Sedem fragmentov z významných európskych súkromných zbierok
Pripravila Zuzana Ludiková, kurátorka zbierok starého umenia SNG
Vedomé zostavovanie skupín umeleckých diel v historických súvislostiach môže mať len širokú definíciu v závislosti od toho, ako bolo zberateľstvo kultúrne chápané a rozšírené. Dá sa identifikovať vo väčšine veľkých civilizácií v histórii, zato objekty záujmu, motivácie k ich zbieraniu a aj ich osudy sú často veľmi rozdielne. Väčšina historických zbierok, akokoľvek starostlivo budovaných, sa po smrti zberateľa rozptýli (niekedy aj napriek podmienkam odkazu) či pretransformuje, alebo zaniká v dôsledku najrozmanitejších vplyvov.
V ranonovovekej európskej kultúre najvýznamnejšie zbierky boli zakladané prevažne so zámerom osobného potešenia a reprezentácie postavenia. V závislosti od toho, motivácia k zberateľstvu bola niekedy podmienená aj zapájaním sa do konkrétnych realizácií prostredníctvom zberateľa, na druhom póle stál absolútny nezáujem o okolnosti vzniku umeleckých diel. Rovnako, na jednom konci rebríčka stoja zberatelia, ktorí zbierali diela z lásky k umeleckým dielam; na druhej strane boli tí, ktorí mali iné motivácie, najčastejšie sa však tieto záujmy v rôznej miere prekrývali. Zvažovaný investičný potenciál možno vysledovať aj u najvýznamnejších zberateľov histórie.
Okrem atribučných otázok do popredia stavia výskum zberateľstva záujem o módu a vkus. V každom období sa nájdu isté druhy predmetov, štýlov či umelcov, ktorí sú v zberateľskej móde na špici a ktorých tvorba vzbudzovala najväčšiu pozornosť a najvyššie ceny. Zároveň však existovali aj také kolekcie, ktoré boli zacielené na zbieranie zanedbávaných oblastí širších záujmov a výnimočne sa stali stimulom k zmenenému vkusu. V zásade neexistujú umelecké diela či predmety umeleckej povahy, ktoré by sa v nejakom význame nemohli tolerovať a zamerať na bezkonkurenčnosť. Tak ako sa mení vkus, mení sa aj celková zberateľská činnosť a sú obdobia, v ktorých je zberateľstvo ako také módnou činnosťou.
FICHERELLI
Nesignovanú maľbu s istotou namaľoval florentský maliar Felice Ficherelli (1605–1660). Uvedený tvorca nemá známe signované a datované diela. Raritné sú od neho aj kresby. Jeho tvorba bola zarámcovaná na základe cirkevných realizácií. Niektoré diela replikoval. O ďalších je známe, že ich vytvoril do páru s inými majstrami. Autorstvo prezentovaného diela bolo možné určiť na základe štýlu a predpoklad potvrdili nájdené archívne údaje.
Historiograf Filippo Baldinucci (1625 – 1696) v skorom životopise maliara podal rozsiahly súpis Ficherelliho závesných obrazov. V krásnej sále v dome Giovanbattistu Chelliniho na Via de´ Greci vo Florencii uviedol medzi inými aj obraz Svätý Benedikt. Toho času bolo spomenuté dielo medzi obrazmi Chelliniho synov. Nedlho po Ficherelliho smrti sa jeho obraz sv. Benedikta opäť spomína: „Dva obrazy od Florenťanov, nahého sv. Františka v snehu od Dandiniho a nahého sv. Benedikta v tŕní od Ficherelliho, veľký 7 a 5 dlaní“ uviedli v Neapole roku 1680 v posmrtnom inventári kňažnej Marie de Cespedes. Kňažnej manžel, Florenťan Cella prišiel do Neapola pred rokom 1656 v úlohe agenta toskánskeho veľkokniežatstva. Kúpil vilu od Caspara Roomera v módnej štvrti Posillipo, ktorú prestaval na honosný palác. Súčasníci uviedli, že ho vyzdobil nebývalým spôsobom. Dokladá to aj spomenutý, mimoriadne rozsiahly inventár obrazov jeho vdovy. Takmer identický obraz ponúkli na umeleckom trhu v Miláne roku 1998 ako obraz Pokušenia sv. Antona pripísaný Francescovi Furinimu. Na základe štýlovej analýzy dielo neskôr publikovali ako prácu Feliceho Ficherelliho z 30. rokov 17. storočia. Obraz následne s istou pochybnosťou uviedli v spojitosti s neapolským inventárom rodu Cella. V skutočnosti ide o autorskú repliku. Zatiaľ sa nepodarilo nájsť pendant obrazu, Sv. František v snehu od Caesara Dandiniho (1596 – 1657), zato Ficherelliho obraz sv. Benedikta z odkazu kňažnej de Cespedes sa nachádza v SNG.
AACHEN
Signované a datované dielo Nesenie kríža nenecháva pochybnosti o autorstve rudolfínskeho maliara Hansa von Aachen (1552–1615). Na zadnej strane obrazu sa nachádza štítok s neúplným štvorriadkovým nápisom: „Kristus nesúci svoj kríž / od majstra Hansa von Aachen vysoký pol stopy / šesť palcov a pol a dlhý dve stopy / so svojím zlatým rámom.“ Identický nápis obsahuje aj zápis v inventári pozostalosti grófa de Cantecroix z roku 1607. Dokladá, že dielo pochádza zo slávnej zbierky rodu Granvelle v Besançone. Italský maliar a teoretik Giorgio Vasari (1511–1574) ako prvý referoval o niektorých významných dielach z tejto zbierky. Po ňom sa s uznaním zmieňoval o kardinálovi ako podporovateľovi umelcov a kultivovanom milovníkovi umenia aj nizozemský maliar a teoretik Karel van Mander (1548–1606). Cisár Rudolf II. s úspechom usiloval o výber najlepších diel z postupne rozdrobovanej zbierky. Hlavný prameň pre poznanie obsahu kolekcie Granvelle predstavuje spomenutý inventár pozostalosti dediča kardinála Antoina Granvella (1516–1586), Françoisa Perrenota de Granvelle (? — 1606) z roku 1607, ktorý vydal knihovník, archeológ a historik Auguste Castan (1833–1892). V roku 1867 publikoval súpis obrazov z odpisu uloženého v mestskej knižnici v Besançone. Zbierka musela byť natoľko rozsiahla, že ani publikovaním viac ako 500 diel, nie je jej rekonštrukcia dokončená.
BAGLIONE
S určitosťou možno pripísať nesignovanú maľbu Dávida s hlavou Goliáša významnému ranobarokovému rímskemu maliarovi Giovannimu Baglionemu (1566–1643). Obraz zaznamenali v zbierkach Colonna v druhej polovici 17. storočia. Z inventárov nevyplýva, či obraz namaľoval Giovanni Baglione priamo na objednávku niektorého z príslušníkov rodu. Spomína sa v inventároch spojených so zbierkami Lorenza Onofria Colonnu (1637–1689).
Vojvoda z Paliano a Castiglione pokračoval v rozsiahlej mecenášskej činnosti rodu. Sústreďoval sa na rodový palác v Ríme. Nadviazal na rozsiahle architektonické úpravy. Lorenzo objednal rozsiahlu výzdobu šiestich miestností na prízemí a miestnosť veľkej galérie na poschodí. Tieto miestnosti dodnes predstavujú najpôsobivejšie rímske palácové priestory, z ktorých časť je aj verejne dostupná. V lakonickom opise uviedli: „Jeden obraz 4 a 6 dlaní s Dávidom v zlatom ráme, Baglioneho dielo.“ Bez uvedenia autorstva dielo opäť zaznamenali v zbierke rodu Colonna v Paláci na Námestí apoštolov v Ríme v sále pri apartmánoch v roku 1689 ako obraz: „790 florénov. Jedna polpostava s Dávidom v čiernom klobúku s bielym perím, v jednej ruke s mečom, s druhou položenou na hlave giganta na plátne v pozlátenom ráme s gombíkmi.“ Rímske palmo predstavuje 22,3422 cm. Uvádzaný obraz bol približne 130 x 90 cm veľký, čiže vo formáte nazývaný „tela d’imperatore“, ten sa používal pre významnejší typ kabinetných obrazov. V priebehu uvádzaného desaťročia medzi rokmi 1679–1689 sa na autorstvo obrazu Dávida v čiernom klobúku s bielym perím, mečom a s hlavou Goliáša zabudlo. Zbierku dedičia vo finančnej núdzi rozpredali. Medzi dielami, ktoré si v rodinnej zbierke Colonna neponechali, skončili aj všetky obrazy so starozákonným námetom Dávida.
PROCACCINI
O autorstve Krstu Krista, signovaného obrazu monogramom Giulia Cesareho Procacciniho (1574–1625), nebolo pochybností, zato jeho história zostávala dlho neznáma a opradená najrozmanitejšími hypotézami. Fabio II. Visconti Borromeo (? — 1623) v januári 1616 napísal janovskému patríciovi Giovannimu Carlovi Doriovi (1576–1625), že maliar „mal za úlohu namaľovať život Nášho Pána na veľkých formátoch”. Mal na mysli milánskeho guvernéra, Pedra de Toledo Osorio y Colonna, 5. markíza z Villafranca del Bierzo (1546–1627). Cyklus Života Krista, ktorým poveril Procacciniho, predstavuje jeden z najvýznamnejších realizácií majstra. Obrazy, ktoré tvorili sériu monumentálnych obrazov, sú dnes rozptýlené v rôznych zbierkach po celom svete. Súbor s najväčšou pravdepodobnosťou zahŕňal obrazy: Krst Krista (Slovenská národná galéria, Bratislava), Premena Pána (Kostol sv. Jakuba, Whitehaven, Veľká Británia), Agónia v záhrade (Prado, Madrid), Zajatie Krista (Múzeum umenia Worcester, Massachusetts), Bičovanie Krista (Múzeu výtvarných umení, Boston), Korunovanie tŕňmi (Galéria Graves, Sheffield), Kristus nesúci kríž (ponuka Christie’s, Londýn, 9. júl 2015), Vzkriesenie (Škótska národná galéria, Edinburg), Klaňanie kráľov (Agnews, Londýn) a Posledná večera (súkromná zbierka).
Don Pedro okrem cyklu venovaného Kristovmu životu objednal ešte jednu s Príbehmi zo života Panny Márie od Camilla Procacciniho. Tieto dve série dal po ukončení svojho mandátu v Miláne previesť z Itálie do Madridu. Obrazy od Giulia Cesareho Procacciniho zaznamenali v roku 1625 v salóne ako „ trinásť veľkých obrazov Umučenia nášho Pána”, „ďalší veľký obraz Narodenia nášho Pána”, „ďalší s Klaňaním kráľov veľkosti vyššie menovaných od tej istej ruky”, „ďalší s vyhnaním a doktormi v chráme od tej istej ruky veľkosti ako za nimi” a „ďalší od rovnakej ruky a veľkosti s dvoma deťmi na zemi a dvoma vo vetre”. Zatiaľ cyklus venovaný Panne Márie od Camilla Procacciniho zdobili galériu. Obrazy Giulia Cesareho Procaccini zostali v majetku rodu do konca 18. storočia. Majstrove diela zaznamenali v majetku Josého Álvareza de Toledo y Gonzaga, 11. markíza z Villafranca, kniežaťa Alby a Mediny Sidonie. Začiatkom 19. storočia ponúkli dediči jednotlivé diela na predaj. Krst Krista, ktorý nebol menovite spomenutý v roku 1625, uviedli počas predaja medzi rokmi 1821–1823. Obraz predali za pozoruhodných 2000 reales. Po polovici 19. storočia ho kúpil gróf Ján Pálffy. Náboženské obrazy v súkromných galériách aristokracie neboli ničím výnimočným. Zato vyzdobiť si palác monumentálnymi obrazmi zo života Krista a Panny Márie svedčí o určitej náboženskej horlivosti zo strany objednávateľa.
BARRERA
Tri vyobrazenia alegórií mesiaca, v názve aj s nápismi, z nich dielo dedikované júlu a signované španielskym barokovým maliarom Franciscom Barrerom (1595–1658) dávali tušiť, že do zbierok sa postupne dostal fragment monumentálneho cyklu rozmerných obrazov dvanástich mesiacov. Nevedno odkedy, ale do roku 1864 bol cyklus madridského maliara v zbierke významného španielskeho rodu Altamira. Medzi 12 mesiacmi sa spomínajú aj: „Máj. Zátišie s artičokami a citrónovými kvetmi”, „Júl. Zátišie so zeleninou, s ovocím a mŕtvymi vtákmi”, ako aj „August. Zátišie s jablkami, rybami a holubmi.” Rod Altamira vlastnil množstvo nehnuteľností po celom Španielsku, vrátane paláca v Madride na Calle de la Flor Alta, ktorý sa stal ich ústredným sídlom. Postavili ho na mieste paláca markíza de Leganés. Budova pre finančnú náročnosť nikdy nebola dokončená podľa plánov. V madridskom paláci sústredili impozantnú rodovú zbierku. Väčšina diel starých majstrov pochádzala zo slávnej zbierky markíza de Leganés. Prostredníctvom Inés Méxia de Guzmán, ktorá sa vydala za Gaspara de Moscoso, previedli zbierku do vlastníctva rodu Altamira. Markíz de Leganés vlastnil viac ako tisíc obrazov v zbierke, ktorú zhromaždil v Nizozemsku a Itálii. Predpokladá sa, že mu pri výbere radil aj Rubens. Mimoriadne dedičstvo postupne dopĺňali umením súčasníkov aj nasledujúce generácie. Goyu zamestnávali portrétovaním potomstva. Nástupom 19. storočia, ktoré sa ukázalo v histórii Španielska ako mimoriadne traumatizujúce, rod Altamira prišiel o svoje početné americké kolónie. V čase úmrtia Vicente Joaquína Osoria de Moscoso y Guzmán stála rodina pred bankrotom. Jeho syn Vicente Isabel a vnuk Vicente Pío sa pokúšali finančnú krízu eliminovať predajom umeleckých zbierok a ďalšieho majetku. Citovaný inventár spísali po smrti Vicente Pía Osoria de Moscoso y Ponce de León (1801–1864). Zrejme vtedy sa rozpredal aj cyklus 12 mesiacov.
KNELLER
Súdiac podľa významu rodu, ktorý si obraz objednal, možno autorstvo nesignovaného obrazu Godfreyom Knellerom (1646–1723) potvrdiť. V rodových písomnostiach britskej rodiny Richardsovcov sa pravidelne objavuje zmienka o obraze: „Generál Michael a generál John Richards s pohľadom na pevnosť Belehradu, v pozadí bitka v roku 1688. John sa následne stal guvernérom Alicantu a keď odmietol pevnosť odovzdať, zahynul pri jej výbuchu v roku 1709.“ Obraz objednali najpravdepodobnejšie pre bližšie neznáme sídlo Richardsovcov v londýnskej štvrti Westminster. Bratia Richardsovci pôsobili ako profesionálni vojaci. Ich sestru Elizabeth (1662–1711), ktorá žila na dvore Sarah, rod. Jennings, vojvodkyne z Marlborough (1660–1744), si vzal v roku 1684 za manželku neskôr veľmi úspešný obchodník a politik James Craggs (1657–1721), toho času súkromný sekretár kniežaťa Johna Churchilla, prvého vojvodu z Marlborough (1650–1722). Pamiatky po bratoch Richardsovcoch prechovávala ich sestra Elizabeth Craggs, rod. Richards, a po nej ich zdedili jej dcéry. Prostredníctvom dcéry Anny, ktorá sa po sobášoch s Johnom Newsthamom a Johnom Knightom vydala za Roberta Nugenta, sa dostal dvojportrét Michael a John Richards v bitke pri Belehrade roku 1688 do Stowe. Rozsiahle zbierky Stowe postupne rozpredali. Obraz ponúkli do dražby v roku 1848. Získal ho Alexander Robertson, ktorý ho umiestnil vo svojom sídle v Hoe a o desať rokov ponúkol prostredníctvom aukčného domu Marsch. Po polovici 19. storočia ho kúpil gróf Ján Pálffy. Významná časť zbierok zo Stowe sa dostala do Britskej národnej knižnice a dodnes tvoria jej vysoko cenené fondy.
GHERARDINI
Obraz Jána Krstiteľa s baránkom bol aktuálne pripísaný milánskemu maliarovi Melchiorre Gherardinimu (1607–1675), činnému v prelomovom období manierizmu a nastupujúceho baroka. Na zadnej strane diela sa nachádzajú dve takmer identické pečate z červeného vosku a nápis na nalepenom papieri. Pečate patria ruskému kniežaciemu rodu Gagarin. Súdiac podľa morfológie pochádzajú pečate i nápis z obdobia okolo polovice 19. storočia.
Nápis označuje domnelého tvorcu, Coreggiovho žiaka Giovanniho Battistu Rondaniho a číslo 86, pod ktorým bol obraz evidovaný v zbierke. O existencii Giovanniho Battistu Rondaniho nič nevedno. V skutočnosti bol spolupracovníkom Antonia Allegriho, nazývaného Coreggio (ca. 1489–1534), málo známy umelec Francesco Maria Rondani (1590–1548), ktorý sa dostal do širšieho povedomia až v závere 17. storočia. Spolupodieľal sa na výzdobe kupoly Parmskej katedrály, kde údajne maľoval anjelov. Vzdialene ich pripomína aj Ján Krstiteľ prezentovaného obrazu.
Viacerí príslušníci rodu Gagarin pôsobili v Ríme ako obchodníci. Z nich najpravdepodobnejšie získal či vlastnil obraz Grigorij Grigorievič Gagarin (1810–1893), ktorý študoval krátko maliarstvo v Ríme (1823–1824). Slávne zbierky rodu sa stali základom viacerých súčasných ruských štátnych verejných zbierok. Predovšetkým sa však meno Gagarin spája s pokladom cára Petra Veľkého.
