Pri brehoch Nílu — Ugandský zápisník (časť 9.)
Nie všetko, čo je zelené v Európe, je zelené aj pri rovníku. Nehovorím teraz vôbec o rastlinách. Omnoho viac to platí o rôznych európskych korporátoch, najmä tých ropných.
Deviaty deň nášho spoznávania Ugandy začína raňajkami v hotelovom rezorte na brehu Viktoriínho jazera v meste Jinja. Po raňajkách však hneď ráno opúšťame pohodlie hotelového rezortu a o pár kilometrov ďalej aj pohodlie asfaltových ciest. Pred nami je ďalších 260 kilometrov ugandských okresiek — presúvame sa do Masindi, ktoré leží v národnom parku Murchison Falls. Názov parku je odvodený od rovnomenných vodopádov, ktoré sú najvodnatejšími vodopádmi na celej dĺžke rieky Níl. Cesta prebieha bez väčších prekvapení, sem tam nejaká prestávka na kávu na benzínke, ktorá je štandardne hnusná, sem tam prestávka na toaletu, ktorá je tiež v Ugande štandardne hnusná. Medzi príjemnejšie prestávky patria tie, ktoré sú na niektorom z miestnych trhov s ovocím a zeleninou popri cestách v dedinách, cez ktoré prechádzame. Akonáhle tam zastaví náš minivan, hneď je okolo nás aspoň 5 rôznych predajcov a snažia sa veľmi rýchlo vymeniť ich tovar za naše bankovky. Inak, viete, ako to vyzerá, keď pri takomto trhu zastaví regulérny turistický autobus? Takto.
Na jednom z takýchto trhov si kúpime zopár banánov, nejaké miestne ovocie — vitamíny na cestu. Keďže niesme v žiadnom turistickom centre, stojí to opäť pár smiešných drobných.
Ugandská realita:
Keď pokračujeme po ceste smerom k národnému parku Murchison Falls, predbiehame miestne auto ktoré za sebou ťahá príves, na ktorom sa okrem nejakého tovaru vezú dvaja Uganďania. Ako ich predbiehame, Zolo odtrhne tri banány a vystrčí ruku z okna smerom k Uganďanom na prívesnom vozíku. Bez akýchkoľvek okolkov sa postavia, načiahnu za banánmi, vezmú si ich a so širokým úsmevom nám kývajú. Celý čas premýšľam, čo by sa stalo na Slovensku, keby som pri predbiehaní niekomu z okna podal tri banány…
Počas cesty sa zastavujeme v jednej reštaurácii na neskorší obed — v ponuke je klasicky africká a indická strava — a po obede sa v priebehu hodinky či dvoch dostávame k rampe národného parku Murchison Falls. Naši vodiči a Zolo tu musia vybaviť vstupy do národného parku a my sa pozeráme na paviány, ktoré voľne pobehujú všade okolo nás. Na turistov sú zrejme zvyknutí a nenechajú sa nimi nijak vyrušovať v bežnom spôsobe života — čo napríklad dáva jeden párik paviánov najavo súložou na rampe na ceste, a je im úplne jedno, koľko turistov sa na tom práve zabáva.
Po úvodných formalitách na vstupe do národného parku pokračujeme po nádhernej novej asfaltke hlbšie do útrob parku smerom k vodopádu. Tak luxusnú asfaltku som nevidel nikde v celej Ugande doteraz. Dôvod, prečo je v tomto národnom parku je jednoduchý — francúzska ropná spoločnosť TotalEnergies našla pod parkom ložiská ropy, takže čínske stavebné firmy pre nich stavajú uprostred parku modernú infraštruktúru, aby toto nerastné bohatstvo mohli z útrob národného parku vydrancovať. Nie je to nič netradičné, kúsok vedľa, v DR Kongo zasa prednedávnom iná ropná spoločnosť, britská, drancovala s podporou rebelov národný park Virunga. Koho by o tomto zaujímalo dozvedieť sa viac, perfektne spracovaný dokument nájdete na Netflixe. https://www.netflix.com/sk/title/80009431
Africká realita:
Európske a americké korporáty si uvedomujú, že spoločnosť v EU a USA chce byť za každú cenu zelená, ekologická, uvedomelá. Preto ich sídla v domovských krajinách sú krásne budovy s tisíckou certifikátov o tom, ako sú uhlíkovo neutrálne, zelené, udržateľné. Každá z týchto spoločností má na svojom webe etický kódex, misiu spoločnosti, záväzok chrániť planétu. Ale ak chcete vidieť, ako veľmi vážne to myslia, stačí ísť do Afriky. A je úplne jedno, či je to Uganda, DR Kongo, či ktorákoľvek iná krajina. Tieto štáty sú ďaleko, bežný európan až sem nedovidí. Ochrana národného párku a miestnej prírody tu musí ustupovať záujmom korporátov, aby v európe mohli investovať do vysádzania stromčekov a prevádzkovania zelených striech.
Po asi polhodine po krásnej asfaltke, po tom, ako sme predbehli asi 50 čínskych nákladiakov so stavebným materiálom, prichádzame k vodopádu Murchison Fall. Tento vodopád vás okamžite očarí. Práve na koryte Nílu, ktoré sa volá Victoria Nile, rieka prekonáva prevýšenie 43 metrov, avšak celé koryto sa v bode vodopádu zúži na šírku iba 7 metrov. Týmto vodopádom tak preteká 300 000 litrov vody každú sekundu. Pre lepšiu predstavivosť, to je jeden celý olympijský bazén každých 8 sekúnd, približne 7–8 bazénov každú minútu.
Ubytovanie v tomto národnom parku máme v chatkách, ktoré postavila správa národného parku priamo pri rangerskej stanici. Z chatiek máme výhľad na Níl, ale sme úplne uprostred divočiny, cez deň musíme na chatkách zatvárať okná, aby nám do nich nenaskákali paviány a po zotmení nemáme z chatiek vôbec vychádzať, lebo môžeme stretnúť hocijaké zvieratko, ktoré by mohlo dostať chuť zjesť nás. Divočina v tomto národnom parku je opäť úžasná, priamo vedľa jednej z ciest sme tu napríklad narazili na levy. Je to asi najbližšie, ako sme sa počas našej návštevy Ugandy dostali k levom, a mladý samec v tráve celkom ochotne pózuje pred objektívom.
S blížiacim sa časom večere naša turistická skupina naráža na malý problém. Jeden z našich Ugandských vodičov, Oyok, mal za úlohu zarezervovať miesto na večeru, len na to trochu zabudol. Všetky hotelové reštaurácie v národnom parku už sú obsadené. Našťastie, žiaden problém nie je neriešiteľný, ak je človek ochotný akceptovať netradičné riešenia. Uprostred národného parku, malý kúsok od brehu Nílu je malá krčma, ktorú prevádzkuje jedna staršia rangerka. Štandardne rangeri nemajú dovolený tento typ podnikania uprostred parku, táto rangerka sa však o park stará už dlhé roky, takže jej UWA (Uganda Wildlife Authority) dovolila mať v parku malú krčmičku, kam chodia rangeri na pivo. Oyokovi sa podarilo dohodnúť sa s ňou, že večer navaria jedlo pre 13 ľudí, takže hladní spať nepôjdeme. Asi nemá zmysel hovoriť, aké bolo večerné menu, to si zrejme už domyslíte na základe predchádzajúcich dielov. Úžasné však bolo samotné prostredie. Táto krčmička pre rangerov totiž neponúka nič viac, než plechom prekrytú drevenú konštrukciu uprostred parku, zopár žiaroviek, aby tam nebola úplná tma, a staré plastové stoly a stoličky. Nula percent luxusu, za to sto percent autenticity.
Po večeri sa presúvame naspäť do chatiek a dohadujeme sa, že ďalšie ráno vyrážame na safari ešte po tme pred východom slnka. Vedľa chatiek sa ozýva zvuk všetkých možných zvieratiek, v kúpeľni nám opäť robí spoločnosť gekon na stene.
Po pár hodinách spánku nás zobudia budíky, vonku uprostred parku je absolútna tma. Kým sa po tme autami presúvame hlbšie do útrob národného parku, cestu nám skríži žirafa.
Ako sa začína nad parkom rozvidnievať, stretávame prvé zvieratá. Úplne prvé sme stretli hyeny, zjavne ich nebaví ráno dlho vyspávať a na lov sa vyberajú vždy pri východe slnka. Snažil som sa ich odfotiť, ale svetelné podmienky ešte neboli vôbec priaznivé, preto aj kvalita fotky je pomerne slabá.
Krátko po hyenách, keď už bolo aj svetlo trochu lepšie, sme narazili na skupinku šakalov.
Podobne ako v ostatných ugandských národných parkov, aj tu narazíte na obrovské množstvo antilop, najmä tých najmenších, ktoré sa volajú Oribi.
Z väčších zvierat je tento národný park bohatý najmä na žirafy, stretnúť ich tu môžete takmer všade — osamote, alebo vo väčších skupinách kde sú pokope celé rodiny a obkusujú miestne stromy.
Keďže sme do parku vyrážali naozaj skoro a ešte sme nič nejedli, je čas na raňajky, resp. môžeme to volať aj brunch. Autá parkujeme pri reštaurácii Red Chilli, objednávame si nápoje. Prešla štvrť hodina, nič nechodí. Keď sa pýtame čašníka čo sa deje, hovorí nám, že toho bolo veľa, oni si to nevedeli zapamätať a máme si ísť po jednom objednávať na bar, lebo nestíhajú. Objednaného jedla sa niektorí členovia skupiny nedočkali, lebo na návštevu Red Chilli sme mali vyčlenenú “iba” hodinu času. Čakanie na raňajky a rannú kávu nám spríjemňujú krásne farebné agamy, ktoré sa plazia všade po okolí.
Po týchto nie úplne vydarených raňajkách nás čaká plavba loďou po Níle. Loď však, výnimočne, odchádza presne načas a my máme čo robiť, aby sme ju stihli, ak vôbec. O tom však už v ďalšom pokračovaní Ugandského zápisníka.
Pokračovanie nabudúce…
Nasledujúci diel:
Predchádzajúci diel:
