7 × milovať: umenie vs. život | O láske I.
Pripravila Katarína Bajcurová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia
Možno mala táto sedmička vzniknúť v máji, keď nastáva ten povestný „lásky čas“, ale máme tu jeseň (mimovoľne sa vynárajú v mysli verše klasika, nestarnúca Jesenná láska Miroslava Válka), a tá prináša predpoklady pre chvíľky vnútorného stíšenia, výdych po horúcom (a pre niekoho aj vášnivom) lete, nostalgiu rozpomínania a rozjímania (nad čím ale?). Prinášame vám nový cyklus sedmičiek o láske, príbehy o jej podobách vo vizuálnom umení, tri pohľady na jej prítomnosť v dielach (a životoch) našich moderných a súčasných umelcov: videných z pohľadu mužov-umelcov i žien-umelkýň v ich rôznych životných a tvorivých rolách: milencov a mileniek, manželov a manželiek, otcov a matiek i nerealizovaných rodičov. Medzi životom a umením nie sú priame spojnice, životné udalosti sa do umenia dostávajú veľmi sprostredkovane a neraz okľukou, často ich v umeleckých dielach objavujeme až po povestnej „smrti umelca“, umelkyne (nielen tej fiktívnej — filozofickej, ale aj skutočnej). Biografické súradnice sú síce dôležité, ale raz sa silné osobné príbehy lásky s nimi spojené rôznym spôsobom implikujú do tvorby, inokedy sa odohrajú iba v živote a tvorbu obídu oblúkom…
Dejiny (výtvarného) umenia sú plné mytologických obrazov kopulujúcich párov, mystických erotických extáz a vybičovaných emócií, čo však naozaj vypovedajú o láske? Láska je pokladaná za azda najväčšiu a najčastejšiu inšpiráciu básnikov, spisovateľov, hudobníkov, umelcov všeobecne, vieme, že láska podnietila vznik mnohých — aj veľkých — umeleckých diel, ktoré sa pokúsili uchopiť jej efemérnu a neuchopiteľnú podstatu. Veď láska je na počiatku všetkého… Možno o nej písať romány, skladať básne, hudbu, dá sa nafilmovať i zahrať, ale hlavne zažiť a prežiť (ale i neprežiť)… Ale dá sa láska (jej nehmotná a nehmatateľná podstata) vlastne namaľovať, „vysochať“, nakresliť, zhmotniť výtvarnými prostriedkami? O emóciách sa ťažko píše neosobne a odosobnene, ale skúsme zachovať vecný a odborný nadhľad a pozrieť sa na niekoľko vybraných príbehov o láske, s ktorými som sa stretla ako historička umenia vo svojej práci i v práci mojich kolegýň a kolegov. Prečítajte si a pozrite si (keďže médiom výtvarného umenia je „obraz“ ako taký) niektoré z nich.
1. O láske zakázanej | Mednyánszky a Nyuli, „čistá dobrá duša“
Nedá sa nezačať naše príbehy o láske pripomenutím neobyčajného životného osudu uhorského maliara Ladislava Mednyánszkeho (1852–1919), beckovského rodáka, čudáckeho aristokrata a svetobežníka, ktorý strávil svoj život na potulkách Európou, žil a tvoril v Budapešti, Paríži, Viedni, ale časť života strávil v rodinnom sídle v kaštieli v Strážkach pod Vysokými Tatrami (dnes v správe SNG, nachádza sa tam expozícia Mednyánszkeho diel). Mednyánszkeho tvorba, okrem sugestívnych lyrických i expresívnych krajinomalieb, je plná obrazov a kresieb tulákov, paholkov, kočišov, Cigánov, tovarišov, žobrákov, vojakov — mužský svet ho vzrušoval odjakživa, časté boli aj scény bitiek, sadistického a masochistického násilia, mučenia, spútaných otrokov, ranených; vojnu a vojnové výjavy vnímal nielen ako realizáciu brutálnej živočíšnej energie, ale aj ako očistnú — katarznú silu. Zmyslovú rozkoš a bolesť chápal ako príbuzné fenomény. Sám viedol tulácky, mobilný (a promiskuitný život), často sa musel ukrývať, sťahovať z miesta na miesto.
Všetko to svedčilo o Mednyánszkeho inakosti — historikov umenia zaujala už dávnejšie; z rôznych dôvodov sa jeho homosexualita obchádzala, cenzurovala, nepísalo sa o nej priamo. Až maďarská historička umenia Csilla Markója ju (odvážne a napriek predsudkom) pomenovala a pokúsila sa o jej interpretáciu na základe vybraných Mednyánszkeho diel i denníkov (Enigma, 2000). Svoju najväčšiu a najvrúcnejšiu lásku našiel Mednyánszky v osobe Bálinta Kurdiho (1860–1906), lodníka z Vácu, ktorého volal Nyuli — Zajko, zoznámili sa roku 1881 vo Viedni. „Drahý zlatý, dobrý Nyuli, priateľu, syn môj, vodca, čistá dobrá duša, moje sladké všetko,“ tak sa k nemu obracal, po jeho predčasnej smrti, vo svojich denníkoch a listoch (vyšli v dvoch vydaniach: SNG a Kalligram 2007; rozšírené a doplnené vydanie SNG 2019, ed. Katarína Beňová). Písal ich v maďarčine, nemčine, často gréckou abecedou, papieru zveroval nielen komentáre, úvahy, informácie, vecné zápisky, ale aj svoje najtajnejšie túžby a želania, ktoré mali ostať skryté. Dokonca si pre niektoré záležitosti, javy týkajúce sa jeho osobného života našiel náležité znaky: Δ (starogrécka veľká delta) pre „fyzickosť“ (sex, pohlavie, telesný kontakt) a Ψ (starogrécky znak psí) pre „duchovné princípy“ (duchovno), niekedy znaky navzájom prekrýval. Chcel sa oslobodiť od „fyzickej“ fascinácie a dospieť k vyššiemu stupňu duchovnej syntézy a pravdy.
Toto vytúžené naplnenie našiel až vo vzťahu k Nyulimu, s ktorým chcel byť aj pochovaný. Dňa 2. septembra 1917, dva roky pred smrťou, si Mednyánszky zapísal do denníka: „Zrod nových tiel sa stane zbytočným (koniec reinkarnácií) vo chvíli, keď budú duše pripravené na čisté bytie. Keď sa už naplnil zmysel pozemských skúseností. To, že som skutočnú nezištnú lásku spoznal cez teba, to už dávno viem, preto, keď sa chcem pozdvihnúť, musím myslieť na teba.“
2. O láske platonickej | Benkov eros
Aj životné osudy Martina Benku (1888–1971), zakladateľa a nestora moderného slovenského maliarstva, z pohľadu lásky a partnerských vzťahov, vyvolávajú dodnes mnohé otázky, na ktoré odpovede sa asi nikdy nedozvieme a ostanú zahalené rúškom tajomstva. Mnohí životní súpútnici ho hodnotili ako človeka asketického, skromného, uzavretého a tichého (i šporovlivého). Bol vychýrený svojím perfekcionizmom, systematickosťou, s akou pristupoval ku každej činnosti, ba priam puntičkárstvom (čo sú vlastnosti vraj hodné znamenia Panny, v ktorom sa narodil). Samotár, skôr utiahnutý do seba — dnes by sme povedali outsider –, nikdy celkom nesplynul s prostredím, v ktorom žil. A nikdy sa neoženil a ani nevieme, že by mal v živote nejaký konkrétny partnerský vzťah (so ženou alebo aj s mužom… Dnes, v čase bulvarizácie všetkého, aj dejín umenia, neraz počuť zaručené pravdy o Benkovej „skutočnej“ orientácii…). Ale jeho tvorba nám možno napovie niečo viac aj za neho. Básnik a blízky priateľ Ján Smrek z prvej ruky poznajúc Benkovu „človečinu“ hovoril, že ho životom viedla neobyčajná disciplinovanosť, život a tvorba preňho splývali v jedno, pričom tvorba bola dôležitejšia a jej podriaďoval všetko. Jeho dobrovoľnú askézu prirovnal k „zadnej strane obrazu“, k niečomu, čo má ostať skryté… Zmyselný pôžitkár sa o Benkovi vyjadril obrazom, metaforou o ambivalentnosti tela a ducha, spojením Amora a Psyché (Slovenské pohľady, 1937): kým vždy sa viac skúmala Benkova psyché (ideová stránka jeho umenia), Amor (Eros, erotickosť), hoci potlačený v reálnom ľudskom živote, mohutne vytryskol v jeho tvorbe: „… cítim, že Benkovo libido sa ukrýva do postáv dievčeniec a mladých žien, v ktorých sa vyžíval, ale aj v postavách šuhajov a chlapov. Také ženské typy u púchovskej doliny, alebo z Bošáce, z Čičmian: doslova Madony, či až aristokratky (Šumiac!)“ (Slovenské pohľady, 1971). Jeho kresbové štúdie polo obnažených, krásnych a statných pltníkov boli mimoriadne odvážne.
V 30. rokoch 20. storočia, keď jeho ženské a mužské figúry, hrdinovia a hrdinky jeho obrazov začali (metaforicky) prerastať hory, zvlášť sa venoval štúdiám ich telesnosti, formovaniu figúr. Z nich odvodzoval svoj telesný ideál. Vidíme to aj na niektorých Benkových kresbách, prípravných štúdiách k obrazom — potreboval najprv nahé ženské (aj mužské) telo „vysochať“ kresbou, až potom ho obliekal, preto sa jeho figúry vyznačujú (temer) antickou sošnosťou. Ťažko povedať, či a koho miloval, vieme ale, čo miloval najviac — to, čo robil. Všetko, aj osobný život, vzťahy, ženy aj vidinu lásky vsadil na oltár Umenia.
3. O láske manželskej | Fu — Ga a ich osudové vzťahy
Ľudovít Fulla (1902–1980) a Mikuláš Galanda (1895–1938), stelesňujú v našom umení nielen začiatky avantgardy a pokus o vyrovnanie kroku s Európou, ale v osobnom živote boli (vytúženými) príkladmi monogamne orientovaných mužov, ktorí mali to šťastie, stretnúť svoje osudové ženy a spojiť s nimi svoj život. Galanda sa roku 1932 oženil s Máriou Boudovou (1903–1999), s ktorou sa zoznámil v Prahe roku 1928. Fulla sa po dlhšom súžití s Julianou Klárou Rusnákovou (1898–1962) oženil roku 1938; oba páry síce nemali deti, ale láskou a úctou naplnený manželský život určite ovplyvnil aj ich umenie.
Podľa spomienky redaktorky RTVS Ivice Ruttkayovej, ktorá s Máriou Galandovou ako mladá rozhlasová žurnalistka robila rozhovor (niekedy v 90. rokoch), pani Mária jej vyrozprávala príbeh, ako ju Galanda požiadal o ruku: pri jednom stretnutí (po dlhšom dopisovaní si a občasnom počestnom „randení“) jej oznámil, že sa bude ženiť, na čo sa úpenlivo rozvzlykala…, keď premohla prvotný nával plaču a sklamania, tak sa ho spýtala: „Koho si vlastne idete brať?“ „No predsa vás,“ odpovedal…
Pri Galandovi si nemožno nevšimnúť, ako začiatkom 30. rokov znežnela jeho tvorba v sérii vrúcnych ružových ženských aktov a matiek. Melancholicky ladené dvojice milencov putovali jeho tvorbou od 20. rokov až po jej záver, rád zobrazoval ženské akty, robil ich na svoju dobu veľmi odvážne, viacerí kritici už v čase ich vzniku písali o ich silnom eroticko-zmyslovom vyžarovaní a „dekadentne subtílnej erotike“. Mikuláš Galanda odišiel predčasne a náhle, ako 43-ročný, pre Máriu ostal jediným a jedinečným mužom: nazvala ho „slnkom svojho života“, pietne strážila a uchovávala odkaz umelca a časť jeho pozostalosti venovala Turčianskej galérii v Martine.
Ľudovít Fulla sa do Juliany Kláry (doma zvanej Juca) zamiloval tak vášnivo, že musel prekonať viacero ťažkých prekážok, aby si svoju femme fatale získal; ako hovorili pamätníci, vraj ju „vykúpil“ z predchádzajúceho manželstva. Pravdou je, že cirkevný sobáš im povolili až roku 1941, vzhľadom na skutočnosť, že nevesta bola „rozsobášená“. Boli moderným emancipovaným párom, Fulla v Juliane Kláre našiel krásnu, seberovnú a inteligentnú partnerku. Bohužiaľ ho opustila predčasne, zomrela náhle na srdcový infarkt (1962).
Majster sa síce na sklonku života ešte raz oženil, ale svoj výnimočný vzťah k prvej manželke spečatil tým, že pre seba a pre ňu vybudoval hrobku a nechal sa s ňou pochovať. Málokedy maľoval portréty, ale Julianu Kláru spodobnil hneď dvakrát, realisticky ako paniu svojho srdca (Podobizeň panej, 1934) a neskôr už v typickom fullovskom rukopise (Portrét umelcovej manželky, 1950). To, že v tomto veľmi distingvovanom, uzavretom a (v staršom veku) upätom umelcovi-mužovi do neskorých rokov pulzoval „fullovský eros“ (Radislav Matuštík), dokazujú nielen varianty Slovenskej nevesty (1949), ale aj neskoré zmyselne-roztopašné akty (Sediaci a Stojaci akt, 1970–1971), ktoré namaľoval pre svoju galériu v Ružomberku.
4. O láske predajnej | medzi dvomi vojnami
Moderná civilizácia zanechávala svoje, často negatívne stopy aj na medziľudských vzťahoch, na predaj bol nielen nový tovar chrlený zo strojových pásov, ale aj vzťahy, láska, žena, jej telo i duša… Svojbytnými toposmi sa v medzivojnovom období stali nevestince, verejné domy, štvrte, kde sa predajná láska realizovala. Tento námet bol zbavený idealizácie, predmetom zobrazenia sa stali aj jej odvrátené stránky a poklesnuté podoby. Nový, neobvyklý a spočiatku tak trochu exotický námet „sexuálnej problematiky mesta“ uviedol do nášho umenia už spomínaný Mikuláš Galanda. Litografie z cyklu Láska v meste (1924) pútajú otvorenou, drsnou, miestami až drasticky pôsobiacou analýzou erotických vzťahov, zdôraznením momentov osamotenia, citovej vyprahnutosti a nenaplnenosti, naznačujúc možné skratové riešenia bezútešnej životnej a osobnej situácie. Vznikli v čase jeho spolupráce s časopisom Dav, ktorý v Prahe vydávala skupina slovenských intelektuálov — socialistov (redigoval ho básnik Ladislav Novomeský). Galandovi sa podarilo vyjadriť viaceré nové črty súčasného veľkomestského života, postihnúť moderné mesto ako zložitý sociálny, ale najmä psychologický organizmus, za ktorého nočnou oponou sa rozohrávajú veľké i malé drámy jej obyvateľov, mužov i žien: lásku (v meste) videl v potemnených tónoch tragického medziľudského odcudzenia.
Konštantín Bauer (1893–1928), významná postava košickej moderny, zachytával neľútostnú biedu obyvateľov periférie, viac ako na sociálne utópie sa však sústredil na zobrazenie života obyvateľov a prostredia proletárskych Košíc. Pod jeho štetcom sa mnohé deje premieňali na krutú sociálnu grotesku. Drásajúci je príbeh z obrazu Odsúdená (1927) s pôvodným názvom Orgie, za ktorým nezakryte tušíme sexuálne zotročenie ženy. V plnej miere sa tu reflektujú následky procesov sociálnej deštrukcie, z „hrčovitých“ tiel a tvárí „anti“ hrdinov vyžaruje temná odovzdanosť osudu, ničím nezakrytá existenciálna intencia tragickosti bytia.
Súdobú realitu reflektoval mimoriadne drsným spôsobom aj Koloman Sokol (1902–2003). Ako napísal spisovateľ Dobroslav Chrobák, vynášal na povrch „…iba tie zakrvavené franforce, ktoré vylovil zo dna života medzi robotníkmi, prostitútkami, vojakmi, v krčmách na periférii, v nocľahárňach pre nezamestnaných, v uhoľných baniach“ (Elán, 1931). Tieto výjavy, podmienené aj bolestivými osobnými spomienkami, videl tak v Košiciach, ako aj v Prahe, kde žil a študoval. Úderné, expresívne grafické listy postrádajú akékoľvek náznaky sentimentality, nostalgie či melanchólie, vyznačovali sa dovtedy nevideným dramatizmom, obohateným o prvky karikatúrnosti i sarkazmu.
Predajná láska sa stala námetom dvoch raných, neobyčajne sugestívnych gvašov Cypriána Majerníka (1909–1945) Na pohovke a Milenci na periférii (1935). Sú ako dve políčka filmovej sekvencie — scény „pred a po“, na ktorých vidíme len idylický začiatok a tragický koniec: vražda pod obrazom Madony akoby „zvestovala“, že už nič na tomto svete nie je sväté, ani život človeka, tobôž ženy… Kontrapunkt medzi tým akoby chcel umelec nechať na divákovu predstavivosť. Naivistická dikcia maľby ešte podtrhuje krutosť a absurditu zobrazených výjavov.
5. O láske konceptuálnej ǀ Milujem ťa!
Silná citová — osobná — zaangažovanosť neraz priamo dokáže zasiahnuť aj tvorbu umelcov a cez nich aj nás, historikov/-čky umenia a divákov/-čky. Subjektívne životné i milostné príbehy sa tak stávajú súčasťou príbehov autorských, ako aj príbehov dejín umenia, kde prežívajú aj po odchode ich tvorcov. Takými bol i príbeh lásky Júliusa Kollera (1939–2007) a jeho životnej partnerky, výtvarníčky Květoslavy Fulierovej (1932). Symbiózu života a tvorby naplno odhalil rozsiahly archív, ktorý SNG veľkoryso venovala Kveta Fulierová a na svetlo sveta ho vyniesla kurátorka Petra Hanáková, ktorá pre Ročenku SNG (2010) spracovala štúdiu Láska s pečiatkou. Milostné koncepty Júliusa Kollera.
Julo a Kveta sa zoznámili koncom 60. rokov, veľmi rýchlo ich priateľstvo prerástlo do intenzívneho vzťahu a neskôr do celoživotného partnerstva. Kveta sa stala nielen Julovou múzou, priamou svedkyňou toho, ako vznikali jeho diela, ale aktívne na nich participovala, fotografickým aparátom dokumentovala vznik Julových diel, akcií, zaznamenávala ho v jeho premenách a transformáciách na UFO-nauta. Ako poznamenala Petra Hanáková: „Koller, ktorý si celý život svet okolo seba vyhodnocuje formou otáznika, má po stretnutí s Kvetou Fulierovou po prvýkrát (a zrejme naposledy) vo veci jasno: »Životné dielo: láska = Kveta, umenie = ?«.“ J. Koller spôsobom sebe vlastným dokumentoval ich vzťah J + K v početných kresbách, zápiskoch, poznámkach, text kartách… skonceptualizoval ho do Univerzálneho Fyzicko-psychického Objektu J + K.
Zasiahnutý kométou (lásky) vidí Kvetu „ako najkrajšiu a najžiarivejšiu hviezdu svojho vesmíru“, kreslí jej portréty, zbiera rôzne materiálne doklady ich vzťahu, priam fetišisticky ho dokumentuje a bezostyšne odkrýva… Vznikol tým jedinečný časozberný denník, ktorý nevypovedal len o intimite vzťahu dvoch ľudí, ale aj širšie odkryl čas a (normalizačnú) spoločnosť, v ktorej žili.
Inak sa osobný — autobiografický — príbeh odrazil v tvorbe sochára razantného gesta Juraja Meliša (1942–2016). Kým Koller očarenie Kvetou „konceptualizoval“, Juraj Meliš vzťah s Ľudmilou, svojou životnou láskou a manželkou, „metaforizoval“, ukryl do obrazov, básní a sôch. Okolo roku 1972 vytvoril prvé práce z cyklu Vizuálna poézia, z ktorých viaceré mali povahu intímnej lyriky. Texty formoval do podoby reliéfov a priestorových objektov: opierali sa o slovo, ako aj o obraznosť slova; autor jazyk nedeštruoval, šlo mu o komunikatívnosť a vizualitu (Vlnami mojej zbesilosti, Rozbujnel vinič…, 1971; Tvoje oči nevädze…, Meno moje nesmúť, 1974).
Jeho vizuálne básne treba nielen čítať, ale aj vidieť, lyrické, občianske, často veľmi osobné vety a slovné spojenia narážajú na primitivizujúci ráz sochárskeho vyjadrenia, zdanlivo neosobné písmo je zas osobným, priam telesným nasadením a po písmenku v ohni žeravených štočkov vypaľované do drevených dosiek. Melišovi ako tvorcovi nikdy nešlo o krasorečnenie či peknotu tvarov, za brutalitou výrazu možno odhaliť citlivosť, za barbarstvom nehu. Keďže mu vtedajší politický režim znemožnil realizovať a vystavovať voľné sochárske diela, on ako spontánny a priamy typ človeka túžiaci po komunikácii sa rozhodol „dať o sebe vedieť“, a tak z realizovaných diel, sôch, reliéfov, kresieb, koláží, vznikla séria albumov rozmnožovaných tajne, ofsetovou tlačou. V priebehu dvanástich rokov vlastným nákladom vydal šesť albumov: práve výber drevenej Vizuálnej poézie (1970–1975) bol jeho prvým albumom. Patrili do širšieho a dobovo príznačného prúdu opozičnej kultúry samizdatu.
6. O láske erotickej | Posuny — Zmyselnosť
Erotika a sex boli oddávna súčasťou krásnych umení a nie je tomu inak ani v súčasnom vizuálnom umení, ktoré pri zobrazovaní sexuálneho aktu odhodilo všetky tabu (aj pod vplyvom presadzovania bezhraničnej slobody a všadeprítomného porno-priemyslu). Americká teoretička Jo Anna Isaak svojho času podotkla, že „bez ženského tela by sa dejiny umenia zrútili“ (1996). Zmyselné ženské telo, osamote či v páre s mužským náprotivkom, dodnes plní svetové múzeá a galérie. Zmyselnosť ako tému vybral k „intelektuálnym“ hrám so spriaznenými kolegami a priateľmi Dezider Tóth (1947), dnes Monogramista T.D. Vysvetlime: počas normalizácie (obdobie rokov cca 1970–1985, ktoré nastalo po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy a potlačení pražskej jari 1968) viacerým umelcom, ktorí sa nepodvolili diktátu a požiadavkám na ideologickú angažovanosť tzv. socialistického umenia, bolo zabránené verejne vystavovať, cestovať, publikovať svoje diela, a tak sa ich činnosť začala odohrávať v privátnej, neoficiálnej sfére. K podujatiam tohto typu patrili aktivity D. Tótha, ktorý v rokoch 1979–1986 organizoval tzv. Posuny — Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu: vyzvaní autori na zadanú tému interpretovali (prerábali, dorábali, menili) známe diela z dejín umenia s cieľom objaviť ich nové — nekonvenčné čítanie a potvrdiť vtedy takú vytúženú možnosť slobodného sebavyjadrenia (bližšie kniha Jána Kraloviča: Majstrovstvo za dverami, 2017). Tému „zmyselnosť“ vyhlásil D. Tóth na MDŽ 8. marca a záverečným dňom zberu a prezentácie prác bol sviatok sv. Mikuláša 6. decembra; výzvu prijali desiati autori. Pozrime sa (v súvislosti s témou sedmičky) na niektoré z ich prác.
Rudolf Fila (1932–2015), doyen časti mladej generácie (tých, ktorí sa neskôr spojili do združenia A-R), predstavil interpretáciu knihy z roku 1905 zaoberajúcej sa ideálom ženskej krásy a jej premenami v dejinách. Jednotlivé obrázky (medzi nimi slávny Bozk od Augusta Rodina interpretoval — komentoval razantným maliarskym gestom, ktoré „osciluje medzi cenzúrou a zosilnením erotizmu“ (J. Kralovič). Vladimír Kordoš (1945) pristúpil k problému úsmevne, apropriácia čiže privlastnenie a následná premena cudzích predlôh hrala v jeho tvorbe jednu z kľúčových úloh. V jednom z diel využil komiksové bubliny ku komentovaniu obrazu Franza von Stucka, inde zas filmové násobenie detailu obrazu — vernejšie slávnej barokovej sochy Lorenza Berniniho Extáza sv. Terezy s nápisom 9 × ah. Deväťkrát pred nami opakuje záber na tvár svätice s extatickým výrazom; na vyjadrenie mystického splynutia s bohom využil sochár vlastne naturalistické zobrazenie orgastického zážitku.
Posun „na tretiu“, zrealizoval Rudolf Sikora (1946), ktorý si za východisko jednej svojej série zvolil dielo svojho priateľa D. Tótha, list z cyklu Story of Philomena (1971). Ten interpretoval dielo súčasného amerického konceptualistu a minimalistu Dana Grahama, ktorý vytvoril akúsi technickú — náučnú rukoväť základných sexuálnych polôh (Piece, 1969). Tóth ich „reprodukoval“ na pozadí domácej vyšívanej dečky, jedno dielo dokonca skutočne vyšil. R. Sikora intervenoval znakovým repertoárom svojej tvorby (*→†) symbolizujúcim zrodenie, jestvovanie a zánik, dvojicu vlastne depersonalizoval na obecný symbol ľudského bytia, súčasne však personalizoval (vložením detailu portrétu, ktorý ako študent namaľoval D. Tóth) a tiež vztiahol na svoj život, na narodenie syna. V treťom už samostatnom posune sa pohral s bábikami, inštalujúc ich do jednotlivých sexuálnych pozícií.
7. Boh je láska?
Na záver by sa síce hodil príbeh o kresťanskej láske, ale nie som na túto tému tá pravá odborníčka. Napriek tomu ponúkam dve diela súčasného umenia, ktoré si ako priestor lásky(?) zvolili sakrálne prostredie — odohrávajú sa v chráme. Akcionistu Petra I. Meluzina (1947–2019) sme poznali ako autora brisknej imaginácie a intelektu, absurdnej metafory i dadaistickej nadsádzky, ktorý sa od 90. rokov venoval video-inštaláciám. V priebehu rokov vytvoril veľkú databázu neralizovaných projektov — digitálny obrazový archív, ktorý sa stal preňho akýmsi obrázkovým a textovým skicárom. Cez počítačový interface rád spájal a konfrontoval opačné, kontroverzné prvky na základe juxtapozície, paradoxu, hyperboly, analógie. Fantastickou fikciou je Paonessa (1999) z väčšieho cyklu Gothic (Neskorá gotika) — vznosné gotické katedrály mu poskytli priestor k rozmanitým ikonoklastickým hrám. Vidíme tu nádherné pávie oko — rozetu, okno gotickej katedrály, ktoré je zasiahnuté agresívnym vírusom HIV, vynára sa z jeho stredu, bujnie a zlovestne sa replikuje. (Pripomeniem, že AIDS ako nový problém reflektoval v divokej maľbe počas amerického obdobia aj Stano Filko, neskôr tieto diela zaradil do tzv. červenej — biologickej dimenzie svojho systému). Miesto všeobjímajúcej lásky je zasiahnuté zvráteným dôsledkom „lásky“, resp. sexuálnej slobody. Autor sa tu stal mystifikátorom, manipulátorom (moralizátorom?), interpretom a svojho druhu aranžérom virtuálneho sveta, aby diváka prekvapil, zobudil z obvyklej životnej, často pohodlnej a konformnej letargie, prinútil ho pozrieť sa na veci aj inak.
Dielo iného druhu zasadil do sakrálneho priestoru (seba-)ironický „ego artista“ Viktor Frešo (1974). Neónový nápis Boh je láska (2013–2014) rozsvietil počas Bielej noci priamo na hlavnom oltári Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Podľa jeho vlastných slov táto veta predstavuje vari „najsilnejšie vyhlásenie, ktoré môže konceptuálne umenie vygenerovať. Je natoľko samonosná, že nepotrebuje žiaden ďalší návod na svoje čítanie či interpretáciu. Preto ho autor ani neponúka. Na pohľad sentimentálne tvrdenie s patetickým vyznením je vo svojej podstate esenciou a abstraktom ideologického základu všetkých náboženstiev či duchovných dogiem. Svojím univerzalistickým rozmerom pomyselne zjednocuje často antagonistické filozofie a vierovyznania.“ Iste, text (jeho význam) dôverne poznáme, aj formu, ktorú použil, neónom pracovalo veľa súčasných umelcov. Čo je nové, je (autorský a iný) kontext, v ktorom dielo funguje, resp. môže fungovať a v ktorom ho čítame. Frešo je neprehliadnuteľnou postavou súčasnej scény, okrem toho, že rád provokuje (seba aj iných), jeho diela sa vyznačujú akousi až odzbrojujúcou úprimnosťou. Často sa vyjadroval prostredníctvom krátkeho textu — sloganu, proklamácie (najčastejšie o sebe) a situačného (polemického) gesta tak, aby skúmal jeho vyznenie a divákov často (a rád) šokoval. Podobne je to s dielom Boh je láska; len čo tento nápis opustí sakrálny priestor a objaví sa niekde inde, napr. na účte za elektrinu, otvára množstvo ďalších významov a značení, ktoré si môže pomenovať každý sám pre seba.
