Sedem návrhov Emila Belluša k Vodojemu v Trnave
Pripravil Denis Haberland, kurátor zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry
SNG disponuje bohatou zbierkou architektonických projektov z obdobia 20. storočia. Zbierka sa rozrastá, naposledy o skice, návrhy, projekty a detaily stavieb naprojektovaných architektmi ako sú Dušan Jurkovič, Klement Šilinger, Jindřich Merganc, Otmar Klimeš, Vojtěch Šebor, Friedrich Weinwurm, Ignác Vécsei, František Florians, Vojtěch Krch a ďalší.
Zbierka sa môže pochváliť významným súborom diel od architekta Emila Belluša. Belluš a jeho architektonický ateliér počas niečo vyše 30 rokov existencie realizovali veľké množstvo typologicky a funkčne rôznych stavieb, pričom veľkú časť architektovho diela tvoria priemyselné architektúry — mlyny, pekáreň, mliekareň, sklady, cestné mosty a stavby (bytovky, kancelárske budovy) súvisiace s predmetnými odvetviami. Kým v 2. polovici 20. storočia sa architekti sústredení v špecifických štátnych ateliéroch špecializovali na jednotlivé typológie stavieb podľa potrieb národného hospodárstva — obchod a služby, administratíva, zdravotníctvo, kultúra, rekreácia a šport, doprava a technická infraštruktúra a pod., tak Bellušovo dielo obsahuje všetky možné typologické druhy a funkcie. Jeho architektúra sa vyznačuje rozmanitosťou, či už konštrukčne, tvarom, výrazom, materiálom, mierkou a, mohli by sme povedať, slohovou a štýlovou pestrosťou, má však v sebe aj čosi typické, bellušovské. Tento široký záber a prax s narábaním rôznych foriem a funkcií, spolu s dôrazom na kvalitu prevedenia jeho stavieb ho priviedlo právom na Olymp slovenskej architektúry. V rámci priemyselných stavieb Emil Belluš pozdvihol tradičné technické inžinierske staviteľstvo do oblasti a na úroveň tvorivej a výrazovo silnej modernej industriálnej architektúry.
Architekt projektoval pre Trnavu niekoľko objektov, väčšina z nich bola realizovaná. Ich modernistická architektonická figúra a výraz, napr. automatický mlyn NUPOD (1938), patria medzi dominanty priemyselnej periférie mesta. Jedno z nich — industriálne a ikonické technické dielo — Vám predstavujeme. Na príklade 7 návrhov (z celkovo desiatich) trnavského vodojemu si ukážeme, ako sa architekt, aj pri takto utilitárnej, ale vzhľadom na parametre a dosah široko-ďaleko viditeľnej stavby, zaoberal s plnou vážnosťou a zmyslom pre detail a rovnováhu s jej navrhovaním. Dosiahol tak vybalansovaný výsledok funkcionality a estetického zážitku, ktorý svojou čistotou, formou a nadčasovosťou nadchýna doteraz. Stavba bola navrhnutá na prelome rokov 1941–1942, realizácia prebiehala až do roku 1946, našťastie vodojem nebol počas vojny zničený a ani poškodený.
Vodojem je situovaný do parkového areálu, spolu s objektom studne a domčekom technického personálu, pri výpadovej ceste z Trnavy do Bučian. Vyrastá z hladkej podnože kruhového pôdorysu a jeho driek tvorí šesť ŽB pilierov obdĺžnikového tvaru s prierezom zaobleným na vonkajšej strane, ktoré sú konzolovito vyhnuté pod valcom plášťa nádrže. Os vodojemu tvorí štíhly vysoký valec, perforovaný štrbinovými oknami. Vo vnútri valca je situované technické schodisko a vodovodné potrubie. Piliere sú zviazané siedmimi skružami vytvárajúc tak odľahčenú ale súčasne vizuálne pevnú a sošnú kostru konštruktivistickej stavby. Záver tvorí mohutný hladký valec samotnej nádrže s objemom 1200 m3, v hornej časti plasticky dotvorený jednoduchými rímsami medzi ktorými je rad obdĺžnikových okien. Kuželovú strechu s nízkym sklonom ukončuje tamburová osvetľovacia a vetracia vežička — lucerna s malou strieškou s vrcholom vo výške 50m a stožiarom, čo zodpovedá výške približne 18 podlažného domu. Nahej konštrukcii drieku vodojemu je možné priznať apriórnu krásu industriálnej architektúry. Tej architektúry, ktorá predznamenala, ak nepredbehla svojimi čistými líniami, monumentalitou, opakovaním, konštrukčnými a materiálovými novosťami vývoj v oblasti civilnej modernej architektúry. Trnavský vodojem je z architektonického hľadiska fenoménom a jedným z najvýznamnejších predstaviteľov svojho druhu. Uzatvára pomyselný okruh vývoja od unikátneho dreveného vodojemu v Palárikove (1869), cez historizujúce vodojemy v Komárne (1902), Podbrezovej (Valaská, Piesky, 1904) a brutalisticky a bastiónovito pôsobiace vodojemy bývalej továrne Dynamit-Nobel v Bratislave (1915).
Návrh 743/47 (1) sa asi najviac približuje realizovanému stavu. Vstup je zvýraznený, plocha plášťa podnože je dotvorená priebežnou pásovou rustikou. Piliere drieku vodojemu nie sú konzolovito ukončené, plochý valec nádrže je ukončený rímsami, medzi ktorými je naznačené pásové okno po celom jej obvode. Strecha nemá osvetľovaciu vežičku, ktorej funkciu preberá pásové okno. Náznak vežičky bol dokreslený neskôr.
Podnož je v oboch týchto návrhoch rustikovaná, v prípade A 743/45 (2) je na úkor menšieho orámovaného vstupu (uvažovalo sa nad travertínom) zvýraznené širšie schodisko. V návrhu A 743/46 (3) sú pásy rustiky na plášti podnože širšie, v hornej časti doplnené malými štvorcovými okennými výrezmi, schodisko a vstup do vodojemu sú približne rovnako široké, výplň trojdielneho vstupu je dekoratívne poňatá (mreža s presklením?). K väčším rozdielom dochádza pri riešení plášťa nádrže, kde v jednom prípade sú použité pod hornou rímsou nízke horizontálne okná oddelené medziokennými plochami a v druhom návrhu sa horná časť nádrže „odľahčuje“ vertikálnymi oknami s tabuľkovou alebo sklobetónovou výplňou. Vežičky nad strechou sú valcové, presklené, majákovitého typu, s rovnou strieškou, ukončené guľou alebo akýmsi kornútom, z ktorých vyrastá stožiar. V prípade A 743/46 (3) sa navrhuje ochodza s kovovým zábradlím, myslená v tomto prípade azda ako vyhliadka alebo plošina pre údržbu a na obsluhu vlajkového stožiara.
Opätovne je možné vidieť malé rozdiely na podnoži v šírke pásov rustiky, uplatnenia okien, veľkosti vstupných otvorov a ich orámovania, v nadpraží s inak riešenými klenákmi, do ktorých sa pravdepodobne uvažovalo s osadením maľovaných alebo reliéfnych štítov s názvom a znakom vodárenskej spoločnosti. Výraznejšou zmenou je situovanie vstupného otvoru medzi piliere drieku vodojemu (4), v ostatných prípadoch je vstup situovaný pod pilier vyrastajúci z podnože. Dôraz sa kladie na ukončenie plochy valca nádrže sériou malých okien oddelených konzolkami nesúcimi vysunutú rímsu. V prípade A 743/48 (5) sú konzoly väčšie, mohutnejšie, nesúce úzku a ľahkú rímsu. Zatiaľ najintenzívnejšie presvetlenie priestoru nádrže zabezpečujú veľké pozdĺžne 9-tabuľkové okná doplnené o mohutnú valcovú vežičku tvorenú 4 pásmi priebežných viac tabuľkových okien. V návrhu A 743/3 (4) je vežička štíhlejšia, s vertikálnymi štrbinovými otvormi, ktoré najviac zodpovedajú realizovanému a zachovanému riešeniu. Oba návrhy opätovne ukončuje stožiar bleskozvodu, ktorý zdôrazňuje celkovú vertikalitu vodojemu.
Podobne ako v predchádzajúcich dvoch návrhoch sa opakujú rôzne názory na architektonické poňatie podnože s rozdielnym počtom pásov, okien a miernymi zmenami vstupu. Do najvyššieho podlažia je situované zábradlie, ktoré predpokladá vyhliadkovú funkciu. Obe fasády nádrže sú riešené podobne — okná situované tesne pod korunnú rímsu sú pásové, viac tabuľkové, s menším alebo väčším rastrom, oddelené medziokennými stojkami. V prípade A 743/50 sú rímsa a presah strechy nesené malými plochými konzolami. Valcové vetracie a osvetľovacie vežičky vo forme klietky sú navrhnuté rovnako, len pätky stožiara/bleskozvodu majú iný tvar.
V porovnaní s realizovaným vodojemom sú návrhy viac dekoratívne, s väčším množstvom detailov, stále však striedme, s malými návratmi do tradičnejších historizujúcich tvarov a štýlov. Architekt a jeho projekčná kancelária aj pri takejto inak utilitárnej, technickej a priemyselnej stavbe hľadali poctivo a vytrvalo optimálne riešenie, vhodný pomer mierky a harmónie medzi jednotlivými časťami stavby navrhnutej v tvare monumentálneho stĺpa (pätka, driek a hlavica).
Vizuálne odlišná vertikalizácia a modelácia stavby je dosahovaná najmä rôznymi riešeniami presvetlenia nádrže, tvarovania korunnej rímsy a zmenami tvaru a výrazu lucerny a stožiara. Konštrukcia drieku ostáva viac-menej nemenná, len na pätke stavby sa obmieňajú drobné historizujúce „úlety“ (rustika, orámovanie vstupu, svorníky, okná), azda akýsi odkaz na staršie realizácie vodojemov vizuálne pripodobňovaných k pevnostnej hrad(b)ovej architektúre. Tento umiernený dekorativizmus bol však pri „hľadaní pravdy“ skôr snahou zapáčiť sa investorovi i príkladom, že jednotlivé návrhy a papier znesú všetko. Faktom je, že v areály vodojemu situovaná budova studne bola realizovaná s väčšou mierou pre detail, v zmysle návrhov plášťa sokla vodojemu, teda viac v duchu historizmu a tradicionalizmu, ktorý sa v období vojnového slovenského štátu dostával pod ideologickým vplyvom nemeckej, talianskej a sovietskej architektúry opäť do popredia.
Nakoniec strohé, neornamentálne vyznenie stavby vodojemu vďačí hlavne dĺžke trvania výstavby a dobe jeho ukončenia po vojne a pravdepodobne chýbajúcim financiám, ktoré v tom čase výrobe náročnejších detailov, stavebných prvkov a dekorácií nepriali, dôraz bol kladený na funkcionalitu a bezúdržbovosť. Opätovný návrat k ideologizovanému a nanútenému gýču však na seba nenechal dlho čakať.
Emil Belluš vodojemom vytvoril dielo, ktoré nie je samoúčelné, ale dôležitú technológiu distribúcie vody pre mesto Trnava vymodeloval a „obalil“ do moderného a nadčasového monumentálneho priemyselného dizajnu, ktorý sa na industriálnych stavbách po vojne už veľmi neuplatňuje. Tento sebavedomý „eyecatcher“, vnímaný a dokumentovaný zo širokého okolia zrakom laikov, je taktiež inšpiráciou profesionálnych výtvarníkov a fotografov.
Na ilustráciu reflexie architektúry vodojemu na výtvarné umenie ponúkame na záver niekoľko jeho interpretácií od umeleckých grafikov a dizajnérov spolupracujúcich so združením „Čierne diery“ a samostatné dielo od autora „CISAROVE“. Súbor grafík Čiernych dier ilustrujúci prevažne industriálne a technické pamiatky, prípadne ikonické a známe stavby na Slovensku, vyšiel v knižnej podobe pod názvom „Čierne diery — 189 grafík — 2014–2019“ a je dnes ako dar súčasťou zbierky grafického umenia SNG.
Zdroje:
https://www.register-architektury.sk/objekt/114-vodojem
Matúš Dulla, Architekt Emil Belluš, SLOVART Bratislava, 2010, ISBN: 978–80–8085–665–6
Katarína Haberlandová, Od technickej krásy k estetike moderny a späť. In: Architektúra & Urbanizmus, Priemyselné dedičstvo, roč. XLVIII, 2014, č. 3–4, s. 250–269
Zbierka architektúry SNG, výkresy A 743/1–4 a 743/43–50
Zbierka grafík SNG G 14055, G 14017, G 14009, G 14076, A 2770
