Moralisti nemajú miesto v umení, alebo áno?
Hra amerického dramatika a filmového režiséra Neila LaBute Tvar Vecí (ktorý napísal aj rovnomennú filmovú adaptáciu The Shape of Things) vyšla na začiatku 21. storočia. Podľa môjho názoru ponúka tento text aj po dvadsiatich rokoch poriadnu dávku kontroverzie. V dobe svojho vzniku patrila hra k najčastejšie uvádzaným súčasným americkým dramatickým textom a samotný autor k najvýraznejším kontroverzným osobnostiam vtedajšieho súčasného nezávislého filmu a svetovej dramatiky.1 Inscenáciu tejto hry uviedlo Divadla Lab v réžii Briana Brestovanského a ja som ju mala možnosť sledovať vďaka online prenosu z festivalu SETKÁNÍ/ENCOUNTER 2021.
Pri písaní o dramatických textoch má recenzent často tendenciu siahať po floskule typu — „Hra ponúka mnohé zaujímavé témy, ktoré môžu stále vzbudiť kontroverziu ako napr…“. Priznám sa, že aj ja som mala prvotne tento zámer, no potom som sa zamyslela a uvedomila si, že ponúkanie tém znamená to, že si ich čitateľ/divák môže, ale aj nemusí uvedomiť či pripustiť. Inými slovami, evokuje to vo mne nepresvedčivosť skutočnosti, že sú zaujímavé alebo provokačné. V prípade hry Tvar vecí by sa viac hodila formulácia, že text všetku kontroverziu a špecifickosť doslova dáva divákovi ako na zlatom podnose a je len veľmi ťažké to prehliadnuť. Aby som čitateľovi mojej recenzie objasnila, prečo to tak zdôrazňujem, pokúsim sa byť konkrétna. Hra nastoľuje otázky, kde sa v umení nachádzajú hranice ľudskosti a miera toho, kedy by nad umeleckou víziou mala zvíťaziť humánnosť. Ďalej je to aj téma umeleckej sebeckosti, ktorú si môžu tvorcovia uvedomiť vďaka tomuto dielu. A čo by ste povedali nato, keby vás váš partner presvedčil, že je potrebné ísť si dať urobiť plastiku nosa? Dá sa s človekom zaobchádzať ako s hmotou, ktorú možno skúmať a tvarovať podľa svojich predstáv? Doslova s ním zaobchádzať ako s objektom či živou sochou?
Vieme, že manipulácia je javom, ktorý ľudia vo vzťahoch bežne zneužívajú. Dostať svojho partnera tam, kde sa by sa nám to páčilo, a bez jeho vedomia, je teoreticky tá najľahšia/najmenej bolestivá cesta, ako vyjadriť, že s ním nie sme spokojní. V príbehu hry Tvar vecí to študentka teórie a kritiky umenia Evelyn (Alexandra Trávniková) posunie na zvrátenejšiu úroveň. Vedome si vytipuje neokresaného dozorcu v múzeu Adama (Martin Zachar) ako predmet svojho skúmania pre praktickú časť diplomovej práce. S týmto zámerom sa s ním dá do vzťahu a sleduje, čo všetko je človek ochotný vedome urobiť pre partnera, ktorý s ním manipuluje. Pozoruje aj zmeny v správaní u človeka, ktorý začne byť atraktívnejší a povrchnejší.
Tvar vecí je jedným z tých príbehov, kedy si poviete niečo v štýle: „Wow, ako je možné, že takto originálny príbeh ešte predtým nikoho nenapadlo napísať?“ Páčilo sa mi, že sa týmto príbehom vyvrátilo tvrdenie, že všetko v umení už bolo raz vymyslené a to nové, čo prichádza, je len akási obdoba. Stalo sa to, čo sa mi pri sledovaní inscenácie stáva len zriedkavo. Dej ma bavil svojou originalitou a ostávala som v napätí, ako príbeh dopadne (takmer ako pri sledovaní seriálu na pokračovanie). Keďže je v dnešnej dobe ťažké dostať sa k textom predlôh, pozrela som si len filmové spracovanie, na ktorom sa podieľal sám dramatik, a to pre utvrdenie sa v mojich názoroch na prevedenie v Brestovanského réžii. Brala som však do úvahy, že vo filme sú vykonané viaceré zásahy do pôvodného textu hry. Aj vďaka tomu som si potvrdila názor, že inscenátori sa pri interpretácii hry držali predlohy a príbeh vykladali tak, ako ho zamýšľal aj sám autor. Teda nepriniesli inovatívny pohľad na hru. Režisérove prílišné pridržiavanie sa predlohy neprenechalo priestor pre tvorivé obmeny či experiment, ktorý by sa s textom minimálne v náznakoch dal vytvoriť. Chronologicky sledujeme rad mizanscén, ktoré sa v podstate varírujú neustále na tých istých miestach a opäť musím povedať, že mi v určitých momentoch pripomínali filmové spracovanie. Niečo, čo ale musím vyzdvihnúť je, že ak by som mala tieto dve spracovania porovnať, divadelná inscenácia ma bavila viac ako samotný film aj v prípade, že som ju mohla vidieť len ako online predstavenie. Dôvody môžu byť samozrejme viaceré, ale myslím, že je to tým, že som sa s príbehom zoznámila prvý krát v divadle.
Fakt, že inscenácia nepriniesla veľa nového, sme mohli sledovať od samotného začiatku. Evelyn prichádza do múzea s umeleckou víziou posprejovať vystavenú bielu sochu muža v antickom štýle, pretože kvôli pohoršeniu okolia bolo zakryté jeho prirodzenie a to pokladá za nepravdivé umenie. Toto jej stanovisko však začne vyznievať paradoxne, keď v závere ako svoj umelecký výkon prezentuje nepravdivý vzťah s Adamom, ktorého stretáva práve v momente, kedy sa svoj umelecky motivovaný priestupok hodlá vykonať. Alexandra Trávniková stvárňuje Evelyn ako energickú, drzú a nebojácnu rebelku, ktorá sa nebojí prekračovať hranice — reálne (ako napr. pri soche v múzeu), ale aj tie abstraktné. Téma prekračovania hraníc sa tu vrství a rozvíja na príklade rôznych situácií v deji. Svoj plán si vymyslí dokonale, pretože predstavuje všetko, čo Adam nie je a chcel by byť. Je krásna, nebojácna, bezprostredná a má štýl, zatiaľ čo Adama stvárňuje Martin Zachar ako bojazlivého, koktajúceho a zavalitejšieho okuliarnika, ktorý nikdy nevykoná nič bez premyslenia a chýba mu zmysel pre estetiku v obliekaní. Jej excentrický výstup na neho zapôsobí a keď si vypýta jej telefónne číslo, Evelyn mu ho nasprejuje na jeho obľúbenú koženú bundu. Po zoznámení už sledujeme rovno momenty v ich vzťahu, kedy ho Evelyn malými krôčikmi pretvára na iného človeka — Adam zahadzuje bariéry, nebojí sa sexu na verejnosti, po zoznámení Evelyn s jeho priateľmi na nich mení názor, pri intímnostiach sa necháva s priateľkou natáčať, výrazne schudne, zmení štýl obliekania a účes. Najväčším zásahom na jeho tele je plastická operácia nosa, ku ktorej ho presvedčí práve Evelyn. Motivuje ho tým, že aj ona podstúpila plastické operácie, čo je ako všetko ostatné len súčasťou manipulácie.
Tvar vecí je komornou inscenáciou a vystupujú v nej len štyria herci. Okrem Alexandry Trávnikovej a Martina Zachara je to Romana Ondrejkovičová a Filip Šebesta, ktorí stvárňujú Adamových priateľov. Ondrejkovičovú ako Jenny najviac vystihuje replika Evelyn: „Si veľmi milá.“ Herečka zároveň Jenny stvárnila ako výrazne zdržanlivú. Šebesta kreoval postavu Phillipa ako vulgárneho, neohrabaného a sexistického muža. Tak ako aj pri ostatných zložkách inscenácie, aj herci sa až príliš pridŕžali predlohy a svoje postavy osobitejšie alebo inovatívnejšie neinterpretovali. Najvýraznejšie figurovali v pozícii pozorovateľov Adamových zmien, keď predstavovali reakcie jeho okolia, ktoré ho poznalo predtým. Vtedy si diváci mohli viac uvedomiť, že tak ako Adamove telo, aj celý jeho charakter sa mení. Šebesta sa staval k veci posmešne a s odporom. Ondrejkovičová podľahla Zacharovej zmene na fyziognómii až tak, že s ním podviedla svojho snúbenca.
Herecky tvárnejšími boli Trávniková a Zachar. Trávniková poňala svoju postavu podľa môjho názoru oveľa komplexnejšie ako vyššie uvedení a jej herectvo pôsobilo plastickejšie aj oproti Rachel Weiszovovej, predstaviteľke Evelyn vo filmovom spracovaní. Osobnostný chlad, s ktorým Trávniková po celý čas pracovala, ale aj istá umelecká povýšenosť presvedčivo fungovali a herečka sa tak autenticky priblížila k postave, ktorú hrala. Veľmi dobre stvárnila človeka, ktorý dokáže presvedčiť druhého o tom, že vlastne on sám chce urobiť kroky, ku ktorým ich zmanipuloval.
Z hľadiska režijného prístupu ma najviac zaujal moment inscenácie, kedy Evelyn odhalila svoju Ľudskú sochu, ktorú zastupoval sám Adam. Režisér využil princíp, kedy reálni diváci v hľadisku predstavujú pomyselné publikum z hry. Umne vyriešili to, že Adama počas odhalenia po celý čas snímala kamera, pretože keď bol otočený chrbtom, nevideli by sme bez kamery jeho reakcie, ktoré stáli zato, aby boli zobrazené. Tento herecký moment v Zacharovom prevedení Adama musím vyzdvihnúť. Tak, ako Evelyn postupne odhaľovala svoje činy a priznávala sa k svojím motiváciám, tvárou mu prešli azda všetky možné druhy emócií ‒ cez výraz šťastia, keď oznámila, že ju požiadal o ruku, až po zdesenie pri zistení, že s ním celý čas bola len z čisto umeleckých dôvodov.
Posledná scéna filmu The Shape of Things sa odohráva v galérii, kde Evelyn vystavuje všetky signifikantné kúsky, ktoré pri experimente s Adamom participovali na jeho premene (napríklad jeho bunda, ktorú mu pri prvom stretnutí posprejovala). Na stene galérie namaľovanej na červeno bol nápis:
„MORALIST HAVE NO PLACE IN AN GALLERY.“
Myslím si, že práve tento nápis, ktorý priniesli tvorcovia filmu, je v mnohom výpovedný aj v nadväznosti na divadelnú inscenáciu. V závere inscenácie tvorcovia otázku, či je zneužitie človeka ako umeleckého diela legitímne, nechali otvorenú. Evelyn svoj čin neľutovala a obhájila vetou, že umenie je všetko a má meniť svet (teda aj takýmto spôsobom zmeniť človeka „k lepšiemu”). Adam jej však dôrazne odporoval a povedal, nech si nemyslí, že niečo takéto môže pokladať za umenie. Aktuálnosť textu vidím práve v konfrontácii umelkyne a ňou zneužitého človeka, pretože dnešná voľnosť umeleckých foriem nabáda k čím ďalej tým väčšiemu spochybňovaniu toho, či divadlo (ale aj umenie ako celok) musí ešte dodržiavať nejaké hranice humánnosti. Práve preto si myslím, že odvážna a rozporuplná otázka, čo je vlastne divadlo a čo je umenie, ktorú Neil LaBute nastolil ešte pred dvadsiatimi rokmi dnes vyznieva ešte apelatívnejšie. Dodnes sa medzi divadelnými kritikmi a praktikmi vedú na túto tému spory a dlhé diskusie, ktoré často nevyústia k jasnému záveru. Preto oceňujem najmä výber tohto textu a nabádam každého, kto sa nad touto otázkou aspoň raz zamyslel, aby inscenáciu rozhodne navštívil. Možno svoj názor na túto tému prehodnotí a možno nie.
Laura Barancová, 2. bc. KDŠ
