Chceš stáť na javisku? Príď, ideme si zahrať.

Reflektor
časopis Reflektor
Published in
7 min readMay 10, 2022

Počas nahrávania tohto rozhovoru nás v priestoroch skúšobne Študentského divadla Prešovskej univerzity, vyrušil svojím príchodom sám pán profesor Karol Horák. Tí študenti, ktorí si na našej škole už prešli predmetom Dejiny slovenského a českého divadla 4. a 5., určite aspoň tušia, o kom hovorím. Ja som však mala tú česť stretnúť sa nielen s ním, ale aj so študentmi, ktorí pokračujú v línii divadelnej tvorby, ktorú on sám pred šesťdesiatimi rokmi založil. Títo študenti spolu s profesorom Horákom a ďalšími pedagógmi tvoria mimoriadne fascinujúci divadelný spolok, ktorého odkaz bol pre mňa v mnohom doslova oči otvárajúci. Keď po absolvovaní VŠMU začneme intenzívnejšie tvoriť alebo reflektovať divadlo, tak sa často stáva, že stratíme z našej práce radosť. Obyčajnú radosť z prítomnosti, z možnosti byť na javisku a v hľadisku, z možnosti skúmať svet taký, aký je a inšpirovať sa navzájom. Akoby sme zabudli na lásku k divadlu ako takému… U nich nič z toho nechýba. Svoje divadelné zoskupenie volajú nežne, divadielko. A hoci nemajú najluxusnejšie scény či kostýmy, ani nekonečne dlhý čas na skúšobné procesy, sú pre mňa neodškriepiteľným dôkazom, že aj s málom sa dá robiť naozaj kvalitné divadlo. Preto som požiadala Teréziu Polákovú, študentku estetiky a Petra Kozáka, herca Študentského divadla, aby mi povedali pár slov o svojej činnosti.

Terézia Poláková a Peter Kozák v prezentácii klapancie Soľanka, foto: Slávka Kmečová

Ako funguje vaše Študentské divadlo? Môže sa k vám prihlásiť ktokoľvek, z akéhokoľvek odboru? Len študenti alebo aj neštudenti? Ako ste sa k nemu dostali vy?

Terézia: Som študentkou Prešovskej univerzity a študujem štvrtý ročník estetiky. Na univerzitu som už prišla s tým, že chcem byť v Študentskom divadle. Poviem pravdu, že nie môj študijný odbor, ale toto bola moja priorita. Naše Študentské divadlo nepatrí pod Filozofickú fakultu, ale pod univerzitu a môže sa k nám pridať ktokoľvek. Keď je konkurz, prichádzajú ľudia odvšadiaľ. Už som zažila tri konkurzy a videla som, že na ne prichádzali ľudia z Fakulty športu, či Pedagogickej fakulty. Dokonca tu máme aj dvoch Ukrajincov, ktorí študujú politológiu, takže sme také medzinárodné divadielko. No a potom tu máme aj takých, ktorí na univerzite dokonca ani neštudujú.

Peter: Ja nie som študent a som príkladom toho, že do nášho divadla sa môže pridať každý, kto má záujem. Spolupracoval som najprv ako dobrovoľník na Akademickom Prešove v roku 2021, no už aj predtým som ho sledoval ako divák. Po pandémii som si povedal, že sa to opäť rozbieha, bude konkurz do divadla, poznám už ľudí z divadielka, tak to skúsim. Predtým som chodil na ZUŠ-ku, na literárno-dramatický odbor a chýbalo mi nejaké aktívne divadelné „vybláznenie“ sa. Tak som prišiel na konkurz a ostal som.

Na VŠMU väčšinou dostane dramaturg (študent dramaturgie) zadanie, na základe ktorého musí vybrať text. Text sa vyberie, schvália ho pedagógovia a potom sa inscenuje. Ako vyzerá tvorba dramaturgického plánu u vás?

Terézia: U nás má výber textu alebo témy a réžiu na starosti väčšinou profesor Horák. Ale aby to nevyzeralo, že máme putá na rukách a robíme len to, čo sa nám povie, máme aj svoje autorské veci. V nich si režírujeme my sami. Potom príde premiéra, my tam pozveme profesora Horáka, doktora Pukana a ďalších ľudí, ktorí nám potom povedia, čo si myslia. Takže máme slobodu, ale aj podnety od pána profesora Horáka. A my buď pochopíme význam, prečo máme robiť práve toto, alebo nie. Väčšinou to tak býva ‒ keď niekto v inom meste hľadá cestu, tak sa opýta. Takto sa aj my pýtame profesionálov, ktorých zavolá pán profesor Horák a ktorí k nám potom prichádzajú.

Peter: Musím povedať, že keď som sem prišiel, bol to pre mňa chaos. Človek, ktorý nepozná štruktúru a spôsob fungovania divadla, sa v tom môže ľahko stratiť. Ale myslím si, že máme tvorivú slobodu, hoci naše fungovanie smeruje profesor Horák. Profesionáli nás chodia učiť a niečo nám odovzdávať, ale v zásade to potom všetko stojí a padá na nás. Nemáme tu rekvizitára, či technikov, funguje to tak, že každý niečo prinesie a odnesie. A ak niečo potrebujeme z obchodu: „Ideš okolo?“ „Kúp toto, toto, toto…“ a keď sa to nekúpi, tak to nemáme. Je tu naozaj taká úroveň kolektívnosti, že sa musíš spoľahnúť na druhého človeka.

Takže s vami spolupracujú aj profesionálni divadelníci.

Peter: Áno. Napríklad pred dvoma týždňami s nami bol cvičiť pán Ivan Barla, operný spevák Štátneho divadla Košice. Pracoval s nami na javiskovom prednese. To bolo pre nás tiež v niečom úplne nové. On je človek, ktorý rozpráva veľmi hlbokým hlasom. V ten večer som prišiel domov a hovoril som si, že teraz týždeň nepoviem ani slovo. Niežeby som nechcel, ale nevládzem. Dal nám zabrať. Ale je super, že máme aj impulzy zvonku, ktoré nie sú v štýle: „Toto robte takto, lebo som povedal,“, ale „Poďme sa spoločne niečo učiť, idem vám niečo odovzdať.“ Profesionáli nás chodia učiť, ale kvalita výsledku vždy závisí od nás.

Konšpirácia I (Etudový človek), foto: Slávka Kmečová

Mám pocit, že pre vás je samotný proces tvorby dôležitejší než výsledok, ktorý sa potom dostane na javisko, čím nechcem ani náhodou zhadzovať kvalitu vašej výslednej práce. Naopak si myslím, že o tom by malo byť divadlo. Je pre vás Študentské divadlo istým spôsobom arteterapie, dramaterapie?

Peter: Ja to určite vnímam aj v iných rovinách, než v tej vyslovene divadelnej. K divadlu som sa dostal relatívne neskoro, možno v šestnástich, sedemnástich a aj to som sa šiel len skúsiť zahrať. Ale zistil som, že to je niečo, čo mi pomáha aj v sociálnych zručnostiach, komunikácii alebo aj v práci s hlasom, a to nielen kvôli javisku a divadlu, ale aj v živote. Ľudia ťa inak vnímajú, keď rozprávaš potichu alebo nahlas. Vďaka divadlu získaš zručnosti a skúsenosti, ktoré vieš využiť aj v mnohom inom. Aj keď sa ma niekto pýta, či potom akože budem herec, odpoviem, že neviem. Ak hej, poteším sa, ak nie, tak nie. Ale divadlo mi dáva dobrý základ do mnohých profesií.

Terka, ty si bola pred príchodom na vysokú školu a do Študentského divadla študentkou konzervatória. Ako vnímaš rozdiely medzi tvorbou divadla tam a tu na univerzite?

Terézia: Na konzervatóriu som mala jednu výhodu, učil ma riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča, pán Marián Marko. Nechcem teraz zhodiť prácu ostatných pedagógov, ale pán Marko ma naučil základné veci. Potom som prišla sem a dostala som doslova zopár faciek. Divadlo som si musela k sebe až pritisnúť, zvnútorniť, ale nie v zmysle Stanislavského zvnútornenia, ale uvedomiť si, že je v poriadku, keď ťa herecký partner buchne, je v poriadku, keď máš jeho hlavu pri nohách… Niekomu to môže prekážať, ale ja som sa tu postupne naučila pracovať kolektívne. Nemáme tu nejaké roly, nemáme rozdelené , kto má na starosti rekvizity, kostýmy… Berieme to spoločne. Je to trošku chaos, ale sme v tom spolu, fungujeme a fandíme si spolu. Nechcem hovoriť, čo som sa naučila a čo nie, lebo ešte stále som tu a učím sa, rastiem. Ale zlepšila som sa po organizačno-umeleckej stránke. To, čo viem vďaka konzervatóriu, muselo ísť do úzadia a musela som sa naučiť napríklad aj to, že tu nefunguje nejaká režijná zložka alebo hierarchia. Tu panuje rovnocennosť. Je úplne jedno, kto má aké skúsenosti s herectvom. Chceš hrať? Príď, ideme si zahrať.

Práve ste mali skúšku, ktorá vznikla z workshopu s režisérom a profesorom Matúšom Oľhom s názvom Regionálny dialekt a jeho teatrálne dispozície. V rámci neho budete prezentovať spišskú klapanciu s názvom Soľanka. Skúste mi trochu priblížiť, čo to vlastne spišská klapancia je, ako vznikla idea s ňou pracovať a ako vyzeral váš proces.

Terézia: S nápadom Soľanky prišiel pán profesor Horák. Zaujali ho aj iné klapancie, ale nakoniec sme vybrali túto. Spišská klapancia je veršovaná žartovná epika vo východoslovenskom nárečí, ktorá sa rozšírila na našom území — Spiš, západný Šariš atď. Vedenia workshopu sa zhostil práve Matúš Oľha, pretože už mal skúsenosť s inscenovaním spišských klapancií. V Košiciach v Divadielku pod Kupolou v réžii jeho otca, Štefana Oľhu, uviedli inscenáciu s názvom Popaterce, čo bolo neskôr aj námetom na cyklus televíznych inscenácií. Pôvodne som mala celú Soľanku odohrať sama, ale už sa mi zdalo, že sama toho robím dosť v iných dielach. Tak sme si povedali, že niekoho z divadielka oslovíme, aby to skúsil so mnou a vstúpil do toho Peter. Najprv sme mali svoju čítačku, a potom prišiel profesor Oľha a bol z toho nadšený. Za necelých desať hodín, na ktoré kvôli nám pricestoval do Prešova, sme nahodili celú prvú verziu a začali sme aj s druhou a treťou. Odišiel so slovami, že máme skúšať aspoň raz do týždňa. Následne to bolo na našich pleciach, skúšali sme si to sami a potom opäť prišiel, už počas Akademického Prešova, a povedal nám, čo sa mu páčilo a čo nie. Takýto bol proces a takto to býva aj na ostatných workshopoch, projektoch Študentského divadla.

Na záver mi prezraďte, ako Študentské divadlo funguje bežne. Hrávate pre divákov, máte normálne nasadený program? A hrávate to tu, v priestoroch starých internátov alebo aj niekde inde?

Terézia: Po minulé roky sme hrávali väčšinou všetko tu, v našej skúšobni, v suteréne starého internátu Prešovskej univerzity. Ak vytiahneme päty z tohto priestoru, tak je to v rámci Akademického Prešova, kde sa prezentujeme napríklad aj na Malej scéne Divadla Alexandra Duchnoviča alebo v nejakej kaviarni. Sú to aj miesta, ktoré môžu ale nemusia byť divadlom, takže sa oboznamujeme aj s inými priestormi. Máme aj nejaké stále udalosti ako otvorenie akademického roka alebo adventný koncert. Hrávame aj vonku. Napríklad na Deň študentstva 17. novembra sme hrali vonku pred sochou anjela.

Tento rozhovor by som uzavrela odkazom, v ktorom bol pre mňa týždeň v Prešove neuveriteľne objavný. Divadlo nepotrebuje veľké sály a prezdobené lustre, večerné róby ani nablýskané šperky. Lebo jeho zázrak, zázrak divadla, sa môže odohrať kdekoľvek a kedykoľvek. Stačí prísť, sadnúť si a pozerať.

Terke a Petrovi srdečne ďakuje za rozhovor

Tamara Vajdíková, 1. mgr. KDŠ

--

--