O záverečnej tvorbe Ľudovíta Fullu
Pripravila Katarína Bajcurová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia (pri príležitosti 40. výročia smrti umelca * 27.02.1902 Ružomberok — ✝ 21.04.1980 Bratislava)
„Triumf muža, ktorý, i keď sám už unavený, predsa len zvíťazil nad tým, čo ohrozuje bytie…“ (Milan Rúfus)
„Obraz je na to, aby potešil človeka“, rád prízvukoval Fulla. „Umenie je hra a rozkoš“, táto dráždivá výzva zo Súkromných listov našla prekvapujúce a vskutku odviazané naplnenie v jeho záverečnej tvorbe. Okolo dvoch desiatok diel vzniklo v pomerne rýchlom časovom slede, väčšina z nich bola namaľovaná medzi rokmi 1970–1973. Znovuzrodená „hľadačská vášeň“ mladosti sa celkom prirodzene preklenula do zrelého veku, aby symbolicky uzavrela tvorivý a životný oblúk umelcovej cesty. Vždy uvážlivý a racionálne mysliaci majster si sťaby do poslednej bodky štetca chcel zrežírovať aj záver svojho umenia a takto ho prenechať dejinám.
Maľoval kompozície na námety fantasticko-rozprávkové i sviatočno-všedné, motivická škála bola pomerne široká: akt, zátišie, krajina, mestská veduta či humorný, a tak trochu mravoučný žáner. Zdá sa, že v neskorej Fullovej tvorbe akoby znovu (podobne ako na začiatku) čoraz významnejšiu úlohu získavala intuícia a iracionálne zložky. Možno ruka už píše trochu automaticky, veľa si toho pamätá a podvedomie premieta na papier, a potom na plátno sled farebných a lineárnych predstáv. Znovu v nich možno zase rozpoznať „líniotvary“ a „farboplochy“ mladosti, len teraz sa — v trochu pozmenenom, trochu „neporiadnom“ a nedbalom, miestami až kaligrafickom rytme — dotýkajú, stretávajú, prekrývajú, lámu, narážajú, či vŕšia cez seba. Na ploche už nevládne predchádzajúci systém, z plošných farebných sústav sa prostredníctvom čiar vynárajú fragmenty skutočnosti, okraje zaľudnia poslednými, záhadnými poznámkami.
Svitanie, prvý obraz z nového radu, symbolicky navodzuje asociácie rána, pocity znovuzrodenia. Je to temer abstraktná kompozícia, ktorá je poplatná len a len maliarovej imaginácii. Krajinou je tu bohato temperamentne hnetená červená plocha, z ktorej sa asociatívnym spôsobom vynárajú predmetné motívy.
Podobne kompozícia Na blšom trhu je vo svojej podstate polo-abstraktnou hrou, hľadaním harmónie medzi nezávisle existujúcim farebnými plochami a lineárnou osnovou znakovej kresby. Hojne využíva a interpretuje prvky ľudovej ozdobnosti: krížikové, cikcakovité, hviezdicové, solárne, rastlinné a iné vzory vyskytujúce sa tak často na predmetoch a artefaktoch, výšivkách, perníkových formách, hračkách…
Obdobnou, ale veselou „skrumážou“, evokujúcou svet cirkusovej manéže, sú Klauni, kde si Fulla spomenie aj na prvok maľovaného rámu ako okna do sveta. Obraz na motívy rozprávky Soľ nad zlato pôsobí zas na prvý pohľad ako tak trochu záhadné grafitti. Fulla nám na ňom predvádza znakovú a farebnú, situačnú „tieňohru“, dobre známy dej len tušíme. Výjav rozdelený do štyroch obrazových polí skôr pripomína akési rozpohybované bábkové divadlo, kde sa kulisy zlievajú so siluetami postáv do jedného celku.
Popri týchto fantazijných feériách sa Fulla púšťa aj do monumentálnejších úloh, v svojráznych mytologických scénach chce ešte raz zovšeobecniť svoje povedomie duchovných konštánt „národného“ bytia (Idyla slovenskej rodiny, 1970; Sen na salaši, 1973). Oveľa častejšou sa však stáva inšpirácia zo života. Dvojica potmehúdsky rozšafných ženských aktov, Sediaci akt a Stojaci akt sú posledným maliarskym návratom k jednej z obľúbených tém posledných rokov, k stvárneniu erotickej — zmyslovej príťažlivosti ženy. Ani na „polorozprávkovej“ maľbe Dievča s mlynkom nezabudne na oblečenej postave zdôrazniť všetky znaky vyzývavej ženskosti.
Liptovskú krajinu, „vyvolenú“ a jeho „srdcu najbližšiu“, mal v Ružomberku na dosah ruky — v ozvenách jeho dielami stále putuje silueta ružomberského vrchu Čebrať, v abstrahovanejšej podobe cítime jej prítomnosť i v nových dielach. Obraz Rybári na Váhu a neskorší Dom pri jazere (1972) parafrázujú scénu, ktorú v okolí musel vidieť často a ktorá ho očarila už v mladosti. Kým prvý je vo svojom základnom rozvrhu žánrovejší, v druhom sa scéna mení na lineárno-farebnú kryštalickú sústavu, kde námet je len zámienkou svojprávnej výtvarnej abstrakcie.
Pre Súmrak (1971 OP 59) mu ako osnova poslúži staršia farebná skica z okolia Piešťan, kde oddychoval v domove pre výtvarných umelcov a architektov. Radikálne mení farebnú koncepciu obrazu: „Kraskovo slnce pod oblohou plá…“ — ako napísal Milan Rúfus — v ružovofialových a modrozelených disonanciách. Slovensko tu už nie je len „žltočervené“, ako ho kedysi u Fullu videl Jaromír Funke, sú to stíšené, elegické etudy krajiny. Naopak iná skupina prác je opäť farebne prudká, maliar oživuje svoj temperamentný rukopis, temer expresívnu stopu štetca, ktorou — možno trochu už mobilizujúc posledné sily — chaoticky udiera po plátne.
Kompozície Na ľade (1973 OP 70) a V parku za sídliskom (1974 OP 62) sú svojskými „civilistickými“ momentkami každodenného mestského a dedinského života Ružomberka a okolia. Maliarov pohľad sa ešte pokúša pohladiť náznakom typického situačného humoru (Cestou na trh, 1974 OP 69).
Samotný záver Fullovho maliarstva bol poznamenaný návratmi a rozlúčkovou nostalgiou očakávaného a neodvratného odchodu. Otčenáš síce kompozičným usporiadaním evokuje staršie ukrižovania, chýba mu však ich slávnostná, rituálna nádhera, pocit posvätného, transcendentného tajomstva. V jeho osnove leží lomená „gotizujúca“ lineatúra, znakovosť výjavu, poznámky na okraji i farebná skladba však dodávajú kompozícii skôr charakter rozprávkovej, mýtickej žánrovosti.
V Zimnom tichu (1974) Fullovi ako v pomyselnej sklenej guli snežia spomienky, z ktorých sa vynára aj reminiscencia zo všetkých prvá, najstaršia — Spomienka na rodný domček (1976 OP 71), už dávno existujúca len v umelcovej pamäti. Jeho prejav sa stáva plazmatickým, až rudimentárnym, farba a čiara sa navzájom tavia na plátne. V maľbe Na Všetkých svätých (1976 OP 64), na ktorej je vyobrazený umelcov obľúbený kostolík Všechsvätých pri Ludrovej, ešte raz vzbĺkne nezabudnuteľný akord žltej a červenej, anjel mávne svojím krídlom, aby sa navždy rozplynul do večnosti…
