Poďme sa hrať!

S Piesňami o mŕtvych deťoch sa mi spája trochu bizarný zážitok. Je 1. september a cestujem do Trnavy na festival Fokus — Pokus. Na sedadle za mnou sedí staršia pani asi so svojím vnukom. Nechcem určovať diagnózu len tak „spoza stola“, ale zaradila by som ho pravdepodobne medzi neurodiverzné osoby. Vlak sa blíži do cieľa, chlapec je čoraz nepokojnejší a dáva to najavo. Zrazu babka vnuka zahriakne: „Ale prestaň už, ty odporné mužské plemä.“

Projekty Petra Mazalána sú prienikom divadla, hudby a vizuálneho umenia. Inak to nie je ani v prípade Piesní o mŕtvych deťoch. Rovnako ako vo svojich skorších dielach (Človek s PAS, Premena, Winterreise), aj tu sa zaoberá človekom s autizmom, ale skúma ho prostredníctvom detskej hry.

Podľa ukrajinského pedagóga Antona Semënoviča Makarenka je hra prípravou na život. Dieťa si uvedomuje rozdiel medzi hrou a reálnym životom, pričom práve pri hre môže prežívať rôzne situácie bezpečným a príjemným spôsobom. Z hľadiska pomáhajúcich profesií v edukácii žiakov je hra dôležitým diagnostickým aj terapeutickým nástrojom. V Piesňach o mŕtvych deťoch ňou Peter Mazalán zobrazuje a ohraničuje detstvo.

Najvýraznejším aspektom projektu je tanec. Osobne som ho vnímala ako hru, ktorá je jasne štruktúrovaná a má svoje pravidlá. Tanečná dvojica Renata a Zoja Ptačin (ktoré sú zároveň matka a dcéra) v úvode pracuje s napodobňovaním. Renata Ptačin predvádza na javisku jednoduché baletné kroky, Zoja ich napodobňuje. Vzápätí sa Renata odpojí, sadne si na stoličku a odtiaľ dáva pokyny dcére, ktorá ich vykonáva. Nakoniec Zoja, teraz už s bielou krinolínou, tancuje sama. Dôvodom, pre ktorý považujem tanec v tomto projekte za hru, je Zojina radosť z neho. Ako Mazalán deklaruje v závere projektu, Zoja ešte nestratila to, čo z jej sveta robí detský svet. Poznámka na okraj — ak by sme sa na túto zložku pozerali očami terapeuta, nájdeme tu podobnosť s jednou z terapeutických metód, ktoré sa využívajú pri práci s deťmi s autizmom. Vďaka tzv. promptom sa dieťa učí zvládať jednotlivé činnosti samostatne a nevyhnutná pomoc sa postupne redukuje. V našom prípade to vyzerá takto: matka dcére predvádza tanečné kroky, na ďalšej úrovni ju už len inštruuje z diaľky, nakoniec dievča tancuje samo.

Menej štruktúrovaný druh hry vidíme v okamihu, keď na javisko vstupujú Mazalánovi synovci Felix, ktorý má autizmus, a Oskar. Tri deti sa pochytajú za ruky a spoločne v kruhu tancujú. Hra nie je zložitá, nemá ťažké pravidlá, a čo je podstatné, pri každom predstavení je iná — na trnavskom festivale Fokus — Pokus4 bola táto časť relatívne pokojná, v bratislavskom Štúdiu 125 už došlo k typickým detských šarvátkam a zábave. Vďaka kombinácii štruktúrovanej a improvizovanej časti projektu vzniká unikátny performatívny tvar. Na jednej strane má divák istotu, čo ho čaká v naštudovanej časti projektu, na druhej strane si nikdy nemôže byť istý, ako bude vyzerať hra detí v improvizovanej časti.

Rovnako ako v predchádzajúcich projektoch Petra Mazalána, aj v tomto hrá dôležitú rolu hudba. Mazalán siaha po Mahlerovom cykle piatich piesní — Piesne o mŕtvych deťoch, v nemeckom origináli Kindertotenlieder, ktoré sú zostavené z piatich básní Friedricha Rückerta. Mahler si vybral Rückertove básne aj kvôli nečakanej smrti básnikových detí na šarlach. V prípade Mazalánových Piesní vnímam výber daného cyklu nie ako tému smrti detí, ale ako koniec detstva, prekročenie pomyselnej hranice medzi obdobím života, ktoré je plné hravosti a nevinnosti, a obdobím spojeným s ich stratou. Podobne ako v prípade Winterreise, aj tu Mazalán interpretuje Mahlerove skladby zboku javiska za klavírneho sprievodu Petra Pažického. Mazalán je ako tvorca koncepcie projektu prítomný, ale necháva vyniknúť príbeh detstva a protagonistov.

Ďalšou súčasťou projektu je videoprojekcia. Najprv sa premietne odkaz nemeckej hudobníčky Doriany Holeček, ktorá sa prihovára Zoji a vyzýva ju, aby po nej opakovala slová básne Friedricha Rückerta. Dievčaťu sa to nie vždy darí — niekedy zopakuje iba prvé slabiky, inokedy sa jej podarí zopakovať jednoduchú vetu. Ide však o zámer tvorcov a odkazuje to na nedokonalosť ľudského napodobňovania. Neskôr sa premietnu zábery zo Zojiných tanečných skúšok, ktoré podporujú tvrdenie o jej radosti z tanca. A napokon vidíme na plátne Felixa, ktorý podobne ako Zoja zosobňuje detskú hravosť.

Pri konfrontácii môjho zážitku so starou paňou a jej vnukom s projektom Piesne o mŕtvych deťoch sa zamýšľam nad tým, možno podobne ako Mazalán v závere projektu, kedy sa skončí detstvo deťom s autizmom. Kladiem si otázku, či detstvo neznámeho chlapca ukončí práve jeho stará mama. V každom prípade, raz skončí. Našou úlohou je medzičasom prísť na to, čo sa môžeme od ľudí s autizmom naučiť a čo im vieme odovzdať my. Piesne o mŕtvych deťoch nám to čiastočne odhaľujú, no stále ostáva ešte mnoho neprebádaného. Môžeme sa napríklad naučiť nechať deti byť deťmi. A pre istotu — nehovorme im, že sú odporné plemä.

Dominika Dudášová, 1. mgr. KDŠ

Peter Mazalán: Piesne o mŕtvych deťoch

Réžia: Peter Mazalán

Účinkujú: Peter Mazalán, Zoja Ptačin, Veronika Kita Mazalánová, Felix Kita, Doriana Holeček, Renata Ptačin, Peter Pažický

Česká premiéra: 5. 6. 2023

Slovenská premiéra: 18. 6. 2023

Recenzia je písaná z predstavení 1. 9. 2023 a 3. 10. 2023.