O umlčanom a zabudnutom hradnom zvone na Zvolenskom zámku
Pripravil Denis Haberland, kurátor zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry
Zvolenský zámok patrí medzi naše najdôležitejšie stredoveké a renesančné stavebné pamiatky a súčasne medzi najvýznamnejšie a najlepšie zachované stavebné počiny Anjouovskej dynastie Uhorského kráľovstva u nás. Ako integrálna súčasť mesta Zvolen, ktorého bol kráľovským, neskôr magnátskym hradom a protiosmanskou pevnosťou, si zachoval svoju architektonickú formu a výraz až dodnes, a to aj napriek postupnej degradácii a chátraniu začatému v 19. storočí.
Nachádzal sa tu okresný súd, väznica, sklad tabaku, sídlila tu vojenská posádka, po vzniku 1. ČSR bol navrhnutý za sídlo župy (projekt arch. Dušana Jurkoviča), chvíľu tu pôsobila učňovská škola, fungoval ako ubytovňa pre nemajetných, krátko bol sídlom Lesníckeho a drevárskeho múzea až sa nakoniec rozhodlo o jeho adaptácii na výstavné priestory v správe SNG (1964). Od konca 50. a v 60. rokoch 20. storočia prešiel komplexnou a na danú dobu pamiatkovo akceptovateľnou, mierne puristickou a romantizujúcou obnovou (projekt Josef Moreň, Ing. arch. Karol Chudomelka), prevedenou z pohľadu súčasnej metodológie pamiatkovej obnovy s viacerými chybami, materiálovými a ideovo-koncepčnými nedostatkami. Pozitívom obnovy bola skutočnosť, že sa ňou zavŕšilo dlhé hľadanie jeho novej funkcie a zastavilo dlhodobé chátranie objektu. Od svojho vzniku prešiel tento kráľovský mestský hrad viacerými menšími a väčšími stavebnými úpravami, z ktorej každá zanechala svoje nezameniteľné stopy a vysokú architektonickú kvalitu. Azda najhodnotnejšími gotickými priestormi hradu je celé jeho prízemie a pôvodne dvojpodlažná hradná kaplnka vystupujúca na východnej strane z pozdĺžneho progresívneho 4-krídlového pôdorysu hradu. Kaplnka bola v období baroka, keď bol hrad vo vlastníctve rodu Esterházy, zásadne prestavaná.[1] Práve s hradnou kaplnkou a s prestavbami realizovanými okolo roku 1500, keď bol hrad už v rukách rodu Thurzo, sa spája príbeh o hradnom zvone, donedávna strateného v priestore a čase, nepovšimnutého, resp. neobjaveného pamiatkarmi, historikmi ani kampanológmi. Jeho utajená a zatiaľ hlbšie nepreskúmaná existencia nás presviedča o tom, že aj v súčasnosti je možné objaviť skvost a výnimočný nález na miestach, kde sa zdá už všetko byť vyskúmané a zdokumentované. Pri práci na monografii o Zvolene „znovuobjavil“ náš hradný zvon historik Pavol Maliniak a podal o ňom stručnú správu v predmetnej publikácii.[2] Zvon nepriamo datoval do obdobia osmanského ohrozenia Uhorska, keď dochádzalo ku konfiškáciám farských zvonov za účelom ich roztavenia a jeho druhotného použitia na výrobu diel. Nie všetky zvony mali tento smutný osud, niektoré boli odkúpené, osadené do iných zvoníc kostolov a slúžili tak naďalej svojmu poslaniu ako ten náš. Napríklad jeden z ľupčianskych zvonov ukoristený kapitánom Zvolenského hradu Krištofom Thurnom, skončil vo veži zvolenského farského kostola a je tam dodnes. Podobne sa do súčasnosti zachoval aj tzv. banícky zvon umiestnený vo zvonici farského kostola v Banskej Bystrici, ktorý taktiež unikol pozornosti pamiatkarov, kampanológov, ale ešte skôr osobitným vojenským jednotkám, ktoré v rokoch 1916–1917 demontovali a odnášali zvony pre vojenské účely.[3]
[1] Ťavodová, Mária a kol.: Zvolenský zámok. Od sídla kráľov po Slovenskú národnú galériu, 1370–1969. Bratislava : SNG, 2019.
[2] Maliniak, Pavol: Z cirkevných dejín od stredoveku po moderné obdobie. In: Bebej, Juraj — Maliniak, Pavol — Čatayová, Silvia (eds.): Zvolen 1243–2013. Mesto Zvolen, 2013, s. 231–232. ISBN 978–80–971236–7–3
[3] Graus, Igor: Banícky zvon v Banskej Bystrici. Príspevok k dejinám zvonolejárstva a delolejárstva na strednom Slovensku. In: Segeš, Vladimír — Šeďová, Božena (eds.): Miles semper honestus. Zborník štúdií vydaný pri príležitosti životného jubilea Vojtecha Dangla. Bratislava : VHÚ, 2007, s. 63–73. ISBN 978–80–969375–3–0
Náš tajuplný, ale o to viac vzácny zvolenský hradný zvon sa nachádza v podkroví vstupnej hlavnej brány zámku. Vstupná bránová veža vznikla počas prestavby hradu za Jána Turza z Betlanoviec, prípadne ešte skôr za kráľovnej Beatrix Aragónskej, manželky Mateja Korvína, podobne ako ostatný obranný veniec s dvoma valcovými baštami okolo hradu. K tejto prestavbe pravdepodobne patrila i vnútorná dvorová arkáda, postavená ešte v neskorogotickom slohu, ale už v duchu nastupujúcich renesančných stavebných princípov. Arkáda bola odstránená počas poslednej veľkej obnovy hradu a patrí spolu s odstraňovaním historických omietok s freskovou výzdobou medzi najkontroverznejšie zásahy do staršej podoby hradu, resp. jeho hodnotných historických vrstiev. Do celkovej obnovy, resp. turzovskej prestavby veľmi pravdepodobne zahrnuli i obnovu hradnej kaplnky, najmä jej krovu, pričom v jej streche mohla byť podľa historických vedút Zvolena osadená pozorovacia vežička alebo sanktusník a v ňom umiestnený, špeciálne pre túto príležitosť odliaty hradný zvon. Táto domnienka je hypotetická, nepoznáme provenienciu zvona, a teda nevieme ani s istotou povedať, či ho odliali špeciálne pre hradnú kaplnku. Podľa kampanológa Juraja Gembického z KPÚ Košice a epigrafa Juraja Šedivého (podľa nápisu na korpuse zvona, analýzy tvarov a detailov jednotlivých litier z fotografií a grafitového otlačku realizovaného Pavlom Maliniakom) zvon pravdepodobne vyrobili okolo roku 1500, +/- 20 rokov, s priklonením sa skôr do 1. tretiny 16. storočia, a tak ho je možné s trochou nádeje a optimizmu situovať do toposu miesta a používania.
V súčasnosti, minimálne od poslednej obnovy hradu, je umiestnený v strede krovovej konštrukcie hradnej brány a osadený na dva súbežné väzné trámy dosadajúce na pomúrnice krovu. Čapy dubovej hlavy zvonu sú osadené do kovaného lôžka, ktoré umožňujú kyvadlový pohyb zvona. Na jednej zo strán hlavy zvona je vedľa kovania železnými obručami prichytená drevená tesársky opracovaná páka ukončená rozšíreným koncom v tvare žaluďa. K páke bolo prichytené lano, ktoré umožňovalo rozhýbať zvon z úrovne 1. poschodia brány. Hlava zvona sa skladá z dvoch hranolov cca 20 cm širokých, spodný je vysoký 41 cm, vrchný 20 cm. Celkovo je hlava zvona vysoká cca 60 cm a široká max. 83 cm. Oba jej hranoly sú spojené drevenými kolíkmi a kovaním. Hlava má tvar kríža s minimálne vystupujúcim horným vertikálnym ramenom, na ktorom je položená hrubá fošňa. Horizontálne rameno má na oboch koncoch zaoblené konce, spodné vertikálne rameno hlavy sa volútovo rozširuje do základne — podstavca hlavy zvona. Hrany hranolov hlavy zvona sú tesársky skosené. Samotný bronzový zvon je zavesený dvoma železnými trmeňmi o korunu zvona. Trmene sú uzavreté sponami v tvare krúžkov a klinmi v tvare drápov a pripevnené o hmotu hlavy zvona klincami. Korunu zvona tvorí 6 ramien — 4 v tvare obráteného pravouhlého L a 2 v tvare >. V spodnej časti hlavy zvona je vytesaný priestor pre korunu zvona, čím je celý zvon tesne spätý s jeho hlavou. Podkorunná doska zvona nie je zvýraznená, poklop, ramená, driek, veniec a ústie zvona má pravidelný typický esovito rozširujúci sa zvonovitý tvar. Na hornom okraji drieku je medzi dvoma páskami (cca 5 mm) odliaty nápis s textom približne 7 cm vysokým: + AVE MARIA GRACIA PLENA* ORS * JC*´ (Zdravas Mária, milosti plná) prevedený v gotickej majuskule, tzv. rustikálnej kapitále, bežne používanej v závere 15. storočia. Nápis sa číta sprava doľava, zrkadlovo, ale písmeno N a J sú obrátené. Skratka ORS by azda mohla pri trochu fantázie znamenať „ORA PRO NOBIS“ (Oroduj za nás), skratka JC je najskôr meno kovolejára (?). Z drobných nedostatkov a „surovosti“ prevedenia textu vzniká dojem, že zvon nebol odliaty majstrom zvonolejárom, ale možno len napr. delolejárom, ktorý neovládal dokonale písané slovo.
Driek zvonu je od venca opticky oddelený dvoma vystupujúcimi páskami (cca 1 cm širokými), na jednom mieste ústia zvonu je vylomený menší kus, ďalšie poškodenia nie sú viditeľné. Zvon bez koruny je vysoký cca 60 cm, ramená koruny majú približne 13 cm. Obvod horného okraja drieku zvona má cca 73 cm, obvod medzi vencom a ústím zvona má cca 230 cm, priemer v najširšej časti zvona je 73 cm. Na konzole — oku zvona je na koženom závese (remeň) zavesené železné, na povrchu skorodované srdce zvona, ktoré je v hornej časti bezprostredne pod očkom srdca jemne tordované. Srdce sa smerom dole k výpustke rozširuje (13 cm), celková dĺžka srdca je 69 cm. Zvon má pekný čistý zvuk.[4]
Ako resp. prečo sa zvon dostal do podkrovia hradnej brány, je takisto pre nás záhadou, s relatívnou istotou je možné povedať, že so zvonom sa manipulovalo niekedy v 2. štvrtine 17. storočia, pretože podľa dendrochronologického prieskumu drevnej hmoty hlavy zvona vykonaného archeológom Petrom Bartom drevo použité na výrobu (sekundárnej) hlavy zvona pochádza zo stromu zoťatého po roku 1626.[5] Pravdepodobne sa v tom čase už nachádzal na hrade, vtedy v majetku Mikuláša Esterházyho. Podľa inventára spísaného 10. júna 1627 sa vo veži (bez presného udania v ktorej) nachádzali rozpadávajúce sa hodiny so zvonom.[6] To je zatiaľ jediný historický záznam o zvone na hrade, ktorým disponujeme. Po radikálnej obnove hradnej kaplnky v období pred rokom 1784 mohol byť zvon po prvýkrát presunutý do krovu hradnej brány. Stále však mohol zostať v priestore podkrovia kaplnky, ktoré sa otvára západným smerom do nádvoria hradu dvoma oválnymi okulusmi plniacimi azda aj funkciu zvukových otvorov.
[4] Podľa upozornenia Pavla Maliniaka mohlo hypoteticky vyhotovenie zvona, ak predbežné datovanie zvona súhlasí, súvisieť so zvonolejárom Tomášom Jarušom, ktorý vtedy pôsobil vo Zvolene (Spiritza, Juraj: Biografický slovník zvonolejárov činných na Slovensku v 2. tisícročí. Bratislava : PÚ SR, 2002, s. 40. ISBN: 80–968632–5–8)
[5] Barta, Peter, 2017: Výskumná správ 20171031_01 o dendrochronologickom datovaní vzorky ZVZ_ZVN (Zvolenský zámok, zvon). Projekt archeologická chronometria na Slovensku APVV-0598–10, Katedra archeológie FIF UK Bratislava, 2017.
[6] Duchoňová, Diana: Zvolenský zámok a rodina Esterházyovcov, s. 66 a 77. In: Ťavodová, 2019.
Súčasné situovanie zvona v podkroví vstupnej brány do zámku môžeme takmer s istotou považovať za sekundárne. Pracovať môžeme aj s myšlienkou, že do tejto polohy sa zvon mohol dostať až neskôr, niekedy počas 19. storočia, keď sa zámok stal majetkom eráru (1862) a kaplnka sa prestala využívať na liturgické účely. Veža vstupnej brány mohla čiastočne fungovať ako kampanila hradnej kaplnky, funkciu zvukových otvorov potom plnili 2 alebo 3 pozdĺžne, smerom von sa rozširujúce strieľne situované pod okapom strechy veže, ktoré sa nachádzali na jej severnej a južnej strane. Po obnove je tento typ strieľní na každej strane veže. Ďalšia možnosť jeho situovania do krovu hradnej brány sa naskytla po roku 1912, keď víchrica poškodila horné časti hradu, najmä jeho renesančnú atiku so strieľňami, pultové strechy paláca a možno aj strechu kaplnky. Atiku vtedy neopravili, ale nahradili novou atikou s dodnes existujúcimi a v našom povedomí zažitými moderne nadizajnovanými lastovičími chvostmi z betónu, ktorý sa ako novodobý materiál v takomto plánovanom rozsahu uplatnil pri obnove pamiatky u nás azda po prvý raz, ak odhliadneme od realizácie betónových konštrukcií a architektonických detailov masívne použitých pri komplexných pseudoslohových prestavbách pálffyovských zámkov v Bojniciach a Smoleniciach.
Počas 20. storočia sa však už na zámku nezvonilo. Práve táto skutočnosť, umlčanie jeho zvukového prejavu za konkrétnym účelom, spôsobila jeho zabudnutie. Pri komplexnej obnove hradu pragmaticky „pietne“ ponechali zvon na jeho mieste, len ho osadili do novej krovovej konštrukcie hradnej brány. Zmienku o zvone či záznamy z tohto obdobia, že sa tak stalo nemáme, resp. sa nateraz nenašli. Na zvon a jeho umiestnenie sa časom opäť zabudlo a ani jeho publikovanie v monografii mesta Zvolen na tomto fakte nič zásadné nezmenilo. A tak hradný zvon čaká na svoju vlastnú renesanciu.
Vzhľadom na jeho vek, historickú a umelecko-remeselnú hodnotu, prekonanie všetkých nástrah vyplývajúcich z politicko-vojenských udalostí, ktoré mohli viesť k jeho rekvirovaniu a roztaveniu, podobne ako sa to stalo mnohým historickým zvonom od novoveku až po začiatok 20. storočia, si zaslúži našu čisto ľudskú a inštitucionálnu ochranu (zbierkový predmet a/alebo vyhlásenie za kultúrnu pamiatku), bezprostredný reštaurátorský a konzervačný zásah, doplňujúci kampanologický výskum. K tomuto kroku by nás nemali viesť len uvedené skutočnosti, naše poslanie ako pamäťovej a zbierkotvornej inštitúcie či takmer rozprávkový príbeh jeho zahmlenej existencie. Túto povinnosť nám ukladá aj všeobecne málo známy fakt, ktorý vypovedá o tom, že Ministerstvo kultúry SR ešte v novembri 2011 (na podnet Juraja Gembického, neúnavného výskumníka a propagátora historických zvonov na Slovensku) zapísalo tradičné ručné zvonenie a funkciu zvonárov na Slovensku do tzv. Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva SR, čím priznalo aj jej hmotnej a technologickej časti — historickým zvonom a zvonolejárstvu vedľa ich nesporných umelecko-remeselných hodnotách vysoký spoločenský a kultúrno-civilizačný status, ktorého hodnota vyrástla na kresťanských dejinách Európy.
