Ó, šaty! / Andrea Pojezdálová
Mladá odevná a kostýmová dizajnérka Andrea Pojezdálová nemá o súčasnej móde prehnané ilúzie. Pokladá ju za vyčerpanú a máločo z nej ju dokáže nadchnúť. Zaujímajú ju skôr trasy, na ktorých sa odev prelína s vizuálnym a divadelným umením, balansovanie medzi jeho konceptuálnou, performatívnou a dizajnérskou polohou. Odev chápe ako mäkkú plastiku i ako experimentálnu krajčírsku disciplínu. Pracuje s prirodzenými vlastnosťami textílií ̶ skladá ich, vrství, necháva stekať, vháňa do nich vzduch a pohyb. Skúma tektoniku siluety a jej puristický základ rada narúša drobnou atrofiou, nenápadným zástrihom či prekvapivým priestorovým detailom. Vďaka tomu sú jej odevy jasne rozoznateľné bez toho, aby sa spreneverila užívateľskej funkčnosti. A hoci ich farebnosť často tlmí a uznáva najmä monochróm, vie „namiešať” aj lahodné a neošúchané farebné zostavy. Bavia ju staré textilné techniky aj lokálne remeselné príbehy. Etická a ekologická tvorba odevu pre ňu nie sú otázkou voľby, ale nevyhnutnosťou. Udržateľný životný štýl máme podľa nej v sebe prirodzene zakódovaný.
Akú skúsenosť vám priniesol návrh šiat pre moderátorku Ceny Nadácie Tatra banky za umenie?
Keďže som s formou večerných šiat dovtedy nemala veľa skúseností, táto príležitosť bola pre mňa prínosná práve z dôvodu, že mi umožnila túto polohu si vyskúšať. Novou skúsenosťou bolo aj to, že okrem konkrétnej nositeľky som pri navrhovaní musela vopred zohľadniť aj priestor a scénu, do ktorej bude model zasadený. To mi neskôr pomohlo pri navrhovaní kostýmov k prvej divadelnej inscenácii, ktorú som „obliekala“. Ako hodnotnú vnímam aj spoluprácu so šperkárkou Maňou Berecovou, ktorej dielo výrazným spôsobom model dopovedalo.
Ktorý z dizajnérov navrhujúcich šaty pre galavečer CNTBU vás najviac zaujal a prečo?
Obávam sa, že nie som schopná vybrať jeden konkrétny model. Výstupy dizajnérov som rok po roku síce sledovala a vnímala jednotlivo, táto výstava mi však umožnila nahliadnuť na zbierku ako na celok, povýšený na kolekciu desiatich rôznych prístupov, príbehov a pohľadov na dané zadanie. Najviac ma teda asi baví ich spojenie.
Aké sú vaše top výstavy módy a prečo?
Z tých, ktoré som mala možnosť navštíviť, spomeniem dve, ktoré som zažila obe v jeden deň v Paríži. Jednou bola výstava couture modelov Cristóbala Balenciagu a druhou efektná inštalácia v tej dobe aktuálnej kolekcie japonskej značky Comme des Garçons pod vedením Rei Kawakubo. Táto konfrontácia s kontrastom západného prístupu k móde a odievaniu a diametrálne odlišnej východnej estetiky vo mne silno zarezonovala. Podnietila môj záujem o hlbšie vnímanie odevu samotného, ako aj fenoménov s ním spojených. Myslím, že tu sa zrodila aj moja fascinácia japonskou estetikou, ktorá v určitej miere ovplyvnila aj moju vlastnú tvorbu.
Čo pre vás znamenala participácia na výstavnom projekte Ó, šaty!?
Na realizáciu modelu som bola oslovená v roku 2015, krátko po skončení vysokej školy a vďaka tomu mám k týmto šatám špeciálny vzťah. Bol to pre mňa v podstate prvý väčší projekt mimo školského prostredia. Bolo príjemné sa k nemu po rokoch vrátiť a pripomenúť si ho. Ešte príjemnejšia je predstava, že ostane dôstojne uložený v zbierkach Slovenskej národnej galérie. Veľmi si to vážim. Rovnako ma teší, že vďaka tomuto výstavnému projektu má súčasný slovenský odevný dizajn možnosť priblížiť sa širšej verejnosti. Osobne oceňujem koncept udržateľnosti, do ktorého je výstava zasadená.
O udržateľnosti, recyklovanej a pomalej móde sa na Slovensku uvažuje už viac ako 15 rokov. Čo sa podľa vás odvtedy v tomto smere v slovenskom odevnom dizajne, ale aj odevnej produkcii udialo?
Myslím, že slovenskú módu je možné, v porovnaní s tou svetovou, pokojne označiť pojmom udržateľná. Do veľkej miery je za tým chýbajúca infraštruktúra, ktorá nás oberá o možnosť reagovať na výzvy a impulzy, ktoré by pomohli dostať náš odevný dizajn do širšieho kontextu. Nakoľko je to nevýhoda, je diskutabilné. Ja osobne som sa to od začiatku snažila vnímať ako výhodu. Absencia systému nám ponúka určitú voľnosť a umožňuje kreatívnejšie pristupovať k fungovaniu. Prináša nám to tiež možnosť flexibilnejšie reagovať na prípadné krízy. Týmto názorom nechcem ospravedlniť extrémne podhodnotenie tohto segmentu u nás na Slovensku, len sa ako tvorca snažím hľadať skôr pozitíva, ktoré mi pomáhajú v tomto prostredí prežiť a napredovať. Udržateľnosť vo svojej najjednoduchšej forme znamená to, že človek žije spôsobom, ktorý nedevastuje životné prostredie a neničí prírodné zdroje. Od tejto definície sa vyčerpaný svetový módny systém s extrémnou nadprodukciou výrazne odkláňa. Aj na Slovensku sme si prešli obdobím, kedy bola udržateľnosť hlavne módnym pojmom, používaným často bez reálneho hlbšieho obsahu. Zastávam však názor, že udržateľné princípy sú našou prirodzenou danosťou, len ich musíme v mnohých prípadoch nanovo objavovať a kultivovať.
Čo pre dizajnéra znamená módna prehliadka? Akú má dnes pozíciu vo svete módy? Je v súčasnosti rýchly a na permanentnú zmenu nastavený prehliadkový cyklus opodstatnený?
Je to najrozšírenejšia forma prezentácie módy. Jej funkcia sa v priebehu desaťročí menila. Myslím si, že v súčasnosti šialený prehliadkový kolotoč už len z každej strany naráža na svoje limity, keďže už dávno stratil opodstatnenie. Pre mňa osobne to nikdy nebol najatraktívnejší formát. Je pravda, že pomocou nej viete často dopovedať atmosféru a ideu danej kolekcie, mne však napriek tomu pripadá jednotvárna. Toto je ale u každého dizajnéra individuálne. Ja mám rada presahy. Výstavné projekty ma napríklad bavia tým, že pri nich viete taktiež zaujímavo pracovať s atmosférou a ideou a zároveň ponúknuť divákovi bližší a intímnejší kontakt s daným odevom. Sprístupnením detailu, materiálu, krajčírskeho remesla tak viete poskytnúť ďalší rozmer vnímania, nahliadania a zážitku. Cez experimentovanie s performatívnymi formami som sa ostatne dostala až k divadlu, ktoré je pre mňa v určitých momentoch taktiež formou prezentácie odevu.
Ako zmenila alebo nezmenila koronakríza váš pracovný kalendár?
V prvom rade preverila mieru flexibility, ktorá je pri mojom zameraní nevyhnutná. Minulý rok mi ukázal, že jej hranice je možné posunúť ešte ďalej, ako som sa domnievala. Na jednej strane som mala šťastie v tom, že väčšine projektov, na ktorých som pracovala, sa len posunul termín a realizovali sa v období, keď bola situácia pokojnejšia. Na strane druhej to však vytvorilo extrém, kedy som v priebehu piatich mesiacov realizovala väčšinu spoluprác plánovaných pôvodne na celý rok. Pretože mi veľmi záležalo na tom, aby vzniknutá situácia nemala vplyv na kvalitu mojich výstupov, vynaložená energia sa nakoniec odrazila aj na mojom fyzickom a psychickom vyčerpaní, čo ma koncom roka prinútilo výrazne spomaliť. Toto spomalenie mi prinieslo popri oddychu aj priestor na reflexiu, vďaka čomu sa mi podarilo do nového roka vstúpiť s väčším pokojom a rozvahou.
Témou tohtoročného holandského týždňa dizajnu, ktorý prebehol v covidovom online nastavení koncom októbra, bola nová intimita. Teda preskupovanie a reformátovanie intimity, mimoriadne dôležitej ľudskej hodnoty v časoch, kedy sú možnosti fyzického kontaktu maximálne limitované. Ako túto hlbokú a zrejme nielen dočasnú zmenu môže reflektovať odevný dizajn?
Mám jeden obľúbený citát od Virginie Woolfovej z knihy Orlando. Hovorí o tom, že je mnoho vecí, ktoré podporujú názor, že šaty nosia nás, a nie mi ich. Môžeme ich prinútiť, aby na seba vzali podobu nášho tela, ale oni naopak tvarujú naše srdcia, myšlienky a náš jazyk podľa svojho gusta. Odev zohráva v našom živote oveľa podstatnejšiu úlohu, akú mu bežne pripisujeme. Okrem toho, že ním komunikujeme smerom von, zohráva dôležitú úlohu aj v našom vzťahu k sebe samému. Veľmi by som si priala, aby sme viac premýšľali nad svojím prístupom k odievaniu a rovnako nad dopadom, ktorý tento prístup má na nás aj na naše okolie. Aby sme k veciam mali väčší rešpekt, pozerali sa na ne a vnímali ich precíznejšie, lepšie porozumeli ich hodnote a viac si ich vážili. Vytvárali a konzumovali menej, ale viac poctivo a uvedomelo.
Čím sa aktuálne zaoberáte?
V tomto období intenzívne dokončujem novú kolekciu a popri tom sa venujem zákazkovej tvorbe. Nedávno sa mi podarilo dokončiť dve menšie predajné kolekcie, ktoré sú k dispozícii zatiaľ online cez novú predajnú platformu SOM store. Postupne tiež pripravujem podklady k divadelným inscenáciám, ktoré by som mala „obliekať“ v tomto roku. Som vďačná, že aj v tejto zložitej situácii sa môžem aspoň v určitej miere venovať tomu, čo ma baví a živí.
Andrea Pojezdálová (1988)
Odevná a kostýmová dizajnérka a výtvarníčka. Odevné vzdelanie si budovala od strednej školy. Po skončení ružomberskej ŠÚV pokračovala na VŠVU v Bratislave v ateliéri odevného dizajnu Júlie Sabovej. Už počas štúdia bola jej odevná tvorba mnohokrát ocenená ̶ v roku 2011 víťazstvom na Brillance Fashion Talent, v medzinárodnej súťaži Re–act Fashion Competition, cenou Blaf Style na festivale umenia Blaf a cenou magazínu La Femme na Bratislavských módnych dňoch. Šnúra súťažných úspechov pokračovala účasťou vo finále Muuse x Vogue Talents ̶ Young Vision Award, titulom Fresh Designer na Fashion Live! a na tej istej akcii cenou Best Designer už v kategórii profesionálov, či cenou v kategórii módy na medzinárodnej výstave BIG SEE v Slovinsku. V „zbierke” jej nechýba ani cena za najlepšiu absolventskú kolekciu (Best Fashion Graduate, 2015). Je trojnásobnou účastníčkou slovenského výberu Slovak Fashion Council na International Fashion Showcase v Londýne (2014, 2016, 2017). Ako Mladý módny tvorca navrhla šaty pre moderátorku odovzdávania cien Nadácie Tatra banky za umenie (2015). Dizajnérske spolupráce si vyskúšala so šperkárkami Marianou Berecovou, Petrou Tóth, pre Ové Pictures navrhla výročnú mini kolekciu mikín a tričiek. Aktuálne je súčasťou lokálnej odevnej platformy SOM store. Od roku 2018 sa venuje divadelnému kostýmu. Okrem participácií na predstaveniach režiséra Tomáša Procházku (Tosca, Divadlo Aréna, Bratislava, 2018; Heda Gablerová, Horácke divadlo, Jihlava, 2020) pripravila kostýmy pre Debris Company (Glitch, 2019, Muž bez vlastností, 2020).
