Sedem dôvodov prečo (asi) frčí Koller
Pripravila Petra Hanáková, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia
Že Július Koller je v posledných rokoch najviditeľnejším umelcom produkcií Slovenskej národnej galérie, je zjavné. A hádam už aj trochu únavné. Kollera je všade veľa. Svoje o tom vedia pracovníci nášho digitálneho oddelenia (v zásade laici umenia), ktorí Kollerove diela skenujú o dušu, hoci im zatiaľ nikto zrozumiteľne nevysvetlil, prečo je po ňom taký dopyt.
Takisto v zahraničí patrí Július Koller, popri Romanovi Ondákovi, k našim najvychytenejším umelcom. Aj vďaka práci zahraničných galeristov — najmä parížskej gb agency a viedenskej Martin Janda Gallery zakúpili Kollera okolo roku 2000 viaceré dôležité múzeá umenia (Tate Gallery, Centre Pompidou MNAM) či súkromné zbierky. Meno Július Koller je už súčasťou kánonu „globálneho konceptualizmu“.
Prečo je Koller, prinajmenšom z našej „ťapákovskej“ perspektívy, taký úspešný? A v čom je jeho úspech jedinečný? Dal by sa nejakým spôsobom pomenovať tento kollerovský efekt?
Otázku „prečo frčí (práve) Koller?“ som mala pôvodne úmysel položiť jednak sama sebe, jednak dvom svojim kolegom — Alexandre Kusej, riaditeľke SNG a kurátorke expozície novootvoreného anti-múzea JK a Aurelovi Hrabušickému, prvému z našich kollerológov, autorovi — okrem iných aj — prvej monografie JK na pôde SNG (Július Koller — Sondy, 1992).
Vzhľadom na vyťaženosť kolegov som sa však k hľadaniu odpovedí na moju trochu všetečnú otázku napokon „nakopla“ len ja sama. Verím však, že argumentácia, ktorú tu ponúkam, ich napokon predsa vydráždi k reakcii.
1. … lebo má / mal skvelých ambasádorov
V umeleckohistorickom diskurze dnes existuje množstvo vplyvných (zďaleka nielen konšpiračných) teórií, vysvetľujúcich úspech umelca na báze rôznych externalít. Talent je síce nevyhnutnou podmienkou úspechu umelca, „nesú“ ho však priaznivé personálne a inštitucionálne okolnosti „sveta umenia“ (Arthur Danto), resp. isté konštelácie či nastavenia príslušného „sociálneho poľa“ (Pierre Bourdieu).
Aj trajektóriu Kollerovho, sčasti už posmrtného úspechu môžeme rekonštruovať na báze takýchto „vplyvových“ sietí. A mohli by sme i vymenovať tých, ktorí ho v istej chvíli potlačili, alebo v správnom čase na správnom mieste „odkomunikovali“. Takáto úvaha sa môže zdať cynická, ale nezabúdajme, že umenie je ľudským vynálezom. Inde ako v sociálnom ekosystéme, „medzi ľuďmi“, nefunguje a celkom prirodzene sa aj v ňom zhodnocuje. Tu je, bez ohľadu na kompletnosť a dôslednú chronológiu, pár mien, spoluzodpovedných za Kollerov medzinárodný rozbeh: Roman Ondák, Mária Hlavajová, Kathrin Rhomberg, Georg Schöllhammer, Klara Kemp-Welch, Tomáš Pospiszyl, Daniel Grúň…
A tu je náš, domáci variant tohto vplyvového reťazca: Tomáš Štrauss, Igor Gazdík, Radislav Matuštík, Aurel Hrabušický, Zuzana Bartošová, Petra Hanáková a Alexandra Kusá, Gabriel Herczeg, Nina Gažovičová, Dušan Brozman, Boris Kršňák, Daniel Grúň… Tmelom je v oboch zoznamoch pravdaže múzická Květa Fulierová.
Zámerne uvádzam dve vlákna, pretože trajektórie Kollerovho domáceho a zahraničného úspechu sa len čiastočne prenikajú. Zároveň je zjavné, že aj Kollerova zahraničná a domáca recepcia sú dosť odlišné, len sčasti (asi z osemdesiatich percent) sa prekrývajú. Bývalý „Západ“ napríklad prakticky vôbec nezaujímajú Kollerove deväťdesiate roky, ani jeho inštalácie či novšie („slovacikálne“) maľby. Ten rozdiel vidieť veľmi dobre na výstavách, tieto segmenty tvorby z nich jednoducho vypadávajú. Každý si proste z umelca „berie“ to, čomu rozumie, s čím rezonuje. Rozhodne však nemožno povedať, že úspech Júliusa Kollera doma je záležitosťou jeho úspechu vonku. Je autochtónny! Lebo aj doma Koller mal a má svojich vplyvných ambasádorov a predovšetkým poctivých exegétov. A tiež inštitúcie, ktoré mu drukujú. Neexistuje domáci umelec, ktorému by SNG za posledných dvadsať-tridsať rokov venovala viac pozornosti.
2. … lebo je Stredoeurópan
Je to len domnienka, ale jedným z dôvodov, prečo práve Koller v nadnárodnom rámci tak rezonuje, by mohla byť aj skutočnosť, že celkom zástupne reprezentuje náš kultúrny priestor. Svoje „stredoeurópanstvo“. Alebo presnejšie — stále sčasti koloniálnu — predstavu zahraničia o nás. Franz Kafka, Václav Havel, Milan Kundera, Vlasta Burian, Karel Gott, Emil Zátopek, Jan Koller, Peter Sagan… — to je len pár mien, ktorých renomé v 20. storočí prekročilo československý horizont. Skoro každé z týchto mien pritom s Kollerovým účinkovaním nejakým spôsobom súvisí, s čímsi v ňom rezonuje. Skúsme to, s istou ironickou licenciou — pravdaže — pomenovať: existenciálne nedorozumenie (Kafka), ptydepe (Havel), irónia a pocit spoločenskej odťažitosti (Kundera i Havel), istá sebaironická servilnosť (Burian, resp. jeho c. k. postavy), „profesionalizmus“ a tendencia vyhovieť každému (Gott), záľuba v konšpiračných teóriách (opäť Gott), pomalá cesta k úspechu (Zátopek), identické priezvisko a futbal (Koller) a napokon — ale to už naozaj fabulujem — zelený šport (Sagan).
3. … lebo (reprezentuje) šesťdesiate roky
Keď už uvažujeme o Kollerovom stredoeurópanstve, je tu dôležitá aj iná vec: zakotvenie Kollerovej estetiky či vizuálnej poetiky v šesťdesiatych rokoch. Šiesta dekáda dvadsiateho storočia bola v našom kultúrnom priestore obdobím neobyčajnej akcelerácie a vitality. Zaostávajúce modernizačné procesy sa urýchlili, umelecké disciplíny k sebe neobyčajne priblížili. Zrodila sa, vďaka televízii i charizmatickej pop-music, populárna kultúra a aj vďaka nej v tomto kúte sveta nebývalá radosť zo života. Šesťdesiate roky a ich socializmus s ľudskou tvárou usmievavého Slováka Alexandra Dubčeka boli rozhodne „hviezdnou chvíľou“ Československa (i Slovenska v konečne sfederalizovanom štáte). Svet sa otvoril, vzťahy (z)liberalizovali, všetko sa zdalo byť možné. Prinajmenšom do 21. augusta 1968…
V Kollerovom diele sa táto dynamika i určitý dobový étos dá odčítať a jeho prostredníctvom „preniesť“ do väčších (hoci výstavných) celkov. A aj keď samotný Koller, podobne ako spomínaný Karel Gott, je možno oveľa viac sám sebou až v sedemdesiatych rokoch, jeho tvorba šesťdesiatych rokov je zvlášť nadregionálne akosi prenosnejšia a zrozumiteľnejšia. Je v nej totiž všetko, s čím si tieto roky obyčajne spájame: istá veselosť a nabudenosť, impulzy pop-kultúry, tváre pin-ups, spojenie vysokého s nízkym, úspechy československého športu…
4. … lebo má (korporátny?) štýl a imidž, „signatúru“
Zároveň má Koller aj fyziognomicky výrazný typ — mladý starec, pomerne dobre rozpoznateľný štýl, určitý návratný súbor vizuálnych prostriedkov — výtvarných techník či farebných a materiálových nosičov, s ktorými vynaliezavo pracuje. Ako nejeden umelec s východiskom v šesťdesiatych rokoch používa často koláž (eventuálne dekoláž). Rád nalepuje a ešte radšej paspartuje (pasparta je dôležitým konceptuálnym rámcom Kollerovho inak bezhraničného umenia). Konceptualista Koller má pekný rukopis, ba krasopis. Jeho signatúra je jasná, sebavedomá, akurátne veľká. Napriek tomu, že Koller podpisuje (v rámci svojej „kultúry života“ si signovaním „apropriuje“) všeličo, napríklad lístky na dopravu, jeho signatúra z podkladu nijako zvlášť nekričí, je „decentná“. Aj preto sa — na prvý pohľad — asi celkom ľahko fejkuje.
Z autorských „pomôcok“ spomeňme ešte obyčajné čínske pero (modré a zelené) a fixku, čiernu či zelenú. A samozrejme zelenú „tlačiarničkovú“ tlač. Posledné dve sú nočnou morou kurátorov, pretože pri dlhšom exponovaní na výstavách blednú… Koller tiež pekne, „neumětelsky“ pôvabne kreslí, obyčajne jednou linkou v komiksovo-secesnom štýle. Inklinuje k veciam spletitým. Sám je spletencom.
5. … lebo je komplexný a konzistentný, inými slovami autentický
Hoci prehliadnuteľný a zapamätateľný, Koller akoby bol zároveň neobsiahnuteľný. Stále umožňuje načrieť či nahliadnuť jeho dielo inak a nanovo. Vidieť ho proteicky, vždy z inej perspektívy. Koller je ako (strašidelný) hrnček var! z rovnomennej slovenskej rozprávky — koľkokoľvek z neho uberiete, vždy zázračne dorastie… Aj preto je trochu škoda, že kollerovskí bádatelia (a aj tých je stále veľa!) sú takí málo vynaliezaví v svojich pohľadoch na Kollera. Na druhej strane: vrstevnatosť Kollera a jeho „objem“ (čo do kvantity mu konkuruje snáď len Stano Filko) sú stále otvorenou príležitosťou objavovať.
Napriek spletitosti a rôznobežnosti Kollerovej tvorby je jeho dielo určitým spôsobom zovreté. Drží pohromade. Je totalitou, ktorá sa nám (divákom) otvára, zároveň je svojím vlastným svetom, ktorý si uchováva určitý stupeň tajomna a neprístupnosti. Pojem Haralda Szeemanna „individuálne mytológie“, používaný v súvislosti s Beuysom či inými sixties umelcami totálnych umeleckých gest, veľmi pekne sedí aj na Kollera. Jeho tvorba má svoje návratné témy i obsesie, rozvíjané celý život. Koller je umelec, ktorý dokáže spolupracovať a komunikovať v rámci širších skupinových iniciatív (Terény, Nová vážnosť). Zároveň je to výrazný individualista s výsostne autoreferenčným svetom a miestami až tautologickým programom.
6. … lebo mal / má Květu Fulierovú
Po smrti umelca býva obyčajne jeho vdova skôr záťažou posmrtnej „kariéry“ jeho diela. Má totiž väčšinou svoju vlastnú predstavu o tom, ako „oprašovať“ obraz Majstra a zhodnocovať jeho dielo. Kollerova družka Květa Fulierová je ale z tohto hľadiska absolútna výnimka. Koller nazval stretnutie s ňou koncom šesťdesiatych rokov oprávnene akciou „mimoriadneho významu pre súčasnosť i budúcnosť“. Na vrchole zamilovania bola Květa „najkrajšou a najžiarivejšou hviezdou“ Kollerovho „vesmíru“. Víla Květa Fulierová gnóma Júliusa Kollera poľudštila. A poľudšťuje a vychováva vlastne i nás svojou veľkorysosťou a toleranciou k „užívaniu“ Kollera veľmi slobodným spôsobom. O Kollerovi som už za tie roky napísala všeličo. Vnútornou auto/cenzúrou mi bola vždy len Květa, ktorá moje občasné interpretačné „psie kúsky“ s humorom či taktne premlčala.
Každý, kto sme kedy mali do činenia s Júliusom Kollerom, sme si Květu Fulierovú zamilovali. Paradoxne práve relatívne skorá smrť Júliusa Kollera v roku 2007 dala šancu Květe, umožnila (nám vytvoriť si s ňou) vzťahy, ktoré by sa inak zrejme nevybudovali.
7. … lebo „?“
Posledný dôvod je vlastne otázka, kollerovský otáznik. Mnohým dôvodom Kollerovho úspechu rozumieme, ich kauzalitu vypátrame. Iné zostávajú/zostanú otázne. Sú vecou náhody, šťastia, zhody či súhry okolností. Našťastie…
