Divadlo Zrakáč — divadlo, ktoré ľuďom prináša autentický odkaz

Divadlo Zrakáč malo v roku 2020 osláviť svoje desiate narodeniny. Pandémia však obmedzila nielen živé umenie, ale aj oslavy. Členovia a členky súboru nezaháľali a našu pozornosť upriamili na svoj podcast Zracast, za ktorý získali Novinársku cenu 2020 v kategórii Občianska žurnalistika: Najlepší podcast, online projekt, blog. O ňom, ale aj o inscenácii Ste medzi nami, som sa rozprávala s najdlhšie pôsobiacim členom Stanislavom Sokolom a najkratšie pôsobiacou členkou Martinou Lužákovou.

Viem, že Martina pôsobí v Divadle Zrakáč najkratšie, Slávo naopak najdlhšie. Začnem teda obligátnou otázkou — ako ste sa k Divadlu Zrakáč dostali?

M: V roku 2018 som pracovala v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska, kde si dalo divadlo stretnutie. Išla som sa pozrieť a zapáčilo sa mi tam. Skvelá nálada, dobré nápady. Nikdy by som nepovedala, že budem hrať a začnem rovno v SND. Kde iní končia, ja začínam (smiech). Prvá myšlienka bola, že budem pomáhať, prispejem nejakým nápadom alebo postrehom a možno budem nosiť aspoň kulisy 😊.

S: Niekedy začiatkom roka 2010 sa ku mne cez Úniu nevidiacich a slabozrakých Slovenska dostala výzva, že pán režisér Jozef Pražmári, ktorý už v tom čase mal sám vážne problémy so zrakom, hľadá nevidiacich a slabozrakých odvážlivcov do svojho novovznikajúceho projektu — neprofesionálneho divadelného súboru. Ten neskôr dostal názov Zrakáč. Prišiel som na úvodné informačné stretnutie, ktoré ma oslovilo, a rozhodol som sa preto prísť aj na prvú skúšku. Tým sa začala moja divadelná púť, ktorá s menšími prestávkami trvá už jedenásť rokov.

Divadlo Zrakáč uviedlo už niekoľko inscenácií. V akých ste hrali, resp. v ktorých stále hráte?

S: Bolo ich dovedna päť. Ja mám zavedenú takú postupku, že hrám v každej nepárnej (smiech). Takže som hral postavu Romea hneď v úvodnej inscenácii Romeo a Júlia 2010, ktorú sme slávnostne uviedli na Malej scéne ešte v decembri 2010. Ďalej som hral Helmuta v hre Georga Taboriho Jubileum — to bola naša v poradí tretia inscenácia a uviedli sme ju v júni 2014. Aktuálne hrám na doskách SND v Ste medzi nami. Samozrejme, len v prípade, že sa hrať dá.

M: Keďže som „služobne najmladším“ členom divadla, hrám v našej poslednej autorskej inscenácii Ste medzi nami, ktorá je mojou prvou. Budem veľmi rada, keď sa situácia zmení a my znovu začneme hrať. Nechceme ľudí len zabávať, ale ich aj trošku prinútiť zamyslieť sa.

Ktorá z inscenácií vám bola (resp. je) najbližšia? Prečo?

S: To je ťažká otázka. Každá z nich má niečo špecifické, čo mi je blízke. Keď sme sa prvýkrát postavili pred publikum s Romeom a Júliou 2010, bolo to niečo nezabudnuteľné. Rovnako moment, keď sme sa divákom predstavili prvýkrát na pôde SND v inscenácii Ste medzi nami a ukázali im mozaiku poskladanú z našich vlastných životných postrehov a skúseností . No môj snáď najväčší herecký zážitok na pódiu je spojený s inscenáciou Jubileum, kde som hral postavu, ktorá bola svojím vnútrom pomerne komplikovaná, plná zvratov. Bolo pre mňa vskutku fascinujúce hľadať v sebe rôzne polohy a prežívať ich na javisku.

Odhliadnuc od samotného hrania, čo vám Zrakáč dáva po ľudskej stránke?

M: V divadle som pochopila, že netreba brať v živote všetko vážne. Byť súčasťou Zrakáča je spôsob, ako si „resetnúť“ hlavu.

S: Je to banda kamarátov, ktorí vám už občas lezú na nervy, no aj tak ich stále máte radi (smiech). Zdieľate s nimi podobné problémy so zrakom, takže sa vám v takom prostredí jednoduchšie funguje a pracuje. Každý chápe, čo to znamená nevidieť poriadne alebo vôbec. V neposlednom rade je Zrakáč perfektná príležitosť prejaviť sa a odhaliť niečo zo svojho vnútra.

Je niečo, čo by ste zmenili na divadle? Čo by mohlo byť lepšie?

M: Neviem… možno trochu viac disciplíny na skúškach. My však nie sme „profíci”, chceme byť kreatívni a v prvom rade sa zabaviť či odreagovať.

S: Stáva sa relatívne často, že sa nám zmení režisérske vedenie, čo ale nie je celkom v našej moci. Toto by sa mohlo trochu viac stabilizovať. Tiež ma niekedy štve, že sa nevieme počas skúšok intenzívnejšie sústrediť na prácu.

Aké boli najvýznamnejšie zmeny, ktoré sa divadla dotkli?

S: Takmer po každej inscenácii nám odíde režisér. Najmarkantnejšou obmenou divadlo prešlo po Študentových šibalstvách, keď odišiel náš režisér — zakladateľ Jozef Pražmári a s ním pár hercov, ktorí stáli pri zrode divadla.

Minulý rok oslávil Zrakáč desiate narodeniny. Predpokladám, že pandemická situácia sa dotkla potenciálnych osláv. Aj tak by ma však zaujímalo, či bude Zrakáč dodatočne oslavovať svoje okrúhle výročie. Ak áno, ako?

S: Máte pravdu, dotkla. Mali sme schválený projekt, ktorého cieľom bolo pripraviť pre divákov večer plný spomienok na tých desať rokov pôsobenia na divadelných doskách. To sa, žiaľ, práve kvôli pandémii, muselo zrušiť. Tento rok uvažujeme, že by sme ho vytiahli zo zásuvky a nejako oprášili. Uvidíme.

Povenujme sa chvíľu Ste medzi nami. Z môjho pohľadu nejde o štandardnú inscenáciu. Spája prednášku so skečmi, ale aj vážnejšími etudami. Ako vznikla?

M: Vznikla tak, že nám režiséri zadali domácu úlohu, aby si každý pripravil a následne na skúške predviedol, svoj odkaz, akési posolstvo, ktoré vychádzajúc zo svojho života, chce povedať tisícke prizerajúcich sa. K tomu sa následne pridali nejaké vtipné či absurdné scénky z nášho života, dramaturg to starostlivo poprešíval svojou niťou a vznikla inscenácia.

Ste medzi nami má v sebe aj edukačný rozmer. Pre mňa ide o jeden z prvých krokov, ako spojiť nevidiacich s vidiacimi. To je však len jedna strana mince, ktorú vnímam ja. Funguje to takto aj v skutočnosti? Aké sú limity inscenácie?

S: Je fajn, že môžeme ukázať svoj pohľad na svet, pomenovať istý problém, niečo do ľudí akoby „zasadiť“. Bežný človek však najlepšiu skúsenosť získa vďaka priamemu kontaktu s osobou, ktorá nevidí. Vtedy si možno spomenie na nejaký útržok z našej inscenácie. To mu môže do istej miery pomôcť, a keď zároveň zapne empatiu (nie však prehnanú) je na najlepšej ceste, aby sa s nevidiacim či slabozrakým rozumne dohodol, alebo mu efektívne pomohol.

V súvislosti so Ste medzi nami sme už niekoľkokrát spomenuli Slovenské národné divadlo. Je to vaša prvá spolupráca s ním?

S: Áno, je to naša prvá spolupráca s Činohrou SND. Vznikla v rámci ich línie dobrodružnej dramaturgie. Priestorom, ktorý využívame od roku 2019, je Modrý salón SND.

Ako prebiehalo zaradenie do ich repertoáru?

S: Pomohli nám kontakty z minulosti — naši súčasní režiséri Pavol Viecha a Matej Feldbauer. Oni oslovili kompetentných z SND a tí nám následne dali priestor naskúšať a príležitosť uviesť našu autorskú inscenáciu.

V čase pandémie si divadlá musia vystačiť s online predstaveniami. Ako je na tom Zrakáč?

M: V letnom období sme mali možnosť našu inscenáciu v skrátenej podobe predstaviť v rámci projektu Letné piatky pred SND, kde sme prostredníctvom mini workshopu zapojili aj prítomných divákov. V decembri sme i my odohrali jedno online predstavenie v spolupráci s Empírovým divadlom z Hlohovca a SND.

Zároveň toto obdobie často praje kreativite. Plánujete nejakú novú inscenáciu?

S: Aktuálne uvažujeme nad rozhlasovou hrou, ktorou by sme možno opäť ponúkli niečo z nášho pohľadu na veci. Verím, že to bude kreatívne.

Skúste v skratke priblížiť, na čo sa môžeme tešiť.

M: Detaily si zatiaľ nechávame pre seba, lebo ich sami ešte nepoznáme (smiech). No verím, že to bude niečo zaujímavé a v tomto prípade orientované na audiozáznam, čo je v situácii plnej obmedzení, v ktorej sa teraz nachádzame, celkom praktické.

Nedávno ste spustili podcast a v roku 2013 ste boli súčasťou Noci divadiel. Čakajú nás novinky aj v tejto „mimoinscenačnej“ oblasti?

S: Áno, aj v tomto roku pripravujeme projekt, ktorý by bol pokračovaním našich jesenných podcastov zo života ľudí so zrakovým postihnutím či zo sveta netradičného divadla, s názvom Zracast. Tentoraz však opäť prídeme s novými témami a zaujímavými hosťami.

Nakoniec, možno trochu sebecká otázka od študentky kritiky. Vnímam trochu nedostatok recenzií na divadlá, ktoré sa venujú zdravotne znevýhodneným. Dostávate spätnú väzbu na svoje inscenácie?

M: Niekedy áno.

V akej forme?

S: Dostávame ju zväčša od divákov priamo po predstavení alebo cez našu Facebook stránku facebook.com/DivadloZrakac. Raritne sa zhostí pera aj divadelný kritik a niečo o nás napíše.

Je v súbore dopyt po väčšom množstve recenzií od kritikov ?

S: Myslím, že by sme konštruktívnu kritiku od ľudí, ktorí sa vyznajú, len privítali. Uvedomujem si však, že to pre divadelného kritika nemusí byť vôbec jednoduchá úloha. Nám totiž nejde len o divadelnú stránku veci, ale aj o to, aby sme ľuďom poskytli autentický odkaz. Možno trochu kostrbato v hereckých výkonoch, ale zo seba a úprimne.

Venovali sme sa aj desiatemu výročiu, čo by ste divadlu zaželali?

M: V prvom rade možnosť znovu hrať pre skutočného diváka. Veľa tvorivej energie a pohody v terajších aj budúcich projektoch.

Za rozhovor ďakuje Dominika Dudášová, 2. bc. KDŠ