Medzi krokodílmi a nosorožcami — Ugandský zápisník (časť 10.)
Prírodovedci sa dodnes nedokázali dohodnúť, či je najdlhšou riekou na svete Níl alebo Amazonka. To však nemení nič na tom, že práve v blízkosti Nílu uvidíte africkú divočinu v absolútne neopísateľnej kráse v jej úplne najprirodzenejšom prostredí.
Sme po raňajkách — ak sa to tak dá nazvať, lebo z objednaného jedla nie všetko prišlo — v reštaurácii Red Chilli uprostred národného parku Murchison Falls, kde dnes obsluha zlyhala na plnej čiare a podliezla ešte aj tak dosť nízky africký štandard. Nemáme však čas čakať, o pár minút nám odchádza loď, ktorou máme absolvovať plavbu po Níle. V Ugande si nikto z hodiniek nerobí žiadnu vedu, ale z nejakého dôvodu loď vraj odchádza presne načas. Veľmi rýchlo nastupujeme do našich safari áut a Tony s Oyokom nás čo najrýchlejšie vezú k prístavu na Níle, ktorý je naštastie iba pár stoviek metrov od Red Chilli. Keď vystupujeme pri brehu rieky z auta, vidíme, že naša loď už odplávala.
Kdekoľvek v našom európskom svete by to asi znamenalo “game over”, ale toto je Afrika, tu je možné úplne všetko. Zamestnanci prístavu nás rozdelia do dvoch malých motorových člnov a vyrážame na Níl. Nie, nebudeme mať súkromnú plavbu na motorovom člne. Jednoducho dobehneme veľkú turistickú loď, tá nám spustí mostík a my nastúpime uprostred koryta tejto krásnej, ale inak životu nebezpečnej rieky.
Výhliadková plavba sa tak môže začať. Aj o tejto plavbe platí, že cesta je cieľ. Plavíme sa od prístavu smerom k vodopádu Murchison, pri ktorom sme boli včera. Tam sa loď otočí a pôjde naspäť do prístavu. Plavba je však absolútne úžasná od prvého momentu. Níl a prostredie okolo pôsobia, akoby civilizovaný svet ani len neexistoval. Všade, kam sa pozriete, vidíte iba prírodu plnú zvierat. Ľudí nevidíte okrem lode nikde a je to neuveriteľne upokojujúce. Zo vzdialenosti pár metrov tak môžete pozorovať, ako sa krokodíl ide okúpať.
Iba pár metrov ďalej zasa uprostred rieky oddychuje celá hrošia rodina, pri brehu sa prechádza sloník spolu s dvomi antilopami.
Počas tejto plavby máme konečne čas si na chvíľu oddýchnuť po fyzickej stránke, ale je to, ako keby ste oddychovali v najkrajšom kine aké táto planéta dokáže vytvoriť. Sú to tisíce krásnych pohľadov do útrob divočiny východnej Afriky.
Po približne hodine plavby prichádzame k vodopádu. Kým však včera sme ho na pešo videli zhora, teraz sme na lodi z druhej strany — dolu pod vodopádom.
Tu sa loď pomaličky otočí a vyberáme sa naspať, tentokrát po prúde Nílu, do prístavu, kde naša plavba začala. Možno by ste si povedali, že iba ideme naspäť, že už nič nové neuvidíme. Ale toto je africká príroda. Môžete sa pozerať niekoľkokrát za sebou na tie isté miesta a vždy budú iné. Cestou naspäť pozdravíme ďalšieho slona, ktorého sme predtým nestretli.
Malý kúsok ďalej zasa vidíme dva hrochy na brehu, ktoré sa rozhodli, že sa v plnej rýchlosti z rozbehu hodia do vody.
Keď naša plavba končí, vraciame sa do Red Chilli na “obed” a oddych. Tentokrát už nejaké jedlo príde, aj káva príde, máme príjemnú africkú poobednú pohodu. Počasie je pekné, máme dosť voľného času, takže sa ideme s našimi vodičmi len tak bezcieľne flákať po národnom parku. Asi je už zbytočné písať, že stretávame zvieratá na každom kroku.
Desiaty deň sa pomaličky ale isto blíži ku koncu, čaká nás už len večera. Keďže tá včerajšia bola mimoriadne improvizovaná, dnes si doprajeme trochu luxusu. Večeru máme zarezervovanú v jednom z najdrahších hotelov v národnom parku Murchison Falls — v Paara Lodge. Toto je jeden z tých hotelov, kde máte z izieb či hotelovej reštaurácie priamo výhľad na Níl a na množstvo zvierat popri ňom, ale k tomu máte čisté záchody a dobré jedlo. Za noc tu hravo zaplatíte aj 500 eur — dajte si tú cenu do kontextu ugandských životných pomerov. My sa sem však ideme iba najesť, večera nás každého stojí 20 eur a opäť si na chvíľu pripomíname civilizovaný svet, aj keď stále uprostred divočiny. Potom sa presúvame do chatiek a ideme spať. Ďalšie ráno nás čaká presun do Entebbe. Na miesto, kde naše spoznávanie Ugandy začalo. Dovolenka sa blíži pomaly ku koncu, ale máme pred sebou ešte niekoľko veľmi dôležitých miest.
Ziwa Rhino Sanctuary
Keď sme prvý krát išli v rámci tohoto zájazdu na safari v národnom parku Queen Elizabeth pri Kazinga Channel, písal som v predchádzajúcich dieloch o Big Five Game — veľkej africkej päťke divokých zvierat. Tú tvorí lev, leopard, slon, buvol a nosorožec. Kým tie prvé štyri zvieratá sme stretli v úplne voľnej divokej prírode, s nosorožcami je to v Ugande omnoho horšie. V minulosti ich totiž obyvatelia Ugandy vybili do posledného kusu. Boli tak roky, kedy ste v Ugande nemali šancu vidieť nosorožca. Avšak dnes si mnohí uganďania uvedomujú hodnotu svojej divokej prírody, a tak pred niekoľkými rokmi ohradili elektrickým plotom územie o rozlohe 70 kilometrov štvorcových a tam previezli zopár kusov bielych nosorožcov z rôznych zoologických záhrad z celého sveta — Európy, USA a podobne. Tu sa týmto nosorožcom dobrovoľníci snažili vytvoriť priaznivé prostredie, aby sa mohli množiť. Ich populácia v Ziwa dnes je vyše 30 jedincov, projekt prevzala štátna UWA (Uganda Wildlife Authority) a rozhodli sa, že keď ich populácia dosiahne 50, začnú ich vracať do voľnej ugandskej prírody. Nosorožce sa tak vďaka snahe týchto ľudí do Ugandy dnes naozaj vracajú. Vy ako turisti môžete tejto snahe pomôcť tým, že si sem kúpite vstup a rangeri vás na pešo privedú na pár desiatok metrov k nosorožcom. Je to jedno z mála peších safari, ktoré sa dajú v Ugande absolvovať, a keďže nosorožec je omnoho väčší ako človek, ozbrojených rangerov je tu viac ako kdekoľvek inde. Či sa to oplatí vidieť? Jednoznačne.
Pri odchode zo Ziwa Rhino Sanctuary smerom k Entebbe stretávame stádo kráv Ankole, ktoré sú úplne typické pre Ugandu. Vyzerajú rovnako, ako krava u nás, ale trochu inak. Na hlave majú krásne obrovské rohy.
Podvečer prichádzame už do Entebbe, kde zažívame malé déja vu. Prichádzame totiž do hotela, kde sme spali prvú našu noc v Ugande. Spomínate si na prvý diel zápisníka, kde hovorím, že sme tu mali kultúrny šok z afrických pomerov a gekonov v kúpeľni? Po jedenástich dňoch v Ugande, kde sme videli všeličo a spali všelikde, máme momentálne pocit, že sme prišli do ťažkého luxusu kde je všetko úplne dokonale sporiadané. Čaká nás posledná večera, ktorú si užívame v úplne uvoľnenej atmosfére. Náš sprievodca Zolo nás dnes po večeri opúšťa, letí za ďalšou skupinou turistov do Keňe. Opúšťa nás aj vodič Oyok, prezývaný Mozes, ktorý ide voziť hostí ktorí prišli pozrieť kliniku v Buikwe neďaleko Jinje. Na zajtrajší deň nám ostáva náš vodič Tony, ktorý si privedie posilu, vodiča, ktorého meno si nepamätám, pracovne sme ho volali Mozes 2. Odlet máme však až zajtra večer, a pred nami je ešte jeden celý deň, počas ktorého sa vyberieme do hlavného mesta Ugandy, do Kampaly. O tom však v ďalšom (a už aj poslednom) pokračovaní Ugandského zápisníka.
Pokračovanie nabudúce…
Nasledujúci diel:
Predchádzajúci diel:
