Hrať na kameru je ako lízať med cez sklo
O tom, prečo je dôležité prepájať umelecké odbory, aké je hrať predstavenie na livestream a skúšať cez koronu, o učení a učení sa, o Stoke, inšpirácii a pripravovaných projektoch porozprával Peter Tilajčík, pedagóg Katedry bábkarskej tvorby.
Nedávno sme „oslávili“ rok od výskytu prvého prípadu Covid-19 na Slovensku a s ním aj rok obmedzení, opatrení, karantény, a čo sa nás dotýka asi najbližšie — zatvorených divadiel a škôl. Veľa plánov bolo zrušených alebo zmenených. Je aj niečo dobré na tom, čo táto situácia priniesla? Ako si si týmto rokom prešiel ty?
V marci a ďalších mesiacoch roku 2020 sme mali naplánovaných niekoľko hosťovaní v Česku a na Slovensku. Mali sme „rozoskúšané“ inscenácie a zrazu sa všetko stoplo. Mňa to dosť vyviedlo z miery a pár mesiacov mi trvalo, kým som sa z toho spamätal. Dúfal som však, že sa to bude zlepšovať a budeme môcť nabehnúť na „normálnu vlnu“ — to sa čiastočne podarilo v septembri. Ale celé to dezorganizované otváranie a zatváranie, povolenia a otázniky nad tým, či môžeme trochu hrať a skúšať, vytvorili pocity neistoty a hnevu. V dôsledku toho som pri skúšobných procesoch skôr ako radosť cítil napätie, či to vôbec doskúšame, či sa nám podarí dopracovať k nejakému výsledku. Na druhej strane, po niekoľkých mesiacoch nečinnosti to bolo veľmi príjemné osvieženie, človek sa tešil z práce. A takto sa to vo mne bije doteraz.
Či mi táto situácia niečo priniesla? Môžeme sa baviť o tom, že sa začali vyrábať oveľa kvalitnejšie streamy, tvorcovia už premýšľajú tak, aby akcia fungovala na oko kamery. No mám pocit, že to je len veľmi jemná náhrada živého umenia. Ďalším plusom je, že sme prostredníctvom internetu získali prístup k mnohým inscenáciám, performanciám, prednáškam, na ktoré by sme sa inak nedostali. Je pozitívne, že sa dokážeme dostať na takéto podujatia bez toho, aby sme museli byť fyzicky na danom mieste. Ale stále to má aj svoje zápory.
Ďalšie výročie ste nedávno oslávili aj vy v Divadle Stoka, dokonca jubilejných 30 rokov. Ty v ňom pôsobíš už od roku 2012. Čím si Stoka za tie roky prešla a ako to s ňou vyzerá dnes?
Pre mňa bol vstup do Stoky niečo čarovné. Bol som druhák na vysokej škole a zrazu som mohol pracovať s Blahom Uhlárom, ktorý je jednou z najvýznamnejších postáv súčasného slovenského divadla. Bola to veľmi dobrá škola. Považujem ho za svojho divadelného otca, uňho som sa cizeloval v herectve a v premýšľaní nad divadlom — nad jeho rôznymi formami a spôsobmi tvorby.
Keď sme začali vytvárať v roku 2012 novú/tretiu, podľa niektorých aj štvrtú Stoku(delenie sa rôzni podľa toho, ako sa menil kolektív, priestory Stoky, atď. — pozn. red.), bojovali sme s malým počtom divákov. Avšak postupom času si ľudia začali zvykať. Pravdepodobne to bolo aj vďaka vlastným divadelným priestorom v Starej Cvernovke. Medzi divákmi sa začali miešať naši známi s úplne cudzími ľuďmi, ktorí si k nám nachádzali cestu. Za tých skoro desať rokov sme sa aj my ako kolektív viac zohrali. Momentálne Stoka opäť nemá priestor a je v nedohľadne, či nejaký bude. Je to dosť frustrujúce, keď divadlo existuje tridsať rokov a stále bojuje o priestor.
Je to asi aj tým, že mnohým ľudom Stoka leží v žalúdku. Ľudia nemajú radi slobodu a tá sloboda, ktorá je pri tvorbe a vo fungovaní medzi nami, môže niektorým ľuďom prekážať. Okrem toho im vadia vulgarizmy, ktoré často využívame, zdá sa im to úbohé a plytké. Stoka je v mnohom nekompromisná — myslím si, že aj to je dôvod, prečo nemá priestor, v ktorom by zakotvila. Takže, uvidíme, čo bude, keď sa znovu otvoria divadlá. Ale vôľa hľadať a nájsť nový priestor je. Chceme tvoriť a fungovať. Stoka je pre nás kľúčovým divadlom, aj spôsob tvorby je pre nás veľmi dôležitý a prináša nám stále nové impulzy. Hľadáme spolu herecké a tvorivé cesty. V niektorých inscenáciách sa snažíme pracovať nonverbálne, v iných sa prepája pohyb a slovo, niektoré sú len čisto verbálne. A témy — mnohí tvrdia, že Stoka omieľa stále tie isté témy — áno, môže sa to zdať, lebo sa nám často stáva, že to, čo žijeme, sa pretavuje do našej tvorby. Je to normálne, lebo „stokárska“ tvorba je založená na čistej improvizácii, kde na začiatku skúšobného procesu nemáš vôbec nič, je to tabula rasa. Až potom, postupnými improvizáciami, ich nahrávaním a zapisovaním, sa vytvára obsah, zmysel a téma.
Už druhý rok do našej školy vchádzaš (alebo sa pripájaš na online hodiny) nie ako študent, ale ako pedagóg. Aká bola pre teba táto zmena? Ako vnímaš školu dnes oproti svojim začiatkom?
Prechod z postu študenta na post pedagóga bol pre mňa celkom plynulý, aj chcený, keďže som bol študentom na doktorandskom štúdiu. Už počas neho som pracoval so študentmi. Skok to bol pre mňa len z toho hľadiska, že som hneď prvý aj druhý rok dostal prvákov. To už bolo pre mňa niečo nové, ocitol som sa v situácii, keď som mal pred sebou študentov, ktorí mali rôzne skúsenosti s bábkovým divadlom. Niektorí nemali žiadne.
Musel som si teda začať vytvárať metodiku. Tušil som, čo by mohlo fungovať a zároveň som vedel, ako by som nechcel pracovať, keďže som nedávno vyšiel zo školy.
Myslím si, že klíma na škole sa každým rokom uvoľňuje a zlepšuje, ale ešte stále treba veľmi veľa pracovať na tom, aby sme si ako pedagógovia a študenti boli rovní. Aby sme dokázali komunikovať naozaj otvorene, samozrejme, s úctou, ale predsa len, aby mohol vzniknúť produktívny tvorivý dialóg. Som veľmi rád, že u nás na bábkarskej katedre máme — budem rozprávať o bábkoherectve, lebo s tým mám najväčšiu skúsenosť — pedagógov a pedagogičky, ktorí a ktoré majú rôzne okruhy záujmov aj vo svojej profesionálnej práci, čiže sa študentom a študentkám venujú z úplne iných uhlov. Pracujú na odlišných divadelných formách/praktikách a s rozličnými výrazovými prostriedkami, čo je veľké plus. Absolventi, ktorí odchádzajú, sú často veľmi silné tvorivé osobnosti, ktoré dokážu premýšľať nielen v bábkohereckom kontexte, ale majú presah do performatívneho umenia, čiastočne réžie či scénografie.
Učíš na VŠMU, VŠVU, na ZUŠ Ludus. Zároveň pôsobíš ako herec vo viacerých divadlách. Ako zvládaš učenie na troch rôznych školách a herectvo?
Budem rozprávať radšej o „nekoronovom“ období. Najviac inšpirácií vo svojej pedagogickej činnosti čerpám zo svojej umeleckej tvorby. Cvičenia, premýšľanie o divadle, spôsob práce vychádzajú najmä z mojej divadelnej skúsenosti a samozrejme od pedagógov, ktorí ma počas štúdia najviac ovplyvnili. Práve predstavenia v rôznych divadelných zoskupeniach, v ktorých sa pracuje a rozmýšľa o výslednom diele, o herectve, réžii, scénografii rôznymi spôsobmi, ma inšpirujú pri práci so študentmi. Dôležité je pre mňa aj skúmať kontrast a podobnosti medzi umeleckou výučbou na našej divadelnej fakulte a VŠVU, kde som teraz začal učiť (predmet Performance na Katedre intermédií, pozn. red.). Rozdielne pohľady, premýšľanie, aj to mi v mnohom otvára obzory v komunikácii so študentmi. Začínam premýšľať trošku inak. Vnášam jednej aj druhej skupine do výučby, do procesu, vždy útržky z jednej alebo z druhej strany. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako na to tí ľudia z rôznych prostredí reagujú a ako pracujú s tými istými zadaniami úplne iným spôsobom. Toto je pre mňa veľkou inšpiráciou a beriem si to potom naspäť do tvorby. Mnoho sa vyjaví aj pri skúškach, konzultáciách. Pri tvorbe — priamo na hodine zrazu zisťujem, že: aha, aj takto sa dá na to pozerať, čo mi predtým nikdy nenapadlo. Takže táto moja pedagogická a umelecká prax sa vo veľkej miere prepája a vyvierajú z nej „nové tvorivé pramene“. A zase, moja výučba je veľmi ovplyvnená mojím umeleckým premýšľaním v divadle, ktoré tvorím väčšinou z improvizácií, dekompozície, vytváraním „intermediálnych diel“- nie je to čistá činohra, ani čisté bábkoherectvo alebo fyzické divadlo, ale tieto vplyvy sa premiešavajú a ovplyvňujú navzájom. Často sa v divadelnom aj výtvarnom umení stane, že si ľudia myslia, že objavili Ameriku a pritom sa to buď v divadle alebo vo výtvarnom umení už dávno objavilo. Je to spôsobené tým, že sa nepoznáme a neovplyvňujeme. Napriek tomu, že v BA máme VŠMU a VŠVU, prepojenie je tam tak malé, že o sebe vlastne nevieme. Mnohí naši študenti ani netušia, že existuje niečo ako prieskum a rovnako študenti z VŠVU nevedia, že u nás sú nejaké predvádzačky. Toto prepájanie je na nízkej úrovni a ja by som bol veľmi rád, keby sa zväčšovalo. Je to veľmi potrebné, prináša to nové impulzy, človek — tvorca potom nie je „zabednený“, ale zrazu vidí aj odlišné vplyvy, rôzne spôsoby rozmýšľania. Preto je dôležité, aby naši študenti navštevovali rôzne vernisáže, výtvarné performancie atď. a študenti z VŠVU naše predstavenia, predvádzačky. A toto je hlavný dôvod prečo som na VŠVU začal učiť. Aby som vytváral prepojenie, ktoré umožní študentom z rôznych druhov umení navzájom sa ovplyvňovať.
Čo ťa inšpiruje v tvorbe? Dokážeš nájsť inšpiráciu aj teraz, počas pandémie?
Ťažká otázka. Ja vedome nevyhľadávam inšpiračné zdroje, oni skôr prichádzajú prostredníctvom toho, čo akurát vidím, čítam, počujem, je to taký kolobeh toho, že ak ťa zaujíma, čo sa deje, inšpirácia prichádza. Pre mňa je zásadné vyvretie tém z môjho vnútra, z toho, aký problém sa mi akurát vytlačí, alebo čo už dlhodobo v sebe hľadám, či sem tam nachádzam. Zrazu sa z toho stane inšpiračný zdroj, ktorý na seba následne nabalí ďalšie tvorivé vrstvy. Zatiaľ sa mi nestalo, že by som si pozrel predstavenie a povedal si: aha, takto to chcem robiť. To sa mi trošku bridí. To by som sa cítil, že niekoho vykrádam. Skôr si myslím, že je dobré veľmi veľa vecí vidieť, dobrých aj zlých, aby sa potom tá kavalkáda, čo máš v hlave do niečoho pretransformovala. Samozrejme, aj teraz počas korony, ako som už spomínal, je mnoho inscenácií, performancií, prednášok, ktoré sa dajú pozrieť a sú veľmi zaujímavé, rozširujú ti obzory, poukazujú na tendencie v súčasnom svetovom divadle, svetovom umení vôbec, na poli sociológie, filozofie, performance art… Ale potom je úloha na tebe, aby ti niečo vnútri dozrelo a následne vzniklo.
Nedávno sme sa v Reflektore niektorých študentov a pedagógov pýtali na knižné tipy. Sú diela, ktoré by si odporučil ty?
V tvorbe sa často obraciam najmä na Judith Butler a jej tvorbu. Je pre mňa skvelou tvorivou esenciou pri premýšľaní nad témou, ktorú akurát potrebujem pretaviť do javiskovej formy. V poslednej dobe som si veľmi obľúbil Dušana Mitanu, odporúčam každému čítať čokoľvek od neho. Jeho jazyk je veľmi pútavý, vtipný a zároveň bolestivý. A autor, ku ktorému sa často navraciam, je László Krasznahorkai. Pred časom bol preložený jeho román Melanchólia vzdoru aj do slovenčiny. Jeho tvorba je veľmi zaujímavá už len z hľadiska formy, keďže pracuje s košatým, rozvetveným až kvitnúcim jazykom, s veľmi dlhými vetami, ktoré niekedy presahujú aj dve strany. Témy, ktorým sa venuje, sú veľmi intímne často zdanlivo zabalené do slovnej vaty, ktorá sa postupným čítaním pretrháva, mizne a zrazu vidíš ľudí, miesta, situácie v absolútnej nahote. Jeho knihy sú krásne a často aj bolestivé, ale očistné.
Napriek nepriaznivej situácii sa ti podarilo odpremiérovať niekoľko divadelných projektov — Arrokoth s Divadlom Stoka, Socializmus s teplou tvárou s DPM a No Mantinels, Neviditeľný hosť s divadlom Gaffa a Pasáž č. 5 s divadlom NUDE. Okrem toho ste viacero predstavení odohrali bez divákov ako livestream alebo sprístupnili ako záznam. Aké je hrať divadelné predstavenie na kameru a v čom sa líšil proces tvorby od toho normálneho, ,,predkoronového´´?
Hrať divadlo pre kameru, to je — použijem citát z inscenácie Divadla Stoka — ako „lízať med cez sklo“. Aj vidíš, že by to mohlo byť fajn, aj by to mohlo chutiť, ale keď si lízneš, tak to je sklo. A to sklo je ešte špinavé. A to isté platí aj pre pozeranie divadelných záznamov (samozrejme, česť výnimkám). Neudeje sa tam žiadna výmena energie, je to len vystrelenie energie, ktorá sa nevracia, stratí sa v čierňave. Pre mňa je to veľmi frustrujúce, aj keď, samozrejme, je príjemné, že aspoň niečo môžeme. A skúšanie bolo iné v tom, že sme mali všetci v sebe nejakú obavu, čo sa môže stať — či nedostane niekto koronu, či nás nezatvoria hneď, či to vôbec budeme môcť dokončiť, či bude kde kúpiť scénografické materiály, kostýmy atď. Samozrejme, aj predtým som si to mohol uvedomovať, ale nebolo to také pálčivé ako teraz. Táto neistota sa prejavila aj v rámci tvorby. Snažíš sa vyvarovať dotykom, čo sa často nedá, tak ich aspoň minimalizuješ, rúškom si zakrývaš tvár, kúpeš sa v dezinfekcii atď.
Keď sme skúšali Socializmus s teplou tvárou, od začiatku sme tušili, že to bude pravdepodobne na záznam, takže to režisér Amsler spolu s nami takýmto spôsobom chystal, aby jednotlivé obrazy boli funkčné aj na kameru. Potom tu bol prípad Neviditeľného hosťa, ktorý išiel absolútne iným spôsobom. Dielo, ktoré teraz existuje, je v podstate neprenosné do divadelného prostredia. Ono funguje samo, ako nejaké video — performatívno — inscenačné dielo. Princíp práce pri tvorbe bol úplne odlišný, skúšali a nahrávali sme po jednotlivých scénach v rôznych prostrediach, Martin (Martin Hodoň, pozn. red.) sa následne pohral so strihom a nadväznosťou obrazov. Je to autonómne dielo, ktoré nie je záznamom — zachytením prchavého divadelného okamihu, je to svojbytné videoartové dielo.
Na čom pracuješ momentálne a čo plánuješ do budúcna?
Do konca sezóny by sme mali naskúšať inscenáciu Prego s Divadlom Stoka. Premiéra mala byť už v decembri, lenže kvôli mojej korone sa to napokon zrušilo. Snáď sa nám to teraz podarí. V apríli sme uviedli Veľkú potrebu 2. Je to náš spoločný projekt s Tomášom Procházkom, Zuzanou Haverdou, Lýdiou Ondrušovou, (v prvej Veľkej potrebe s nami spolupracovala ako scénografka aj Daša Krištofovičová). Prichystali sme sequel o tom kam sme sa od prvej Veľkej potreby posunuli a kam nás koronová situácia dostala. Vzniklo to pre internet, takže sme pracovali s prostriedkami, ktoré ponúka online svet. Okrem toho chystám svoju prvú réžiu. Spolupracujem tam s tromi výtvarníkmi — Ľubošom Kotlárom, Martinou Mäsiarovou a Martinom Hrvolom, s choreografkou Nikoletou Rafaelisovou, dramaturgičkou Dašou Čiripovou a s hudobníkom Dominikom Suchým. Vychádzam z hry Smrť Tintagila od Maurice Maeterlincka, ale tento text je len môj východiskový bod, na ktorý som paradoxne (keďže ústredným zlom je tam stará kráľovna) nadviazal tému otcovstva. Názov výsledného diela bude Death of Mr. T a premiéru by sme mali mať na konci mája. Nechcel by som mať premiéru online, takže uvidíme, ako a či sa to vôbec podarí.
Za rozhovor ďakuje Adela Dukátová, 2.bc KBT
