Na ceste za horskými gorilami — Ugandský zápisník (časť 1.)
Niekedy sa stane malý zázrak, a ľudstvu sa podarí zachrániť niečo, čo predtým takmer zlikvidovalo. Horské gorily žijúce na pohraničí Ugandy, Rwandy a DR Kongo sú toho príkladom.
Úvod
Cestu do Afriky sme plánovali už dlhšie, aj keď nebola jednoznačne vybraná konkrétna destinácia, a kvôli rôznym Covid opatreniam dlho nebol vybratý ani konkrétny termín. Občas však zafunguje náhoda — a tak tento rok niekedy v januári po ceste z Tatier v rádiu vysielali rozhovor s cestovateľom, ktorý bol stopovať horské gorily v národnom parku Virunga v DR Kongo a my sme si povedali, že toto by mohla byť destinácia. Zavolal som Zolovi, môjmu kamarátovi ktorý založil CK Baloo a povedal som mu, že chceme ísť na gorily do Konga (ak ďalej budem používať Kongo, myslím tým vždy DR Kongo). Zolo mi však povedal, že Kongo tento rok nie je úplne bezpečné — oblasť Konga, kde sa nachádza NP Virunga totižto dlhodobo ovládajú rebeli a nie konžská vláda, a tak podľa ich nálad je občas návšteva Virungy bezpečnejšia a občas menej. Horské gorily, napriek tomu, že žijú len v jednej jedinej oblasti na svete, si zvolili takú oblasť, ktorá zasahuje do troch štátov — okrem Konga je to Rwanda a Uganda. Padlo teda rozhodnutie, že za horskými gorilami pôjdeme do Ugandy.
Príchod do Ugandy
Vstupnou bránou do Ugandy pre nás bolo medzinárodné letisko v Entebbe — v meste, ktoré leží priamo na brehu krásneho a obrovského Viktoriinho jazera, ku ktorému sa dostanem trochu neskôr. Prvá vec, na ktorú vám v príletovej hale padne zrak, je rollup s informáciami o tom, ako sa šíri ebola a ako sa treba chrániť. Entebbe je jedno z najrozvinutejších a najmodernejších častí Ugandy. Od hlavného mesta — Kampaly — leží asi 40 kilometrov a tieto dve mestá sú prepojené krásnou modernou diaľnicou. Je to však jediná diaľnica, ktorú v Ugande nájdete. Cesta do Entebbe trvala z Viedenského letiska s prestupom v Dubaji celú noc a celé ďalšie doobedie, takže po prílete do Entebbe sme sa tu na jednu noc ubytovali v hoteli, v ktorom sme okamžite začali pociťovať, že už sme v Afrike. Na rozdiel od európskych hotelov, tu je úplne bežné, že záchod poriadne nesplachuje a že po stenách kúpeľne vám aj v lepších Ugandských hoteloch pobehujú gekony.
V Entebbe sme sa pripravili na cestu, ktorá nás čakala ďalšie ráno — vymenili sme si peniaze (za 1 Euro dostanete 3800 Ugandských šilingov, okamžite sa tu z vás stanú milionári), nakúpili sme balenú vodu, dobili sme powerbanky, prebalili ruksaky a išli spať s vedomím, že ďalšie ráno nás čaká 11 hodinová cesta autom do pralesa Bwindi.
Ugandská realita:
Prvá vec, na ktorú si musíte v Afrike zvyknúť je to, že miestni obchodníci či policajti sa na bielych turistov zvyknú pozerať ako na chodiace bankovky, a tak si na vás občas budú vymýšlať fiktívne problémy, len aby z vás vytiahli nejaké peniaze — našťastie, ak vás policajt na letisku nechce autom pustiť priamo k terminálu, dá sa to vyriešiť úplatkom v hodnote asi 1 euro. Drobné úplatky každému a za všetko sú žiaľ v Ugande bežnou realitou, korupcia tu prekvitá a tým, ktorí na drobné úplatky majú, výrazne tento systém uľahčuje fungovanie.
Na ceste za gorilami
Ďalšie ráno zvoní budík pomerne skoro, dohoda je, že o siedmej ráno odchádzame z Entebbe na dlhú cestu do Bwindi. Na všetky presuny po Ugande najbližších 12 dní budeme používať starú Toyotu Hiace 4WD s otvárateľnou strechou (užitočné na safari) ktorú šoféruje ugandský vodič Tony.
Uganda bola v minulosti tzv. britským protektorátom (niečo ako kolónia, ale formálne to nebola kolónia). To znamená, že sa tu napríklad používajú britské zásuvky a jazdí sa vľavo. No… teoreticky. V skutočnosti jazdenie po ugandských cestách moc pravidiel nemá a je to dosť brutálna anarchia — javí sa to tak, že žiadne dopravné predpisy neexistujú, ale tí vodiči sa nakoniec nejak dohodnú. Blikanie diaľkovými svetlami či trúbenie je tu základom komunikácie medzi vodičmi, ktorí si nelámu hlavu s nejakými jazdnými pruhmi (ak vôbec sú nakreslené), semaformi či dopravnými značkami.
Prvých 40 kilometrov z Entebbe je po diaľnici. V Entebbe som si kúpil Ugandskú SIM kartu a zisťujem, že krajina je celkom dobre pokrytá 4G signálom. Na niektoré služby je síce potrebná VPNka, ale inak internet na cestách funguje celkom dobre. 25 GB balíček ma vyšiel asi 14 Eur.
Čo sa týka bohatstva a cien, Uganda je krajinou obrovských kontrastov — žije tu množstvo ľudí, ktorí majú ako celá rodina mesačný príjem 100–200 Eur, niekedy aj menej, ale na benzínke káva stojí pokojne 2–3 eurá, v hoteli večera pre turistu stojí aj 20 Eur — jednoducho tam, kde chodia bieli, majú ceny nastavené na bielych (zámerne používam pojem “biely” a nie “turista”, neskôr sa dostanem k tomu, prečo).
Ugandská realita:
Tento extrém vo vnímaní cien a peňazí potom vyústil do situácie, kedy sme si na benzínke kúpili 4 kávy, a naša spolucestujúca Veronika nechala predavačovi tringelt vo výške asi 2 eur. Miestny predavač to najprv nechápal a sa rozplakal od radosti.
Akonáhle opúšťame diaľnicu, obchádzame predmestia Kampaly a mierime na juhozápad krajiny, začíname pozorovať každodennú realitu života Uganďanov.
V Ugande väčšina malých miest a dedín vyzerá tak, že pozdĺž hlavnej cesty sú postavané murované domy, ktoré slúžia ako obchody, dielne — skrátka živobytie uganďanov. Takýmto živobytím môže byť pokojne aj jeden malý polorozpadnutý stánok, v ktorom sa pečie kukurica.
Kúpite tu všetko — len si treba rýchlo zvyknúť na to, že predajne a obchody tu nevyzerajú tak ako u nás, kde sme zvyknutí na naleštené sklenené výklady, svietiace nápisy a ambientnu hudbu v pozadí. Potrebujete služby mobilného operátora? Nájdete ich v každej dedine, ale predajňa bude vyzerať nejak takto…
Mimochodom, všimnite si na obchodíku v ľavej časti nápis “Gen. Hardware”. Pod pojmom hardware sa v Ugande nemyslia počítače, televízory či tlačiarne. Hardware v ugandskom ponímaní je betón, cement, roxorové tyče, stavebné drevo — v podstate si preložte “hardware” doslovne a máte to.
Prvá zástavka počas našej cesty do Bwindi je na rovníku. Rovník totižto napriek svojej dĺžke vyše 40 tisíc kilometrov prechádza iba 11 krajinami a Uganda je jednou z nich. Na rovníku si dávame ugandskú kávu a za 5 Eur dostaneme do ruky certifikát, že sme tu vtedy a vtedy prekročili rovník. Urobíme si povinnú fotku “každý na inej pologuli” a pokračujeme ďalej.
Všetky malé mestečka a dedinky po ceste smerom k Bwindi vyzerajú rovnako — polorozpadnuté murované betóny, ľudia postávajúci pri obchodoch či stánkoch, trhy so zeleninou, mäso na paličke, smeti, špina, bordel, chaos. Svet, tak ako vyzerá v Európe či v USA tu budete hľadať márne.
V jednom z miest po ceste zastavujeme na obed — ten je riešený formou teplého bufetu s africkou stravou — základnými zložkami stravy v Ugande sú ryža, fazuľa, matoke (kaša z uvarených zelených banánov), chapati (múčna placka, s trochou predstavivosti niečo ako naša lokša), pesto z arašidov, a keďže my ako turisti sme v tejto krajine veľmi bohatí, tak aj mäso — najčastejšie kuracie či kozie. Toto, čo som vám vymenoval budeme viac menej dookola jesť celých 12 dní, len o tom ešte v tomto momente nevieme. Bežní chudobní domorodci majú v jedálničku iba minimum mäsa — jedia ryžu, fazuľu, matoke a chapati stále dookola — ich strava je veľmi jednotvárna, ale im to nevadí. V Ugande sú dnes radi, že tam nie je hlad a že ľudia majú čo jesť. Mäso je pre domácich sviatočné jedlo, keďže je na miestne pomery tak drahé, že si ho nemôžu dovoliť kedykoľvek. Objednávame si k obedu nejaké nápoje (cola, sprite a pod.), keď však obsluha zistí, že sa minuli, povedia nám, že musíme chvíľu počkať a jeden z čašníkov uteká do vedľajšej reštaurácie kúpiť nám objednané nápoje — toto je tu úplne bežné. Ak jeden obchodník nemá to čo chcete, ide vám to kúpiť k susedovi vedľa, a predá vám to za cenu, za ktorú to kúpil, len aby ste dostali to, čo chcete.
Po obede naša cesta pokračuje ďalej. Sprievodca Zolo nám rozpráva o bežných veciach africkej reality, niekedy je to až bizár. Napríklad, keď nám hovorí, ako pri cestnej kontrole jedného policajta dokázal podplatiť balíkom sušienok, len aby mu dal pokoj. V Afrike niekedy, žiaľ, stačí aj toto.
Chceme ochutnať lokálne ovocie a tak sa po ceste zastavujeme na ovocnom trhu v mestečku Nyamukana, kde hneď dostaneme lekciu nakupovania v Afrike. Chcem si totiž kúpiť malé žlté banány a pýtam sa predavačky, koľko za zväzok banánov chce. Hovorí mi, že 3000 šilingov (asi 75 centov), načo mi do reči skočí Zolo, a predavačke hovorí: “No m’zungu price!”
Ugandská realita:
Slovo m’zungu budete počuť počas cesty Ugandou bežne — v svahilčine to znamená “biely človek”, a domorodci vás nikdy neoslovia nijak inak — pre nich ste m’zungu, a treba si zvykať na oslovenie “Hey, m’zungu!”. Či je to oslovenie rasistické alebo nie je, neviem posúdiť, mne to nijak neprekážalo, je to tu proste tak. Lenže platí aj to, že ste pre nich chodiaca bankovka, a tak vždy skúšajú cenu nadhodiť vyššie, než je obvyklá. Ak ste biely, treba skúšať cenu zjednávať, lebo väčšinou aj uspejete.
Ja sa priznám, že mne tu zjednávanie ceny nebolo moc po chuti, keď vidím, v akých podmienkach žijú a že zjednávam sumu, ktorá je pre mňa úplne irelevantná. Predavačka banánov však pochopila, že vieme, že nám cenu nadhodila, a tak už zväzok banánov zrazu stojí o 1000 šilingov menej. Aby som ich neubral o folklór zjednávania cien, tak aj keď som občas niekde zjednal cenu, len aby bola zábava a aby som ich trochu potrápil, nakoniec som im vždy nechával aj nejaké drobné navyše.
Okrem stánkov so zeleninou a ovocím tu pobehujú miestne deti a predávajú v igelitkách čerstvý physalis. Igelitka physalisu stoji 1000 šilingov, čiže asi 25 centov. Kúpili sme si niekoľko igelitiek nech máme čo vyjedať na ceste a Zolo sa rozhodol, že chce fotku s týmito deťmi. Hovoríme deťom: “can we make a photo with you? come here for a photo!”, ale deti nám uplne nerozumejú (napriek tomu, že angličtina je bežný dorozumievací jazyk aj medzi uganďanmi). V určitom bode Zolo zakričí na jedného z chlapcov: “Piča!” a pani, ktorá cestuje s nami pozerá zhrozene na Zola. Zolo zopakuje: “Modža piča!” a chlapci pribehnú k Zolovi a odfotia sa s nim. Druhým jazykom domorodcov je tu totiž svahilčina a v tomto jazyku modža = jedna, piča = fotka, obrázok (zjavne ide o skomoleninu anglického “picture”).
V Ugande — ani v mestách, ale na vidieku už vôbec nie — moc nefunguje kultúra smetných košov či nejakého vyvážania odpadu. Mestečká popri ceste sú častokrát zasypané odpadkami, ľudia tu smeti jednoducho hádžu na zem. Ak v aute zjete banán alebo iné ovocie, tak šupky či kôstky jednoducho vyhadzujete z okna k ceste — je to prírodný materiál, ono sa to rozloží. Jediné miesto, kde reálne vidíte smetiak, je benzínová pumpa, ale ani tam si z toho nikto nerobí ťažkú hlavu a smeti sú aj všade naokolo.
Zvyšok našej cesty prebieha viac menej bez problémov, približujeme sa k Bwindi, posledná hodina cesty v horách už ide po hlinených cestách, bez asfaltu, a keby sme nemali nezničiteľnú Toyotu s pohonom na všetky 4 kolesá, ale akékoľvek európske auto, už by sme boli bez auta. Kvalitne vytrasení a dolámaní po 11 hodinách v aute prichádzame do Rushagy na hranici pralesa Bwindi, kde sa vyspíme, aby sme ráno mohli vyraziť do pralesa hľadať gorily. V ubytovaní v Rushage je síce Wi-Fi, no do izieb signál úplne neprichádza. Aby ste mali teplú vodu, musíte si zapnúť prietokový ohrievač, a elektrina sa v noci medzi 22:00 a 5:00 vypína. Pripravujeme si veci na rannú cestu do pralesa a ideme spať, ďalšie ráno nás čaká highlight celej našej cesty, dôvod, prečo sme tu. Horské gorily.
Pokračovanie nabudúce…
Ďalší diel:
