Malé divy v SNG: Moje vnímanie
Pripravila Barbora Tribulová, galerijná pedagogička v SNG Bratislava, autori fotografií Šimon Lupták a Martin Deko
Väčšina z nás nepovažuje galériu za svoje prirodzené prostredie a mnohí sa môžeme cítiť nesvoji, keď vstupujeme na jej územie. Ako sa v galérii asi cítia naše deti? A ako pracovať na tom, aby sme nemali obavy z návštevy tohto prostredia? Akokoľvek príjemná sa nám výstava môže zdať, pocity detí môžu byť úplne odlišné. Ak chceme mať z návštevy s nimi plnohodnotný zážitok, je vhodné sa ich hneď na začiatku spýtať, prípadne pozorovať, ako sa cítia a dať im najavo, že v tomto priestore môžu mať pocit bezpečia. Možno to dodá sebavedomie aj nám.
Pri návšteve galérie nespoznávame iba vystavené umelecké diela, ale do istej miery aj sami seba — svoje pocity a vnímanie. S týmto konceptom do istej miery pracuje vo svojej tvorbe aj súčasný slovenský umelec Erik Binder, ktorého diela môžete momentálne vidieť v Slovenskej národnej galérii. Prvý obraz, s ktorým sa návštevníci a návštevníčky výstavy stretnú, je ich vlastný odraz vo veľkom okrúhlom zrkadle. Erik Binder tak upriamuje pozornosť na fakt, že na výstave nie sú dôležité iba diela, ale aj „vnimáci“, ako nazýva tých, ktorí vnímajú jeho tvorbu.
Aby sme sa naučili vnímať svet okolo nás, mali by sme najprv vedieť vnímať sami seba. Potom si dokážeme lepšie uvedomiť aj to, čo s nami robí umenie okolo nás. V prvých mesiacoch života deti vnímajú okolitý svet cez vlastné Ja. Sledujú to, čo vidia, čoho sa dotýkajú, akoby jestvovalo iba to, s čím sú v priamom kontakte. Oboznamujú sa s vlastným telom, a to je vhodný čas podporiť ich v sebauvedomovaní napríklad aj rôznymi jednoduchými „cvičeniami“. Otázkami „kde máš nohy, ruky …?“ podporujeme dieťa v uvedomovaní si vlastného tela. Dobre si pri tom môžeme všímať rozdiely v istote, s akou dieťa ukazuje na časti tela, ktoré vidí a tie časti, ktoré nevidí (ucho, oči …). Menším deťom môžeme pomôcť tým, že sa do hry zapojíme samy a môžeme spolu s nimi ukazovať na naše časti tela, tie sú pre nich ľahko viditeľné. Môžeme tiež časti tela k sebe prirovnávať — všimnúť si, či máme rovnako veľké dlane, rovnako dlhé nohy … Porovnávaním s našimi časťami tela dieťa potom zistí, že sú síce podobné, no menšie. Je to vhodná príležitosť povedať si, že nie sme všetci rovnakí a je to úplne v poriadku, ich ruky budú rásť a meniť sa rovnako, ako sa meníme aj my. Takýmto cvičením a rozhovorom podporujeme deti nielen v sebauvedomovaní, ale aj v získavaní sebavedomia.
Schovávaním rúk za chrbát a pobádaním detí k ich hľadaniu môžeme postupne podporovať vedomie, že veci, ktoré nevidíme, neprestávajú existovať. K uvedomovaniu vlastného tela a Ja, pre nás na prvý pohľad neviditeľného, môže prispievať hra so zrkadlom. Začať môžete tým, že budete zrkadlom pohybovať pred dieťaťom a nakláňaním odkrývať vždy inú časť okolitého priestoru. Určite obľúbenou hrou bude objavovanie výrazov v zrkadle — uvedomenie si, ako to vyzerá, keď otvárame ústa, vyplazujeme jazyk …
Hra so zrkadlom je vhodná príležitosť na skúmanie výrazov vzťahujúcich sa na určité emócie. To môže byť pre dieťa objavné, pretože menšie deti ešte nevedia, že ich radosť či smútok sú zjavné na tvári, a o to viac sa emócie potom snažia dať najavo. Uvedomenie si toho, že ostatní nás vidia inak, ako sa vidíme my sami, je základom hry so zrkadlom. Umocniť ho môžeme aj tak, že deťom na chrbát nalepíme lístočky alebo nálepky, môžeme sa pritom pohrávať so spôsobom, akým pritlačíme na chrbát. Dieťa si uvedomuje, že sa mu niečo deje na chrbte, no nevidí, čo to je. Následne mu obraz ukážeme v odraze dvoch zrkadiel alebo na fotografii.
Pre podporu sebavedomia je dôležité nechať deti zapájať sa do spoločných činností. Popri rôznych domácich aktivitách je práve kreatívna tvorba veľmi vhodnou príležitosťou pre spoločné zdieľanie skúseností. Púšťajte sa s deťmi do kresby, maľby, strihania, lepenia už od malička a nechajte im dostatok kreatívneho priestoru. Popri výtvarnej činnosti sa rozprávajte o tom, čo robíte a prečo to robíte. Nechajte deti, nech vám svoju tvorbu tiež objasnia alebo nech vás vedú.
Participácia je ďalšou významnou koncepciou v tvorbe Erika Bindera. Aj na výstave Avatsýv. Labyrint Erika Bindera sa môžete stretnúť s viacerými dielami, ktoré vytvoril v spolupráci s niekým, aj so svojimi deťmi. Napokon, aj koncept „vnimáka“ ráta s aktívnym zapojením návštevníkov a návštevníčok výstavy. Samotná výstava je koncipovaná istým spôsobom ako labyrint bez udania jednoznačného smeru. Všadeprítomný motív plynutia a rieky nás navyše nabáda, aby sme sa ňou nechali unášať. Nechajte sa aj vy unášať a viesť deťmi a objavujte výstavu a diela spoločne.
Ak sa chcete dozvedieť viac o výstave a o tom, ako ju vnímajú nielen deti, pozrite si naše video.
