7 x VENEZIA forever | Cestovateľské minimum I.
Pripravila Katarína Bajcurová, odborná spolupráca (film) Petra Hanáková, kurátorky zbierok moderného a súčasného umenia SNG
Benátky, mesto sen, mesto mýtus, mesto legenda, v poslednom čase čoraz viac vystavené prírodným živlom — a miliónom turistov — napospas. Od minulého roku, keď začala pandémia nového koronavírusu, odpočíva nielen od hlučných davov turistov z celého sveta, ale tiež od bienále umenia a architektúry, aj kvôli ktorým sme toto mesto každoročne a pravidelne navštevovali. V tomto ročnom období by už zaiste bežali prípravy na ďalšie bienále, slovenskú reprezentáciu má na starosti Slovenská národná galéria. Všetci, ktorí sme tam za posledné roky pracovne i mimopracovne zvykli chodiť a komu toto clivé a melancholické mesto na lagúne prirástlo k srdcu, pociťujeme zvláštny a ťažko definovateľný deficit. Pripomeňme si preto Benátky tak trochu z inej strany — ako mesto, ktoré vždy priťahovalo najmä umelcov, prichádzali tam študovať, žiť (ale aj umierať…), tvoriť, inšpirovať sa, maľovať. Pozrime sa — aspoň fragmentárne –, ako vstúpilo toto mesto do tvorby slovenských výtvarných a vizuálnych umelcov.
Ešte do prvej svetovej vojny boli Benátky „chudobným mestom“, ktoré žilo zo vzdialených odleskov svojej niekdajšej slávy a bohatstva. Mýtus Benátok sa znovu začal obrodzovať až v 20. storočí, k čomu v nemalej miere prispelo založenie Bienále umenia. Prvá výstava výtvarného umenia sa tu konala roku 1893, od roku 1895 prvýkrát s medzinárodnou účasťou. Z nej sa postupne vyvinul inštitút bienále, ktorý dnes spája niekoľko samostatných festivalov (filmu, súčasného tanca), výstav vizuálneho umenia a architektúry, ktoré dnes tak úspešne kombinujú umenie, peniaze a slávu. Založenie výstavy umenia bolo pokusom revitalizovať v 19. storočí upadajúcu Serenissimu, slávu a moc niekdajšej Benátskej mestskej republiky prostredníctvom nového rodiaceho sa fenoménu turizmu, malo sa stať faktorom „modernizácie“ benátskeho mýtu, adaptácie orientálneho a exotického koloritu mesta na nové trendy európskej kultúrnej komunikácie. Kozmopolitné mesto, ktoré Thomas Mann nazval „šperkovnicou sveta“, Marcel Proust „symbolickým miestom túžby“ a Guillaume Apollinaire „sexe femelle de l´Europe“, tak nebolo len útočiskom spisovateľov, básnikov, hudobných skladateľov či maliarov, všakovakých slávnych osobností, povestným rajom snúbencov, mladomanželov a turistov (pôvabná je cestovateľská črta Karla Čapka o Benátkach v Italských listoch), ale čoraz viac sa stávalo cieľom početnej medzinárodnej society pohybujúcej sa okolo súčasného výtvarného umenia.
Básnik Josif Brodskij, nositeľ Nobelovej ceny, ctiteľ a obdivovateľ Benátok, ktorý sa tam každoročne vracal (je pochovaný na ostrove San Michele), venoval tomuto mestu anglicky písanú esej Watermark, 1992 (rusky Naberežnaja neizcelimych / Nábrežie nevyliečteľných, 2008; česky Vodoznaky, 2003). Jeho kniha je noblesnou, priam kryštalicky sformulovanou úvahou nielen o meste a vode, o čase, pamäti a večnosti, písaní, o kráse. V posledných slovách eseje prirovnáva krásu Benátok — k čomu inému, ako k láske: „… because one´s love, too is greater than oneself.“ (voľne preložené: „… lebo láska je viac ako ten, kto miluje.“)… Áno, Benátky sú viac ako len mesto…
1. Príbehy (z Benátok a okolia)
V dejinách nášho umenia máme umelca, ktorý v Benátkach študoval, žil, inšpiroval sa tunajším životom a tvoril. Bol ním Dominik Skutecký/Skutezky (1849–1921), ktorý pochádzal z Gajar pri Malackách. Po prvýkrát prišiel do Benátok (z viedenskej akadémie) roku 1867, ako neskôr spomínal v monografii jeho životopisec Vojtech Tilkovský (1954), bol to preňho „náhly, ale do konca života trvajúci veľkolepý zážitok“. V Benátkach pokračoval v štúdiu na Reale Accademia di Belle Arti v škole historického maliarstva. Odvtedy sa tam počas rokov 1876–1889 s prestávkami vracal (pôsobil medzi Viedňou, Mníchovom, Banskou Bystricou, odkiaľ pochádzala jeho manželka, kde sa napokon definitívne usadil: dnes má vo vlastnej vile galériu, v správe Stredoslovenskej galérie). „Il piccolo signor Domenico“, ako ho volali miestni, sa včlenil do tamojšej umeleckej society stretávajúcej sa v Caffè Florian, stal sa obchodne úspešným maliarom vtedy obľúbeného benátskeho žánru (tzv. morbidezza = pojem pre citové, „mäkké“ a „ľahké“ maľovanie s nádychom sentimentu).
Slnkom a svetlom prežiarené scény a scénky z benátskeho života sa odohrávali v chrámových interiéroch, pred mramorovými balustrádami, v krčmách a hostincoch alebo v celkom obyčajných — ľudových domácnostiach. Boli starostlivo dejovo zrežírované, obsahovali často situačnú anekdotu, vtipnú pointu, maliarsky sa vyznačovali zmyslom pre detail, ako čo najživšie sprostredkovať lesk i mäkkosť, nádheru látok či odlesky svetla na pokožke a na povrchu predmetov. Maliar sa kochal postavami a tvárami krásnych Benátčaniek, modliacich sa v kostoloch, alebo vyzývavo hľadiacich do očí umelca, statných gondoliérov, rybárov i starých kňazov. V Improvizovanom ateliéri sa dvojica miestnych krásavíc zvedavo díva na obraz, na ktorom ich zvečnil (v obraze) neprítomný umelec, kým malý uličník skúma, čo z maliarskeho náčinia sa mu oplatí potiahnuť… Prsteň milého zas ukazuje milostnú komunikáciu (bez slov) dvojice mladých Benátčanov; dívame sa (akoby nepatrične) na mladú ženu, ktorá si s úľubou prezerá prstienok (epicentrum kompozície), a milý, ktorý práve prichádza, ju sleduje odzadu, akoby tajne, vidí vari to, čo malo ostať skryté?…
Víťaz regaty nás privádza do miestnej trattorie, pred nami sa rozvíja rušná, postavami zaľudnená a rozpohybovaná scéna osláv víťazstva v tradičných veslárskych pretekoch. V tom, že šlo naozaj o „benátske“ maľby, sa nepomýlime; Skutecký totiž na každom obraze pri svojom podpise zanechal nápis Venezia.
2. Veduty — známe-neznáme
Dá sa povedať, že takmer každý výtvarník, ktorý kedy zavítal do Benátok (a platí to, až na výnimky, takmer do dneška), okúsil pokušenie zachytiť okamih tohto mesta, nahodiť si do skicára to, čo ho znenazdajky oslovilo, zakresliť si, alebo namaľovať nejakú typickú vedutu. Benátky mali svojich slávnych maliarov a vedutistov takmer počas celých dejín svojej existencie: Carpaccia, neskôr Tiepola, ktorí boli kronikármi benátskeho každodenného života i svetských radovánok, krajinárov-vedutistov, Giovaniho A. Canala zv. Canaletto, Guardiho, Belotta a ďalších špecializovaných na vyobrazenia mesta a jeho zákutí. V 19. storočí sa preslávili najmä Američan John Singer Sargent, benátske svetlo fascinovalo aj predchodcu impresionizmu Williama Turnera. Cesty do Talianska za inšpiráciou a tvorbou, objavovanie jeho minulosti, hlavne antických a renesančných pamiatok vošli do dejín umenia pod pojmom grand tour.
V tejto tradícii tam na študijné cesty smerovali tiež viaceré postavy hornouhorskej maľby prelomu 19. a 20. storočia. Kolónia v sedmohradskej Nagybányi, ako aj Taliansko, najmä oblasť Veneto a Benátky, boli pre nich školami nového — plenérového — maľovania, recepcie maliarstva svetla a techniky svetelnej škvrny. Vyznávali luminizmus, túto umiernenú stredoeurópsku odrodu impresionizmu, pričom sa v ich tvorbe, často po celý život, stretávali aj polohy žánrového realizmu i secesnej dekoratívnosti. Medzi benátskymi motívmi v obľúbenosti určite kraľovalo Námestie sv. Marka s rovnomennou bazilikou (a neodmysliteľnými a všadeprítomnými holubmi), ako aj malebné mestské zákutia s mostmi, kanálmi a gondolami, ktoré sa dodnes vlastne vôbec nezmenili. Len sa „trochu“ v čase menila móda odevov ľudí, ktorí mesto navštevovali.
Július Török (1878–1969) z Prešova si na okraje akvarelov napr. zapisoval dátumy, kedy ten-ktorý motív zachytil. Jeho vedutu s Chrámom sv. Marka môžeme porovnať s tým istým motívom u Jozefa Teodora Moussona (1897–1945), práve v Taliansku sa jeho paleta príznačne rozsvietila, tu nadobudnuté maliarske skúsenosti si priniesol do Michaloviec, kde sa usadil a zrástol s tamojším prostredím.
Košičana Elemíra Halásza Hradila (1873–1948) zaujali zas paláce na Canal Grande, v tomto prípade byzantsko-gotická fasáda Palazza Morosini Sagredo neďaleko Ca d´Oro, zákutia pod arkádami, vodné hladiny kanálov s gondolami. Bol vyznávačom impresionizmu, ale v neskoršej tvorbe, kam patrí séria olejomalieb s benátskymi motívmi, však jeho prejav trochu stuhol, stal sa viac akademickým a dekoratívnym.
Maximiliánovi Kurthovi (1869–1962), nemeckému žánristovi, ktorý pôsobil v Prešove, počas jeho talianskych ciest učaroval malebný pohľad na (dnes) jednu z posledných výrobní gondol Squero di San Trovaso. Mimochodom, takmer oproti je jedna z najlepších a najstarších ochutnávok vína Cantina del Vino già Schiavi, kde sa môžete pri kanáli osviežiť pohárikom chladeného prosecca a malými cicchetti, jednohubkami, ktoré priamo pred vami pripravuje pani domu.
3. Spomienky(?) na Benátky
Expresis verbis prvé Spomienky na Benátky (1921) u nás namaľoval Milan Thomka Mitrovský (1875–1943). Dielo je tak trochu extravagantné, ostatne ako sám autor — intelektuál a estét so sklonom k filozofovaniu a k mysticizmu, ctiteľ renesancie, ktorý chcel prepojiť maliarstvo a literatúru. V martinskej provincii, kde žil, platil skôr za čudáka. Pohľad na erbové ústredné námestie Benátok je takmer divadelný: scéna je orámovaná rekvizitami, typickými svetskými proprietami a pochutinami, ktoré k Benátkam dodnes ostatne patria.
Ľudovít Fulla (1902–1980) nezanechal žiadnu zmienku o tom, žeby navštívil Benátky. Pritom je autorom vari najnádhernejšieho diela v našich dejinách umenia, ktoré tomuto mestu venoval. Keď sa pozornejšie prizrieme jeho obrazu Spomienka na Benátky (1930), uvidíme na ňom Piazettu Sv. Marka medzi Dóžovým palácom a knižnicou Sansoviniana nazeranú trochu z nadhľadu, so stĺpom nesúcim leva s erbom mesta (pravý stĺp so sv. Teodorom sa stratil vo farebnom opare…) a s rozžeraveným kotúčom slnka nad lagúnou. Reálie už iba cítime v jemnej lineárnej kresbe. Pred nami už nie je mesto, ale jeho ozvena, pocitová stopa spomienok, ktorá sa mení na svetielkujúcu, žiariacu farebnú hmotu a tá sa priam plazmaticky taví, rozpúšťa, tečie. Maľba sa premieňa na energetickú feériu farebnej masy: „Vonkajšie pohnútky nemiznú síce z jeho duše, ale mizne zavše predmet, aby ho roztavila jeho bohatá fantázia, aby doň jeho duch vniesol hudbu a rytmus“, písala v Živene maliarka Želmíra Duchajová Švehlová (1938). Fulla akoby nezámerne pokračoval v tradícii veľkých Benátčanov, pre ktorých farba bola alfou a omegou ich maliarstva, a ako majstri farebnej palety navždy zmenili dejiny maliarstva. Nájdeme uňho aj zvláštny „realistický“ predobraz tohto diela, kde známu vedutu vidíme celkom jasne: olejomaľbu Námestie sv. Marka v Benátkach (1930, GMB). K štylizovaným benátskym motívom siahol aj pri navrhovaní scény pre Goldoniho a Hoffmeisterovu hru Spievajúce Benátky (1933) pre SND.
Fulla vystavoval na bienále v Benátkach najčastejšie zo všetkých slovenských umelcov, už roku 1934 ho listom vyzval k účasti v československej kolekcii jeho učiteľ, významný historik umenia V. V. Štech. Neskôr v rokoch 1942 (v kolekcii slovenského štátu), tiež 1954, 1956, 1962 a 1966 (slov. kolekcia). Roku 1942 na základe vyjednávania s nemeckou stranou bol Slovensku zapožičaný bývalý Čsl. pavilón: „prísny výber“ umelcov mal charakterizovať „vývin nového Slovenska“. Fulla tam vystavil olejomaľby a grafiky Narodenie a Ukrižovanie, podľa poznámok vládneho delegáta SR pre bienále Adalberta Hudeca, v kufri so sebou tam priviezol aj Fullovu Madonu. Zápisnica zachovaná v Slovenskom národnom archíve svedčí o tom, že slovenskú výstavu navštívil taliansky kráľ Viktor Emannuel III., ktorý ocenil „markantné črty slovenskosti“. Fulla a Benátky však zatiaľ zostávajú záhadou, ktorú sa ešte nepodarilo celkom odkryť.
4. Za novým videním motívu
Aj v 20. storočí nájdeme v slovenských dejinách umenia maliara, ktorý programovo a pravidelne podnikal do Talianska povestné grand tour. Bol ním „posledný klasik“ Ernest Zmeták (1919–2004). Bella Italia sa stala celoživotnou inšpiráciou jeho tvorby, mal ju rád nielen ako krajinu osobitej výtvarnej vizuality, ale vysoko si cenil staré i moderné talianske umenie. Zmeták tam prvýkrát zavítal ako štipendista v roku 1947, od tých čias sa do Talianska v niekoľkoročných intervaloch neustále vracal maľovať. Bol „drsne mužný, ale verný milenec a dôverný znalec tejto slnečnej krajiny“, napísal o ňom Ladislav Saučin (1968). Potreboval sa do nej ponoriť, dotýkať sa jej, postaviť zoči-voči so stojanom, štetcom a s ceruzou, paletou a so skicárom v ruke, žiť jej všedným, každodenným životom, na vlastnej koži precítiť ten povestný „akord večnosti“. Veľký význam mali preňho hlavne tri talianske cesty v 60. rokoch (1962, 1965, 1966). Vtedy pre seba objavil mestskú — urbanizovanú krajinu, výtvarne zadefinoval jej typ. Nemusel ani veľmi abstrahovať, stačilo sa pozorne dívať, aby sa mu dokázala vylúpnuť v celej svojej skladobnej a tvaroslovnej logike a konfigurácii. Taliansko cez odlišnú senzuálnu — zmyslovú skúsenosť v Zmetákovi uvoľnilo a umocnilo nové aspekty maľovania, rozsvietilo jeho paletu. Svoje obľúbené a priam utkvelé motívy mal aj Benátkach: pohľad na ostrov San Giorgio Maggiore, Chrám sv. Marka a zvonicu oproti spracoval v robustne cítených farebných drevorytoch (1965, 1966), rád maľoval vyprázdnené námestia so studňami, mosty a koly v kanáloch i charakteristické fasády a komíny benátskych domov.
Podobné déjà vu čakalo v Benátkach aj Vieru Kraicovú (1920–2012); jej ako aj ďalším slovenským výtvarníkom od začiatku 60. rokov pomáhali otvárať oči zahraničné cesty, ktoré po uzavretých 50. rokoch začali byť znovu možné. Pri príležitosti rímskej olympiády, absolvovala s výtvarníckym zájazdom cestu do Talianska, po prvýkrát navštívila Florenciu, Rím a Benátky (1960), kde videla Bienále súčasného umenia, ale skutočnou silou zjavenia na ňu zapôsobilo hlavne toto neopakovateľné mesto. Aj jej priniesla rozjasnenie farebnej škály svietiacej tyrkysom a pastelovými tónmi: na obraze Benátky (1960) spracovala dojmy z cesty, pričom si zvolila trochu neturistický — bočný pohľad z lagúny na mesto, ktorý si mohla zapamätať cestou vaporettom na Lido, ktoré tiež maľovala. Vidieť tu, ako sa maliarka prestala báť prázdna a vzduchu, jej prejav sa nielen presvetlil, ale stával sa zároveň znakovejším.
5. Mesto ako znak
Zážitok mesta na lagúne ovplyvnil a oslovil viacerých umelcov. Medzi slovenskými výtvarníkmi boli dvaja, ktorí sa pokúsili ho abstrahovať a zovšeobecniť do znakového systému.
Alojz Klimo (1922–2000) bol z tej istej generácie ako spomínaná Viera Kraicová, hladný po poznaní a videní nových vecí, určite tiež navštívil Benátky (v česko-slovenských kolekciách tu vystavoval v rokoch 1958 a 1960). Klimo vtedy opustili falošné rozprávačstvo, iluzívnu amorfnosť a bezformovosť socialisticko-realistických ľstí a od prelomu 50. a 60. rokov volil reč racionálne konštruovaných tvarov. Nový svet, oslobodený od dogiem, bolo predsa treba vystavať, vybudovať. Klimo hľadal sám, úporne, rudimentárnym spôsobom zjednodušoval výrazové prostriedky, civilný motív mesta postupne abstrahoval do oprostených štruktúr a znakov. Z roku 1962 pochádzajú dve maľby Benátky, ich objektom bol Chrám Sv. Marka. Klimo túto ikonickú kupolovitú stavbu, zahalenú do ozdobného, priam „čipkovaného“ kamenárskeho a intarzovaného rúcha, previedol do sústavy — siete modernisticky abstrahovaných kruhov, trojuholníkov a štvorcov, akoby chcel vyhmatať jej vnútorné, od dekorácií oprostené jadro. Premenil ho tak na svojho druhu novú, takmer modernú, „neo-geo“ civilizačnú štruktúru.
Oveľa neskôr obdobne pristúpila k motívu aj Danuta Binderová (1934–2009), Poľka žijúca a tvoriaca na Slovensku. Jej monumentálna maľba Benátky z roku 1998 (to už cesty a zájazdy na benátske Bienále boli takpovediac samozrejmosťou), ktorú SNG získala darom zo Zbierky Linea, uchváti na jednej strane istou statutárnou a znakovou jednoduchosťou, precíznosťou tvaru, na druhej strane rozvibrovaným maliarskym rukopisom, „skripturálnym gestom“ ako ho nazval Jiří Valoch (2003). Množstvo subtílnych a spontánnych dotykov štetca na plátno znenazdajky vyvolá na sietnici divákovho oka pocit mihotajúceho sa svetla, odrážajúceho sa na zvlnenej vodnej hladine. Veď svetlo a voda, ich symbióza a vzájomné odlesky boli od nepamäti to, čo dávalo Benátkam ich — atmosférické — tajomstvo, neopakovateľný, stále sa meniaci ráz a charakter. Väčšina diel Danuty Binderovej bola bez názvu — jej rozhodnutie pomenovaním určiť dielo, usmerniť jeho vnímanie a porozumenie, hovorí za všetko.
6. Na filmový festival!
V roku 1932 sa po prvýkrát konal v Benátkach filmový festival, odvtedy bolo toto mesto pravidelne raz do roka zahaľované do „hviezdneho prachu“. Fašistické Taliansko, v kinematografii vďaka prirodzenému svetlu, charizmatickej historickej kulise i interesu propagandy dobre zapísané, si svoju pozíciu aj na tomto fronte potrebovalo upevniť. Rozbehol sa festival, ktorý dodnes patrí medzi európsku „áčkovú“ trojku (spolu s Berlínom a Cannes). Začiatkom 30. rokov zažívala československá kinematografia, aj vďaka Benátkam, svoj „zlatý vek“. Roku 1934 tu získalo Československo za svoju kolekciu filmov (o. i. Plickova Zem spieva a Machatého Extáza) Pohár mesta Benátky. A keďže úspechy motivujú, aj v nasledujúcich rokoch sme prichádzali do Benátok s filmami, rozvíjajúcimi podobnú receptúru. Jej základom bol dôraz na piktoriálne hodnoty prírodných atmosfér, fenomén označovaný ako „česká kameramanská škola“.
Roku 1936 prihlásilo Československo do Benátok Jánošíka — film Martina Friča, remeselne zdatného režiséra s „proletárskym“ renomé (filmy s V+W) a tiež — ako ukáže budúcnosť — s citlivosťou na „slovenskú otázku“. V prvej polovici 30. rokov bol Jánošík horúcou látkou. Nielen politicky (Slovensko v ČSR sa už začalo „dvíhať“), ale aj esteticky. Na začiatku boli v hre dve koncepcie: prvá, „artovejšia“, reprezentovaná Plickovým projektom Dvanásť bielych sokolov a druhá — komerčnejšia, viac dobrodružná, ktorú si vybral producent a zaúkoloval do nej Martina Friča. Režisér Frič do hlavnej úlohy obsadil švárneho slovenského ochotníka Paľa Bielika. Pre Bielika (neskôr renomovaného režiséra a autora vlastného Jánošíka) to bola životná rola. Jánošíkovskú legendu hádam netreba bližšie predstavovať. V Benátkach však film o národnom buditeľovi, bojovníkovi proti „maďarskému“ útlaku vzbudil „medzinárodné“ diplomatické pohoršenie. Maďarská delegácia film bojkotovala a pokúšala sa všemožne zaintervenovať, aby film, ktorý poškodzuje maďarský imidž, nebol v Benátkach uvedený. Tento „persekučný“ motív ilustruje karikatúra Štefana Bednára (1909–1976), príslušníka tzv. Generácie 1909, ktorý sa okrem maľby venoval aj satirickej kresbe a karikatúre. Bola zrejme publikovaná v niektorom z dobových humoristických časopisov. Jánošík — Paľo Bielik je mocovaný „novými“ pandúrmi, v pozadí vidíme typického čiernokošeliara, kolportujúceho informáciu o zmene programu. Jánošík sa napokon v Benátkach, hoci v iný deň, premietal. Začala tu jeho medzinárodná fáma, dodnes patrí k medzinárodne i distribučne najúspešnejším československým filmom. Alebo hádam korektnejšie: k českým filmom so slovenskou témou.
Petra Hanáková
7. V Giardini — v záhradnej „slučke“
Po tom, ako v bola v Benátkach založená medzinárodná výstava umenia (1895), boli ako miesto pre jej konanie určené verejné záhrady — Giardini vo východnej časti, ktoré svojho času zasypaním kanálov po dobytí mesta založil Napoleon. Od začiatku 20. storočia v parkovom areáli začali vyrastať tzv. národné pavilóny, výstavné budovy postavené v rôznych časových obdobiach neraz veľmi známymi architektmi, v ktorých sa dodnes prezentujú národné expozície. Roku 1926 bol architektom Otakarom Novotným v neoklasickom duchu postavený Československý pavilón (dnes Pavilón ČR a SR), ktorý slúžil štátnej reprezentácii (po roku 1989 ho obe republiky užívajú spoločne v rôznom moduse uvádzania, striedania výstav). A práve záhrady a pavilón sa stali predmetom diela Romana Ondaka (1966), neokonceptualistu, ktorý dnes platí za azda najznámejšieho (a najúspešnejšieho) slovenského umelca vo svete.
Pre 53. ročník Bienále v Benátkach (2009) vytvoril in situ sochársku inštaláciu pod názvom Loop (Slučka). Preniesol okolitý park z výstavného areálu Giardini do vnútra českého a slovenského pavilónu, aby vytvoril „totálne“ prostredie — akési simulacrum — vymodelované prírodnými prvkami, zemou, rastlinami, kríkmi, stromami, ale aj samotným rámcom vnútorného priestoru danej architektúry. Slovami kurátorky výstavy Kathrin Rhombergovej: „Tento posun sa dal chápať aj ako kontinuálne pokračovanie exteriéru v interiéri vyhradenom pre umenie. Chodník vedúci do pavilónu bez akéhokoľvek náznaku zmeny situácie prechádza na jednej strane do budovy, pokračuje ňou a na druhej strane z nej vychádza. Fakt prechodu by zostal takmer nepovšimnutý, keby nebolo tejto vonkajšej schránky, teda zóny, kde sa menia konvenčné spôsoby vnímania videného a jej interpretácie. Pavilón tu predstavuje akúsi prázdnu nádobu nadmernej veľkosti, ktorá v spodnej časti akoby náhodne priklopila kus prírody.“
Roman Ondak akoby klamal telom (prírody), keď človek na mieste nestranne sledoval radových návštevníkov, ktorí bienále zvyčajne absolvujú v pokluse, tak si mohol všimnúť, že niektorí si ani nevšimli, že sa zo záhrady „von“, ocitli v záhrade „dnu“, natoľko bola táto fikcia presvedčivá. Skúsenosť s tvorbou tohto projektu — prostredia zúročil neskôr aj v sérii metaforických až pseudo-surreálne pôsobiacich kresieb a koláží publikovaných v knihe, ktorú k projektu vydala SNG.
