Ticho
(príbeh nájdený pod vankúšom)
Bol tam. Sedel na okraji rímsy, fajčil a pozeral na ulicu pod sebou. Bol vo svojom vlastnom svete, videla to na držaní jeho tela. Poznala ho príliš dlho a príliš dobre, preto vedela, že teraz nemá žiadny zmysel naňho rozprávať. Jednoducho by ju nepočul. A úprimne, bojí sa prehovoriť už niekoľko mesiacov. Zo dňa na deň sa medzi nimi vytvoril ten krehký ekosystém, o ktorý ani jeden z nich nestál a ktorý sa mohol kedykoľvek zrútiť a ona nevedela, či je na niečo také pripravená.
Každý im hovoril, že tú tragédiu zvládnu, lebo majú jeden druhého. Lebo sú spolu. Pravda je, že nikdy neboli tak ďaleko od seba. Obaja uviazli vo vlastnom tichu. Obaja sa snažili vyrovnať so smrťou ich dcéry po svojom a ani jednému z nich sa to nedarilo. Nedokázali sa navzájom utešiť.
Čo mu mala povedať, aby mu bolo ľahšie? Existuje vôbec niečo také? Nenávidela každého, kto sa ju snažil povzbudiť prázdnymi frázami, slovami, že život ide ďalej. Koho život? Jej? Jej život zostal visieť vo vzduchoprázdne! Chcela byť s Matildou, chcela počuť jej smiech, cítiť detskú vôňu jej vlasov a nenávidela každého, kto od nej žiadal, aby sa tých pocitov vzdala a posunula sa vpred. Nenávidela ich všetkých…
Počul ju. Vedel, že stojí za jeho chrbtom, ale neotočil sa. Nemal energiu a ani nevedel, čo by jej mal povedať. Zahasil cigaretu, ale ostal pozerať na ulicu pod sebou. Z kina oproti práve začali vychádzať ľudia…
Hlavou mu prebleskol moment, keď ju prvýkrát uvidel. Bolo to na univerzite, prvý deň prvého ročníka. Sedel v aule medzi svojimi priateľmi a len náhodou zdvihol hlavu práve vtedy, keď vchádzala dnu. Na okamih zabudol dýchať. Neskôr sa sám na sebe a svojej reakcii musel smiať, v tej chvíli však schytil svojich kamarátov za ramená a zamrmlal: „Netuším, kto to je, ale jedného dňa si ju vezmem.“ Mal pravdu. Vždy dostal to, čo chcel.
Teraz, keď sedel na streche ich starej bytovky, rozmýšľal, či by do toho šiel znovu, keby vedel, ako to všetko dopadne. Miloval svoju ženu. Ale svoju dcéru miloval ešte viac a netušil, ako sa má vyrovnať s tým, že ju stratili. Vedel, že jeho žena trpí rovnako ako on, vedel, že aj ona hľadá tie správne slová, vedel…
Zacítil jej parfum oveľa výraznejšie. Teplo jej tela, ktoré tak dobre poznal a ktoré mu tak chýbalo. Sedela vedľa neho. S opatrným úsmevom sa na seba pozreli. Obom im tiekli slzy po tvári. Chytili sa za ruky a pozerali sa na ulicu pod sebou. Mlčali. Ale mlčali spolu.
