Sedem ciest Karola Kállaya
Pripravila Lucia Almášiová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia
Slovenský fotograf Karol Kállay (1926–2012) sa počas svojej kariéry venoval rôznym žánrom a témam vo fotografii, osobne mal však najradšej reportáž a okamihy, keď mohol pozorovať a zachytávať pulzujúci život. Fotografovať začal už ako dieťa po tom, čo od rodičov dostal fotoaparát. Jeho prvými „reportážami“ boli rodinné udalosti. Neskôr po roku 1940, po presťahovaní rodiny z Ružomberka do Trenčína, sa Kállay pridal ku skupine trenčianskych fotoamatérov, s ktorými chodieval na fotografické výlety do obcí a dolín okolo Váhu. A zatiaľ čo starší členovia skupiny pracovali so statívom a tvorili prepracované výtvarné obrazy s témou folklóru, Kállay už vtedy uprednostnil modernejší a dynamickejší prístup, zaujímali ho náhodné situácie a prchavé okamihy života. Prvý úspech zažil pomerne skoro, už ako 16-ročný, keď mu vo švajčiarskom časopise Camera (1942) uverejnili fotografiu. O rok neskôr s reportážnou snímkou Oprava chodníka (tiež nazývaná Asfaltéri, 1941–1942) vyhral zlatú medailu na celoslovenskej výstave fotografií v Bratislave. Už vtedy si zaumienil, že sa stane profesionálnym fotografom. Na splnenie tohto cieľa si však musel ešte pár rokov počkať.
Na žiadosť otca pokračoval v štúdiu na vysokej ekonomickej škole, zároveň sa však ďalej aktívne venoval fotografii. Keď v roku 1945 hľadali fotografa pre nový obrázkový časopis Domov a svet, Kállay sa stal autorom fotografie Sovietskej regulovčíčky na prvej obálke prvého čísla a neskôr mnohých ďalších. V lete roku 1946 bol členom posádky nákladného auta, ktoré išlo cez celú Európu po potravinovú pomoc do francúzskeho prístavu Le Havre. Fotografie a negatívy z tejto náročnej a vzrušujúcej cesty sa mu však neskôr stratili. Zostalo len pár záberov z povojnového Berlína. Po skončení štúdií v roku 1948 sa Kállay usadil v Žiline a popri zamestnaní v miestnych stavebných podnikoch sa snažil ďalej vzdelávať vo fotografii. Cez svoju prácu príležitostného reportéra nadviazal kontakty s významnými českými reportážnymi fotografmi, predstaviteľmi živej bezprostrednej fotografie — Janom Lukasom, Karlom Ludwigom, Zdeňkom Tmejom, Jindřichom Marcom, Miroslavom Hákom a ďalšími a snažil sa od nich naučiť čo najviac. Tiež si študoval prestížne zahraničné časopisy ako Paris Match, Life a Illustrated London News a práce známych reportérov agentúry Magnum. Už v roku 1955 mu vyšla aj jeho prvá autorská kniha Slovenské rieky. Keď na prelome rokov 1955/1956 dostal ponuku robiť fotografa pre nový časopis Móda v Bratislave, neváhal a konečne si splnil svoj sen pracovať ako profesionálny fotograf.
Veľkou Kállayovou osobnou túžbou ako reportéra však zostalo fotografovanie v zahraničí. Jeho prvou takouto cestou bola spoločná dovolenka s manželkou Zdenkou v roku 1958 do Albánska, počas ktorej krátko vycestovali aj na hranice s Gréckom. Reportážne snímky z tejto cesty s motívmi každodenného života z albánskych prístavov a trhov alebo chudoby na uliciach už mali silný humanistický náboj. Výber z týchto snímok pod názvom Stretnutia na juhu silno zapôsobil na viacerých Kállayových českých priateľov-fotografov v Prahe, čo ho podporilo v jeho zámere venovať sa aj ďalej reportážam. Hoci snímky z tejto cesty nakoniec nepublikoval knižne, opakovane boli súčasťou jeho výstav. V nasledujúcich dekádach realizoval Kállay ešte mnoho ciest po zahraničí, z ktorých následne realizoval aj publikácie. Dnes z nich vyberáme sedem najzaujímavejších.
1. Taliansko 1960
V roku 1960 vypravil Zväz slovenských výtvarných umelcov autobus na olympiádu v Ríme. Kállay sa ako člen zväzu prihlásil na zájazd a tým získal aj vtedy potrebnú vycestovaciu doložku. Pobyt trval len krátko, aj s cestou sedem dní. Ako sám Kállay spomínal, fotografoval vtedy vo dne, v noci, aby využil čas. Po návrate fotografie vytriedil a pripravil koncept knihy, ktorý ponúkol v Prahe vo vydavateľstve Artia. To jeho návrh prijalo. V knihe predstavil Taliansko ako krajinu mnohých kontrastov — starého umenia a aktuálneho života, starých úzkych domov a uličiek voči moderným obytným súborom, silného náboženského citu, ale i rušného večerného pouličného života.
V snímkach sa sústredil opäť na ľudí, ich podobu, výrazy tváre, vzájomné vzťahy, ale aj na určitú spätosť s ich typickým domácim prostredím. Opakovane si všímal návštevníkov kaviarní, pouličných predavačov alebo deti na ulici, zároveň dokumentoval i vizuály reklám a výkladov alebo „módu ulice“. Vo viacerých snímkach sa už prejavili jeho neskoršie typické črty — práca s rôznymi dejmi a so situáciami v rôznych priestorových plánoch jednej snímky a tvorba snímok s rôznymi obsahovými metaforami, inotajmi a významovými paradoxmi. V Taliansku si po prvý raz vyskúšal aj prácu so širokouhlým objektívom. V roku 1962 vyšla kniha o Taliansku najskôr v nemeckej verzii pod názvom Italien heute, o rok neskôr aj v anglickej verzii Italy Today. Sám Kállay knihu považoval za jednu zo svojich najlepších a úspech mala aj v odborných kruhoch v zahraničí. Medzitým sa Kállay presadil aj ako módny fotograf i v Berlíne, kde od roku 1961 pracoval pre časopisy Saison a Sibylle.
2. New York 1965
V roku 1965 zorganizoval opäť Zväz slovenských výtvarných umelcov letecký zájazd do New Yorku. Kállayovi napadlo, že by po úspechu knihy o Taliansku mohol urobiť podobnú publikáciu aj o New Yorku, a tak sa naň prihlásil. Po príchode do New Yorku si Kállay rozdelil štvrte mesta na jednotlivé dni a začal fotografovať. Pri práci zúročil už aj prípravu z domu, keď si dopredu naštudoval všetko, čo sa o New Yorku dalo nájsť. Nejedol, nespal a celých desať dní s malými prestávkami fotografoval. Po návrate fotografie spracoval a výber priniesol ukázať umeleckému riaditeľovi berlínskeho vydavateľstva Volk und Welt Lotharovi Reherovi, ktorý súhlasil s jej vydaním. Kniha dostala názov New York. Die explodierende Metropole a vyšla o dva roky neskôr, v roku 1967. Obsahovala pohľady na New York ako živé, dynamické a zároveň spoločensky komplikované mesto.
Pri práci na tomto projekte fotografoval Kállay naraz na čiernobiely i farebný film a podobne ako pri knihe o Taliansku sa sústredil jednak na podobu mesta a zároveň na ľudí, ktorí v ňom žijú. Vysoké majestátne mrakodrapy zachytával na jeden záber alebo z budov vytváral vrstvenú kompozíciu, akýsi les architektúry. Zároveň si pomocou teleobjektívu všímal typické detaily budov, rastre pravouhlých okien, opakujúce sa poschodia kovových požiarnych schodísk alebo reflexie fasád vo výkladoch protiľahlých budov. Pestrosť vizuálnej reklamy ulíc, pútačov a svetelných reklám nechal vyznieť v čiernobielej i farebnej fotografii, pričom vo viacerých snímkach zachytil ich monštruóznu veľkosť oproti človeku, napríklad dvojici opravárov na lávke. Typickou črtou tejto knihy sa stal výraznejší kontrast čiernobielych fotografií pri snímaní bežných pouličných scén, ľudí prechádzajúcich alebo čakajúcich, pouličných predavačov a ponuku ich lacných suvenírov. V tomto bol Kállay pravdepodobne ovplyvnený britským fotografom Williamom Kleinom, ktorého neobyčajne drsný pohľad na ulice New Yorku, tak ako ho prezentoval vo svojej knihe New York v roku 1955, spôsobil vtedy značný rozruch a šok. K výraznému kontrastu Kállay príležitostne pridal i rozostrenie ako vyjadrenie rýchlej dopravy alebo dynamicky tancujúcich párov v nočných kluboch. Ich opakom boli statické až smutné scény z Central parku. Kállay sa pri fotografovaní vydal aj do vtedy rizikových štvrtí Harlemu alebo Bronxu a fotografoval tu miestne chudobnejšie vrstvy alebo deti a mládež potulujúce sa po uliciach. Posmelený úspechmi v zahraničí sa aj na poli módnej fotografie odvážil preraziť aj ďalej ako v Nemecku a skúsil šťastie vo Francúzsku. Bol úspešný a v nasledujúcich rokoch 1967 a 1968 na jar a na jeseň fotografoval parížske módne prehliadky a vo voľnom čase aj mesto.
3. Mexico City 1967
Nejaký čas po spracovaní knihy o New Yorku sa Kállayovi ozval riaditeľ vydavateľstva Volk und Welt v Berlíne s návrhom na nový knižný projekt, tentokrát o hlavnom meste Mexika — o Mexico City. Pre knihu už mali vybraného aj autora textov — miestneho novinára a redaktora významného mexického časopisu Siempre Luisa Suáreza. Kállay neváhal a ponuku hneď prijal. Aby dostal vycestovaciu položku a financie potrebné na takú dlhú cestu, požiadal o pomoc známych v pražskom vydavateľstve Artia. Cesta sa podarila a Kállay mal po prvý raz na fotografovanie niekoľko týždňov. Rovnako ako pri práci na knihe o New Yorku si dopredu naštudoval zaujímavosti a reálie Mexika i jeho hlavného mesta. Luis Suárez sa stal Kállayovým sprievodcom a dôležitým kontaktom pre stretávanie sa s ďalšími zaujímavými a významnými osobnosťami Mexika. Kállay si opäť mesto rozdelil na jednotlivé štvrte a fotografoval v nich dovtedy, kým nemal pocit, že z daného miesta už viac nevyťaží. Zaujímavou, ale fotograficky veľmi náročnou udalosťou bola pre Kállaya púť k miestnej bazilike Panny Márie Guadalupskej na sviatok tejto svätice. V priestore pred bazilikou sa miešali pútnici, hudobníci, kňazi i „indios“ v krojoch. Virvar námestia dopĺňali emotívne scény chorých a slabých, ktorí sa s posledným vypätím síl, často už kolenačky, snažili prísť k bazilike, pričom im rôzne pomáhali ostatní návštevníci púte. Dva víkendy strávil Kállay fotografovaním aj u Davida Alfara Siqueirosa, známeho mexického maliara monumentálnych obrazov, z čoho vznikla samostatná portrétno-reportážna séria. Louis Suárez zoznámil Kállaya a uviedol ho aj do prostredia vyššej mexickej diplomatickej spoločnosti, ktorú Kállay v kontraste s tým, čo videl dovtedy, zachytil s dôrazom na výrazy tváre a prehnané gestá už ľahko ironicky.
Vo výslednej knihe predstavil Kállay Mexico City podobne ako v knihe o New Yorku ako mesto mnohých vizuálnych, kultúrnych i spoločenských kontrastov, zároveň ako mesto plné života, tradície i modernosti zároveň. Napriek tomu, že Kállay opakovane zdôrazňoval, že celkový obraz témy vytvárajú spolu všetky fotografie, mnohé zo snímok práve z Mexika boli pre svoj „bressonovský“ charakter schopné vypovedať o tejto krajine aj samostatne. Kniha pre berlínske vydavateľstvo vyšla pod názvom Mexiko. Tage einer Stadt už v nasledujúcom roku 1968. Pre pražskú Artiu zostavil Kállay z materiálov z tejto cesty publikáciu o mexických indiánoch Les Civilisations Indiennes du Mexique, ktorá však nakoniec vyšla až v roku 1989.
4. Taškent, Buchara, Samarkand 1976
Po dlhšej odmlke, spôsobenej najmä udalosťami v Československu na prelome 60. a 70. rokov, sa Kállay vrátil k spolupráci s vydavateľstvom Volk und Welt až v roku 1976, a to projektom o troch najväčších mestách Uzbekistanu — Taškente, Buchare a Samarkande. Do Uzbekistanu sa dostal letecky, s nutným medzipristátím v Moskve. Kállayovou prvou zastávkou bolo hlavné mesto Taškent, kedysi len menej významná križovatka karaván. Pri prechádzkach ulicami a námestiami bol Kállayovým sprievodcom miestny básnik Ramza Babadžan. Mesto na Kállaya ihneď zapôsobilo ako zvláštny stret kultúr z rôznych období i rôzneho pôvodu. Napríklad architektúra mesta niesla znaky snahy o spojenie tradičnej uzbeckej a zároveň modernej architektúry. Keďže mesto zažilo v roku 1966 ničivé zemetrasenie, niektoré časti mesta boli vystavané úplne nanovo ako moderné panelákové štvrte. Pri fotografovaní v uliciach pozoroval Kállay na jednej strane prejavy typickej moslimskej kultúry, ale zároveň tu boli prítomné aj početné pomníky a sochy exponentov nevyhnutnej sovietskej politickej propagandy (Uzbekistan bol až do roku 1991 súčasťou Sovietskeho zväzu). Ďalšou Kállayovou zastávkou bolo mesto Samarkand, ktorého základ bol vybudovaný ešte v stredoveku vtedajším vládcom — krutým Tamerlánom (Timurom Lenkom) a jeho nástupcami. V Samarkande Kállay obdivoval najmä pôvodné historické centrum — hlavné námestie Registán s tromi mozaikami bohato zdobenými madrasami (školami), tiež mesto mŕtvych Šach-i-Sinda, mauzóleun Gur-Emir a miestne krásne zdobené mešity. Zo Samarkandu vyrazil Kállay aj do púšte Kyzylkum (Červená púšť), do kopcov masívu Ťan-šan a k veľkej ferganskej zavodňovacej nádrži. V horách žil niekoľko dní spolu s pastiermi a vyskúšal si ich spôsob života, vrátane každodenného jedenia plovu — typického uzbeckého ryžového jedla. Ako posledné navštívil Kállay staré historické mesto Buchara na juhu krajiny, ktoré bolo pre množstvo svojich pôvodných architektonických pamiatok zaradené i na zoznam UNESCO. Obsiahla kniha z tejto cesty vyšla v berlínskom vydavateľstve pod názvom Taschkent, Buchara, Samarkand. Usbekische Reisebilder až v roku 1979, bohužiaľ u nás nie je v súčasnosti dostupná ani v knižniciach.
5. Tokio 1978
Keď v roku 1977 Kállaya na Slovensku navštívili priatelia — lektor Roland Links a umelecký riaditeľ Lothar Reher z vydavateľstva Volk und Welt, Links prišiel s nápadom urobiť knihu o Tokiu. Kállaya nápad zaujal, ale zároveň mal predsa len obavy, či zvládne zachytiť obraz mesta a celkovo japonskej kultúry, ktorá bola taká odlišná od všetkého, čo robil dovtedy. Do Japonska nakoniec vycestoval koncom apríla 1978, opäť s pomocou priateľov v Tatratoure, ktorí jeho cestu kamuflovali ako turistický zájazd. Cesta bola veľmi zložitá a dlhá — najprv letecky do Moskvy a Chabarovska, vlakom do Nachodky, loďou dva dni do Jokohamy a odtiaľ zase vlakom do Tokia. Tam ho na stanici čakali dvaja zástupcovia japonskej cestovnej spoločnosti Nippon Express. Tí ho ako cudzinca mali strážiť a pripravili mu aj presný program, avšak Kállay si tvrdohlavo vydobyl, že mesto a život v ňom bude objavovať sám, tak ako býval zvyknutý. Jeden z dvojice, Claude Iki sa nakoniec stal jeho užitočným kontaktom a zariadil mu viaceré vstupy do málo prístupných miest. Kállay si uvedomoval, že Tokio je na jednej strane mesto veľmi tradičné a zároveň veľmi moderné, rovnako to platilo aj o japonskej kultúre. Našťastie na fotografovanie mal niekoľko týždňov.
V meste začal s prácou na najznámejších miestach ako bolo Ginzu, štvrť medzi cisárskym palácom a tokijským zálivom, známe reštauráciami a obchodmi a víkendovými promenádami s ukážkami divadiel a tancov. Niekoľko dní strávil v kláštore Soji Zen, jednom z najväčších budhistických kláštorov v Japonsku a fotografoval prijímanie novicov, duchovné cvičenia i bežný život tejto komunity. Cez Ikiho sa dostal i do zákulisia Národného divadla Kabuki a sledoval jedného z hercov pri jeho príprave na predstavenie. Plán prejsť si systematicky jednotlivé štvrte Tokia Kállayovi stroskotal jednak preto, že väčšina ulíc tam nebola označená a miestni nehovorili žiadnym z jazykov, akými hovoril Kállay. Nechal sa teda viesť svojou intuíciou a striehol na zaujímavé momenty a situácie z ulíc, tak ako to robil vždy. Na ulici zažil napríklad jarný festival Sanja-Macuri zasvätený duchom mužov alebo predstavenie starého druhu hudby gagaku pri chráme Meiji. Tokio, ako ho Kállay zažil, bolo plné farieb, hudby, tanca, duchovna a najmä krásy poznanej cez prírodu, ktorú si Japonci veľmi ctili. Zrejme aj preto veľký podiel na celkovej práci a neskôr i v knihe mali aj farebné fotografie.
Hotová knižka o Tokiu pod názvom Tokyo. Metropole auf schwankendem Grund bola veľmi obsiahla. Prvý raz vyšla v Nemecku v roku 1982 a neskôr znova v rokoch 1984 a 1986. Pobyt v Tokiu predstavoval pre Kállaya ešte jeden životný zlom. Náhodne sa tu v hotelovom bare stretol s priateľom fotografom Thomasom Hoepkerom, ktorý sa práve stal umeleckým riaditeľom amerického vydania časopisu GEO v New Yorku. Ponúkol mu spoluprácu a Kállayovi sa tak splnil ďalší sen o práci pre prestížny zahraničný časopis.
6. Los Angeles 1982
Okrem berlínskeho vydavateľstva o spoluprácu s Kállayom na tvorbe fotografických kníh prejavilo začiatkom 80. rokov aj lipské vydavateľstvo Brockhaus. Členov redakcie zaujali Kállayove predošlé knihy o New Yorku a Mexiku a podobným spôsobom chceli spracovať mesto Los Angeles. Kállay súhlasil a opäť formou turistického zájazdu cez Tatratour a s odporúčaním agentúry Art Centrum získal potrebné povolenia. Pôvodne plánovanú cestu lietadlom s prestupom cez New York skomplikovalo nepriaznivé počasie, po štyroch dňoch sa však Kállay nakoniec do Los Angeles dostal. Na fotografovanie mal celých 5 týždňov. Mesto na pobreží Pacifiku si opäť rozdelil na jednotlivé štvrte a postupne nimi prechádzal.
V časti Downtown sa sústredil na charakter tohto administratívneho a obchodného centra, sklené fasády mrakodrapov, všadeprítomný automobilizmus a kontrast krehkého človeka voči obrovskej mierke budov. Väčšinu zvyšných štvrtí tvorili nízkopodlažné úžitkové budovy alebo rodinné domy, viac alebo menej ukryté v zeleni, v závislosti od toho, ako blízko k luxusným a žiadaným štvrtiam v kopcoch Santa Moniky alebo Beverly Hills sa pohyboval. V meste zažil niekoľko sprievodov, zhromaždení i protestov, scény plné chaosu, hluku a často aj rôzne absurdných situácií. K protagonistom týchto scén vstupoval veľmi blízko, aby ich donútil na neho bezprostredne reagovať. Opakom týchto scén boli pokojné výjavy z parkov a podvečerných pláží, ktoré predstavovali krátky čas stíšenia pred vypuknutím nočného života.
Dušou Los Angeles boli najmä pláže a promenády pozdĺž pobrežia, predovšetkým štvrť Venice, ktorá žila vo dne i v noci. Na dlhých promenádach ľudia behali, korčuľovali, cvičili, sledovali predstavenia pouličných umelcov i počúvali koncerty hudobných kapiel. Ako druhé najľudnatejšie americké mesto, zároveň mesto s najpestrejším národnostným zložením, malo Los Angeles veľmi rôznorodú aj vizuálnu reklamnú kultúru a pouličné nástenné umenie. Rovnako ako v predchádzajúcich publikáciách aj pri práci na tejto knihe predstavil Kállay mesto v celej jeho rozmanitosti, so všetkými peknými i menej peknými stránkami života vo veľkomeste. Samotná kniha o Los Angeles vyšla v roku 1984 a Kállay za ňu získal niekoľko zahraničných ocenení.
7. Peking 1984
Spoluprácu s vydavateľstvom Brockhaus si Kállay zopakoval čoskoro pri práci na ďalšej knihe o Pekingu, hlavnom meste Číny. Cestou tam sa na istý čas zastavil aj v Pchjongjangu, hlavnom meste Severnej Kórey, kde spracoval reportáž pre časopis GEO. Mal tak možnosť porovnať život v oboch mestách. Zatiaľ čo život v Severnej Kórei mu prišiel veľmi strnulý a sterilný, Čína bola pre neho príjemným prekvapením. Ľudia boli priateľskejší, život na uliciach bol čulejší. Bolo možné voľne tu navštíviť aj reštaurácie a obchody.
Fotografovať začal v centre pri Zakázanom meste a Námestí nebeského pokoja, na historicky najdôležitejších miestach. Zakázané mesto predstavuje samostatný mestský okrsok, komplex cisárskych palácov a budov s úzkymi priechodmi medzi nimi, obohnaný vysokým ochranným múrom. Okrsok bol vystavaný už v 15. storočí a dlho fungoval ako hlavné sídlo cisára. Južne odtiaľ sa nachádza Námestie Nebeského pokoja, miesto vyhlásenia Čínskej ľudovej republiky v roku 1949 (a neskôr aj neslávneho krvavého zásahu proti demonštrujúcim študentom v roku 1989). Kállaya tu zaujali najmä organizované zástupy čakajúcich na vstup do niektorej z pamiatok okolo námestia, najmä Mauzólea Mao-Ce-Tunga, či početné hromadné skupiny Číňanov na bicykloch, asi najpopulárnejšom ľudovom dopravnom prostriedku v Pekingu. Ďalšou Kállayovou zastávkou bol Čínsky letný palác, ktorý sa nachádzal asi 20 km od centra mesta. Súčasť komplexu okrem paláca tvorilo umelé jazero Kunming, okolo ktorého boli vybudované bohato zdobené kolonády so sedeniami. Jazero malo uprostred umelý ostrov s chrámom, ku ktorému viedol most z mramoru. Po jazere sa premávali výletné lode a celá oblasť pôsobila veľmi uvoľnenou atmosférou.
Pohľad na historickú čínsku architektúru Kállay doplnil aj snímkami z výstavby nových panelákových štvrtí, veľmi podobných tým z východnej a zo strednej Európy. Ulice Peking boli rovnako preplnené ľuďmi a dopravou ako ulice ktoréhokoľvek iného veľkomesta. Aj na nich našiel Kállay mnoho situácií, ktoré ho svojou autenticitou zaujali. Možno iba tej veľkorozmernej reklamy bolo menej. Počas pobytu v Pekingu Kállay vyrazil i do okolitej vidieckej krajiny a ďalej do hôr na severe Pekingu. Vycestoval tiež k Veľkému čínskemu múru, ktorého pôvodná funkcia sa medzičasom zmenila z obrannej na predmet turistického záujmu, ako to dokladali aj miestni predavači lacných tričiek a suvenírov. Výsledná kniha pod jednoduchým názvom Peking vyšla až o pár rokov neskôr, v roku 1989, a napriek určitým Kállayovým pochybnostiam o jej úrovni (spôsobených najmä krátkosťou času na prácu) zaradila sa medzi ostatné cenené Kállayove projekty.
Ostatné cesty a reportáže
Karol Kállay za svojho života okrem spomenutých projektov realizoval ešte veľké množstvo ďalších ciest, spracoval veľa reportáží najmä pre zahraničné časopisy Geo, Stern, Paris Match, Illustré, Der Spiegel a ďalšie, a vydal tiež niekoľko ďalších publikácií. Ako renomovaný a v zahraničí už známy reportážny fotograf sa na prelome 80. a 90. rokov stal tiež jedným zo zakladajúcich členov prestížnej fotografickej agentúry Bilderberg v Hamburgu. Reportážnej fotografii sa venoval do vysokého veku, zároveň začal od začiatku 90. rokov postupne rekapitulovať svoju dovtedajšiu prácu. Pri príležitosti svojho 70-ročného jubilea spolupracoval s kurátorom fotografie Aurelom Hrabušickým v rámci festivalu Mesiaca fotografie 1996 na príprave svojej monografickej výstavy v Slovenskej národnej galérii. Sprievodnou publikáciou výstavy bola v poradí už tretia Kállayova monografia, v ktorej však po prvý raz sám spísal svoje spomienky aj na početné cesty za reportážami.
V nadväznosti na to, neskôr v roku 2006, vydal svoje spomienky v ucelenej autobiografii pod názvom Potulky životom. V nej k svojmu vzťahu k reportážnej fotografii poznamenal: „Nikdy som si nemyslel, že reportážna fotografia je tou jedinou správnou cestou v oblasti fotografií. Keby som mal zostaviť poradie, možno by som aj dal reportážnu fotografiu na prvé miesto. Mojimi idolmi boli Henri Cartier-Bresson, Robert Capa a Werner Bischof. Hneď za reportážnu fotografiu by som však zaradil módu,… Tretie miesto by som určil pre fotografiu krajiny (aj mestskej)… Život ma prinútil byť «allrounderom», fotografovať všetko. (…) A tak som si vlastne zamiloval fotografiu v celej jej šírke.“ Špeciálne svojim reportážam chcel venovať ešte jednu samostatnú publikáciu, ktorú začal pripravovať s ďalším historikom fotografie Mariánom Pauerom a ktorá mala obsahovať omnoho viac fotografií a spomienok ako predtým. Jej vydania v roku 2014 sa však sám už nedožil.
Použitá literatúra:
Hlaváč, Ľudovít: Karol Kállay. Martin : Osveta, 1982.
Kállay, Karol — Holub, Miroslav: New York. Die explodierende Metropole. Berlin : Verlag Volk und Welt, 1967.
Kállay, Karol — Hrabušický, Aurel: Karol Kállay. Fotografie / Photographs. Bratislava : Slovart — SNG, 1996.
Kállay, Karol — Mann, Otto — Owtschinnikow, Wsjewolod: Tokyo. Metropole auf schwankendem Grund. Berlin : Verlag Volk und Welt, 1986.
Kállay, Karol — Mann, Otto: Peking. Leipzig : VEB F. A. Brockhaus Verlag, 1989.
Kállay, Karol — Pauer, Marián: Photoreporting. Karol Kállay. Bratislava : Slovart, 2014.
Kállay, Karol — Suárez, Luis: Mexiko. Tage einer Stadt. Berlin : Verlag Volk und Welt, 1968.
Kállay, Karol: Italy Today. Praha : Artia, 1963.
Kállay, Karol: Potulky životom. Bratislava : Slovart, 2006 (použité citáty s. 227–228).
Kállay, Karol — Fischer, David: Los Angeles. Leipzig : VEB F. A. Brockhaus Verlag, 1984.
