Kto si, keď netvoríš divadlo? II.
Kto si, keď netvoríš divadlo? Jednoduchá otázka, pomocou ktorej sa snažíme priblížiť mimodivadelné aktivity našich spolužiačok a spolužiakov. Tentokrát sme sa rozhodli osloviť tri šikovné študentky divadelnej vedy, ktoré už onedlho čakajú štátne skúšky. Aj napriek tomu však nelenia a svoj voľný čas využívajú naplno. Veď posúďte sami!
Koniarka Tami
(Tamara Vajdíková)
Kto si? Čo študuješ? A čomu sa venuješ vo svojom voľnom čase?
Kto som je veľmi ťažká otázka a asi na ňu odpovedať neviem, tak uvediem iba pár faktov: Volám sa Tamara, študujem v treťom ročníku bakalárskeho štúdia na Katedre divadelných štúdií a som známa tým, že voľnom čase robím neuveriteľnú kopu vecí. Čítam, kreslím digitálne maľby, venujem sa grafickej tvorbe, fotím (dalo by sa povedať, že „poloprofesionálne“), behám po horách a lesoch, cvičím jogu, ale moja najväčšia záľuba sú už celé veky kone.
Ako si sa k tejto činnosti dostala? Ako dlho sa jej venuješ?
Ku koňom ma doviedla moja babka tak, ako k mnohým iným z nekonečného zoznamu mojich hobby. Úplnou náhodou ma v mojich šiestich rokoch prihlásila na denný jazdecký tábor. Najprv som tam chodila s nechuťou, ale potom som sa zamilovala a už to nikdy neopustila. (Teda, pokúšala som sa, ale nedopadlo to dobre.) Potom mi babka kúpila vlastného koňa a začala som chodiť aj na parkúrové súťaže. Teraz už len spolu s kobylou chodíme po vychádzkach a užívame si život, no a posledného pol roka sa s spolu venujeme hipoterapii, čo je naša najnovšia spoločná vášeň.
Prečo ťa práve táto aktivita zaujíma/napĺňa?
Ak mám hovoriť o koňoch samotných, potom ma na práci s nimi fascinuje ich sila a majestátnosť, no zároveň ochota počúvať a učiť sa od ľudí. Kôň je zviera, ktoré by človeka mohlo v zlomku sekundy zabiť, no predsa to neurobí, pretože je v ňom oveľa viac dobra, než v niektorých ľuďoch. Vedia si s človekom vybudovať neuveriteľný vzťah, v ktorom je taká zvláštna mágia. Zároveň je v koňoch ukrytá sloboda. V nich samých aj v jazdení na nich. Verte mi, nie je na svete krajší pocit, ako sedieť na koni a cválať po lúke s vetrom vo vlasoch. Možno to, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta, znie ako klišé, ale je to naozaj pravda.
No a čo sa týka tej hipoterapie, o tom by som vedela písať romány, tak sa to pokúsim skrátiť… Napriek tomu, že pracujem s koňmi už šestnásť rokov a z toho desať vlastním moju kobylu, za ten posledný polrok, čo sa venujeme tomuto, som mohla ju aj iné kone spoznať v úplne iných polohách a náladách. Je fascinujúce sledovať, ako sa kone menia pod každým z detí na úplne iné zviera. Ale nejde iba o to. Práca s autistickými deťmi je často náročná (a to aj vtedy, keď ju robím „iba“ ako asistentka), ale zároveň je krásna. Musíte sa s nimi naučiť komunikovať úplne iným spôsobom ako s „obyčajnými“ ľuďmi, a tým sa toho učíte veľa o komunikácii vo všeobecnosti, ale aj o komunikácii samého so sebou. Musíte sa naučiť odtušiť malé pokroky a tešiť sa z nich. Ale vďaka, ktorú za to dostanete prostredníctvom hoci aj len obyčajného úsmevu, za to stojí.
Pred polrokom mi padla z neba príležitosť sa s týmito deťmi stretávať a učiť sa od nich a odvtedy som spoznala svet z úplne iného uhla pohľadu. Takého uhla, v ktorom sú šťastie aj smútok oveľa jednoduchšími emóciami, no zároveň takého, v ktorom ešte nezmizla radosť z obyčajných drobností.
Záhradníčka Tánička
(Tatiana Kubáňová)
Kto si? Čo študuješ? A čomu sa venuješ vo svojom voľnom čase?
Ahojte všetci, volám sa Táňa a som študentkou tretieho ročníka programu divadelné štúdiá Musím uznať, že v tomto ročníku veľa toho voľného času nie je. Ale keď ho mám, snažím sa naplno si ho užiť so svojou rodinou a priateľmi a taktiež svojimi mimoškolskými aktivitami. Okrem čítania zaujímavých kníh a športovania som sa začala zaujímať o rastliny.
Ako si sa k tejto činnosti dostala? Ako dlho ju už vykonávaš?
Asi cez moju maminu. Ona má veľmi rada kvety. Celý náš dom aj dvor je taká menšia botanická záhrada a istú úlohu zohrali aj knihy a časopisy o rastlinách. Keď o nich zaujímavo píšu, vždy ma to osloví a už si predstavujem, kde nájdem miesto pre tú novú rastlinku. Venujem sa tomu aktívne asi od prvej koronovej vlny. Vtedy pre mňa nachvíľu zastal čas a mamina ma zasvätila do všetkých informácií ohľadom pestovania kvetín. Je to ako starať sa o dieťa. Treba dbať, či rastlina potrebuje svetlo alebo tieň, dávať pozor na prievan a iné. Rastliny potrebujú cítiť niekoho blízkosť. Mojou obľúbenou izbovou rastlinou je difenbachia. O nej som sa dočítala, že je pomenovaná podľa hlavného záhradníka viedenskej botanickej záhrady Dieffenbacha ako uznanie za jeho záslužnú prácu. Ak by sa aj vám zapáčila, tak pozor na jej listy, sú jedovaté. Taktiež ma zaujal fikus, ktorý vraj pohlcuje žiarenie z elektroniky.
Prečo je pre teba práve táto aktivita zaujímavá/naplňujúca?
Je pre mňa doslova podstatná. Ja som z hornatého kraja a keď som prišla prechodne do Bratislavy, cnelo sa mi za domovom. Vyšla som na balkón a tam na miesto hôr a zelene bol všade betón a množstvo bytoviek. Vtedy som sa rozhodla, že si okrášlim svoje bývanie rastlinami a prinesiem si tam zeleň. :D Zároveň ma to učilo a učí zodpovednosti a starostlivosti.
Animátorka Veronika (Veronika Žigmundová)
Kto si? Čo študuješ? A čomu sa venuješ vo svojom voľnom čase?
Kto som? Ťažko povedať. Niekedy mám pocit, že sa stále hľadám, no môj voľný čas bol vždy spojený s divadlom, karate a animáciou. Divadlo študujem, ku karate sa už tri roky vraciam a stále bez úspechu (stále verím, že sa to raz podarí), no animácii sa venujem už približne osem rokov.
Ako si sa k tejto činnosti dostal/a? Ako dlho sa jej venuješ?
Začalo sa to v detstve na letných dovolenkách, kde som zažila animačné programy. Už vtedy som si povedala, že toto by som si chcela raz vyskúšať aj ja. Vysnívala som si to, no ani po dosiahnutí dospelosti som sa k tomu hneď nedostala. Zrazu som tomu celému neverila a prestala som sa o to zaujímať. No napokon som mala šťastie na človeka, ktorý ma jedno leto „nakopol“ a dodal mi sebavedomie.
Už rok nato som animovala svoje prvé turnusy v Grécku so šéfanimátorom, ktorého rady si dodnes pamätám. Dal mi ten najlepší základ a na ňom staviam doteraz. No po sezóne som stále mala pocit, že to nie je ono, preto som šla nadobúdať skúsenosti aj do detského tábora a vtedy sa to vo mne zlomilo. Do animácie som sa úplne zamilovala.
3. Prečo ťa práve táto aktivita zaujíma/napĺňa?
Vďaka animácii som spoznala nové miesta, stretla som obrovské množstvo ľudí a odniesla som si tie najkrajšie zážitky. Okrem toho mi animácia priniesla možnosť vrátiť sa aspoň na chvíľu do detstva a zabudnúť a realitu a všetko s ňou spojené.
V Chorvátsku, kde som pracovala najviac, som bola už takmer ako doma a bolo milé, keď ma takto brali aj domáci. Top spomienka je ale pre mňa „môj“ detský tábor, v ktorom som mala pod patronátom tím jedenástich úžasných animátorov a jeho atmosféra bola čarovná. Vtedy som si uvedomila, že sa mi môj animátorský sen naplnil.
Za účasť v rubrike ďakujú Nikol Gažová, 3. bc. KDŠ a Šimon Frolo, 2. bc. KDŠ
