V krajine starých Mercedesov — Albánsky roadtrip
S manželkou máme viac menej každý nejaký svoj zoznam krajín, ktoré by sme chceli navštíviť. Albánsko nebolo asi ani na jednom z týchto zoznamov (a ak aj, tak možno niekde na chvoste). Takže sme sa tento rok vybrali do Albánska.
Dôvody, pre ktoré sme sa rozhodli, že pôjdeme do Albánska boli viac menej prozaické. Z osobných dôvodov som momentálne nechcel ísť na opačný koniec sveta a zároveň nás čakajú nejaké väčšie výdavky, takže sme vybrali dovolenkovú možnosť, ktorá až tak zásadne nezaťaží rozpočet. Rovno upozorním čiteteľa — nesnažili sme sa ísť Albánsko nejakým lowcost spôsobom (dalo by sa absolvovať ešte lacnejšie). Napriek tomu, Albánsko jednoducho nie je zatiaľ drahou destináciou.
Letenky sme kúpili cez Ryanair z Viedne do Tirany, dovolenka bola naplánovaná na 10 dní. V Tirane sme si hneď po prílete zobrali auto (rezervované dopredu cez OK Mobility) a rovno sme vyrazili na naplánovanú trasu, ktorá by sa dala zhrnúť asi tak, že sme chceli Albánsko prejsť zo severu na juh, Tiranu sme si nechali na záver.
Krátko po prílete sme teda už sedeli v aute smer Theth na severe Albánska, neďaleko hraníc s Čiernou Horou. Na severe krajiny sú tzv. Severoalbánske Alpy, ku ktorým vedie do Thethu kľukatá cesta cez horský priechod. Táto cesta ponúka naozaj krásne výhľady, takže je zážitkom sama o sebe. Po ceste sme sa krátko zastavili v mestečku Shkodër, ktoré leží vedľa rovnomenného jazera. Keďže zrovna pršalo, resp. išla letná búrka, k jazeru sme v tomto momente nešli. Dali sme si kávu a pokračovali na sever do Thethu.
Prvé dve veci, ktoré ma prekvapili, boli nasledovné:
- Cesty v Albánsku sú úplne v pohode (hlavné ťahy, o horských lokálnych cestách si povieme neskôr) a Albánci síce jazdia istým balkánským štýlom, ale zažil som horšie. Prvé pozitívne prekvapenie z Albánska.
- Albánci majú síce svoju menu (Albánsky lek), ale vzhľadom na to, že má s eurom pekný kurz 1:100 (za jedno euro máte sto lekov), aj domáci tieto peniaze zamieňajú, ako im vyhovuje. Všade viete zaplatiť eurami. Keď aj zaplatíte v lekoch, vydajú vám pokojne časť peňazí v lekoch a časť v eurách. Jednoducho tieto meny sa tu miešajú ako komu práve vyhovuje.
Theth
Horský priechod do Thethu je radosť každého šoféra, ktorý má rád vyblázniť sa na horských serpentínovitých cestách, len si musíte dávať pozor na protiidúce autá. Najmä Albánci v princípe neberú nejaký zásadnejší ohľad, oni sa viac-menej uhnú ako uznajú za vhodné, zvyšok je na vás, ako si s tým poradíte. Vodič začiatočník tu môže mať celkom slušnú školu jazdy. A niekedy to nevyjde ani Albáncom samotným. Prvé prekvapenie, ktoré nás na ceste stretlo vyzeralo nejak takto.
Na úzkej kľukatej ceste smerom k Thethu nám zrazu v ceste stál prevratený starší Mercedes na streche. Našťastie sme rýchlo zistili, že sa nikomu nič vážne nestalo, takže sme iba čakali, aké bude riešenie vzniknutej situácie (cesta obojsmerne neprejazdná). Po krátkej chvíli prišli terénne autá aj nejaký policajt a prevrátený Mercedes sme jednoducho piati či šiesti chlapi “odvalili na bok” aby sme mohli prejsť. Ďalej si to už riešil niekto iný. Mimo tohoto drobného incidentu, ako som spomínal, cesta krásna, hory krásne.
Keď sme prišli do Thethu, ocitli sme sa v dedinke uprostred krásnej doliny obkolesenej zo všetkých strán albánskymi horami.
Albánsko je z polovice kresťanské, z polovice moslimské. Kostoly a synagógy sú všade, častokrát jedno vedľa druhého.
Ďalší deň sme sa vybrali na malú turistiku k tzv. Blue eye (po slovensky by sme tomu proste povedali horské pleso). Turistika veľmi podobná ako v Tatrách, idete viac menej upraveným a udržiavaným horským chodníkom kým prídete do cieľa, ktorý jednoznačne stojí za to.
Po ceste naspäť z tejto túry sme si dali ešte jednu, vybrali sme sa ku Thethskému vodopádu. Tu bola cesta označená dosť biedne, museli sme sa občas pýtať protiidúcich turistov odkiaľ idú a či ideme dobre. Cesta k vodopádu ide do celkom strmého kopca, ale našťastie nie príliš dlho. Vodopád jednoznačne stojí za to, ak náhodou budete v Thethe, určite ho nevynechajte.
Theth ma neskutočne prekvapil. Cesty v špičkovom stave, chodníky v Thethe pekne upravené, normálne fungujúce reštaurácie, pekné nové drevené chaty pre turistov, vznikajúce hotely, udržiavané a pekné kempy. Tu sa rozbil prvý môj stereotyp o Albánsku, ktorý som mal v hlave — že idem do nejakej divokej rozvojovej balkánskej krajiny. Theth bol vysoko civilizovaný svet so všetkým, čo k takejto turistickej destinácii patrí. Áno, vidíte aj tu chudobnejšie a rozpadnutejšie domy niektorých domácich. Ale netvorí to hlavný dojem z Thethu.
Krujë
Po dvoch nociach v Thethe sme sa mali presunúť do Krujë. Z Thethu sa naspäť do zvyšku krajiny dostanete iba tou istou cestou, ktorou ste prišli — cez spomínaný horský priechod. Prídete tak naspať ku Shkodërskému jazeru. Pri ňom sme sa na chvíľu zastavili, tu sa u mňa ozvali prvé tráviace problémy. Nadopoval som sa Immodiom a pokračovali sme bez ďalších zastávok do Krujë. Tam sme sa ubytovali a postupne sa začali ťažkosti objavovať aj u manželky, takže o Krujë vám nepoviem nič viac, než to, že je to staré mestečko v horách neďaleko Tirany s pekným hradom, ktorý sme videli z balkóna nášho ubytka. Mimo výhľadu z balkóna sme nevideli nič, detaily čítať nechcete. Našťastie, problémy sme vyriešili vodou, suchármi a živočíšnym uhlím, takže ďalší priebeh dovolenky nebol ohrozený.
Rovno vedľa nášho balkóna bola mešita, takže v časoch, kedy by sme chceli spať (a to ten spánok nestál za veľa, vzhľadom na spomínané problémy) nás budil spev muezzína zo starého chrapľavého ampliónu.
Berat
Po jednej (náročnejšej) noci v Krujë sme podľa plánu pokračovali ďalej. Cieľom tohoto presunu bol Berat, mesto zapísané v UNESCO a známe ako “mesto tisícich okien”. Po ceste sme prechádzali cez Durres — prvý bod v Albánsku po našej trase, ktorý bol pri mori. Povedali sme si teda, že zastavíme a pozrieme sa na pláž.
Takto vám poviem. Ak vám niekto bude ponúkať dovolenku v Durrese, tak trubku, a hneď ho j…..e po hlave…. Tak preplnenú a špinavú pláž som asi ešte v živote nevidel a dovolenka v Durrese asi môže byť v katalógu cestovnej kancelárie lacná a obrázky pekné, ale teda nevydržal by som tam ani hodinu. Fotka nad týmto odstavcom textu je to najlepšie, čo sa mi tam podarilo odfotiť, aby to nevyzeralo úplne odpudivo. Ak do Albánska k moru, tak na juh (Ksamil, Sarandë, Himarë), povieme si neskôr.
Durres sme teda rýchlo vzdali a pokračovali sme do Beratu. Berat je čisto turistická a dovolenková destinácia. Ale ono to tu dáva zmysel, keďže v okolí je veľa zaujímavých miest, ktoré sa dajú navštíviť.
Berat bol fajn. Bol tu normálny supermarket (talianský Conad), lekáreň, kde som doplnil zásoby liekov na trávenie. Nad Beratom je aj starý hrad, ten sa nám ale v tom extrémnom teple navštevovať nechcelo. Takisto je v Berate stará mešita, z nejakého dôvodu dôležitá, ale ten som už zabudol, takže kto chcete, môžete googliť.
Inak je Berat maličký, na samotné mesto vám bohate stačí jeden deň, nemá zmysel tam tráviť viac času, ak si nechcete robiť výlety po okolí.
Bogovë a Osumi
Jednoduchý výlet z Beratu je vodopád Bogovë. Z Beratu je to necelá hodina autom, ale tu už idete po veľmi lokálnej ceste — kľukatej, rozbitej, vyhýbate sa všetkému čo ide oproti. Ak ide pred vami kamión alebo cisterna, máte iba veľmi obmedzené možnosti ako predbiehať a nikdy to nie je úplne bezpečné. Tu už sa nedá spoliehať čisto na Waze alebo na Google Mapy, je výhoda, ak máte vedľa seba navigátora a pripravte sa, že pôjdete po cestách, ktoré tieto populárne appky nepoznajú. Posledný kilometer cesty k vodopádu Bogovë je presne takýto. Na konci tejto prašnej cesty je improvizované parkovisko, kde za vami prídu albánski tínedžeri a vypýtajú si 500 lekov (5 eur). Asi na to nemajú žiadne právo, asi by sa dalo improvizovane parkovať aj niekde mimo, ale toto som zhodnotil ako najjednoduchšiu a najbezpečnejšiu možnosť. Toto vyberanie parkovného je zrejme skvelý seriózny biznis, lebo chalaniskove tričko zdobil veľký nápis Balenciaga. Vážne veci.
Od parkoviska musíte k vodopádu kráčať ešte asi 15 minút prašnou cestou, kým prídete k vode. V tomto vodopáde je však explicitne dovolené sa okúpať — ak vám nevadí voda, ktorá má tak 5 až 8 stupňov. Ak nie ste zvyknutí na studenú vodu, tu treba byť opatrný. Inak je ale vodopád veľmi pekný, turistov sme tam stretli tak primerane — ani veľa ani málo.
Keď budete po ceste od Beratu smerom k Bogovë pokračovať ďalej ešte asi ďalšiu trištvrte hodinu, prídete ku kaňonu Osumi. V júli je v ňom veľmi málo vody, takže sa ním môžete bezpečne brodiť. Auto treba odstaviť viac menej kdekoľvek popri ceste, kde uznáte za vhodné, že je to aspoň trochu bezpečné.
Keď sa rozhodnete brodiť kaňonom, je dobré mať vodotesný ruksak, vodotesné obaly na telefón atď…
Cesta z kaňonu je najrozumnejšia opäť naspäť smerom k Beratu a potom sa vrátiť na hlavné ťahy. Ak chcete pokračovať ďalej na juh, ako my, nenechajte sa zlákať Google Maps kratšou cestou, je prašná a pomerne divoká, vraj to nestojí za to. Aj ja som si radšej urobil zachádzku, ale po relatívne bezpečnej ceste. Po návšteve vodopádu a kaňonu sme pokračovali v našom roadtripe ďalej, ďalšou zastávkou bol Gjirokastër.
Gjirokastër
Historické mesto s obrovskou pevnosťou, ktorého staré centrum je na stŕmom kopci. Naše ubytovanie bolo úplne hore nad mestom, miestami som už mal pochybnosti, či to ten T-Cross vytiahne. Občas som mal pocit, že už má ozaj na mále. Na druhej strane, pohľad na Gjirokastër zhora stojí za to.
Gjirokastër je zaujímavý z pohľadu albánskej histórie. Narodili sa tu dvaja ľudia, ktorí obaja ovplyvnili Albánsko, zhruba v tom istom čase, ale každý inak. Narodil sa tu albánsky komunistický diktátor Enver Hoxha (v slovenskom prepise Hodža), ktorý najprv v spojení so Stalinom, neskôr s Mao ce-Tungom a neskôr už iba so svojimi vlastnými paranojami tyranizoval dlhé roky celé Albánsko. A narodil sa tu Ismail Kadare, ktorý ako spisovateľ alegoricky a medzi riadkami režim kritizoval a do histórie sa zapísal ako najvýznamnejší spisovateľ moderného Albánska. Zomrel nedávno, zrovna keď sme cestovali Albánskom. Pre pochopenie Albánska a mnohých súvislostí odporúčam pred cestou alebo najneskôr počas cesty prečítať si niečo málo o histórii Albánska, ale najmä prečítať si o živote a politike Envera H. a zároveň prečítať si niečo o diele a témach, ktorým sa venoval Kadare. Pomôže vám to trochu viac pochopiť krajinu, v ktorej sa nachádzate.
Gjirokastër je večer pekný. Síce plný turistov, čo mu trochu uberá z autenticity a atmosféry, ale stále historický, albánsky a pekný.
Ubytovanie na kopci v Gjirokastëri boli súkromné apartmány, ktoré spravovala jedna albánska dôchodkyňa, ktorá vedela iba po albánsky. Komunikácia fungovala tak, že to, čo nám chcela povedať, nadiktovala po albánsky do jej telefónu a ukázala nám preložený text cez Google Translate. Naše odpovede sme zúžili na yes, no, OK, thank you. Nepokecali sme si, ale dohodli sme sa na všetkom podstatnom. Celkovo v Albánsku ak domáci vedia po anglicky, tak iba tí mladší. Starší vraj vedia občas taliansky či grécky (neviem posúdiť, neovládam ani jeden z týchto jazykov). Sem tam vytiahnu dve tri slová po nemecky, ale žiadna sláva. Napriek tomu, vždy sa dohodnete.
Syri i Kalter
V Gjirokastëri sme strávili jednu noc a vybrali sme sa ďalej, smer pobrežie na juhu Albánska, konkrétne Ksamil. Po ceste sme sa ešte zastavili pri jednom Syri i Kalter (blue eye, opať to volajme pleso). Tento Syri i Kalter sa nenachádza tak veľmi v horách, ako pleso pri ktorom sme začali na severe Albánska. Je tu aj radovo viac turistov a je zakázané sa tu kúpať. Je to asi podobná turistická masovka, ako keby ste sa prešli u nás na Hrebienok. Ale aj tak je to pekné, keď si tých ľudí odmyslíte. A keď budete trochu trpezliví a priebojní, podarí sa vám urobiť pár fotiek tak, aby davy ľudí nebolo vidno.
Poobede sme prišli k pobrežiu na juhu Albánska, do Ksamilu, kde sa z pobrežia priamo pozeráte na grécky ostrov Korfu.
Ksamil, Himarë
O Ksamile a Himarë sa tu nebudem rozpisovať. Chápte to ako dovolenkové rezorty s plážami, kde funguje turistický biznis úplne rovnako, ako keby ste išli do Chorvátska. Na plážiach vás vykešujú 20 eur za lehátka a slnečník, všade kopa reštaurácii, nájdete tu normálne supermarkety, úplná pohoda. Dovolenka, oddych. Pláže sú tu tisíckrát čistejšie a menej preplnené, keď si to porovnám s tým, čo sme videli v Durrese. Ak do Albánska k moru, tak jedine sem, na juh krajiny.
Ksamil, Sarandë, Himarë ponúkajú viac menej podobný typ pobrežia, všetko sú to oddychové dovolenkové rezorty. To, čo stojí za zmienku sú pláže, ktoré sú na prvý pohľad ukryté. Takto sme boli napríklad na Filikuri Beach, ku ktorej idete autom po veľmi divokej ceste (tu som sa reálne najviac bál, že roztrhnem koleso alebo odtrhnem kus podvozku). Parkovanie pofidérne na kraji pofidérnej cesty. Keď zaparkujete, musíte sa predrať cez kríky k útesu, na ktorom je zavesené lano s pomocou ktorého sa dokážete zoštverať dolu na pláž.
Odmenou vám bude maličká pláž s obmedzeným počtom ľudí, určite najkrajšia pláž, na akej sme v Albánsku boli.
Inak, z útesov nad Filikuri Beach je pekný výhľad na celé Himarë.
Neďaleko Himarë je na pobreží malá pevnosť — Porto Palermo. Stojí za to navštíviť ju, vstupné je asi 3 eurá na osobu. Zaberie vám to tak 15 minúť.
Llogara pass
Po pár dňoch oddychu pri mori sme sa vybrali na posledný presun v rámci nášho Albánskeho roadtripu — naspäť do Tirany. Vybrali sme si účelovo cestu cez horský priechod Llogara pass — viete sa mu samozrejme vyhnúť, ale ponúka pekné výhľady.
Po pár hodinách sme sa blížili k Tirane a ja som sa začal tešiť, že už sme v cieli. Predčasne.
Tirana
Kým doteraz som hovoril, že albánske cesty sú celkom fajn a že divočina je to len na kľukatých horských polorozbitých prašných cestičkách, Tirana je iný level. Cesty rozbité nie sú, ale ľudia tu jazdia ako úplní kokoti. Vážne. Chápem, že je to škaredé slovo, ale inak sa to povedať nedá. Pruhy a smerovky sú tu orientačné, logika žiadna, ohľaduplnosť takmer nulová. Z jednej strany vás jeden kokot (terminus technicus, pozn. autora) vyblokuje, z druhej strany na vás ďalší kokot trúbi, prečo sa nehýbete. Cesta do centra Tirany v piatok poobede nám zabrala povedzme 20 minút jazdy cez mesto, ale poviem vám, keď som zaparkoval v hotelovej garáži, mal som akurát tak dosť. Ubytovali sme sa a vybrali sme sa na krátku prechádzku centrom Tirany. V tomto bode Tirana skôr sklamala. Postkomunistické mesto cez ktoré sa derie nová výstavba mrakodrapov. Mix divokého balkánu a modernej metropoly. Celé to malo taký balkánsko-mexický vibe.
Neboli sme vonku dlho a rozhodli sme sa, že to teplo radšej prečkáme na hoteli. Večer sme Tirane dali ešte jednu šancu a večerná Tirana už mala celkom príjemnú atmosféru mesta, ktoré večer príjemne ožilo domácimi aj turistami.
Zhodnotili sme, že v Tirane sme strávili pol dňa a bohate to stačilo. Iste, ak by ste chceli skúšať miestne reštaurácie a nočné podniky, dá sa tu určite stráviť viac času, my ale asi nie sme úplne cieľovka tejto zábavy.
Ďalšie ráno (bola sobota) sme po relatívne prázdnych cestách absolvovali presun na letisko Matky Terezy v Tirane, kde sme bez problémov odovzdali auto a ešte v ten deň mi vrátili zábezpeku za auto naspať na kreditku. Toto bolo fajn. Bez problémov sme prešli všetkými kontrolami a čakali sme na náš meškajúci let. Albánsko over.
Albánsko zhrnuté a podčiarknuté
Ako by som to celé zhodnotil? Prešli sme 1140 kilometrov po Albánskych cestách, navštívili rôzne miesta v krajine od severu po juh. Chcem sa do Albánska vrátiť? Asi skôr nie, jedenkrát stačilo. Stálo za to Albánsko vidieť? Jednoznačne áno a určite to odporúčam.
Počas nášho cestovania Albánskom sme ani raz nenatrafili na nejaký problém s ľuďmi — nikto sa nás nepokúsil oklamať, okradnúť. S každým sme sa vedeli rozumne dohodnúť podľa toho, čo sme potrebovali. V Albánsku majú normálne udržiavané cesty (väčšinu) a fungujú to všetky bežné služby, ktoré k životu potrebujete (aj keď občas fungujú tak trochu balkánsky, uznávam). Je možné, že už mám pokrivený meter — ale zažil som Ugandu, zažil som Mexiko, takže jemná divočina v Albánskom podaní ma už asi nemohla nejak zásadne zaskočiť.
Albánci vo všeobecnosti sú milí a príjemní ľudia a k turistom sa správajú tak, aby si svoju dovolenku v Albánsku užili čo najviac. Ceny sú primerané, samozrejme, čím viac exponované miesto, tým drahšie. Na všetkých ubytovaniach bolo v princípe čisto, fugovala Wi-Fi, jediný závažnejší problém, ktorý sme počas dovolenky museli riešiť, bola spomínaná otrava jedlom. Celá dovolenka (10 dní, letenky, auto, ubytká, všetko dokopy) nás dvoch vyšla približne 2200 eur.
Do Albánska nepotrebujete pas (veľa ľudí aj cestovných kancelárií si mylne myslí že áno), pustia vás bez problémov na európsky občiansky. Vlajka EÚ v Albánsku veje úplne všade, niekedy mám pocit, že EU, ktorej nie sú členom si vážia viac, ako my, čo členom sme a nekriticky využívame všetky jej benefity. Na Albánsku miestami vidíte, že je to krajina, ktorá bola pred 30 rokmi najchudobnejšou v celej Európe. A zároveň vidíte, akým brutálnym tempom sa posúvajú dopredu a ak takto pôjdu ďalej, onedlho im budeme môcť akurát tak závidieť.
Počas roadtripu som síce usilovne manželke pindal, že sa stále len presúvame a že si takto na dovolenke vôbec neoddýchnem, na druhej strane musím uznať, že ak chcete ísť do Albánska, roadtrip dáva najväčší zmysel. Iba vtedy tú krajinu uvidíte naozaj. Ak pôjdete iba do Ksamilu k moru a na jeden večer do Tirany, autentické Albánsko asi nezažijete a neuvidíte kopu jeho krás. Albánci majú najmä krásnu prírodu, naprieč celou krajinou — ak máte radi prírodné poznávačky a chcete jemnú európsku exotiku, Albánsko naozaj môže byť správnou voľbou.
Na úplny záver ešte jedna fenomenálna vec, ktorú si všimnete hneď a budete si ju všímať počas celého vášho cestovania Albánskom. Staré Mercedesy. Mojim odhadom tak 7 z 10 áut na cestách sú staré Mercedesy. Jazdia na nich takmer všetci domáci. Nové auto inej značky väčšinou skôr znamená, že ide o auto turistov, z požičovne.
Pátral som po príčinach, prečo je to tak. A je to v skutku jednoduché. Za komunizmu si Mercedesy do krajiny dokázali doviezť iba najbohatší ľudia (a komunistickí pohlavári). Po páde komunizmu sa tak Mercedes stal v Albánsku symbolom bohatstva a úspechu. Každý, kto zarobil nejaké peniaze, chcel vlastniť Mercedes. Zároveň sa však ukázalo, že tieto staré Mercedesy z 80-tych a 90-tych rokov sú viac menej nezničiteľné, čo je veľmi dôležitá vlastnosť, ak brázdite lokálne Albánske cesty. Dnes už teda nie sú len o spoločenskom statuse (najmä tie najstaršie), ale o tom, že v tej krajine prežijú všetko.
Väčšina z týchto Mercedesov má údajne vybrúsené VIN čísla z karosérie. Miestna legenda hovorí, že je to preto, aby sa znížila celková hmotnosť vozidiel a boli ľahšie manévrovateľné na kľukatých Albánskych cestách.
Ak vám niekedy na prelome deväťdesiatok a dvetisícok ukradli nejaký Mercedes, je veľmi pravdepodobné že sa má stále dobre a brázdi nejaké Albánske okresky.
.
