Nezabudnúť tvár svojho otca — Sedem zamyslení o Karolovi Vaculíkovi, krstnom otcovi, otcovi a praotcovi Slovenskej národnej galérie
Pripravila Alexandra Kusá, kurátorka a riaditeľka Slovenskej národnej galérie
Formáty venujúce sa pripomienke výročí sú obvykle pripravené podľa podobnej mustry — ako zmes devótneho obdivu, výpočtu zásluh, kde-tu okorenených malou osobnou poznámkou. Súvisí to s premenou živej osoby na zosobnenie zásluhy či skôr témy a udalosti. Ako sa nástrahám očakávaného vyhnúť? Januárové 100. (!) výročie narodenia Karola Vaculíka (11. januára 1921–5. júla 1992) je takouto príležitosťou. Ako napovedá názov, Vaculík bol pre galériu Kolumbom, Gagarinom, madame Curie Sklodowskou aj Johnom Lennonom — nebolo to iba zásluhami, ale aj pre jeho vieru a nasadenie za myšlienku galérie, nakoniec to bolo tou najsilnejšou emóciou. A to nás dodnes oslovuje, a tak by sme ho chceli sprostredkovať nielen dovnútra výtvarnej obce, ale aj našim návštevníkom.
Slovenské maloprostredie má tú vlastnosť, že vplyv výraznej osoby ľahko prekročí horizont vlastnej inštitúcie a dosah je oveľa väčší a rozprestiera sa v čase. Vaculíkov odkaz nebol v jeho nepochybnej kunsthistorickej erudícii, ale v tom nesmiernom nasadení pre vec galérie. Akoby sa v ňom reinkarnovalo to najlepšie z odkazu budovateľského étosu štúrovskej generácie. Galériu videl ako údel, cieľ a celý svet — tento étos, ktorý sme dostali, sa nikdy celkom nevytratil, niekedy iba prežíval, inokedy sme ho hrdo niesli na barikádu, ale zostal tak ako i večná úloha rekonštrukcie, ktorú — dúfame — na budúci rok zavŕšime. Až vtedy bude budovateľská fáza národnej galérie ukončená.
1. životopisný Vaculík
Vaculík pochádzal z Trnavy bol najstarším synom vo viacdetnej rodine a jeho rodičia mali prosperujúci obchod, ktorý vlastnoručne vybudovali. Aj keď mal Karol, na rozdiel od technicky orientovaných bratov, záujmy skôr v humanitnom spektre, bol to on, kto rodičov v ich neprítomnosti úspešne zastupoval — v obchode, ale aj v riadení domácnosti. Jeho povaha zjavne nenapĺňala obvyklé klišé o intelektuáloch s dvomi ľavými rukami a veľkým mozgom, neschopných reálneho fungovania, Vaculík si z domu odniesol celkom inú výbavu. Svoju výchovu popísal ako príklad rodičov — potreba vytrvalej sústavnej práce, zásadný postoj k svetu a morálnym princípom –, a presne takto viedol Vaculík mladý kolektív, s ktorým budovali národnú galériu. Viedol ich príkladom, pre neho bola dôležitá starostlivosť nielen o zbierky, ale aj o ľudí, pretože tí rovnako formujú a tvoria galériu — a z toho sa nám stal nepísaný kódex: „aj my sme galéria“.
// Vaculík nebol fakticky prvým riaditeľom, bol ale prvým výkonným a skutočným riaditeľom Slovenskej národnej galérie. Toto prvenstvo mu je pripisované právom aj pre energiu, ktorou prispel do jej rozvoja. Galériu doslova od piky vybudoval a zasvätil jej svoj profesionálny život do takej miery, že v začiatkoch sa galéria prekrývala s osobou jej riaditeľa. Veľmi dlho v galérii aj býval a našiel si v nej svoju manželku.
2. ako z praku // pracovné nasadenie a Vaculík
Napriek nespornej erudícii — študoval v Prahe u profesora Matejčeka, ktorý si ho chcel ponechať ako Slováka (!) na českú gotiku (!) –, Vaculík nebol „iba“ historikom umenia a kurátorom, on bol inštitucionálnym stratégom. Galériu budoval doslova na zelenej lúke; na Slovensku nebola žiadna kráľovská, cisárska alebo spolková zbierka a ani inštitúcia, ktorá by sa mohla transformovať. Preto okrem zbierok Vaculík budoval aj personálne a priestorové zázemie, teda všetko. Bol priamo poverený dohľadom nad adaptáciou budovy, čo mu pomohlo formulovať stratégiu inštitúcie a paralelne budovať jej fyzickú štruktúru, t. j. definovať vybavenie depozitárov, výstavných priestorov, umenovednej knižnice, študovne, reštaurátorských ateliérov, fotoateliéru, stolárskej dielne. Všetko vychádzalo z nuly a už v roku 1955 otvorili prvú časť rekonštruovanej budovy a bola tam sprístupnená prvá stála expozícia Umenie 19. a 20. storočia — 150. rokov slovenského výtvarného prejavu, ktorú kurátorsky pripravil. To nebola iba expozícia, to bol výstavne vyrozprávaný príbeh dejín slovenského umenia. Takýto objem prác si vyžadoval nielen intelektuálnu výbavu a produkčné zručnosti, ale aj adekvátne pracovné nasadenie — Karol Vaculík bol pripravený po všetkých stránkach.
3. mladí a nepokojní // súčasné umenie a Vaculík
Vaculík bol všestranná osobnosť; okrem spomínaných umeleckohistorických a organizačných povinností bol aj výtvarným kritikom. Aj keď sa neskôr ako riaditeľ galérie súčasnému umeniu venoval menej, aj tak mu nakoniec „zlomilo krk“. Vaculík na scénu vstúpil ako kritik, v 40. rokoch sa venoval mladým nastupujúcim umelcom, ako boli Mudroch, Kostka, Hoffstädter — tým, ktorých o dve dekády neskôr pomenuje a vovedie do dejín ako Generáciu 909. Od svojich obľúbencov si kupoval obrazy už od študentských čias a „navádzal“ aj svojich rodičov. Absolvoval tiež cestu do Paríža, kde si odfotil Georgesa Braquea v ateliéri a nepochybne si splnil aj pár ďalších snov. No táto kariéra napokon ustúpila poslaniu budovať galériu. Z hľadiska aktuálneho umenia bol pre Vaculíka dôležitý osobný celoživotný vzťah s maliarom Milošom Alexandrom Bazovským — Moľkom (MAB). Napriek vekovému rozdielu MAB (*1899) a Vaculík (*1920) ich spájalo kolegiálne i osobné priateľstvo. Vaculík venoval veľa energie vráteniu Bazovského do dejín slovenského umenia, z ktorých sa ho „kolegovia“ snažili pod zástavou socialistického realizmu vyškrtnúť. Keď sa s odstupom pozrieme na Vaculíkov vklad, je zrejmé, že Bazovského pokladal za výtvarne najzaujímavejšieho slovenského modernistu a hneď ako to bolo možné, mu pripravil výstavu v SNG (1960) a potom monografiu (1967).
4. devätoro remesiel // komplexný Vaculík
Vaculík mal okrem práce aj široký okruh záujmov. Tento prístup do neho vštepili už rodičia. Ako píše, prežíval zmysluplnú mladosť — športoval, intelektuálne sa rozvíjal a zaujímal sa aj o techniku. Najdôležitejšia súčasť Vaculíkovej študentskej izby však bola knižnica, na izbu bol hrdý a výtvarne ju pojednal, a keď rodičia odcestovali, nechal si ju výtvarne vymaľovať. Mal vrelý vzťah k autám, pomerne skoro vlastnil auto Škodu popular, ktorú mu za Povstania zrekvirovali Nemci. Okrem toho robil grafické návrhy pre obchod, aranžoval výklady, mal kvalitný gramofón a počúval hudbu. Od mladosti náruživo a veľa fotografoval. Už ako sextán získal 1. cenu za maľbu a fotografiu v súbehu trnavských študentov. Tejto záľube sa venoval aj popri „riaditeľovaní“, občas pracovne — fotografoval obrazy a často súkromne. Okrem snímok s výtvarníkmi, priateľmi, z potuliek po zákutiach starej Bratislavy, zo zahraničných ciest, ako aj viarerých autoportrétov samospúšťou, sa zachovalo aj mnoho láskyplných portrétov Lidky Peterajovej — neskôr profesorky, jeho druhej manželky a pracovnej partnerky.
5. hej rup // budovateľ Vaculík
Od začiatku budovania galérie bola zásadnou otázka jej umiestnenia. Keďže historická budova postavená pre tento účel nebola, muselo sa uvažovať o novostavbe alebo o adaptácii. Voľba padla na budovu Vodných kasární, pôvodne pre dunajskú posádku na nábreží Dunaja, ktoré boli súčasťou promenády. Zveľadeniu priestorov pre galériu Vaculík obetoval veľa, aj vlastný byt, ktorý padol za obeť búraniu. Z funkcie ho odvolali, keď sa po rokoch príprav začalo stavať. No koncept spolu s architektom Dedečkom pripravil on. Taktiež to bol on, kto tlačil a presadzoval myšlienku dostavby a vybudovanie dôstojného „ubytovania“ slovenskému umeniu. Jeho voľba pre odvážne riešenie architekta Dedečka je akoby v rozpore s jeho decentnou povahou a výtvarným vkusom — hovorí však o niečom, čo vedel skôr než sme dostali lekciu z Bilbao, že architektúra je súčasťou prezentácie inštitúcie. Jeho stratégia vybudovať nadčasovú inštitúciu, areál, ktorý bude súčasťou života celej krajiny, je niečo, čo mnohí pochopili až dnes. Tu prekročil nielen svoj tieň, ale aj vykukol z „rodnej oráčiny“. Okrem areálu hlavnej budovy sa zaslúžil aj o Galériu Ľudovíta Fullu v Ružomberku, kaštieľ v Strážkach a o zámok Zvolen.
6. popis jedného zápasu // politika a Vaculík
Pôsobenie Karola Vaculíka sa odohrávalo na pozadí na drsných politických okolností nastupujúceho komunizmu a neskôr normalizácie — oficiálnym riaditeľom bol iba sedem rokov zo štyridsiatich, počas ktorých v nej pôsobil. Do boja vstupoval s niekoľkými hendikepmi — bol z „maloburžoáznych“ pomerov, mal odsúdených oboch bratov v súvislosti s emigráciou, nebol straník a bol vzdelaný. To bol dôvod, prečo napriek povereniam a pôsobeniu v galérii už od roku 1949, sa stal riadnym riaditeľom až v roku 1963. Vďaka nemu nebolo postavenie galérie v období formujúceho sa socialistického realizmu politicky angažované — nakoľko to len bolo možné, kolektív pod Vaculíkovým vedením uprednostňoval budovanie odbornosti pred budovaním socialistického realizmu. Preto to nemal ľahké zvlášť v časoch trvalej neistoty. Rátal aj s odvolaním, keď pripravil Bazovského výstavu (1960) a už hotovú si ju prišla pozrieť komisia z ÚV KSS, pričom verdikt znel: „Ak túto výstavu otvoríte, nemusíte ísť zajtra do práce.“ Vaculík do práce prišiel, vypratal si stôl, aby urobil miesto budúcemu riaditeľovi P. Michalidesovi — nový riaditeľ neprišiel a kauza „vyšumela“. Nasledovali „uvoľnené“ 60. roky, postupne začali okolo Vaculíka stranícke šetrenia v súvislosti s nákupmi súčasného umenia do galérie. Pomyselným „klincom“ bola výstava slovenského umenia na prehliadke v Prahe, ktorej katalóg bol skartovaný. Vaculík sprevádzal po výstave sovietskeho diplomata, ktorý sa nevedel stotožniť s umením Kompánka a Jankoviča. Vaculíka 31. júla z pozície riaditeľa odvolali, minister Válek to nedokázal urobiť sám a poslal svojho námestníka. Vaculík zostal pracovať v galérii na oddelení Starého umenia, no napriek „degradácii“ prekážal — priťažujúcim bol vzťah na „psiu knižku“ s Ľudmilou Peterajovou. „V období existenčnej neistoty sme stretli Štefana Bednára, ktorý nás na ulici priateľsky upozornil, že na blížiacom zjazde zväzu výtvarníkov, kam nás už nepozvú, budeme obaja kritizovaní. Zasmiali sme sa a povedali: ‚Štefan, vieš ty čo? Urobíme Zväzu radosť a zosobášime sa!̕ Z chvíľkovej recesie sa stala skutočnosť a 17. novembra 1972 sme mali tichý sobáš v Zrkadlovej sieni radnice s účasťou svedkov Albína Brunovského a Milana Jankovského. Na posedenie s priateľmi nám poskytol svoj ateliér Albín Brunovský, ktorý vyrobil kriedový nápis na čiernej tabuli: Prvá (o)svetová angažovaná svadba Karol a Lidka.“
7. na vrchole si sám // my pre Karola Vaculíka
Raz niekto povedal „beda národu, ktorý si nepozná svojich synov“. Tu si musíme priznať, že pestovanie a kultivovanie spomienok na minulosť nepatrí k slovenským cnostiam. V galérii sme uvažovali, ako si uctiť Karola Vaculíka. O to viac, že jeho odkaz „odborne, ale aj srdcom a hlavne na plný plyn“ nikdy celkom nevyvanul — ako takú neviditeľnú štafetu si ho už desaťročia podávame. Práve blížiace sa konečné zavŕšenie rekonštrukcie je tá príležitosť, keď to možno dať najavo, neokázalo a predsa nad všetku pochybnosť, že vieme, kto bol Karol Vaculík a čo pre nás znamenal. Zatiaľ sa nám ako najlepšia cesta javí pomenovať po ňom malé námestie Piazzettu pred hlavným vchodom — taliansky názov miesta bude poctou jeho obľúbenej destinácii.
Informácie v Sedmičke sa opierajú o knihu profesorky Lidky Peterajovej // Ľudmila Perajová: Nepýtaj sa na svoj osud … Život a dielo Karola Vaculíka. Bratislava : Petrus, 2005 a OF Karola Vaculíka v AVU SNG.
