Sedem menej známych vecí o Ester M.-Šimerovej
Pripravila Alexandra Homoľová, kurátorka výstavy Generácia 909,76
V auguste uplynulo pätnásť rokov, čo nás navždy opustila prvá dáma slovenskej moderny, osobitý „cudzorodý kvet“ nášho umenia, maliarka Ester M.-Šimerová (23. 1. 1909–7. 8. 2005). Prežila dlhý, činorodý, neobyčajný (ale aj neobyčajne ťažký) život; zažila osobné drámy, ústrky a izoláciu aj úspech, vyznamenania a ocenenia. Pani Ester bola výnimočná osobnosť. Pôvabná a šarmantná dáma (viacerí jej súčasníci oceňovali jej exkluzívny, mondénny, „v tomto prostredí neočakávaný“ zjav) majstrovsky ovládala spoločenskú konverzáciu, pri ktorej uplatňovala prvky vtipnej sebairónie. Osobnostné nastavenie, vzdelanie a prehľad ju predurčovali aj ako vášnivú diskutérku o spoločenskom dianí, kultúre, filozofii, ale najmä o umení, hoci hovorievala, že „pre umelca je ťažké hovoriť o umení, môže ho iba tvoriť“. Najradšej sa však venovala sústredenej práci v tichu ateliéru (ak ho, pravda, mala k dispozícii, ale o tom neskoršie). O významnom, v mnohých ohľadoch výlučnom postavení jej tvorby v naratíve nášho umenia niet pochýb a je všeobecne známe, veď jej diela sú a budú súčasťou publikácií, expozícií a výstav (v SNG aktuálne na výstave Generácia 909,76. Výstava, pojem, interpretácia). Dnes sa sústredíme na 7 vybraných momentov života a tvorby EMŠ, ktoré naopak notoricky známe nie sú.
Diela Ester Martinčekovej-Šimerovej na webumenia.sk
1. Paríž / Alexandra Exterová
Ester, vtedy ešte Fridriková, študovala priamo v centre súdobého umeleckého diania – v Paríži, kam prišla na jeseň roku 1927. Zapísala sa na Académie Julian. Výučba v tunajších dámskych ateliéroch, zameraná zväčša na formálne korigovanie prác bez ašpirácií formovať osobný štýl študentiek, však zrejme ambíciám mladej adeptky umenia neveľmi vyhovovala. V roku 1929 preto prestúpila na Académie de l´art moderne, kde stretla svoju osudovú učiteľku a priateľku – ruskú avantgardnú maliarku a skvelú pedagogičku Alexandru Exterovú. Po Exterovej odchode z Académie de l´art moderne dokončila Ester Fridriková svoje päťročné výtvarné školenie v jej súkromnej maliarskej škole (1932).
Prvá dáma našej moderny často pripomínala, že za všetko, čo vie, vďačí Alexandre Exterovej: „Ona viedla a usmerňovala aj môj intelektuálny vývin... bola pre nás žiakov majstrom v najúplnejšom slova zmysle.“ Počas ich posledného osobného stretnutia v roku 1946 (Exterová zomrela v roku 1949) učiteľka ponúkla svojej obľúbenej žiačke pomoc a podporu, ak sa rozhodne ostať v Paríži – bola totiž presvedčená, že Ester sa vo Francúzsku presadí a dosiahne úspech a uznanie. Šimerová však ponuku neprijala a vrátila sa na Slovensko. Po celý život ju sprevádzali nielen zásady, ktoré jej „majsterka“ vštepovala počas štúdia, ale aj viacero umeleckých artefaktov, spojených s touto významnou osobnosťou ruskej avantgardy. Jeden z nich, Exterovej kniha/album scénických a kostýmových návrhov Maquettes de Théâtre (1930), sa na základe poslednej vôle pani Ester dostal do zbierok Slovenskej národnej galérie. Album obsahuje ručne maľované návrhy divadelných inscenácií, v ktorých Exterová bravúrnym spôsobom preniesla dynamiku tvarovej štylizácie a žiarivosť farebného stvárnenia svojej voľnej tvorby na divadelné javisko. Na tvorbe albumov sa podieľali aj Exterovej žiaci, EMŠ spomínala, že maľovala najmä postavy, lebo v tom bola „najzdatnejšia“. Unikátne albumy dnes patria k svetovým zberateľským skvostom – vyšli v limitovanom signovanom náklade, Ester M.-Šimerovej patril exemplár č. 8.
2. Avion
Na periférii Bratislavy, na území pôvodnej obce Blumentál, vyrástol v rokoch 1930–31 obytný a obchodný blok Avion (arch. Jozef Marek). V asanovanom priestore — dovtedy husto zastavanom prevažne jednoduchými prízemnými obytnými a hospodárskymi objektmi — vznikla za 11 mesiacov jedna z ikonických bratislavských funkcionalistických stavieb. Popri „Manderláku“ (prvý „mrakodrap“ v Československu) sa práve Avion, moderný mestský palác spájajúci v sebe funkciu bývania a obchodu ako symbolov dynamického mestského života, výrazne zapísal do tváre formujúcej sa modernej Bratislavy. Je temer symbolické, že avantgardná výtvarníčka Ester Fridriková-Šimerová s manželom, českým lekárom prof. MUDr. Františkom Šimerom si zadovážili byt práve v tejto progresívnej novostavbe. Pani Ester sama navrhla zariadenie obývacej izby a spálne, fungujúcej cez deň ako dámsky salón. Originálne, rafinovane dekoratívne zariadenie bytu odkazujúce na tendencie francúzskeho art deco, vyrobené renomovaným českým výrobcom (UP závody) podľa výkresov a makiet EMŠ, žiaľ, sa nezachovalo. Predstavu o ňom máme iba z fotografií, kresieb a svedectiev, napríklad Štefana Bednára v knihe Bohém hľadá vlasť I.
Samotnou autorkou ručne maľované výplne dverí (dnes v zbierkach Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši), stvárnené ako koláž štylizovaných architektonických dominánt talianskych a ruských miest na kontrastnom čiernom pozadí, sú raritou, ktorých analógiu v našom prostredí predstavuje azda iba unikátny sekretár, dekorovaný 12 maľbami Imra Weinera-Kráľa, ktorý bol súčasťou interiéru maliarovho bytu na Tolstého ulici v Bratislave. Umelkyni sa však podarila jedna nevídaná vec — získala povolenie na výstavbu preskleného ateliéru, „bratislavského čuda“, ako sa o ňom vyjadril Š. Bednár, ktorý si dala postaviť na streche rohového traktu Avionu … a tento stojí dodnes. EMŠ ateliér vlastnila 20 rokov — až do roku 1951, keď sa v rámci akcie B odsťahovala na Liptov.
3. Rany osudu
Život Ester M.-Šimerovej by vydal na román… Otca ing. Dezidera Fridrika vlastne nepoznala; keď bola malá, narukoval na front prvej svetovej vojny, krátko po jej skončení sa rodičia rozviedli a otec sa natrvalo usadil v USA. Matka Oľga pochádzala z deväťdetnej rodiny advokáta Jozefa Dérera, v ktorej sa dbalo na kultiváciu ducha a na vzdelanie — všetky deti hovorili viacerými jazykmi, synovia získali vysokoškolské a dcéry stredoškolské vzdelanie. Oľga mala hudobné nadanie, nemohla ho však naplno rozvinúť profesionálne, azda aj preto mala veľké pochopenie pre dcérino umelecké smerovanie a podporovala ho. Talentovaná Ester — s otcovou finančnou pomocou — ukončila štúdiá v Paríži a napriek odlišným predstavám o súčasnej maľbe („priznám sa, že mi nikdy ani na um nezišlo prispôsobiť sa“) si postupne začínala získavať uznanie na našej výtvarnej scéne. Mohlo sa zdať, že jej úspešnému a šťastnému životu nič nestojí v ceste. O to viac, že sa vydala za etablovaného a kultivovaného lekára, ktorý s porozumením vnímal jej záujmy… dokonca vraj pre ňu prekladal klasickú grécku literatúru, napríklad básne Sapfó.
Osudový obrat prišiel, keď v roku 1939 odišla z Bratislavy, aby nasledovala manžela, ktorý sa po rozpade Československa rozhodol usadiť v Plzni, kde prijal miesto primára interného oddelenia mestskej nemocnice. Ubíjajúca ľudská i profesionálna izolácia (v roku 1941 jej dokonca zatvorili výstavu z dôvodu, že ide o prejav entartete Kunst) vyvrcholila uväznením (1942) a popravou (1943) manžela, odsúdeného počas heydrichiády za pomoc príslušníkom domáceho i zahraničného odboja (československým parašutistom z Anglicka). Zostáva krutou iróniou osudu, že enormné úsilie rodiny a priateľov o záchranu prof. Šimera, ktoré po neuveriteľných peripetiách zázračne spelo k úspešnému zavŕšeniu, napokon stroskotalo na nešťastnej zhode okolností. Pri nálete na Berlín totiž britské letectvo omylom namiesto továrne Siemens zbombardovalo väznicu Plötzensee a horlivý veliteľ väznice nariadil okamžitú popravu odsúdencov na smrť skôr, ako dorazila kladne vybavená žiadosť o milosť podpísaná samotným A. Hitlerom.
Po návrate do Bratislavy (jeseň 1945) — aj pod vplyvom povojnovej eufórie — sa Šimerová pokúsila začať odznova, nadviazať pretrhnutú kontinuitu predchádzajúceho „bratislavského“ obdobia. Žila intenzívnym pracovným aj spoločenským životom, v roku 1947 uzavrela druhé manželstvo s JUDr. Martinom Martinčekom, v tom čase šéfom úradu Predsedníctva SNR. Hoci im obom osud už uštedril poriadne tvrdé údery (tragickú stratu prvej rodiny), čakali ich ešte skúšky spoločné. Po februári 1948 M. Martinčeka zbavili úradu, načas dokonca uväznili a následne vysťahovali do Liptovskej Ondrašovej, kde mal vykonávať podradnú manuálnu prácu. Prvé roky (v malej izbičke bez sociálneho zariadenia) museli byť ozajstným utrpením, dvojizbový byt v Liptovskom Mikuláši sa Martinčekovcom podarilo získať až v roku 1954. Pani Ester sa však — ako o tom svedčí jej korešpondencia — s ťažkou situáciou, komplikovanou ešte dramatickým zhoršením zdravotného stavu obmedzujúcim aj jej prácu, vyrovnávala silou svojej osobnosti a charakteru. Akokoľvek to bolo ťažké, neklesala „pod údermi reorganizačnej činnosti svojich blížnych“…
4. Vzkriesenie raných diel
Rané diela Ester M.-Šimerovej, tie z 30. rokov 20. storočia, na pomerne dlhý čas vymizli z povedomia. Viacnásobné sťahovanie (Bratislava⟶Plzeň⟶ Praha⟶Bratislava⟶ Liptovská Ondrašová⟶Liptovský Mikuláš) a životné peripetie vrátane príšerných podmienok a existenčnej neistoty počas prvých rokov pobytu na Liptove spôsobili, že aj samotná autorka ich načas akoby zaarchivovala, ostávali založené a zabudnuté ako nevybalená batožina z dávnej cesty. V prvej polovici 50. rokov 20. storočia EMŠ temer úplne rezignovala na olejomaľbu, nemala na ňu ani podmienky — dlhé roky pracovala vonku, neskôr v malom byte bez ateliéru. Vytesňovanie z oficiálnych výstavných aktivít prinieslo nedostatok príležitostí na umeleckú konfrontáciu (beztak reglementovanú), a tak nečudo, že autorkina tvorba z tohto obdobia nesie znaky akejsi apatie, poklesu ambícií. Realizovala niekoľko štipendijných úlohových prác a pracovala na objednávkach dekoratívnvch a monumentálnych prác, inak zväčša kreslila, v realistickejšie ladenej krajinomaľbe a zátišiach používala najmä techniku akvarelu a pastelu. Na jej prvej pofebruárovej autorskej výstave (1958) sa kolekcia vystavovaných prác zúžila na obdobie rokov 1938–1958; skoršie práce úplne absentovali, i keď Alžbeta Güntherová-Mayerová v texte katalógu odkazovala na autorkinu „príslušnosť k intelektuálnemu smeru konštruktivizmu“ a označila ju ako „vášnivú propagátorku kompozičných zásad francúzskej moderny“.
Až na začiatku 60. rokov, v súvislosti s výskumom pri príprave výstavy v SNG (Generácia 1909. Svedomie doby) Karol Vaculík a Ľudmila Peterajová odložené plátna opätovne „oprášili“ a postupne pripravili ich nákup do galerijných zbierok a prezentáciu na spomínanej výstave. V prvej vlne týchto akvizícií SNG získala viaceré kľúčové maľby EMŠ, ktoré dnes spoluvytvárajú základ zlatého fondu galerijných zbierok moderného umenia. Mnohé boli v zlom kondičnom stave a vyžadovali si náročné komplexné reštaurovanie, napríklad obraz Šedivé zátišie (1930) bol „celý popraskaný“, preto si ho autorka „neúčtovala“ a galérii ho darovala. Za krátke obdobie do sprístupnenia uvedenej výstavy (marec 1964) SNG získala do svojich fondov aj ďalšie autorkine kľúčové diela. Vystavený výber diel, v prevažnej väčšine už majetok SNG, vzbudil zaslúžené uznanie a výstava tak významne prispela k umeleckej a spoločenskej rehabilitácii autorky. Signalizovalo to novú životnú a umeleckú etapu…
5. Kamey
Výraz kamea označuje vypuklo vyrezávaný drahokam. Ester M.-Šimerová týmto slovom pomenovala objekty, ktoré vizuálne na brúsený kameň odkazovali a pripomínali ho, materiálovo to ale boli maľby na špeciálne pripravenom plastickom štukovom objekte. „Surový“ štukový materiál (zo zmesi jemného piesku, vápna a sadry prípadne cementu), jej pripravoval kolega Ján Matejko; pani Ester potom každý objekt brúsila, dotvárala a cizelovala, aby perfektne pripravený podklad obojstranne dotvorila maľbou a citáciou poézie. Vznikli tak unikátne diela, obdivované a cenené, ktoré vrstevnatejšie a komplexnejšie evokujú atmosféru „ilustrovaných“ básní. Autorka sa v tejto súvislosti vyjadrila, že „celá originalita kameí spočíva v tom, že… vymyslela ilustráciu vo forme predmetu, teda priestorovej záležitosti“… dodajme, že v dokonalej súhre obsahu a formy. Väčšina Šimerovej kameí (rôznych tvarov a veľkostí) vznikla v rokoch 1966–68. Išlo predovšetkým o výtvarnú transpozíciu básní Saint-Johna Persea, francúzskeho básnika a diplomata, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1960), ktorého tvorba bola panej Ester neobyčajne blízka.
Pri práci na kameách autorku inšpirovala aj iná poézia (napríklad poetky Sapfó) a vytvorila tiež niekoľko príležitostných kameí, ale — ako sa maliarka vyznala v publikácii Kamey (1998), zostavenej práve z „perseovských“ kameí doplnených úryvkami z jeho básní — poézia Saint-Johna Persea na ňu zapôsobila „najmä svojou globálnosťou”. V roku 1990, aj na základe toho, že niektoré z krehkých objektov sa časom a manipuláciou poškodili či zničili, rozhodla sa maliarka odliať časť kolekcie kameí do bronzu. Prípravu (výrobu foriem) zverila reštaurátorovi Bedrichovi Hoffstädterovi.
„Čas kameí“ si EMŠ zjavne užívala, v liste z októbra 1967 priateľke píše: „Žijem si… ako nabob: maľujem si len to, čo sa mne chce, pokračujem v Saint-Johnovi Perseovi, už dokončujem 19. kameu! A maľujem oleje.“
6. Koláže
V druhej polovici 60. rokov začala Šimerová opätovne intenzívne experimentovať. Už „nekašľala zvysoka na estetické problémy“ ako na začiatku ťažkých 50. rokov, ibaže zdravotné limity (vážne problémy s hybnosťou pravej ruky) nasmerovali jej pozornosť k technike, ktorú mohla zvládať ľavou rukou. Začala strihať časopisy a skladať koláže.
Na prvý pohľad trocha prekvapujúce u pravovernej príslušníčky „intelektuálneho smeru konštruktivizmu“, keď uvážime, že túto techniku hojne (aj keď nie výlučne) využívali najmä surrealisti… Ako sa ukázalo, práve kolážami napokon Šimerová plynulo nadviazala na svoju predvojnovú tvorbu (konštrukčné a výrazové paralely s viacerými ranými dielami nie sú náhodné), pomohli jej ujasňovať si stavbu priestoru obrazu na — pre ňu tak typickom — prísnom konštruktívnom kompozičnom základe a dopracovať sa k brilantným výsledkom (mnohé koláže sa neskôr stali podkladom pre olejomaľby). Mala jediný problém — nedostatok kvalitne tlačených obrazových magazínov, a tak píše priateľke: „… Máš známe, ktoré snáď dostávajú módne časopisy ako Vogue a iné podobné…, ktoré už nepotrebujú. Prosím Ťa, príležitostne sa spýtaj, či by mi niekto nemohol také staré čísla prenechať. Ale musia to byť časopisy ‚zhnitého západu‘, lebo jedine v tých sú farby pekné a nevyblednú.“
7. Ako ju nepoznáme / Za okrajom rámca voľnej tvorby
Aj keď tvorbu Ester M.-Šimerovej verejnosť pozná skôr v komornejšej, intímnejšej polohe, maliarka vytvorila hneď niekoľko pozoruhodných prác pre verejný priestor. Venovala im sústredenú pozornosť a pristupovala k nim s veľkou zodpovednosťou; vonkoncom ich nevnímala ako prosté komerčné zadanie, zárobkovú činnosť. Mnohé sa, žiaľ, nezachovali (napríklad štukolustre pre sobášnu sieň na Zvolenskom zámku), za všetky uvádzame tri významné realizácie zo 60. rokov:
Vitrážové okná v bývalom Župnom dome v Liptovskom Mikuláši (návrh 1961) označila autorkina monografistka Ľ. Peterajová za jedno z najvýznamnejších diel monumentálneho maliarstva na Slovensku, pričom ocenila najmä farebnosť, evokujúcu „svetelnosť vitráží francúzskych katedrál“. Mikulášska radnica, ktorej objekt patrí, začala pred niekoľkými rokmi s postupnou obnovou objektu. V prvej fáze obnovili práve severný trakt budovy a čiastočne sprístupnili nádvorie pamiatky pre verejnosť, čo vitrážam — ako dominantnému prvku severnej fasády nádvoria (a tým celého tohto verejného mikropriestoru) — opäť umožnilo vyniknúť.
V tom istom čase vytvorila EMŠ návrh dekoratívnej mreže pre novostavbu Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene, ktorú stvárnila ako abstraktnú vertikálnu kompozíciu evokujúcu bujný rast vegetácie, vzpínajúcej sa v živelnom a nezastaviteľnom raste.
V roku 1966 maliarka zvíťazila v súťaži na výzdobu stropu Hudobnej siene Bratislavského hradu. Návrh veľkoryso stvárnenej abstraktnej kompozície (realizácia Ján Matejko, kolaudované 1968) koncipovala s mimoriadnym citom pre prostredie historického objektu — dynamický rytmus tvarov a pastelová farebnosť veľkoplošnej maľby evokujúcej oblohu harmonizuje a obohacuje priestor slávnostnej siene.
Maliarka sa niekoľko rokov príležitostne venovala i návrhom divadelných výprav a kostýmov. Vyskúšala si to, keď ju Magda Lokvencová-Husáková prizvala k spolupráci na príprave dvoch inscenácií (Molièrovho Pána z Prasiatkova a Lavrenevovho Hlasu Ameriky), ktoré na prelome 40. a 50. rokov režírovala na bratislavskej Novej scéne. Pre to isté divadlo Šimerová ešte pracovala na výprave a návrhoch kostýmov pre niekoľko činoherných inscenácií, naposledy v roku 1964, keď pripravila návrhy kostýmov k hre F. Pavlíčka Cisárov Slávik (réžia J. Klimo). V tomto prípade uplatnila nielen svoj široký kultúrny rozhľad, vkus a cit pre strihy a materiály, ale aj profesionálnu znalosť čínskych historických kostýmov. Subtílne výtvarné dielka, precízne vytvorené kombinovanou technikou na papieri, sú súčasťou zbierok Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši.
