Kto (ne)dokáže pretrhnúť puto?
Existujú dvojice, ktoré napriek vzájomnej nenávisti spája silné puto. Tom a Jerry, Winnetou a Old Shatterhand a nakoniec aj Mauro a August. Inscenácia v réžii Andreja Purkarta neprináša do Divadla Lab iba dvoch klaunov. Ukazuje tiež viaceré vzťahy, ktoré sú pretkané nenávisťou, ale aj láskou. To sa deje prostredníctvom už spomínaných tandemov, ktoré dopĺňajú vzťah klaunov Maura a Augusta. Študenti a študentky magisterského stupňa Katedry herectva v spolupráci s Katedrou bábkarskej tvorby a Katedrou tanečnej tvorby priniesli originálne spracovanie slovenskej klasiky.
Princíp dvojíc je veľmi silným aspektom hry. Vystupuje ich tu niekoľko. Kým je v pôvodnej hre Dvaja je v popredí dvojica klaunov, ktorých spája spoločná vina, v inscenácii, oveľa výraznejšie preniklo do popredia puto trýznivej lásky Johnnyho a Marianny.
Inscenácia prináša príbeh, v ktorom do opustenej chaty v horách prichádza prvý klaun a za ním o trochu neskôr druhý. Mauro a August boli zviazaní vinou, ktorá ich vždy navrátila späť k sebe. Obaja sú cirkusanti a zväzuje veľký hriech — vražda. Mauro uteká pred Augustom a skryje sa v horách u muža menom Starík.
Bence Hégli stvárnil postavu Maura ako bojazlivého a ustráchaného muža. Nie je pre neho jednoduché oslobodiť sa od svojho tyranského priateľa Augusta (Oliver Asztalos). Práve on bol agresorom a strojcom všetkých zločinovuto tak nepôsobilo ako reťaz, ktorá oboch zväzuje, ale skôr ako obojok, na ktorom má August uviazaného Maura. Pri pokusoch odrhnúť sa zakaždým zlyhal.
V chate sa objaví Marianna — žena, ktorá je silno spojená s ich vinou. Obaja k nej niečo cítili, a práve preto vykonali hrozný čin, zabili jej manžela. Dvojica Johnnyho a Marianny je v pravom zmysle slova nerozlučiteľná. Je zviazaná niečím väčším ako vinou, a to láskou. Postava Johnnyho (David Kakaš) sa zjavuje na javisku vždy, keď je tam aj Marianna (Katarína Novotková). On je iba jej predstavou a po celý čas neprehovorí. Napriek tomu, že Mariannu jej muž týral, ani po jeho smrti nedokáže pretrhnúť puto. Vidí ho, akoby tu stále bol a to aj s dobrými, aj zlými stránkami jeho osobnosti. Stále ho ľúbi a nechce opustiť predstavu, o tom že je stále prítomný v jej živote. Nedokáže žiť v realite a to spôsobuje aj jej nepríčetné správanie. To, že tvorcovia zvýraznili práve tento vzťah , dokazuje aj záverečná scéna, keď po odchode Maura a Augusta, prichádzaj na scénu Marianna a Johhny , tancujú spolu a predvádzajú akrobatické prvky, ktoré miestami prechádzajú z Johnnyho strany do násilných gest. Marianna tancovala a on ju popritom škrtil. Napriek utrpeniu je k nemu naďalej nežná a udržuje ich imaginárny vzťah stále pri živote. Katarína Novotková mala neľahkú úlohu stvárniť ženu, ktorej nešťastná láska a smrť milovanej osoby zmenila život natoľko, že sa utieka k ilúzii, ktorú si sama vytvára. Utrpenie Marianny je v jej podaní pramení z obrovského smútku a traumy. Žije iba vo svojich predstavách, ignoruje realitu a v tom hľadá útočisko.
Na najvýraznejšej časti scény, ktorou je barový pult spievala Marianna v úvode smutnú pieseň. Okrem toho je toto miesto určené hlavne pre postavu Staríka, ktorého stvárnil Juraj Bolf. Scéna pripomína bar alebo krčmu v horách, kde nechýbajú ani sväté obrázky či parohy. Má dámsky cirkusový kostým s výrazným korzetom a tylovou sukňou, ktoré má prekryté županom. Starík je oblečený ležérne — v teplákoch, tielku a košeli a predstavuje flegmatického muža. Nevítaní návštevníci — v tomto prípade Mauro a August vyrušujú a jeho jediným cieľom je zbaviť sa ich. Jeho rečové prejavy sú často ignorantské a vulgárne, z čoho vzniká viacero komických situácií.
Tvorcovia dali dôraz vo veľkej miere na vizuálnu stránku. Napríklad už v úvode pracovali výrazne so svetelným dizajnom, keď dvomi bodovými reflektormi osvetlilidlhé kusy červenej látky zavesené zo stropu. Tieto dva body krúžili po priestore, až sa spojili do jedného, čo vytvorilo ďalší zaujímavý symbol odkazujúci na dvojice, a tak vytvorili zaujímavý oblúk naznačujúci, že dvojice ostávajú naďalej spolu a puto sa nepretrhlo. Tvorcovia tiež využili prácu s tieňom. Principál v cirkuse bol postavou, ktorú znázorňoval iba hlas a tieň ukazujúci sa na látke, ktorá visela zo stropu. V závere dvojica Mauro a Augusto odchádzajú spoza látky, rovnako vidíme iba ich tiene, ktorý sa spojí v jeden. Menej efektná bola práca s maskami, s ktorými pracovali ako s bábkami, a to v scénach, ktoré približovali cirkusovú minulosť postáv. Prázdny rám obrazu slúžil hercom ako scéna pre bábky. Tieto scény však pôsobili nadbytočne, keďže v nich bolo vypovedané to, čo si postavy povedali medzi sebou už predtým. Odkazom však mohli byť samotné masky, ktoré mohli naznačovať, že každý človek nosí masku, pod ktorú skrýva svoje pravé ja. V bulletine tvorcovia píšu o traume či o nespoľahlivosti pamäti, ktorá si vždy vytvára vlastný pohľad na spomienky, čo je zaujímavý aspekt, ako sa na inscenáciu pozrieť, no nepracovali s tým natoľko, aby sme to vedeli z ich diela odčítať. Možno práve spominané masky mali byť ukazovateľom nespoľahlivosti ľudskej mysle, či pretvárky, ktorú hráme dokonca sami pred sebou.
Zaujímavou súčasťou výpravy bol televízor, ktorý sa nachádzal za barom v skrinke, na ktorej bol nalepený obrázok Ježiša Krista. Vďaka tomu priniesli tvorcovia do inscenácie množstvo odkazov na popkultúru. Ukážky televíznych programov, ktoré dopĺňali dej, boli zaujímavým oživením aj prvkami humoru, keďže prinášali nadstavbu nad samotným príbehom. Ako prvé si Starík púšťal večerníček, v ktorom vidíme prvú nerozlučnú dvojicu — deduško Večerníček a pes Havko. Neskôr sa napätá situácia medzi Maurom a Augustom odzrkadľuje v ukážke z rozprávky Tom a Jerry, ktorých vidíme v ich nekonečnej naháňačke. Podobne sa objavujú postavy ako Winnetou a Old Shatterhand či dokonca zvučka zo seriálu Susedia, ktorá zdanlivo naráža na nerozlučné, ale problémové kamarátstvo Františka a Lászla. Diváci v týchto a ani v mnohých ďalších momentoch neudržali smiech. Z dramaturgicko-réžijnej koncepcie tak vyplynulo, že tvorcovia sa zámerne snažili priniesť prvky humoru, ktoré priniesli značné odľahčenie ťaživej témy. Čo sa však netýkalo nadmerného používania vulgarizmov, ktoré vo výsledku pôsobili Silný prvok tragikomiky sa objaví najmä v scéne, keď Mauro drží v náručí Mariannu, ktorú ľúbi, no v tejto nežne pôsobiacej situácii s emotívnou hudbou jej povie, aby sa dala liečiť, a naznačuje tým, že je blázon.
Kým Barč-Ivanova hra Dvaja je silne dramatickým a napätým príbehom, v inscenácii Divadla Lab napätie chýbalo. Aj napriek scénam bitky či streľby sa hercom nepodarilo vytvoriť atmosféru, ktorá by v divákovi vzbudzovala zvedavosť či určité napätie. Dôvodom mohlo byť práve prerušovanie príbehu televíznymi ukážkami. Aspoň k miernemu vytvoreniu tenzie prispievala hudba, ktorá vždy podfarbovala atmosféru, či už išlo o jemnejšiu a melodickejšiu hudbu, alebo rytmickejšiu, ktorá prechádzala až do praskania. Často vyvolávala dojem seriálovej hudby, ktorá má opakujúce sa motívy pri podobných typoch scén. Využili tiež hudbu, akoby zo starého rádia, ktoré má už najlepšie časy za sebou. Postupne už len praská a hučí, až prechádza do nepríjemného zvuku, ktorý už nemá s hudbou veľa spoločného.
Spolupráca s Katedrou tanečnej tvorby priniesla choreografie v podobe prelínania akrobatických prvkov s tancom. Hercom sa darilo pomerne dobre zvládnuť pohybovo náročné scény. Spojenie cirkusových kúskov, bábkových prvkov či ukážok z filmu a televízie prinieslo originálne spracovanie slovenskej klasiky. Na druhej strane je však potrebné povedať, že spojenie tragického príbehu s populárnou kultúrou ubralo príbehu dramatické napätie. Inscenácia sa sústredila vo väčšej miere na prerozprávanie udalostí z minulosti a už oveľa menej na dôsledky v prítomnosti. Tvorcovia sa snažili pomocou spoluprác s inými katedrami priniesť akúsi novú nadstavbu. Množstvo použitých televíznych ukážok a neefektívna práca s bábkami však priniesli skôr stratu obsahu pôvodnej hry. Zložky akoby častokrát vystupovali samostatne a výsledný tvar tak v konečnom dôsledku pôsobil neupratane.
Ivana Ballaschová, 2. bc. KDŠ
Inscenačný tím
Réžia: Andrej Purkart
Dramaturgia: Viktória Finta, Ivana Kováčiková
Scéna: Viktória Kubicsková
Kostýmy: Jana Němečková
Svetlo: Stanislava Nerečová
Bábky: Marie Bernardová a.h.
Choreografia: Nela Rusková a.h.
Hudba: Juraj Bolf a.h.
Produkcia: Júlia Mattonová, Maroš Kováč
Interná kritika: Petra Veronika Veltyová
Osoby a obsadenie
August: Oliver Asztalos
Mauro: Bence Hégli
Starík: Juraj Bolf a.h.
Marianna: Katarína Novotková a.h.
Johnny: David Kakaš
