MLYNSKÁ REZIDENCIA 2020–2021
Pripravila Petra Hanáková (spolupráca: Veronika Němcová, Nikola Čemanová, Terézia Števuliaková)
Text Mlynská rezidencia 2020–2021 vznikol ako bilancia sprievodného programu projektu Skupinová terapia v Schaubmarovom mlyne, ktorého autorkou a kurátorkou bola Petra Hanáková zo Slovenskej národnej galérie. Prináša v ňom prehľad rezidentov a rezidentiek, ktorí sa v období trvania výstavy, počas lockdownov i mimo nich prestriedali na tvorivých pobytoch v prostredí Mlyna a výsledky ich úsilia. Text sa v kontexte iných materiálov, vzťahujúcich sa k Schaubmarovmu mlynu objaví aj v novom vydaní magazínu 365°. Lucia Gavulová, šéfredaktorka Magazínu 365°
Jednou z výrazných čŕt umeleckej prevádzky posledných rokov je rozkvet rezidenčných programov. Súvisí to s decentralizáciou sveta umenia, s injekciou Fondu umenia a novými stratégiami financovania umeleckých projektov i s istým eko-obratom novej generácie umelcov a umelkýň, s ich (donedávna) väčšou pohyblivosťou a špecifickým time-managementom.
V rámci preprogramovania Schaubmarovho mlyna SNG z „rurálneho“ priestoru pre insitné umenie na rezonančný priestor súčasného umenia sa aj jeho ubytovacie kapacity, donedávna užívané na rekreáciu zamestnancov SNG, stali areálom otvorenejšieho určenia. Už počas výstavy Do divočiny sa v mlyne — z iniciatívy umelcov — v letných mesiacoch konala rezidencia a keďže formát sa — výstavne i komunitne — osvedčil, rozhodli sme sa v ňom pokračovať. Plány rozbehnúť v areáli Schaubmarovho mlyna plnohodnotný rezidenčný program, ktorého špecifikom by bola vždy istá previazanosť s aktuálnou výstavou, nám síce do istej miery obmedzila pandémia… S jej rytmom sme sa ale napokon zladili, resp. stále sa o to pokúšame.
Rezidenciu k výstave Skupinová terapia sme otvorili dvom typom rezidentov: „právo prvej noci“ mali vystavujúci umelci/umelkyne. Okrem toho bol k výstave avizovaný open call, v rámci ktorého sa mohli na rezidenciu v rozsahu 3–6 týždňov prihlásiť umelci/umelkyne s projektom, ktorý by s témou výstavy rezonoval, prípadne mohol do nej vstúpiť a výstavu tak ľubovoľnou intervenciou eventuálne neskôr „zahustiť“. Pracovať sa dalo s výstavným priestorom, ale aj s celým areálom mlyna, vrátane sadu, dokonca s perspektívou vykročenia za hranicu výstavného termínu, vytvorením trvanlivejšieho diela.
Za iných epidemiologických okolností by mala naša rezidencia v mlyne možno inú dynamiku. Na druhej strane: režim tých, čo prišli a v mlyne svojím tempom pracovali, bol pokojnejší. Menej sa „žúrovalo“ a viac premýšľalo. Zároveň ale bol kontakt s divákom vzhľadom na lockdown viac či menej oslabený. Umelci/umelkyne strávili na mlyne najčastejšie dva až tri týždne, väčšinou vo dvojiciach — nových, situačných alebo zavedených, a pracovali v intenciách svojich starších programov, respektíve projektov, s ktorými sa na open call prihlásili. Spolu sme v SNG na mlynskej rezidencii privítali cez 20 ľudí. Väčšina rezidenčných projektov počítala s otlačením do výstavy. Keďže však výstava Skupinová terapia bola počas roka viac neprístupná ako otvorená, zdieľali sme (činnosť) rezidentov viac virtuálne (na facebooku či instagrame) ako fyzicky, bezprostredným kontaktom vo výstave. A mnohí z Pezinka/Cajly odchádzali s rozpracovanými projektmi, keďže (zatvorená) výstava ich nijako zvlášť netlačila do okamžitého výstupu. Zvlášť video-dokumentácie sa mnohokrát strihali ex post. Práve táto „nenátlakovosť“ sa napokon ukázala byť dobrým modelom. Pandémia cvičila flexibilitu oboch strán. Kurátorská konzultácia, ktorú sme sľubovali v open call, mala niekedy formu telefonickú, inokedy formu ZOOM_u, len občas podobu živého stretnutia (nad rámec okresu). Zároveň sa oveľa intenzívnejšie prepájali v Pezinku prítomné „bubliny“ — Veronika, Tereza, Nikola — náš galerijný „erár“ z mlyna, sa stávali súčasťou mnohých diel, ich tvorivý potenciál prenikal do rôznych kolaborácií. Tereza a Nikola sa stali tvárami novej kolekcie pletenín Jakuba Straku, všetky tri kolegyne participovali na fake terapii Evy Priečkovej, investícia Nikoly Čemanovej do umeleckého výskumu sochárky-keramikárky Natálie Blahovej bola hádam až spoluautorská…
Umelecká bilancia našich rezidencií je nakoniec — koncom mája 2021, pár mesiacov pred koncom výstavy, celkom pestrá: jedna (čoskoro funkčná) pec, navrhnutá ako úbežník budúcich komunitných projektov (Oscar de Carmen a Martinka Bobrikova), jeden „časozberný“ rezidenčný sveter (made by Jakub Straka), jedna interaktívna inštalácia (Zdeno Hogh), jedno charizmatické tanečno-performatívne predstavenie (Via molae združenia Nový priestor), jeden pozoruhodný post-produkčný záznam a nová skúsenosť ASMR terapie (Eva Priečková v spolupráci s Nikolou Čemanovou, Jakubom Steineckerom a Vahem Grigorjanom) a mnoho ďalších nateraz otvorených umeleckých výskumov a work in progress diel.
Venovať sa im budeme v texte, ktorý sa dopĺňal postupne, podrobnejšie:
Počas prvej vlny pandémie ponúkol Schaubmarov mlyn svoju rezidenciu primárne umelcom výstavy Skupinová terapia. Prvý lockdown skončil nečakane rýchlo a „karanténnu“ rezidenciu stihol absolvovať len Jakub Straka (1990). Počas troch týždňov si umelec „naordinoval“ individuálnu terapiu oddychom, premýšľaním a osamelým štrikovaním nového modelu svetra, podobného tým na výstave. Približne v polčase jeho rezidencie sa opatrenia zo dňa na deň uvoľnili a mlyn sa otvoril verejnosti. Jakubova prítomnosť a špecifický charakter tvorby podnietili všelijaké interakcie. Tvorba mladíka, štrikujúceho na priedomí, sa stala katalyzátorom rozhovorov, nových priateľstiev i kolaborácií, ktoré pokračovali aj po ukončení rezidencie v mlyne. Zhodnocovali sa napríklad v kolekcii fotografií na „modelkách“ z mlyna — Nikole a Tereze, prezentujúcich Strakove nové vlnené modely.
Jednou z hlavných charakteristík Strakovej práce je dôraz na remeselné know how a úcta k lokálnej textilnej a materiálovej tradícii, tiež záujem o procesuálnosť a komunitný charakter práce s textilom. Reflektuje témy ako ekologická stopa či vplyv výroby na konkrétne komunity.
Jakub Straka doslova „vplietol“ svoj čas v mlyne do svetra z ručne pradenej slovenskej vlny, „rezanej“ faerskou vlnou. Sveter ostal v mlyne ako svojho druhu dar budúcim rezidentom. Sveter-artefakt sa stal opäť obyčajným svetrom, pripraveným poslúžiť komukoľvek. Strakovu rezidenciu fotograficky dokumentovala jeho kamarátka Ester Šabíková, pričom niektoré jej „komunitné“ efekty zas zachytávala Veronika formou situačných zápiskov. Z nich vyberáme:
1. jún (MDD) — poštárka pri vchode: „No musela som ho ísť pochváliť. Na to, že je muž, ako krásne štrikuje. A ešte aj hrubou ihlicou!“
(…)
3. jún — Martin Piaček na dvore: „A tam ide o tie fotky, alebo o tie svetre?“
(…)
11. jún — Lukáš na dvore, komentujúc stôl s klbkami: „Ešte mačka ti tu chýba.“
12. jún — Adam pri zoznamovaní; Nikola: „Toto je náš aktuálny rezident Jakub.“
Adam: „Čau prezident, ja som Adam.“
15. jún — Tono v sade: „Ty to máš najlepšie, bárskam si sadneš a robíš si.“
31. jún — Jozef, kaviareň: „To je takový roztomilý, jak si tam sedí a háčkují se svou přítelkyní.“
V Nórsku žijúca umelecká dvojica — Martinka Bobrikova (1981) a Oscar de Carmen (1976) — spolupracuje od roku 2005. Ich umelecká prax, ktorej srdcom i „materiálom“ sú komunity, sa zameriava na vytváranie nových sociálnych ekosystémov, obyčajne na báze spoločne zdieľaného jedla. Ich dlhoročný, „progresívny“ umelecký projekt, nazvaný Kitchen Dialogues, si na výstave aj v skratke prezentujeme jednak formou knihy, jednak prostredníctvom autorsky komentovaného videa/videokomentára k nej.
Aj rezidencia Martinky a Oscara u nás v mlyne v auguste 2020 (a v krátkych intervaloch aj neskôr) bola vlastne situačnou a — ako býva ich zvykom — experimentálnou verziou Kuchynských dialógov. Z materiálov z druhej ruky a na báze pokus-omyl „zmajstrovali“ umelci v sade Schaubmarovho mlyna hlinenú pec s úmyslom dať ju počas výstavy a nechať i po nej k dispozícii miestnej (umeleckej) komunite. Pozvánkou k aktivácii pece vytvorili Bobrikova a de Carmen rámec, príležitosť, udalosť… komunity (a pre ňu samozrejmej „skupinovej terapie“). Že sa ich pec — vzhľadom a pandemické okolnosti — rozkúrila až na záver výstavy, nie je až také podstatné. „Šém“ komunity ju skôr či neskôr znovu oživí, spoločensky „rozhorúči“.
Kolektív umelcov, zastrešených občianskym združením Nový priestor, sa v lete 2020 venoval koncepcii a realizácii performatívneho diela s názvom Via Molae (Príbeh mlyna).
Site specific predstavenie na pomedzí modernej choreografie a performancie pracovalo s celým areálom mlyna, ktorý si — počas letnej rezidencie — skrz-naskrz „ohmatalo“, telesne i duševne sa s ním vyladilo. Išlo o Príbeh/Cestu mlyna/mlynom (Via Molae) v priestore i v čase, na ktorú sa „naviazal“ divák — počas predstavenia sa premiestňoval areálom spolu s tanečníkmi a na záver bol symbolicky pohostený chlebom a soľou.
Via Molae prepojila performatívne umenie, hudbu, spev, reflektujúc dejiny i ducha miesta. Začala v stodole, vlnila sa popri múroch, vnikla do záhrady, do opustených chlievov, do vodného žľabu, do útrob mlyna a jeho mechanizmu… aby napokon vyústila v otvorenom sade. Traja tanečníci — jedno mužské a dve ženské telá, jeden hlas a zvuk boli svetlom, boli vodou, boli múkou, boli elektrickou energiou, boli hýbateľmi Dejín…
Išlo o abstraktné predstavenie, ktoré divákom prinieslo celkom novú skúsenosť. Pre súbor Nového priestoru bola zas mlynská rezidencia (spolu s impulzom výstavy Skupinová terapia) novou výzvou, charizmatickým priestorom a tvárnym materiálom.
Predstavenie Via Molae bolo súčasťou vernisáže výstavy 15. augusta 2020 a druhýkrát sa reprízovalo v septembri 2020. Následne sa Via Molae (vo forme postprodukčného video-zostrihu) stalo súčasťou výstavy.
Náš v poradí štvrtý rezident, dizajnér Zdeno Hogh (1964), prirodzene inklinuje k vynaliezaniu artefaktov malých a milých foriem. Dlho pracoval s keramikou, tiež s recyklovaným plastom. Dnes je jeho najvlastnejším materiálom drevo a v ňom predmety každodenného, skôr intímneho určenia: vázičky, hračky, „terapeutické“ objekty, s ktorými sa možno pohrať — doslova i figuratívne — pomaznať; uchopením do ruky či pohladením okom.
Autorský štýl Zdena Hogha ctí modernistickú tradíciu kultivácie elementárnych foriem, súladu tvaru a funkcie. Inými slovami: určité vzdialené echo Bauhausu. Ale rezonuje tiež v ÚĽUV-áckych Kruhoch na vode svojou jednoduchosťou, remeselnými cnosťami, tvarovou čistotou a prívetivou optimistickou farebnosťou.
Hoghova inštalácia, ktorá vzišla z jeho rezidenčného pobytu v Pezinku, nás vyzýva k interaktivite. K spolutvorbe. Figúrky „špulkovitých“ tvarov možno uchopiť do ruky, krútením „obliekať“ či „vyzliekať“ do farebných vĺn a ľubovoľne ich rozmiestňovať na stole. Biely stôl v bielej miestnosti (povahy white cube) je tak zároveň tvorivou platformou, hernou plochou i prostredím estetickej kontemplácie.
Figúrky mäkkých vybrúsených tvarov, „oblečené“ do farebných kontrastov, tu vstupujú do rôznych kompozičných a situačných vzťahov. Dá sa z nich poskladať scén(k)a, mikro-príbeh, situačný vzťah a ten si eventuálne vyfotiť. Ale fungujú aj bezdotykovo ako malo-rozmerné sošky, figúrky, hračky…, pri ktorých možno obdivovať bohatstvo elementárnych foriem, farieb, materiálov a tvarov.
Natália Blahová (1993), umelkyňa, ktorej médiom a materiálom je keramika, alebo asi abstraktnejšie: hlina sa na pezinskú rezidenciu prihlásila s výskumným programom. Neprišla sem tvoriť artefakty v tradičnom slova zmysle, ale „skúmať“: robiť pokusy, odoberať vzorky, tie vypaľovať, výsledky analyzovať, vo svojich skúmaniach a pokusoch aj občas neuspieť, zlyhávať…
Ak v Blahovej portfóliu v minulosti nachádzame aj keramické objekty-sochy situačne inštalované a fotografované či štandardne vystavované v galérii, tu — na rezidencii v Pezinku — ju zaujímal viac proces (work in progress?) hľadania a odoberania hliny priamo v okolitom teréne, jej špecifické prírodné vlastnosti a potenciál. Nájdenú hlinu Natália filtrovala, následne tvarovala a vypaľovala a v ďalšom slede potom vracala pôvodnému prostrediu a v ňom ho znovu pozorovala a (tu už je reč o budúcom móde) dokumentovala.
Ako príslušníčka ekologicky citlivej generácie už zaťaženej dedičstvom antropocénu, teda osudom a povedomím životného prostredia pred nami a po nás, skúmala vlastne naša rezidentka — skúmala a zhmotňovala ľudský nános v prírode, vzťah prírodného (človekom nedotknutého) a umeleckého (stvárneného). A bilanciu tohto skúmania nám predstavuje.
Inšpirovaná terapeutickou témou našej výstavy, prihlásila sa Eva Priečková (1990) na našu „odpočinkovú“ rezidenciu s projektom Head massage, resting — v podstate masážneho salónu, v ktorom chcela experimentovať s rôznymi technikami a praktikami „robenia dobre“. V svojej prihláške spomína táto tanečná umelkyňa a performerka pojmy ako radikálna opatera, hravé liečenie, fejk therapy… a pracuje s predstavou výstavy ako akéhosi alternatívneho, možno trošku obskúrneho masážneho štúdia.
Pôvodne demokratický koncept, v ktorom mal byť objektom darovaného dotyku / subjektom komplexnej telesnej starostlivosti ľubovoľný divák/diváčka, dôsledkom karantény bohužiaľ z-exkluzívnel. Umelkyňa však napriek zmene okolností na svoje terapeutické úmysly nerezignovala, nasmerovala ich ale dovnútra epidemiologicky bezpečnej pezinskej „bubliny“. Objektom terapie, sa stal „materiál“, ktorý bol po ruke — priebežne (v intenciách covid-automatu!) pretestovávané telá personálu Schaubmarovho mlyna: Veronika, Tereza, Nikola… A zmenilo sa — v dobe bezdotykovej — aj finálne médium: namiesto bezprostredného zážitku v masážnom salóne dnes vo výstave „visí“ a ASMR (Autonomous sensory meridian response) zážitok sprostredkuje videozáznam jednej masážnej terapie.
Keď Zuzana Janečková (1979) vo fínskej Mustarinde pred dvoma rokmi rozbiehala svoj projekt venčenia miestneho rezidenčného psíka Miksiho, ešte netušila, čo za fenomén sa z venčenia psov (ba i mačiek!) onedlho — v roku pandémie stane. Psie útulky sú dnes prakticky rozobrané a z venčenia psa, jednej z výnimiek lockdownu, sa stala jedna z mála každodenných radostí. Ľudia sa upli na svojich zvieracích miláčikov, majú na nich odrazu oveľa viac času. Svet sa skrátka rozpsíčkoval, psov je v uliciach viac ako detí, dôchodcovia, z výnimkou psičkárov, sa z verejnosti skoro vytratili… Ak teda existuje nejaký ten winner pandémie, je to určite pes!
Teraz ale k rezidenčnému projektu Zuzany Janečkovej, ktorý je vlastne pokračovaním jej diela na výstave Skupinová terapia: od svojich kamarátov si Zuzana na dva týždne požičala psa — malú temperamentnú Kaiju (po japonsky „obluda“), ktorá jej život v mlyne takpovediac determinovala. Krátke každodenné prechádzky zámerne dimenzované psom — jeho vôľou, „dobehom“… Zuzana, ale aj jej spolu-rezidentka Maja Štefančíková a takisto jej smartfón zaznamenávali, z čoho vznikli kresby rôzneho typu — rukodielne kvázi-denníkové skice, GPS-kové záznamy, videom snímaná perfomatívna spomienka… Jednu z takýchto kresieb si umelkyňa nechala vytetovať na dno chodidla (tatérom, zároveň spolumajiteľom Kaiju, umelcom Jánom Gašparovičom) čím symbolicky zaklenula svoj psí kamarátšaft, navždy ho vpísala do svojho tela.
Kým som bližšie nespoznala Maju Štefančíkovú (1978), netušila som, aká podobná môže byť výskumne-orientovaná performancia mojej vlastnej kunsthistorickej praxi. Ako veľa sa aj vo vizuálnom umení báda, skúša, experimentuje, rešeršuje, skicuje a xeroxuje, koľko pokusov a omylov, koľko slepých uličiek a znovu spriechodnených ciest tvorba obnáša, kým sa dopracuje k definitívnemu výsledku, ktorého chvíľa potom môže trvať — v prípade performancie — len krátko a bezprostredne rezonovať len v úzkom diváckom okruhu.
Téma, ktorá Maju Štefančíkovú ako performerku a feministku, ktorej médiom je konceptualizované telo, posledné mesiace fascinuje, je hystéria. Túto psychiatrickú „historickú“ chorobu, tak príznakovo „gendrovanú“, vlastne mizogýnnu, prišla Štefančíková do mlynskej rezidencie v pokoji skúmať. Čítala knihy, rešeršovala vedeckú, výtvarnú i mediálnu obraznosť, všímala si politiku hystérie… Na jednej zo stien rezidenčného bytu si na-pin-upovala akúsi mentálnu mapu pohybov a „figurácie“ hystérie. Ako sa táto crazy wall „preklopí“ do performancie/performancií, na tom sa ešte pracuje. Lockdown daroval umeniu čas…
Relatívne krátke dva týždne, zato „v plnej poľnej“ strávili na mlyne koncom apríla 2021 aj KundyCrew. Štyri autorky, „kryté“ anonymným kolektívom, ktorý umožňuje vysloviť sa slobodne a zároveň usmerňuje tvorivú dynamiku, kde múzy intenzívnejšie kopú v rámci kolektívne naakumulovanej energie, sa nám v mlyne stretli všetky; pozbierali sa zo všetkých geografických kútov, kde aktuálne žijú a tvoria. Okrem výšiviek menších formátov nám — reagujúc v zmysle site specific — hrubou červenou stužkou vyplietli drôtený plot. Doba, v ktorej žijeme, je drsná, netreba jej pridávať. A tak vyšitá devíza (Všeličo sa zomlelo, keď sa zotmelo) je skôr poetická. Dá sa uchopiť situačne (s väzbou na historickú funkciu mlyna), interpersonálne, alebo čítať v dlhšom, a hádam už aj priaznivejšom post-pandemickom horizonte. Červenou stužkou do plota vpísaný text medzičasom obrástol bujnou vegetáciou, no za pár mesiacov nám ho jeseň znovu obnaží, v nových súvislostiach… Hoci sa Eva, Iva, Nina a Gabika u nás hlavne rekreovali, neboli by kundy kundami, ak by si občas nezatli ihlou do panamy, komentujúc aktuálne politikum.
Výraznou črtou tvorby najmladšej generácie umelcov/umelkýň je environmentálna citlivosť — záujem o klimatické či etické podmienky života (aj pod neblahým vplyvom) človeka. Antropocén a jeho „doba horúca“ sú sčasti konceptuálnym trendom, sčasti nevyhnutnosťou tvorivej perspektívy generácie narodenej po roku 1989.
Z tohto hľadiska je tvorba Jozefa Vanča (1989) na domácej scéne extrémnym príkladom. Jeho vlastná „autorská“ práca je pomalá, silne premýšľavá a až ostentatívne neintervencionistická. V reakcii na ľudskou stopou zanesený a do podstaty vyťažený svet reaguje tvorbou, ktorej podstatou je samovyťažovanie. Dlhé mesiace zbiera a do krabičky si akumuluje vypílený prach z vlastných nechtov, ako akýsi základ „ľudskej horniny“, ktorú imaginárny stroj času (s mimikry apartného galerijného objektu) „stláča“ do tenkého sedimentu — „vrstvy človeka“. Je to metaforické gesto, v svojej podstate vlastne moralistické, ktorým umelec demonštruje ako málo svetu dávame a ako veľa si z neho berieme. Nerastné bohatstvo sa vrství milióny rokov a vyťaží za jednu generáciu… Message je teda nasledovný: byť empatický k pomalým procesom, viac pozorovať, zohľadňovať a menej intervenovať.
Aj Tijana Radenković (1991) je umelkyňou klimaticky citlivej a antropocénicky reflexívnej generácie. Na rozdiel od svojho kolegu však skôr ako pomalé procesy vníma subtílne impulzy. Radenković skúma komunikáciu (či komunikačné možnosti) medzi prírodným a umelým svetom. Živé „bytosti“ (rastliny a plodiny — u nás konkrétne asi najznámejší objekt genetického experimentu — kukuricu) „napája“ na špecificky stvárnené elektroobvody, čím ich zvuky a ruchy synteticky amplifikuje. Prepojením (zdanlivo) neprepojiteľného, vnímaním (zdanlivo) nevnímateľného umelkyňa upozorňuje na jemnú medzidruhovú komunikáciu, na ktorú odťažitý „pán tvorstva“ — človek akosi prestal reagovať.
Najmä v záverečnej fáze výstavy, ktorú sme — aj pre rekompenzáciu času, ktorý nám „zhltla“ pandémia — predĺžili o dva mesiace, náš rezidenčný program akceleroval. V lete, keď býva o rezidenčné pobyty najväčší záujem, sú však i menej pokojné, keďže ich prerušujú svadby a iné „eventy“, profitujúce z leta, nižších čísel a čerstvého vzduchu plenéru, sme aj my mali rezidentov viac. A zdržali sa u nás kratšie.
Dávid Koronczi (1990), ktorý si k rezidencii prizval českého kolegu Davida Přílučíka (1991), zorganizoval, alebo skôr zrežíroval v mlyne koncom júna špecifický spoločensko-kritický catering s názvom Bruchovravy. Svoju „dobrú spoločnosť“ (blízkych ľudí, kamarátov z umeleckej komunity i situačných záujemcov-cudzincov) pozvali k stolu, ktorý naaranžovali v bazéne mlynského náhonu, a uhostili niekoľkochodovým menu. Koronczi s Přílučíkom sa zmenili v kuchárov či skôr someliérov, pre ktorých príprava a konzumácia jedla, počnúc výberom a pôvodom ingrediencií, cez ich aranžovanie, jedenie a spoločné „zažívanie“ má špecifickú metaforickú hodnotu. Spoločenský a individuálny mikrobióm, videli sme to napokon už v inštalácii dvojice Vančo-Radenković s názvom Mind Gut, viaže homeopatický vzťah. Si to, čo (z)ješ a (ne)zje teba. Nielen láska ide cez žalúdok! Aj spoločenská zmena — odkazujú nám umelci! — sa začína „posmelením“ peristaltiky čriev.
Jana Kapelová (1982) si v sotva dvojtýždennej rezidencii premýšľala a preskupovala svoj rozpracovaný projekt Bezpodmienečná práca, ktorý je akousi diagnostikou domácej kultúrnej prevádzky. Ako výstup z rezidencie pripravila Kapelová pre návštevníkov/návštevníčky v jedno letné popoludnie participatívnu čítačku, v ktorej spustila sondu do rozpracovanej práce. Hoci išlo viac-menej o šťastnú zhodu okolností, máloktorá z akcií na mlyne „sadla“ k pojmu/názvu výstavy skupinová terapia tak ako táto. Aj keď po nej viacerým zúčastneným padla na dušu poriadna opica.
Aj účasť na master class Kateřiny Šedej (1977) bola — eufemicky povedané — komorná, ale o to intenzívnejšia. Z bratislavskej umeleckej komunity, zlenivenej pandémiou a dostupnosťou zdieľaných zoomov nás na Kateřinu „naživo“ dorazilo len pár. Aj streaming ako na potvoru nezafungoval. Vhľad do Kateřininej umeleckej a sociálnej praxe bol o to vzrušujúcejší, mohli sme sa pýtať a s umelkyňou intímnejšie porozprávať. Z mlyna sme odchádzali pred polnocou.
Pôvodom srbská umelkyňa Jelisaveta Rapaić (1997) sa síce štandardnej rezidencie nezúčastnila — aj preto, že ju vzhľadom na povahu svojej práce vlastne nepotrebovala, s našou výstavou sa však veľmi svojsky skamarátila. Jelisaveta vstúpila do Skupinovej terapie svojím pop up kaderníckym salónom, založeným na princípe vzájomnej výmeny či „kustomizácie“ služieb: ja ťa ostrihám podľa tvojich predstáv, lebo to robím rada, a ty mi na revanš „helfneš“ protislužbou, v ktorej si zas dobrý ty. Na podmienkach výmeny sa vopred dohodneme. Kiež by takto priateľsky a bezhotovostne fungoval svet…
Jelisavetin kadernícky salón SAFE HAVEN (Bezpečný prístav) bol v ponuke viacerých podujatí, na ktorých ostrihala či podstrihla viacerých umelcov a na derniére výstavy aj mňa-kurátorku. Išlo len o centrimetrík-dva, takže protislužbu napísať o projekte text si plním týmto kratučkým príspevkom.
Štúdia vznikala procesuálne (v marci až septembri 2021), situačne reagujúc na charakter rezidenčných projektov i pandemické okolnosti.
