Mezcal, tacos a leguány — Yucatánsky okruh (časť 1.)
Tak ako minulý rok pri ceste do Ugandy, ktorú som nikdy predtým v živote nejak neplánoval, tento rok som sa zhodou náhod ocitol na juhu Mexika, presnejšie na Yucatánskom poloostrove.
Netreba za tým hľadať žiadnu zvláštnu konšteláciu hviezd. Jednoducho aj tento rok sme chceli v rámci dovolenky spoznať niečo nové a vzdialené, niečo, čo nie je iba pár hodín autom vzdialené od nás. Zároveň však po minuloročnej ceste do Ugandy, ktorá bola úžasná, ale nie moc oddychová, sme chceli tento rok skĺbiť spoznávanie s oddychom. Mali sme minulý rok dobrú skúsenosť s Baloo.sk (s ktorými sa poznám od ich vzniku), takže aj tento rok sme si povedali, že nie je čo riešiť, a bookli sme si tzv. Yucatánsky okruh z ich ponuky. Cena bola veľmi príjemná, program zaujímavý, nebolo čo riešiť.
Leteli sme z Viedne do Frankfurtu, krátky ranný let a následne prestup na lietadlo z Frankfurtu priamo co Cancúnu. Tento let trvá 12 hodín, takže miestami je to utrpenie, najmä pre ľudí ako som ja, ktorí nevieme spať v lietadle. Do tabletu som si stiahol brutálne množstvo odbornej literatúry a povedal som si, že konečne budem mať čas na čítanie. Dopadlo to tak, že som si pozrel Borata a New Kids Turbo… čo vám poviem. Ale aby to nebol úplne zabitý čas, trochu som sa aj vzdelával. Yucatán je totiž územím, kde pár stoviek rokov dozadu žila mayská civilizácia, takže som si v lietadle prečítal nejaké odborné texty o živote mayov a nejaký dokument z dielne National Geographic. K Mayom sa však v mojich textoch dostanem neskôr.
Po bezproblémovom lete sme vystúpili na letisku v Cancúne, kde sme bez problémov prešli pasovou kontrolou a ocitli sme sa na mexickej pôde. Na letisko pre nás prišiel sprievodca Laci, ktorý nás odviezol do prvého hotela, v ktorom sme mali počas nášho cestovania Yucatánom prespať. Hotel bol normálny európsky štandard, žiaden kultúrny šok. Pre našinca môže byť zvláštne si zvyknúť, že toaletný papier nehádžete do záchoda, ale do smetiaka vedľa záchoda — majú úzke trubky, mohli by sa papierom upchať. Pre tento “zážitok” však nemusíte cestovať cez pol sveta, rovnako to funguje aj napr. na Instagramom preslávenom ostrove Santorini. Dá sa na to v pohode zvyknúť. Prvý večer nastal malý komunikačný šum čo sa týka synchronizácie našej skupiny a prechádzky na neďaleké trhy, kde sme mohli ochutnať mexický streetfood. Doliehala tiež únava, keďže sme boli v danom momente už viac ako 24 hodín hore.
Prvý deň bol aklimatizačný, našou úlohou bolo vymeniť si peniaze v zmenárni — v Mexiku panuje ťažká doba kešu (aj keď v supermarketoch a na benzínových pumpách v pohode kartou zaplatíte). Potom sme si išli nakúpiť do miestného supermarketu a zvyšný program bol — ležanie na pláži.
Cancún je zvláštne miesto. Pár desiatok rokov dozadu si mexická vláda povedala, že z tohoto mesta urobí brutálny turistický rezort a tak vznikla Zona Hotelera — vyše 20 km dlhý kus pobrežia karibského mora pri Cancúne, kde je jeden plážový hotelový rezort vedľa druhého. Väčšinou sú to medzinárodné hotelové siete ako Mariott, Hilton a kopec ďalších. Väčšina turistov sem prichádza z USA, ale stretnete tu aj kopec európanov, najmä nemecky a francúzsky hovoriacich. Zona Hotelera vám umožňuje stráviť krásny čas na krásnych plážiach v Cancúne s jedným podstatným detailom — táto časť nemá absolútne nič spoločné so zvyškom Mexika. Náš hotel našťastie nebol priamo v tejto zóne, cez zónu sme prechádzali iba prvý deň, keď sme išli na krásnu Playa Delfines. Ako aklimatizačný deň čistá krása, piesok čistý, voda čistá a teplá, veľké vlny, idylka. Na pláži sme prvýkrát stretli leguánov, ktorých sme potom stretávali úplne všade — Mexiko je plné leguánov a sú zvyknuté na ľudí, takže si ich môžete obzrieť v ich prirodzenom prostredí z bezprostrednej blízkosti, prípadne si s nimi zaplávať, o tom neskôr…
Kým pri Ugandskom zápisníku som išiel chronologicky, moje poznámky o Yucatánskom okruhu budú rozdelené skôr tematicky. V tejto prvej časti sa povenujem úplne typickým veciam, ktoré sa od Mexika tak nejak dali očakávať, ale napriek tomu občas prekvapili.
Od pozlátka po tretí svet
Keď som vystúpil v Cancúne a prechádzali sme sa prvé dni po rôznych častiach tohoto mesta, mal som pocit, že mi krajina v mnoho pripomína USA, najmä to, čo sme videli pri potulkách San Franciscom či ďalej niekde v Arizone. Prvý dojem naozaj dáva pocítiť, že sme v Severnej Amerike, v krajine, ktorá s USA susedí a mimoriadne k nim vzhliada. Samozrejme, pozeráte sa na omnoho chudobnejšiu a špinavšiu Ameriku než v USA, to je vidno od prvého momentu. Napriek tomu však tá krajina pôsobí ako normálna vyspelá civilizovaná krajina, ktorá proste normálne funguje (v Ugande toto pozorovanie bolo úplne iné). Každým dňom, ktorý v Mexiku strávite sa vám však rozpadne časť týchto ilúzií. Po dvoch týždňoch som už mal pocit, že odchádzam z krajiny, ktorá sa na fungujúcu iba hrá — k rôznym detailom sa ešte postupne dostanem. Je však zaujímave prechádzať rôznymi časťami, najmä tými, kam turisti úplne štandardne nechodia. Veľmi rýchlo zistíte, že na Yucatáne nájdete aj päťhviezdičkové hotely ale aj dedinky uprostred ničoho, ktoré spĺňajú všetky naše predstavy o tom, čo voláme tretí svet a môžem to s čistým svedomím porovnať s tým, čo sme videli v Ugande, ktorá je rádovo chudobnejšia ako Mexiko.
Podobne je to s pravidlami, napríklad na ceste — síce na cestách sú nakreslené čiary, všade sú normálne značky, semafory, Mexiko má postavané diaľnice… ale predpismi ako takými si tu nikto hlavu neláme, jazdenie je čistý freestyle. K ich štýlu jazdy dokonale pasuje kolotočársky playlist nášho sprievodcu Laciho a druhého vodiča Dávida, fakt sa to k sebe hodí a užívam si to. Inak, nečakajte, že by vám tu nejaké auto na priechode zastavilo a pustilo vás, proste sa buď musíte narvať, alebo čakať. Dopravné pravidlá nie sú jediná vec, ktorú Mexičania ignorujú — oni proste majú na háku a je to vidieť na každom kroku. Na druhej strane vnímajú, že Yucatán je turisticky čoraz obľúbenejší a navštevovanejší, takže stavajú diaľnice a železnice — investície do dopravnej infraštruktúry je vidno. Mohli by sme sa baviť o tom, ako rýchlo tie diaľnice stavajú, ale zrovna my na Slovensku by sme asi pri tejto téme mali šúchať nohami, však?
Mezcal a Tequilla
Druhý večer v Cancúne sme išli na spoločnú večeru do mexickej reštaurácie neďaleko hotela. Na stôl prichádzali guacamole, tacos, fajitas — všetko, čo by ste v Mexiku čakali. A čašník dostal objednávku, ktorá mu skomplikovala život. Vypýtali sme si 14-krát tequilu. Tu nastal problém. Nie že by sa nepotešil, že niečo zarobí — ale kde zobrať 14 pohárikov? Trvalo to teda trochu dlhšie, ale vedúci nakoniec poháriky úspešne zohnal a prišla na stôl tequila, limetky a soľ.
Neskôr mi bolo vysvetľované, že limetka a soľ nie je tak úplne pôvodný doplnok tequily. Domáci si nalejú aj bez týchto doplnkov a vedia stiahnuť fľašu aj bez toho, aby to zajedali citrónikmi… Pre Mexiko je však okrem tequily typický ešte jeden alkohol — volá sa mezcal.
Mezcal má k tequile veľmi veľmi blízko, s trochou ignorancie by sme mohli povedať, že tequila je podmnožina mezcalu. Mezcal sa robí z agáve, tequila sa tiež robí z agáve (ale iba z modrého agáve, žiadne iné nie je pre tequilu prípustné). Podobne ako koňak môže byť iba z oblasti v okolí francúzskeho mesta Cognac, aj tequila na to aby bola tequilou musí byť vyrobená v okolí španielskeho mesta Tequila (Santiago de Tequila), ktoré je od Yucatánu vzdialené tisíce kilometrov (áno, Mexiko je obrovské, neuverteľne obrovské, keď si to porovnáme s európskymi štátmi). Takže tequila tequilou, všetko, čo je vypálené z agáve, ale nespĺňa formálne požiadavky na to, aby sa volalo tequila sa predáva pod názvom mezcal, alebo pod ďalšími názvami (na Yucatáne nájdete tequilu napr. aj pod názvom mayapán). Na flašiach mezcalu veľmi často uvidíte, že je vyrobény z agave tequilana, čiže z modrého agáve. Fľaše mezcalu sú navyše špecifické tým, že na ich dne je väčšinou červík, alebo škorpión, alebo červík so škorpiónom, ktorí sa tam dávajú vylúhovať. A samozrejme oboch týchto alkoholov je kopec druhov, najmä podľa toho, koľko mesiacov dozrievali v sude. V rámci našej návštevy sme navštívili aj výrobňu mayapánu, ktorá je prispôsobená pre návštevy turistov a môžete ochutnať či nakúpiť domov rôzne druhy.
Akonáhle opustíte Cancún a vydáte sa trochu viac do vnútrozemia Yucatánu, uvidíte stále menej a menej turistického pozlátka a viac skutočného Mexika tak, ako v ňom žijú domáci obyvatelia. Veľmi príjemnú lokálnu atmosféru malo napríklad malé mestečko Piste neďaleko svetoznámeho archeologického náleziska Chichén Itza, kde však paradoxne nechodí príliš veľa turistov. Na uliciach miestni obchodníci predávajú miestnym ľuďom rôzne ovocie, zeleninu, či kadejaké pofidérne nápoje.
Tu, kde už obchody neslúžia primárne turistom, ale domácim, vyzerajú trochu inak než supermarkety pri diaľniciach alebo v turistických hotspotoch. Nenájdete tu už 7eleven ani Walmart, ktoré sú bežnou realitou tam, kde chodí veľa američanov. Prečo sem nechodí množstvo tusristov, keď sme doslova na skok od jedného zo siedmych novodobých divov sveta? Je to jednoduché — vzdialenosti na Yucatáne sú také, že všetky slávne miesta Yucatánu môžete vidieť aj v podobe jednodňových výletov z vášho fancy hotela v Cancúne či v Playa del Carmen, takže pohodlní turisti nemusia prísť o komfort rezortu a aj tak mayské ruiny navštíviť. Mestečká v bezprostrednom okolí týchto svetoznámych unikátnych miest tak majú z týchto desaťtisícov turistov akurát tak veľké nič. Miestny zelovoc v Piste je naozaj miestny a teda sa na nič nemusí hrať.
Na Yucatáne sme boli na začiatku novembra, teda iba niekoľko dní po ich veľkom sviatku — Dia de Muertos. Mexická obdoba dušičiek sa však nesie v úplne inom duchu než u nás, aj o tom si ešte niečo povieme.
Pri inom presune, vo vnútrozemí Yucatánu pri meste Ticul sme sa zastavili na obed v miestnej reštaurácii, ktorá ponúka najmä ryby a jedlá z rýb. Interiér reštaurácie naozaj neskúšajte porovnávať s ničim v Európe, neverím, že by ste sa u nás v takom niečom zastavili a bez strachu najedli, tuto sme však dostali na tanier výborné jedlo.
Táto reštaurácia nie je štandardne pripravená na to, že tam príde 17 členná skupina ľudí, takže náš sprievodca Laci prezieravo zatelefonoval vedúcej deň dopredu, že prídeme, aby nás čakala a bola zásobená. A stálo to skutočne za to. Po reštaurácii sa motali miestni tínedžeri, pre ktorých bolo viditeľne 17 európanov brutálnou atrakciou. Aj sa s nami chceli dať do reči, alebo zmohli sa iba na otázku “Habla Español?” na čo dostali zápornú odpoveď a pochopili sme, že aj by si pokecali, ale nemajú ako. Naša skupinka žiaľ moc španielskofónna (či ako sa tomu hovorí) nebola.
Vo všeobecnosti som na Yucatáne odpozoroval, že čím chudobnejší ľudia vo viac bohom zabudnutej dedinke, tým sú milší a slušnejší a vážia si turistov a vážia si to, čo majú. Toto sa absolútne nedá povedať o Mexičanoch pracujúcich v službách v turistických hotspotoch, čomu sa ale povenujeme trochu neskôr, aby sme si nepokazili dojem z Mexika hneď v prvej časti týchto mojich zápiskov. Ak hovorím o chudobe na úrovni tretieho sveta, naozaj ju v Mexiku môžete vidieť a vyzerá nejak takto.
Samozrejme, Yucatán nie je zďaleka celý iba apokalyptický skanzen chudobných Mexičanov, je to časť sveta, kde sa nachádzajú skvostné pozostatky geniálnej mayskej civilizácie a oblasť, v ktorej sú desaťtisíce krasových útvarov, tzv. cenotes, čo si môžete predstaviť ako malé jaskyne pod úrovňou terénu (alebo niekedy na úrovni terénu) s dokonale čistou vodou, kde sa môžete okúpať. Nikde inde na svete ich nenájdete. A tá kombinácia mayských pamiatok a krásnej prírody naozaj stojí za to. O tom však v ďalších pokračovaniach Yucatánskeho okruhu.
Pokračovanie nabudúce…
Nasledujúci diel:
