadnúť, stojíte v uličke. Lístky sa kupujú v autobuse, nie však u vodiča alebo v nejakej zázračnej krabičke — po autobuse sa prechádza niečo ako sprievodca a za univerzálnu cenu 1.60 € predáva papierové lístky. Sprievodca vykrikuje, na akej zastávke práve autobus zastavuje. Tento systém je jemne bizarný, keďže k tomu všetkému je ešte aj ulička zaplnená a autobus sa krúti po úzkych serpentínach.
Po pár minútach cesty autobusom prichádzame do Firy. Autobusová stanica je v podstate vyasfaltovaný priestor v kopci, kde autobusy cúvajú jeden k druhému. Priestor nie je nijak vábny ani voňavý, nefunguje tu žiaden informačný systém o linkach či odchodoch, žiadne čísla nástupišť (vlastne ani žiadne nástupištia), jednotliví šoféri sa prekrikujú v tom, ktorý autobus ide kam. Systém žiaden, vibe mi pripomenul naše cestovanie po Ugande.
Kým sa aj s kuframi dostaneme do kaviarničky na promenáde vo Fire, ktorá poskytuje krásny výhľad dovnútra súostrovia, musíme prejsť cez pár ulíc, ktoré sú po okrajoch zasypané odpadkami a prejsť okolo kontajnerov, vedľa ktorých hnijú zvyšky nejakých rýb. Dojem z týchto pár metrov je veľmi veľmi biedny. Akonáhle však prídeme k promenáde s výhľadom, je to ako by ste prišli do úplne iného sveta.
Ostrov kontrastov
Santorini je vo všeobecnosti ostrov kontrastov. Nikdy v minulosti neobolo slávnou turistickou destináciou, nikto o tom ostrove poriadne nevedel. V roku 1956 postihlo ostrov mimoriadne zničujúce zemestrasanie, ktoré v podstate zničilo takmer všetko, čo na ostrove bolo. Všetka súčasna zástavba ostrova vznikala v podstate po zemestraní, ostalo iba zopár historických pamiatok, ako napr. veterné mlyny. Exponovanou turistickou destináciou sa Santorini stalo až potom, čo začali návštevníci zdieľať tisíce gýčových fotiek na sociálnych sieťach, preto na ostrove budete pravidelne narážať na obrovský kontrast dvoch extrémov — turistické pozlátko s puncom luxusu versus bohom zabudnutá krajina, kde nič nie je. Prejaví sa to na mnohých veciach, ktoré na ostrove uvidíte.
Fira je turisticky veľmi exponovaná. Tlačí sa tu veľa turistov a ceny sú k tomu patrične nastavené. V podniku s pekným výhľadom na súostrovie zaplatíte za dve kávy a dve ochutené minerálky pokojne 35 € — ste v turistickom raji dokonalo gýčových fotiek, zvykajte si.
Po rýchlom občerstvení sa vo Fire sa presúvame do mestečka Oia — to je to miesto, odkial vznikajú najslávnejšie pohľadnicové fotky Santorini, niektoré pohľady z Oia to dokonca dotiahli až na obaly potravín v Lidli, keď je zrovna grécky týždeň. Cesta autobusom do Oia je ešte divokejšia ako bola z letiska do Firy — autobus sa krúti serpentínami, kde sa ťažko vyhýba s protiidúcimi autami, ulička je preplnená cestujúcimi, cesta je naozaj zážitok sám o sebe. V Oia strávime dve noci, počas ktorých si vychutnáme krásne pohľady na Santorini a oddych v parádnom súkromnom apartmáne v jednom z ikonických bielych domčekov, typických pre tento ostrov.
Ak Fira bola drahá, Oia je ešte drahšia a turisticky ešte omnoho preplnenejšia. Úzke uličky sú v podstate súvislý dav turistov bez začiatku a konca a výrazná turistická prirážka je citeľná na každej jednej cenovke. V tomto mestečku nenarazíte na špinu a bordel (maximálne niekde v okrajových častiach), tu je všetko prispôsobené na to, aby si tu turisti užili dokonalý zážitok z návštevy Santorini, akurát asi nie moc autentický. Oia je naozaj turistický skanzen, turistom sa tu podriaďuje úplne všetko.
Aj Fira aj Oia majú chodníky a množstvo ulíc vydláždených kameňmi, takže nie sú moc vhodné na to, aby ste tu ťahali kufor na kolieskach. Navyše, všetko je buď schodmi hore alebo schodmi dole, rovina tu v podstate neexistuje, takže sa pripravte na to, že všetko, čo ste si do kufrov zbalili, si tu ponesiete v rukách (a ešte sa pri tom budete predierať davom turistov, samozrejme). Na Santorini sa takmer všetko točí okolo západov slnka, k tomu sa však dostaneme neskôr, biznis postavený na západoch slnka si v tomto blogu zaslúži samostatný diel.
Oia (cez deň)
Ak si chcete pobyt v Oia užiť a trochu si vychutnať atmosféru tohoto mestečka, treba do ulíc vyjsť skoro ráno, kedy väčšina turistov ešte spí — uvidíte tak mestečko poloprázdne, osvetlené ranným slnkom. Druhá možnosť, ktorá ale vyžaduje značnú časť sebazaprenia, je vyjsť do uličiek v čase poludnia, kedy najviac praží slnko, je na skapatie teplo a všetci aspoň trochu príčetní ľudia sedia niekde v tieni alebo pri bazéne. Stojí to veľa námahy, lebo teplo a poludnajšie slnko v bielych rozpálených kamenných uličkách Oia je extrémne, ale zasa uličky sú poloprázdne. Kvitnúce stromčeky svojimi výraznými farbami príjemne rozbíjajú bielo-modrú monotónnosť farieb domov a ulíc.
Doobeda a podvečer, či večer je Oia totálne zaprataná turistami a ak netrpíte nejakou úchylkou, že sa radi tlačíte v dave s cudzími ľuďmi, pôjde vám to na nervy.
Ak si odmyslíte davy turistov, Oia má svoje čaro — biele domčeky, kostolíky s modrými strechami, staré veterné mlyny, všade okolo krásne čistá voda Egejského mora. Čistá radosť sadnúť si na teraske nejakej kaviarne a užívať si tieto pohľady s pohárom vína v ruke. Iba nezabúdajte na to, že za ten pohár miestneho vína zaplatíte 15 €.
Keď sa raz rozhodnete navštíviť Santorini, Oia je absolútna nevyhnutnosť. Nemá veľký zmysel prísť na ostrov a toto mestečko vynechať. Zároveň však odporúčam nezdržať sa tu dlhšie, ako je nevyhnutné. Dve noci, ktoré sme tu strávili boli úplne akurát na to, aby sme si vychutnali všetky možné pohľady na unikátnu architektúru tohoto ostrova, ale potom, na ďalšie objavovanie ostrova sa treba presunúť inam.
Mesaria a ostatné mestá
My sme sa presunuli do Mesarie, mestečka, ktoré je na polceste medzi letiskom a Firou a ktoré je geograficky približne v strede ostrova, takže je dobrým východiskovým bodom pre výlety po ostrove. Tu sme si na tri dni prenajali auto a keďže ostrov je maličký, všetko je odtiaľto autom približne 15 minút. Niekedy trochu viac, niekedy trochu menej. V Mesarii v podstate nič nie je. Ale máte tu plnohodnotný supermarket, kde sú lacné potraviny. Pohár vína v reštaurácii zrazu nestojí 15 € ale 3 €. A kým vo Fire zaplatíte spomínaných 35 € za dve kávy a minerálky, v Mesarii sa za 40 € v reštaurácii dvaja plnohodnotne najete. Aj s predjedlom, pivom či vínom a malým dezertom. Dramatický rozdiel oproti cenám vo Fire či v Oia. V Mesarii nájdete množstvo malých reštaurácií či taverničiek, ktoré väčšinou slúžia miestnym ľuďom. Turistov tu nie je až tak veľa. Aj preto tu má zrazu všetko úplne normálne ceny.
V okolí Mesarie je niekoľko mestečiek, ktoré stojí za to navštíviť. Jedným z nich je napríklad Megalochori, kde sa môžete prejsť po malom mestečku, ktoré nie je nijak turisticky exponované, nemá prístup k moru, je v podstate pokojné, nájdete tu zopár kaviarničiek, reštaurácií či obchodov s autentickými výrobkami (nie iba turistickými magnetkami). V Megalochori vám stačí stráviť hodinku času, nie je tu toho veľa, čo by ste mohli robiť.
O niečo zaujímavejší je neďaleký Pyrgos — ten je aj turisticky exponovanejší, aj je tu množstvo uličiek, po ktorých sa môžete prechádzať. Stojí za to vyšlapať si kopec smerom k hradu a bielo-modrým kostolíkom, ktoré su v okolí hradu. Z týchto miest máte opäť veľmi pekné výhľady na ostrov a jeho okolie, je tu veľa možností kde sa najesť, prípadne kam zájsť na kávu alebo na niečo sladké do miestnej pekárne. Ak by ste chceli ísť na Santorini a chcete byť ubytovaní niekde, kde je ako tak pokoj ale zároveň nie taká “miestna nuda” ako v Mesarii, Pyrgos môže byť tou správnou voľbou.
Samozrejme, aj keď je spomínana Fira drahá a nie všade úplne čistá, treba ju navštíviť. Bezprostredne nad Firou sa nachádza mestečko Imerovigli. Tieto dve mestá sú v podstate spojené, viete sa prejsť z jedného do druhého a naspať. Ak ste leniví, začnite v Imerovigli, do Firy to budete mať dolu kopcom. Imerovigli tým, že je pomerne vysoko na útese, poskytuje krásne výhľady. Fira zasa ponúka kopec možností na nákup klasických turistických suvenírov, ale aj rôznych iných miestnych výrobkov. Nájdete tu aj klasické medzinárodné obchodíky s luxusným tovarom či klenotníctva.
Emporio
Ak je však na ostrove jedno mestečko, ktoré naozaj stojí za to navštíviť a určite by ste ho nemali minúť, je to jednoznačne Emporio. Centrum tohoto mestečka je autentický a ľudoprázdny labyrint úzkych uličiek. Všetky turistické bedekre vám povedia “choďte sa stratiť do Emporia” a je to úplne presné. Labyrint je úplne doslovný, všetko vyzerá rovnako, nič nie je poriadne označené. Blúdiť tu môžete do nekonečna a na chvíľu sa prenesiete do úplne iného sveta.
Ak pri blúdení budete mať také šťastie ako my, narazíte na maličkú kaviareň, ktorú vedie zjavne manželský pár dôchodcov. Za pár eur si tu dáte baklavu či limonádu a starší pán, ktorý vás bude obsluhovať Vám dá pocítiť, že ste pre nich stred sveta. Keď vám ponúkne, že vám urobí fotku, urobí vám ich aspoň 10, zo všetkých strán, zo všetkých vzdialeností. Mestečko má naozaj svoje nezameniteľné čaro. Skutočne budete mať pocit, že ste sa preniesli v čase o niekoľko desiatok či stoviek rokov dozadu a stojí to za to.
Sopečné pláže na Santorini
Pri objavovaní všetkých pokladov, ktoré Santorini ponúka určite budete potrebovať aj oddych na pláži. Pláže sú tu zaujímavé, pokryté sú spravidla čiernym pieskom (nezabúdajte, že celý ostrov je v podstate sopka). Tento piesok sú pozostatky lávy a sopečného popola z erupcií pred tisíckami rokov, aj k tomu sa ešte dostaneme neskôr. Tento čierny piesok je mimoriadne horúci avšak more je príjemné a dokonale čisté. Mestečiek, kde sú pláže je tu niekoľko, nám sa najviac páčila pláž v Perivolos, ale podobná (len trochu turisticky plnšia) je aj v Perisse alebo v Kamari. Kamari poskytuje asi najviac pocit rušnej dovolenkovej prímorskej destinácie. Perivolos je zasa asi najpokojnejší. Na všetkých plážach sú k dispozícii lehátka a slnečníky a spravidla to funguje tak, že neplatíte priamo za lehátko či slnečník, ale ich použitie je podmienené konzumáciou v nejakej konkrétnej minimálnej sume v reštaurácii, ku ktorej lehátka a slnečník patria. Na prvý pohľad to môže znieť desivo, keď vám povedia, že minimálna konzumácia je 50 €, avšak ak to urobíte tak ako my, že si pobyt na pláži vždy spojíte aj s nejakým obedom a neskôr poobede s nejakým drinkom, spomínaných 50 € minitete hravo a za samotný slnečník či lehátka už tým pádom neplatíte nič. Minimálna suma je rôzna, niekde je to menej — 30 €, 20€, dokonca sme našli aj podnik, kde minimálna suma bola 0 €, iba ste si proste niečo objednať museli.
Šoférovanie po Santorini
K autobusom sme si už niečo povedali, okrem toho, že je to do veľkej miery freestyle, myslite aj na to, že cestovný poriadok autobusov je čisto orientačný. Neexistuje žiaden cestovný poriadok pre konkrétne zastávky, daný je iba odchod z východiskovej zastávky. Aj tam sa však môže stať, že autobus odíde 10 minút skôr alebo neskôr. Na priebežné zastávky tak prichádza kedy chce a podľa dopravnej situácie naberá na meškaní. Potom sa bežne stane, že autobus, ktorý má chodiť v polhodinovom intervale, príde o 25 minút neskôr, než mal. Preto aj platí, že ak príde nejaký autobus, opýtajte sa šoféra, kadiaľ ide, a či bude stáť na tej zastávke, kam chcete ísť. Môže vám to ušetriť rôzne problémy.
Ak sa rozhodnete, tak ako my, prenajať si auto, počítajte s tým, že dopravné pravidlá sú veľmi vágne a všetky značky sú zjavne iba informačné. Čiary na cestách vodiči ignorujú, STOP-ky tak isto. Na ostrove nie je jedna jediná svetelná križovatka, aspoň teda my sme takú nevideli. Ak vyhodíte smerovku a budete čakať, že vás niekto niekam pustí, nedočkáte sa. Jednoducho sa musíte drzo narvať, aj keď nie ste na hlavnej ceste. Oni zastavia. Jeden grécky blog, na ktorý som narazil, to vysvetlil pekným spôsobom — dopravné predpisy síce nikto nedodržiava, ale nikto nechce nabúrať, takže všetci si nejakým spôsobom dávajú pozor. Parkovanie nie je spoplatnené na ostrove takmer nikde a parkovať môžete takmer všade (okrem peších zón v mestách Fira a Oia). Jednosmerky sú tiež informačné — nezaručujú, že nestretnete niekoho v protismere. Navigácia vám tiež nebude veľa platná, často sa vás bude snažiť viesť uličkou, ktorá je užšia ako vaše auto, prípadne sú na nej schody. Zistíte to tak, že niekam vojdete, pochopíte, že to takto ďalej nejde a budete sa musieť otočiť.
Ale keďže ulička je úzka, nebudete sa mať kde otočiť, tak budete cúvať. Cez všetky kopce a zákruty, k najbližšej križovatke. Táto skutočnosť má tri fázy — keď sa vám toto stane prvý či druhý krát, poviete si ktorý debil to tak zaznačil do mapy, prečo tu nie je dopravná značka, prípadne budete hľadať nejaké iné racionálne vysvetlenie situácie. Druhá fáza nastáva vtedy, keď zistíte, že toto je v skutočnosti pravidlo. Prejdete do niečoho, čomu behaviorálna psychológia odborne hovorí pasívne pičovanie. Proste pičujete. Síce vám to nepomôže, ale je to spôsob, akým sa postupne dostanete do tretej fázy — zmierenie. Prijmete ako fakt, že každé odbočenie alebo neodbočenie na ktorejkoľvek križovatke môže eventuálne znamenať, že to budete musieť cúvať, lebo pred vami na ceste bude zrazu stĺp alebo schody. Dokonca možno klesnete tak hlboko ako ja — v určitom bode si uvedomíte, že ste si to začali užívať.
Samozrejme, v tomto texte sme si povedali úplny základ toho, čo ostrov ponúka. Ak sa tu však ocitnete, budete mať parádnu možnosť z bezprostrednej blízkosti pochopiť, čo to znamená žiť na aktívnej sopke a zároveň zistíte, koľkými možnými spôsobmi sa dá predať gýčový západ slnka. O tom však v ďalších dieloch blogu.
Pokračovanie nabudúce…
Nasledujúci článok:
