VAZIVO: prvý víkend
Téma medzištudentskej, medzikatedrovej a medziškolskej spolupráce sa nielen na našej fakulte preberá pomerne často, dá sa povedať, že denne. Nevieme o sebe, prečo spolu nič nerobíme, ako to, že nepoznám nikoho z JAMU či DAMU, ba prečo nepoznám meno žiadneho scénografa z môjho ročníka a tak podobne.
Slabá komunikácia medzi odbormi nie je mastnou škvrnou len na VŠMU, je to tak všade, dokonca aj v Prahe, preto vznikla v rámci študentského divadelného festivalu Zlomvaz iniciatíva VAZIVO. Ide o trojmesačný projekt, do ktorého sa prostredníctvom opencall-u mohol prihlásiť akýkoľvek študent z DAMU, JAMU alebo VŠMU. Skupina má následne počas štyroch stretnutí v Prahe, Brne, Bratislave a ešte raz v Prahe za úlohu vymyslieť umelecký výstup a prezentovať ho v júni práve na Zlomvaze.
Moja prvácka premotivovanosť nemá hraníc, a tak som sa prihlásila, kúpila si lístok na vlak, pobalila ruksak a vydala sa na prvý dospelý výlet v živote. Peripetie spojené s manickým kontrolovaním platnosti lístka, nástupišťa, miestenky, potom zas lístka, občianskeho, ISIC-u, zas a raz miestenky, boli nekonečné, avšak prekonala som ich sústredeným potláčaním bludov, esemeskami mame a opakovaným čítaním víkendového programu (v piatok príchod, začiatok sobota ráno, koniec v nedeľu poobede). Po piatich hodinách pokusov spraviť niečo do školy som vystúpila na Hlavním nádraží, predrala sa cez gandžový opar a celá vyškerená zo svojej náramnej samostatnosti som sa, tisnúc si plátenku s peňaženkou k prsiam, vybrala prejsť centrum. Nechcela som pôsobiť turisticky, ale ako niekto, kto tam prišiel za divadelnou robotou, takpovediac bol pozvaný a vie, čo robí, a tak som sa orientovala čisto podľa spomienok na roky staré potulky s dedkom. Viedlo to k mnohým strateniam, trápeniam, tichým fňukaniam, hlasným povzbudzovaniam, posedávaniam pri Vltave, hľadaniam silnejších dát, až som napokon sliepňavo zdvihla oči do slnka a zbadala majestát Zlatej kapličky. Márne som sa pokúšala spomenúť si na mená autorov strešných sôch, no s pýchou som si zvizualizovala oponu, Národ sobě a celý príbeh okolo toho, keďže som nemala čo robiť čakajúc na Terezu, ktorá bola u nás minulý semester na Erasme a láskavo ma ubytovala. Sediac pod oknami divadla som ďakovala pánbožkovi, že sa mi s ňou podarilo počas tých troch mesiacov nerozhádať. A možno som si aj trochu predstavovala, kde asi bude moja budúca kancelária. Nespoľahlivá pražská tramvaj dorazila, s Terezou sme sa zvítali, dali si pivo, išli na ťahavé tanečné predstavenie a po intenzívnom nadávaní na ťahavé tanečné predstavenie dorazil koniec dňa.
V sobotu sme začínali o 9.45 stretnutím pred DAMU. Predstierajúc ležérnu samozrejmosť a potláčajúc des som na Žižkove nastúpila na električku, na dákom námestí prestúpila, dopravila sa do centra, spýtala sa pätnástich ľudí na cestu a po piatich slepých uličkách sa doterigala pred divadelnú fakultu. Postupne sme sa skonsolidovali a pozoznamovali. Jedno dievča študuje strih na FAMU, dvaja (nepočítajúc organizátorku z katedry produkcie) boli z DAMU a z VŠMU nás bolo päť: herečka doktorandka, dve prváčky bábkoherečky, tretiačka z manažmentu a ja. Videli sme sa prvýkrát v živote, čo bola značne komická pointa celej iniciatívy. Školácky sme sa spočítali (bolo nás 8 — pre chorobu sa niektorí pripoja až v Brne) a mohli sme začať.
Úvodný workshop viedla Linda Dušková, režisérka a dramaturgička pôsobiaca na Katedre alternatívneho a loutkového divadla (KALD), ktorá zároveň supervízuje celý projekt. Zas raz sme sa všetci predstavili a objasnili si, o čom to celé je. Témou tohtoročného Zlomvazu je Wellness. Môj prvotný bes z toho, že budeme musieť kreovať niečo pokojné či nebodaj relaxačné, sa nepotvrdil, wellness značí len metódu práce. Máme pracovať uvoľnene, bez tlaku a stresu, čo príde, príde a keď nepríde nič, nevadí. Nemá to žiadne pravidlá ani podmienky. Ide hlavne o spoznávanie sa, objavovanie a radosť z celého procesu.
Začali sme pohybovým cvičením a z nejakého neznámeho dôvodu všetci vedeli, že si majú doniesť športové oblečenie, ale nakoniec neboli moje nevhodné zvršky problémom. Linda nám objasnila podstatu cvičení — vychádzali z metódy Anne Bogart a mali naštartovať energiu na tvorenie. Rozdelili sme sa do dvojíc, postavili sa oproti sebe a pocitovo opakovali päť pohybov s rukami. Ak sme odzrkadlili pohyb, tleskli sme si. Dvojice sa striedali a nakoniec boli všetci rozjarení a mohli pokračovať ďalej, ku konceptu udržiavania energie. Linda ho používa pred každou skúškou pre správne naladenie hercov a najmä absolútne oslobodenie sa od akéhokoľvek ostychu či zábran. Vytvorili sme kruh a postavila nás do aktívneho postoja; boli sme pripravení vyskočiť dopredu, avšak hruď sme mali otvorenú, pozerať sme sa mali na všetkých, no zároveň na nikoho. Pustila Bolero a najprv bolo treba jemne sa pohupovať v kolenách, nalaďovať sa na energiu v kruhu a postupne organicky zapracúvať intuitívne pohyby druhých, čo malo vyústiť do jednotnej frikcie. Spočiatku som bola skeptická, keďže držanie rytmu a nasledovanie okolia nie sú moje kľúčové vlastnosti, avšak na konci som cítila uvoľnenie a akúsi čistotu, pripravenosť pojať všetko, čo mi príde do cesty.
Linda sa v svojej tvorbe aktívne venuje prepojeniu divadla a fotografie, čo bolo sčasti esenciou ďalšieho cvičenia. Porozprávala nám príbeh o argentínskom fotografovi, ktorý si pred každým fotením zaviazal oči, dal sa odviesť na lokáciu a tam fotografoval na analóg čisto podľa pocitu, podľa slnka, vetra, zvukov a pachu a po vyvolaní fotografií dumal, či korešponudujú s tým, čo vtedy cítil.
Rozdelili sme sa do dvojíc. Jeden si zaviazal oči a dostal do rúk fotoaparát. Druhý, či už poznal DAMU alebo nie, ho mal zaviesť na nejaké miesto, kde mal ten „oslepený“ urobiť dve fotografie. Kráčala som po chodbách, vnímala každý ševel vánku na lícach, teplo slnka vo vlasoch a predstavovala som si, ako to tam asi vyzerá. Potom sme vrátili fotoaparát, Linda si nahrala naše odpovede na otázky, kde si myslíme, že sme boli a ako sme sa tam cítili. Zaviazala som oči kolegovi a vzala ho na to najbanálnejšie miesto, terasu, ktorá spája všetky katedry. Keď sme všetci skončili obhliadky, Linda stiahla fotografie a pustili sme si nahrávky. Bola som v tom, že fotografujem tmavý kumbál, temnú miestnosť so zvláštnym pôdorysom, no na obrazovke svietila slnečná fotografia schodov a okna. Druhá si zas myslela, že fotí skúšku hercov, dokonca ich aj počula rozprávať, a pritom odfotila dvere do prázdneho divadla DISK, a tretej sa zle stiahli fotky, čiže sme nevideli nič.
Nasledoval krátky brainstorming, kontemplovali sme o tom, čo znamená wellness pre nás, ako reflektovať aktuálnu spoločensko-politickú situáciu a možné využitie našich slepých fotiek. Zhodli sme sa, že máme pred sebou ešte dlhú cestu a vybrali sa na obed. Po obede nastala fáza veľkého brainstormingu. Zúčastnil sa na ňom aj oceňovaný scénograf a tvorca site-specific projektov Dragan Stojčevski, ktorý bude dozerať na finálnu, júnovú fázu v Prahe. Na zem ateliéru sme roztiahli dlhú rolku papiera a vzali do rúk fixky. Linda nám položila dve otázky: čo nám chýba na škole a čo nám chýba v divadle. Opakovalo sa najmä prepájanie medzi katedrami, vzájomná komunikácia, rešpekt a funkčný výťah. Študentka z Katedry dramatickej výchovy priniesla tému diery v školských osnovách: dramatická výchova je predpísaný predmet, avšak nik ju neučí a nedávajú ju na rovnakú úroveň s výtvarnou či hudobnou. Preberalo sa aj to, ako sa toho teraz, po koronakríze, robí strašne veľa, kopí sa to a kopí, v jeden večer sú v meste tri premiéry a prestáva to byť udalosťou. Polemizovalo sa aj o strate zmyslu a vízie, celkovej stagnácii a bezcieľnosti, nekonečných konfliktoch v spoločnosti. Riešili sme tiež, že ľudia, či už na školách, alebo vo všeobecnosti, nevedia, kedy skončiť, prešli sme aj pluralitou postojov a právom na nesprávny názor. Slovom, bolo to košaté. Zhodli sme sa, že na dnes by to aj stačilo a vybrali sa na potulky mestom, posedávali a konverzovali, padli aj nejaké vtipy o Bratislave. Na vlastnú hanbu som až v cudzom veľkomeste zistila, akých fajn ľudí máme na škole, aké sú dievčatá šikovné a ako dobre sa s nimi rozpráva. Mohli sme sa tisíc ráz pozdraviť na chodbe či posedieť na pive, no my sme sa spoznali až teraz. Po dojímaní sa nad novými priateľstvami sme sa dohodli na večernom programe — Studio hrdinů a inscenácia Miroslava Bambuška Moje říše je z tohoto světa. Deň som zakončila nočným cestovaním tramvají, chybným vystúpením, hystériou, objavením dobrého spoja, túlaním sa po Žižkove vďaka neschopnosti správne zabočiť a napokon radostným zvítaním sa s Terezou a upadnutím do komatického spánku.
Ani na druhý pokus sa mi nepodarilo plynulo prejsť od zastávky k DAMU, no rozhodla som sa za to nebičovať. Síce sme mali začať ďalšou pohybovou metódou, no nakoniec sme len zosumarizovali nápady: opakovala sa téma konfliktu v spoločnosti, polarizácie a extrémov, toho, ako jedna skupina osočuje tú druhú, aké je všetko vyhrotené. Hlavnými pojmami sa stal dialóg a (ne)schopnosť komunikácie. Nastala krátka diskusia o tom, čo všetko to pre nás znamená, dali sme si tipy na diela, Linda nám rozdala úlohy týkajúce sa rôznych podôb medziľudskej konverzácie a dohodli sme sa na podobe spolupráce počas najbližšieho samostatného mesiaca. Ešte v sobotu ma vízia lenivej pokojnej tvorby bez tlaku a stresu popudzovala, nejasná predstava o výslednom formáte a otvorené možnosti zas omínali, no napokon som musela uznať zaujímavosť a aj výhody tejto metódy. Je celkom príjemné nejsť do niečoho s tlakom v hlave. Linda odstránila môj nepokoj z nejasnosti rozdaním pár úloh, ktoré tomu celému dodali víziu. Podľa nej je tvorivý proces potápanie sa a vynáranie. Teraz sme vo fáze ponoru, všetko má byť pre nás zaujímavé, až kým nenájdeme to najzaujímavejšie. Oduševnene sme poprikyvovali a Linda išla po svojich pochôdzkach. My sme si spravili prehliadku školy. Na treťom poschodí nás všetkých temer skolili mrákoty z hladu, a tak sme prvé víkendové stretnutie vyhlásili za ukončené a vybrali sa na obed.
Po obede som sa rozlúčila s českým osadenstvom a rozhodla sa obťažovať svojou prítomnosťou slovenské kolegyne, až kým im nešiel vlak. Z nepochopiteľných príčin som si s víziou romantického prechádzania sa (nemysliac na tašku a ruksak) kúpila lístok až na večerný spoj. Hľadajúc lacnú kaviareň som sa zas a raz pozastavila nad tým, ako je možné, že také skvelé spolužiačky spoznávam až teraz, akokoľvek pateticky to znie. Aj keby z našich snáh nevzniklo nič prezentovateľné, jedno je isté — vedieť o sebe má zmysel.
Laura Fedorová, 1. bc. KRD
