Táto inscenácia sa zjedla veľmi ľahko, ale tráviť sa bude o niečo ťažšie
Táto inscenácia sa zjedla veľmi ľahko, ale tráviť sa bude o niečo ťažšie
Inscenácia Táto izba sa nedá zjesť prináša pohľad na aktuálnu, autentickú výpoveď mladého dievčaťa, ktoré sa stretlo so sexuálnym zneužívaním. Mladý umelecký tím zastúpený čisto ženskými tvorkyňami z VŠMU, citlivo poukazuje na problematickosť skorého sexuálneho prebúdzania detí, ktoré sa často nevedomky stanú obeťami sexuálnych predátorov.
„V umení je pre mňa dôležitá brutálna úprimnosť.“1 Týmito slovami opísala svoju tvorbu mladá, slovenská autorka Nicol Hochholczerová. Písaniu sa venuje od útleho veku, za svoj život vyhrala mnoho súťaží a získala mnoho ocenení (Anasoft litera 2022, Najkrajšie knihy Slovenska, Ceny René, Mladý tvorca v cenách Nadácie Tatra banky 2023 a aktuálny rebríček Forbes 30 pod 30). Ako dvadsaťdvaročná v roku 2021 dosiahla jeden zo svojich najväčších literárnych úspechov doposiaľ, a to v podobe vydania jej debutovej knihy Táto izba sa nedá zjesť. Mnoho kritikov a literárnych odborníkov hodnotí tento text ako jedno z najsilnejších slovenských prozaických diel za posledné roky. Napriek tomu sa dielo stretlo aj s kritikou, a to hlavne u učiteľov stredných škôl, ktorí žiadali jeho vylúčenie z rebríčka cien René. Aj to mohlo inšpirovať, či až vyprovokovať divadelníkov k tvorbe inscenácie.
Autorka v knihe opisuje vlastnú skúsenosť s dospievaním, sexuálnym zneužívaním a problémami s intímnymi vzťahmi. Ako sama Hochholczerová v rozhovore pre denník Forbes uvádza, tému si nezvolila preto, že by na slovenskej scéne a v literatúre absentovala, ale aby vyvolala silné, úprimné emócie a prispela k celkovému scitliveniu spoločnosti. Práve táto autentickosť autorky, ktorá je silne prítomná v celom texte, prináša o čosi hlbší, pútavejší zážitok z jej diela. Kniha Táto izba sa nedá zjesť štruktúrou pripomína krátke zápisky v denníku mladého dievčaťa, ktoré sa po prvýkrát konfrontuje so sexuálnymi skúsenosťami, prežíva vnútornú rozpoltenosť a stratu seba samej/vlastnej identity.
Diela sa hneď ujali aj slovenskí filmoví a divadelní tvorcovia a jej prvé naštudovanie vzniklo na doskách Mestského divadla v Žiline v réžii Eduarda Kudláča. Aktuálne sa spolu s českým prekladom pripravuje inscenácia režiséra Petra Michálka v Brne a taktiež by mal vzniknúť aj film v réžii Barbory Berezňákovej a produkcii Barbory Janišovskej Ferglovej.
Kniha zakrátko zaujala aj študentky VŠMU, a tak sa 12. mája 2023 v Štúdiu Kaplnka Divadla LAB uskutočnila premiéra inscenácie s rovnomenným názvom. Mladé autorky — režisérka Patrícia Rotterová a dramaturgička Katarína Jungová, ktoré spolupracovali aj na dramatizácii, choreografii a celkovej vizuálnej stránke inscenácie, dokázali pretlmočiť autentickosť všetkých pocitov, ktorými si človek pri čítaní tejto knihy prechádza. Nebola to prvá spolupráca tohto tvorivého dua, avšak Táto izba sa nedá zjesť bola ich prvou inscenáciou v spolupráci s herečkami z Katedry bábkarskej tvorby. Inscenácia, podobne ako kniha, neponúka odpoveď na otázku „Ako sa dá niečomu takému brániť?“, skôr len poukazuje na spôsob, akým sa na túto tému nazerá a ako je téma zneužívania komunikovaná v našej modernej spoločnosti.
Hlavná hrdinka knihy — Tereza, je v tejto inscenácii rozdelená do viacerých postáv podľa časových etáp jej života. Každá z troch herečiek (Margaréta Štofčíková, Tereza Ťaptíková, Vanesa Hagyungová) predstavuje iné citové a myšlienkové rozpoloženie, v ktorom sa postava aktuálne nachádza. Aj kostýmy vytvorené Anetou Bockovou celkom jasne odzrkadľujú jej postoj — na jednej strane k samej sebe, na druhej k ľudom naokolo.
Trinásťročná Tereza v podaní Margaréty Štofčíkovej je nevinné dievčatko s farebným tričkom s motýľom, strapatými vlasmi a neutíchajúcou drzosťou, jemnou detskosťou a naivitou. V určitých častiach inscenácie sa však práve ona stáva najsilnejším článkom, pretože si so svojou hlavou ešte stále v oblakoch dokáže vytvoriť akýsi odstup od vzťahu so starším mužom a brať ho s ľahkosťou. Vnútorná drzosť jej zároveň pomáha znášať vypäté situácie jednoduchšie ako ktorémukoľvek dospelému človeku. Autorky cez postavu tlmočia aj dôležitú tému (ne)zľahčovania danej situácie detským pohľadom a ona sa tak stáva pre diváka výkričníkom, ktorý jasne poukazuje na problematiku sexuálneho zneužívania a pedofilných predátorov.
Úplným opakom sa na javisku stáva pätnásťročná Tereza (Tereza Ťaptíková). Toto mladé, sexuálne už prebudené dievča sa oblieka veľmi vyzývavo — od priesvitného tielka, cez rôzne retiazky až po ľahkú sukňu — celý jej vzhľad je naozaj provokujúci. V sukni často rozťahuje nohy, odhaľuje svoje brucho a celkovo sa nebojí ukázať hocijakú časť svojho novonadobudnutého, ženského tela. V samotnej hĺbke postavy cez jednotlivé úderne vypovedané repliky však stále dokážeme nájsť to malé, ustráchané dievčatko. Rozdiel nastáva pri jej riešení problémov: síce si navonok myslí, že vie, ako pracovať so svojimi emóciami, vnútorne sa však pri každom drobnom pochybení zas a znova rúca. Jej obranný mechanizmus (vzopretie sa dospelému svetu či prílišné sexualizovanie samej seba) nedokáže zakryť jej slabú stránku a túžbu po skutočnej, čistej láske.
V tomto momente do obrazu vstupuje osemnásťročná Tereza (Vanesa Hagyungová). Dospelá, zmenená, poznačená, sklamaná a zúfalá. Oblečená v bielych šatách, s upravenými vlasmi, smutným pohľadom a s jemne pesimistickým tónom v hlase je táto postava až biblickým obrazom, zobrazujúcim nevinnosť a pokoru. Táto posledná časová etapa života sa nesie v duchu smútku, sklamaní, zlomeného srdca, s ktorými však ruka v ruke ide pochopenie, nové možnosti a neustále posúvanie sa vpred. Prichádza na javisko s plným vedomím toho, čo chce od života a čo si sľubuje od lásky. Hoci si je táto, teraz už žena, plne vedomá svojich chýb, z ktorých sa dokázala poučiť a napredovať, neustále v nej rozoznávame potrebu vrátiť sa do svojich mladých čias k jej starej, toxickej láske. A my ako diváci počujeme na záver znieť úplne prvé repliky zo začiatku inscenácie, čo v nás len potvrdzuje pocit cyklickosti.
Pri tejto inscenácii nemožno nespomenúť ani členenie javiska a prácu s modrým pieskom, ktorý sa v určitých situáciách stáva pre herečky hlavným výrazovým prostriedkom. Na scéne je rozložený baletizol v tvare obdĺžnika, z ktorého vo viacerých momentoch jedna z herečiek vystúpi a na okraji javiska, tesne pri divákoch prerozpráva jeden z príbehov v knihe. Tento na prvý pohľad nevinný krok preč z ohraničenej časti javiska pôsobí ako akési odosobnenie sa od danej témy, príbehu. Herečka stojaca mimo vyhradenej časti sa na chvíľu stáva rozprávačkou, zatiaľ čo ďalšie dve ilustrujú rozprávaný príbeh práve pomocou piesku (presýpanie pomedzi ruky, tvorba rôznych útvarov — čiar, kopčekov či veže, načrtnutie línie na podlahe, drvenie v rukách). Práca s pieskom sa stáva metaforickým prvkom na scéne, v pohyboch sú zahrnuté vnútorné myšlienky, pocity a hlboké emócie hlavnej postavy. V temnej miestnosti Štúdia Kaplnka je vytvorený jasný kontrast aj pri využívaní farebných svetiel. Viackrát použitá ružová/fialová farba odkazuje na farby stereotypne označované za ženské, symbolizuje nevinnosť a mladosť hlavnej hrdinky. Na navodenie negatívnych emócií či naznačenie zásahu mužského elementu do jej sveta sa, naopak, využíva modré, tlmené svetlo.
V neposlednom rade je inscenácia zaujímavá pre využitie choreografie a pohybového vyjadrenia. Choreografia Kataríny Jungovej tu jasne udáva akúsi bodku za vypovedaným textom či dokresľuje myšlienky, ktoré sa slovami nedali vyjadriť. Časť kreácií, ktoré na javisku herečky predvádzajú, pôsobí silne sexuálne až provokatívne (napr. jeden z hlavných tanečných výstupov herečky Terezy Ťaptíkovej, pred ktorým opisuje sexuálne skúsenosti so svojím starším partnerom). Na druhej strane však vidíme aj choreografické časti, ktoré majú skôr obrazotvornú funkciu a na javisku vytvárajú až opisné pohyby vychádzajúce z jednotlivých textov.
Inscenácia Táto izba sa nedá zjesť hovorí aktuálnym jazykom mladých tvorkýň o neutíchajúcich problémoch sexuálneho zneužívania neplnoletých osôb a ich celoživotných následkoch. Čisto ženský tím umelkýň predstavuje na vizuálne pútavej scéne autentickú výpoveď mladej ženy a cez ňu približuje pocity a traumy z dospievania, ktoré máme každý v sebe zakorenené, len je pre nás často ťažké ich vysloviť.
Karolína Kolcúnová, 1. mgr. KDŠ
TÁTO IZBA SA NEDÁ ZJESŤ
Autorka: Nicol Hochholczerová
Réžia: Patrícia Rotterová
Dramaturgia: Katarína Jungová
Dramatizácia: Patrícia Rotterová
Choreografia: Katarína Jungová
Hudobná skladba: Tomáš Stupavský, Miroslav Lach
Scéna: Kolektív
Kostýmy: Aneta Bocková
Svetelný dizajn: Patrícia Rotterová, Katarína Jurdová
Grafický dizajn: Katarína Jurdová
Produkcia: Zora Bezáková, Júlia Mattonová
Osoby a obsadenie:
13-ročná Tereza — Margaréta Štofčíková
15-ročná Tereza — Tereza Ťaptíková
18-ročná Tereza — Vanesa Hagyungová
Pedagogické vedenie:
Mgr. art. Peter Kadlečík
prof. Roman Polák
doc. Ján Ptačin, ArtD.
Mgr. art. Iveta Konýčková
Premiéra: 12.5.2023, Štúdio Kaplnka Divadla LAB
