„Dajte si dole nohavice, tričko aj podprsenku a tuto sa mi prejdite.“
V roku 2017 so mnou Mário Šmýkal robil rozhovor pre denník SME o mojom boji s epilepsiou. V rámci rozhovoru som spomenula aj to, ako ma prvý neurológ, ku ktorému som sa dostala, sexuálne obťažoval. Vtedy som ho nemenovala, dnes sa však táto téma aj vďaka Zuzane Kovačič Hanzelovej opäť dostáva na povrch, a tak ho už menovať môžem.
Profesor Traubner vtedy dobre vedel, čo robí. Ja nie. Mala som 18 a bola som vystrašená. Rodičia boli vystrašení. Ich dovtedy zdravej dcére zrazu diagnostikovali epilepsiu, o ktorej nikto z nás nič nevedel. Rozhodli sa preto dostať ma za každú cenu k tomu najlepšiemu odborníkovi na Slovensku. V tej dobe ním bol zhodou okolností práve profesor Traubner.
Ten zvyšok je už známa história. Trvalo mi niekoľko vyšetrení, kým som nabrala odvahu povedať našim, že do jeho ordinácie už nikdy nevkročím. Že už pred ním nebudem chodiť len v nohavičkách, že už ho nenechám nazerať do nich, že už nechcem počúvať jeho reči a otázky o mojom sexuálnom živote. Nebolo to prvé ani posledné sexuálne obťažovanie v mojom živote. To prvé bolo, keď som bola ešte dieťa a na ruku toho muža si dodnes pamätám lepšie, než na ruku profesora Traubnera.
Je jednoduché odsúdiť ženu, ktorá naberie odvahu a postaví sa za seba. Je jednoduché povedať, že je to žena, ktorá sa cíti byť vylúčená, lebo je neatraktívna tak, ako to urobil Oliver Andrásy a je úplne najjednoduchšie obťažovať a neospravedlniť sa. Tak, ako to urobil Traubner, Kramár a mnohí ďalší. Nie je ale jednoduché skúsiť sa zamyslieť, čo môže takéto správanie reálne spôsobiť.
Čo prežíva dieťa, ktoré je sexuálne obťažované alebo dokonca zneužívané? A aké stopy si odnesie do svojho dospelého života? Čo prežíva mladá žena, keď sa na ňu nalepí ruka cudzieho muža bez toho, aby to sama chcela? Koľko vnútornej sily v sebe musí nahromadiť žena, ktorá je v práci denne vystavovaná sexuálnemu obťažovaniu zo strany svojho nadriadeného? A koľko strachu v sebe ženy potláčajú na ulici, keď ich vulgárne oslovujú neznámi muži alebo sa im rovno snažia zatarasiť cestu?
Vybudovala som si okolo seba niekoľkovrstvovú bariéru. Vďaka všetkým skúsenostiam s mužmi dnes už k sebe nepustím hocikoho. Akýkoľvek dotyk od cudzieho človeka je mi naozaj nepríjemný a keď niekto vkročí do môjho osobného priestoru, začne sa mi ťažko dýchať. Nie je to vidno, pretože som sa s tým naučila pracovať. Ale je to niečo, čo si ponesiem do konca života. Nedôveru k ľuďom, nedôveru k dotykom.
Žijeme v spoločnosti, ktorá sexuálne obťažovanie v podstate toleruje. Znásilnenie síce odsúdime, nad tým zvyškom však privrieme oči, lebo veď nič také strašné sa zase nestalo. Lenže stalo. A keď sa toho nakopí, zrazu sa toho stalo veľa. Skúste sa preto nabudúce zamyslieť skôr, než nejakej žene dáte „kompliment“, pochválite jej prsia, capnete ju priateľsky po zadku a pod. Nie je to ok.
