Život pred a po
Tento text vznikol v roku 2015 a bol to vôbec prvý článok, ktorý som o svojom živote s depresiou napísala. Je stále rovnako aktuálny.
Môj život sa delí na dve časti. Na časť pred tým, než mi diagnostikovali depresiu a na časť po tom. Úprimne, na život pred depresiou si už veľmi nespomínam. Neviem, v akom rozpoložení som trávila bežné dni, čo ma vedelo rozosmiať alebo rozzúriť do nepríčetnosti. Zúrila som vôbec? Neviem. S depresiou prišla totiž aj hrubá deliaca čiara a všetko, čo bolo, prestalo byť dôležité. Začal sa nový život, trochu viac smutný, o dosť ťažší, ale plný výziev. A ten si žijem dodnes.
Dlho som premýšľala, či by mal tento blog vôbec uzrieť svetlo sveta, ale osem rokov depresií a niekoľko životných udalostí ma presvedčili, že je to jediné možné riešenie. Aby ste rozumeli, som ako väčšina iných ľudí trpiacich duševnou poruchou — hovorím o nej len minimálne a len s blízkymi ľuďmi, zo všetkých síl sa snažím pôsobiť “normálne” a permanentne sa za svoju chorobu hanbím. Mám pocit, že by som sa mala spoločnosti ospravedlňovať za to, že nemám na tvári prilepený americký úsmev, že radšej počúvam ako hovorím a že keď mi niekto povie „Musíš myslieť viac pozitívne!“, okamžite mám chuť streliť si guľku do čela.
Muselo prejsť dlhých osem rokov, aby som si uvedomila, že práve spoločnosť by sa mala ospravedlniť. Mne a všetkým ostatným, ktorí nosia nálepku „duševne chorý“. Stigma, ktorá je okolo duševných porúch vytvorená, je totiž taká silná, že chorých núti robiť veci, ktoré možno ani sami nechcú. V dnešnej spoločnosti je ťažšie žiť s duševnou poruchou, než napríklad s rakovinou. Je to odvážne tvrdenie? Možno. Ale pri žiadnych iných ochoreniach sa nestretnete s toľkými odvrátenými či sklopenými pohľadmi, ťukaním na čelo a tak strašne hlbokým nepochopením.
Depresiu mi diagnostikovali, keď som mala cca. 21 rokov. Ono, nikdy som nebola práve dieťa lásky a kvetov, skôr taký normálny introvert s občasnými sklonmi k dramatizácii. A niekedy si myslím, že pre moju rodinu to zase až také prekvapenie nebolo. V živote mi však šlo všetko relatívne podľa plánu — výška, prax popri škole, do toho sa mi ušiel aj jeden skvelý chlap. Preto, keď mi jedného dňa začala tŕpnuť ľavá ruka, myslela som si, že je to z tých nekonečných hodín za počítačom. Tak som to ignorovala. Tŕpnutie však neprestávalo, naopak. Rozšírilo sa ešte aj o neznesiteľnú bolesť. Ešte chvíľu som sa snažila veci ignorovať, ale nakoniec som ustúpila. Doktorka pozrela na ruku a povedala, že si ju mám „mazať“. Tak fajn. Mazala som a už som si na tŕpnutie aj bolesť začínala zvykať, keď som sa jedného dňa nemohla postaviť na nohy. Boleli. Boleli príšerne a moja chôdza zrazu pripomínala chôdzu stareny. Aby som to skrátila — skončila som v trenčianskej nemocnici a začala sa séria nekonečných vyšetrení. Výsledok: Kristína je v podstate zdravá ako ryba. Teda až na to, že ju musíme voziť na vozíku.
Tu niekde sa začali skloňovať slová ako depresia, duševná porucha, psychiater, terapia. A začal sa život, ktorý žijem dodnes. Depresia zatienila všetko, čo bolo dovtedy. Dala tomu pečiatku bezvýznamnosti a nepodstatnosti. Dôležité zrazu bolo len to, ako s touto chorobou naložiť, ako sa s ňou naučiť žiť, ako proti nej bojovať, ako prežiť.
Prvých päť rokov mi to zúfalo nešlo. Pošiel dlhoročný vzťah, pošlo niekoľko jobov a ja som každé ráno vstávala len s jedným prianím. Aby sa ten deň už skončil. Boli dni, keď som nevychádzala z bytu, poobedia, ktoré som oblečená presedela vo vani, boli výpadky, keď som v byte po stenách rúžom popísala odkazy Bohu, v ktorého som neverila. Ale prežila som to a v prípade depresie je niekedy aj to taký malý úspech. K svojej až príliš rýchlo blížiacej sa 30-ke si preto dávam predčasný darček. Slobodu. Už žiadne starosti nad tým, čo si myslia iní, čo by povedali, keby vedeli, že sú dni, keď hodiny pozerám do steny a hovorím si „To dáš, to dáš, to dáš..“ Alebo keby vedeli, že občas aj to dýchanie strašne bolí.
