Sedem osudov Martina Martinčeka
Pripravila Lucia Almášiová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia
Martin Martinček (1913–2004) patrí medzi najvýznamnejších a najznámejších slovenských fotografov, ktorí sa dokázali svojou prácou presadiť aj v zahraničí. Fotografovať začal amatérsky už počas svojich gymnaziálnych štúdií. Povolaním sa mu však fotografia stala až v jeho neskoršom veku, keď začal začiatkom 50. rokov 20. storočia pôsobiť späť vo svojom rodnom kraji, na Liptove. Tu pracoval spočiatku v Dome osvety v Liptovskom Mikuláši, v roku 1956 sa stal spoluzakladateľom a na niekoľko rokov riaditeľom novozaloženého Literárneho múzea Janka Kráľa. V tomto období sa začal opäť venovať aj svojej záľube z mladosti — fotografovaniu, ktoré ho postupne úplne pohltilo. Začal sa zúčastňovať výstav a ponúkať svoje snímky na publikovanie. Prvý úspech prišiel už v roku 1957 v Prahe, keď získal prvú cenu v súťaži o najlepšiu turistickú snímku. V tom roku bol tiež prijatý za člena fotografickej sekcie Zväzu slovenských výtvarných umelcov. O rok neskôr, v roku 1858 opäť získal veľkú cenu na medzinárodnej výstave v Budapešti a zlatú medailu na výstave vo švajčiarskom Neuchâtel. A začalo v ňom dozrievať rozhodnutie venovať sa fotografii ako svojmu povolaniu. Trvalo však ďalšie tri roky, kým mohol opustiť svoje miesto riaditeľa múzea. V roku 1961 sa konečne stal fotografom v slobodnom povolaní. Spočiatku svoju pozornosť zameral na motívy skál, mikrofotografie dreva a vody, v ktorých hľadal rôzne figurálne i abstraktné motívy. Aj s nimi získal uznanie a úspech, veľmi skoro aj v zahraničí. Postupne sa tiež zžíval s horským prostredím Liptova a najmä s jeho obyvateľmi — lesnými robotníkmi, miestnymi obyvateľmi obrábajúcimi svoje terasovité políčka alebo s drobnými remeselníkmi. Tí ho časom pustili aj do svojho súkromia. Dôveru im príležitostne odplácal drobnou pomocou. Tak dosiahol, že boli vo vzťahu k nemu a jeho stále prítomnému fotoaparátu bezprostrední, otvorení a autentickí.
Začal zachytávať ich portréty, gestá, prácu a ich domovy a vytvoril dodnes neprekonanú dokumentárno-výtvarnú mozaiku života Liptova, jednej generácie liptovských vrchárov — „generácie na odchode“, slovami Milana Rúfusa. Fotografie z týchto opakovaných stretnutí Martinček neskôr rôzne zoskupoval do rôznych súborov a celkov. Z nich ľudsky najsilnejšie boli dokumentárno-reportážne bloky Stretnutia a Česť odvážnym, ktorí umierajú v sedle. Martinček prostredníctvom nich chcel upozorniť na silné príbehy ľudí, ktoré zažili v živote veľké trápenie, ale dokázali sa s ním vysporiadať a žiť ďalej. Jeho motiváciou malo byť i osobné znepokojenie nad množstvom samovrážd v spoločnosti v tom čase najmä medzi mladými ľuďmi. Príbehy ťažko skúšaných vrchárov chcel vydať samostatne i knižne, to sa mu však v situácii po auguste 1968 už nepodarilo. Publikované boli až omnoho neskôr a po častiach.
Pomáhaj ďalej žiť (1964–1965)
Jedným z priateľov, s ktorými sa Martinček opakovane na svojich potulkách po liptovských obciach stretával, bol i jednonohý košikár Martin Dutka. Martinček ho fotografoval opakovane, v jeho príbytku i pred ním, samotného i so ženou alebo s jeho bielou mačkou. Bol s ním i v jeho najťažších okamihoch a jeho smútok po náhlej smrti ženy vyrozprával v príbehu Pomáhaj ďalej žiť.
„Košikárovi Martinovi Dutkovi umrela náhle manželka a dedina ju húfne odprevadila na večný odpočinok. Martin Dutka sa nevedel upokojiť, celé dni preplakal. Keď bol v najhoršom, vrátila sa jeho sestra z nemocnice. A poriadne ho vyhrešila, že sa tak na smrť trápi a ničí, veď nebohej tým nepomôže a dedinčania čakajú na objednané filfasy a koše. Hneď mu aj navarila jeho obľúbené halušky s kapustou a škvarkami. Od toho dňa sa starala o neho, pomáhala mu ďalej žiť a o dva-tri týždne s jej pomocou sa prebral natoľko, že si začal sám variť, pliesť koše. V jeden neskorý jesenný večer, keď som ho zase navštívil, našiel som ho už pokojne hovoriť so sestrou o práci budúcich dní.“ Martinček priateľovi neskôr pomohol aj s presťahovaním sa, aby bol viac medzi ľudí. „Bolo hrozné pozerať sa na Dutku, keď mu zomrela žena a zostal sám v tmavej chyži. Vtedy sa pri ceste uvoľnila jedna drevenička. Majiteľka však za ňu pýtala viac, ako mohol Dutka zo svojej penzie zaplatiť. Prihovoril som sa za neho, a vyšlo to. V novom domčeku úplne ožil. Doniesol som mu rádio Havana, tranzistorák na baterky. Dal si ho do obloka, smerom na ulicu a vyhrával si. Ľudia sa pristavovali, objednávali si koše, a tak sa vrátil do života.“
Ruvala som sa so smrťou (1966–1970)
Ďalšou postavou Martinčekovej série Česť odvážnym, ktorí umierajú v sedle bol príbeh životom skúšanej ženy. Veronika Radlik v mladosti ochorela na tuberkulózu a zo strachu, že chorobou nakazí svoje dcéry, odsťahovala sa do drevenej šopy na seno, kde v najbiednejších podmienkach žila sama ďalej dlhé roky. Zo šopy sa časom stala ruina, tvár Veroniky Radlikovej zvráskavela, jej šaty sa obdrali a ani rozum už tak neposlúchal. Verná jej ostala už len koza, jeden zo zdrojov jej obživy. Martinček v sérii desiatich snímok zachytil miestami s krutou autentickosťou biednosť životných podmienok starej ženy, ale i jej schopnosť ďalej sa zasmiať životu. Osobne obdivoval jej vysokú celoživotnú obetu a najmä prvotné ťažké rozhodnutie uplatnené voči sebe samej.
Keď sa zem spojila s vesmírom (1968–1970)
Na svojich potulkách po kopcoch sa Martinček stretol aj s krátkozrakým pastierom Tónom Mičkom z Varína. Ten ochorel a takmer úplne prišiel o zrak, preto si prišiel do liptovských hôr po zdravie. Aby bol čo najviac na čistom vzduchu, stal sa pastierom oviec. A vo svojom voľnom čase začal čítať. „… od chvíle, keď prvý človek vyletel do vesmíru, preklial svoju slabosť. Odvtedy čítal o kozmonautike všetko, čo sa kde objavilo. Ale mal iba 25 % zraku, ako zvykol argumentovať, preto potreboval na čítanie veľkú lupu. Aby mal všetko pekne po ruke, nosil si časopisy za košeľou, na chrbte. Z diaľky vyzeral ako hrbáč, ale keď povyťahoval časopisy, bolo po hrbe.“ Martinčekovi vraj viac ráz povedal: „Keby štát hľadal dobrovoľníka na let do vesmíru, hneď by som sa prihlásil. Hneď v tej chvíli!“ Keď mu vypovedalo srdce a zomrel, zostal po ňom voz časopisov a medzi ľuďmi povesť čudného mudrca. Martin Martinček ale veril, že „jeho duša poletuje šťastná vo vytúženom vesmíre“.
Najťažšie je vydržať (1965–1970)
Hlavnou postavou tohto príbehu bol muž v stredných rokoch, Jozef Račko z Jakubovian. Keď raz sťahoval drevo z hory na rebriniaku, na dažďom vymletej ceste sa rebrinák prevrátil a privalil mu nohy. V nemocnici sa dozvedel krutú diagnózu. „Na nohy sa už viac nepostaví. So ženou sa práve chystali zbúrať drevenicu, postaviť súci dom pre rodinu… Čo robiť? Posediačky pomáhal kopať základy, robil okolo vápna, na doštiaku vozil materiál. Dom postavili, aj záhradu dali do poriadku. Aby si kolená pri plazení nezodral, priväzoval si na nohy gumy z pneumatík. Keď mu raz sused povedal, že on by sa na jeho mieste už dávno obesil, Račko odvetil, že najťažšie je vydržať, ostatné sa poddá. To, že sa musel plaziť po zemi, neublížilo ani jeho cti, ani ľudskej dôstojnosti. Necítil sa menejcenný, lebo robil všetko, čo mohol. Na druhý svet sa pokojne odšúcha. Veď je to neďaleko, ako po ovocinu do sadu. A jeho duša vyletí šťastná, že sa vyslobodila z ťažko skúšaného tela. Tak sa i stalo.“
Týždeň ťažký ako cent (1965–1970)
Martinček bol v rámci stretnutí s priateľmi prítomný aj pri ďalšej životnej situácii. Matej Špitka bol už starší muž, keď ochorel. Po týždni neistoty čakania na výsledky, mu lekár priniesol šťastnú správu, že prežije. Martinček jeho príbeh spracoval formou série snímok sústredených na detaily jeho tváre, v ktorých zachytil premenu jednotlivých nálad pacienta — od zúfania si nad svojím osudom, na zvedavosť pri čakaní na slová lekára a záverečnú obrovskú radosť z dobrej správy. A to všetko kým jeho priateľ ležal upútaný na lôžku v izbe drevenice, so svätým obrázkom nad hlavou a s modlitebnou knižkou na dosah.
Príbeh opusteného manžela (1965–1971)
Osobitou postavou, za ktorou sa Martinček tiež opakovane vracal a venoval mu viacero fotografických sérií v rámci bloku Stretnutia, bol ľudský prostáčik a opilec Adam Kura — vyvrheľ žijúci na okraji spoločnosti aj v takom prostredí, akým bola liptovská dedina. Kedysi ženatý, zostal neskôr opustený a sám ďalej žil a staral sa o seba, ako najlepšie vedel. Jeho stará drevenica a dvor so šopou boli miestom častých spoločných stretnutí, pri ktorých Martinčekovi predvádzal koncert svojich nálad, emócií tváre a gest. Chvíľu veselý, bláznivý, ochotný ponúknuť aj svoj tabak, o chvíľu pohŕdavý, bagatelizujúci až melancholický, nostalgický a smutný. Martinček pod povrchom jeho bláznovstva a teatrálnosti našiel neistú a zraniteľnú dušu, ktorá si veľa vytrpela a s ktorou viedol úprimné rozhovory o živote. Popri tom vo fotografických súboroch a sekvenciách zachytával jeho výrečné výrazy tváre a gestá. Ako možno jeho jediný priateľ s ním bol a fotografoval ho iba pár dní pred smrťou, súbory snímok z tejto návštevy neskôr symbolicky nazval Posledný rozhovor s Adamom Kurom a In memoriam priateľa Adama Kuru.
Martin Martinček a jeho vlastný osud
Martin Martinček veľmi dobre rozumel ťažkým osudom svojich priateľov a známych na Liptove, nakoľko i on sám si zažil vo svojom živote veľkú tragédiu a trápenie. Martinček pochádzal z Liptovského Jána z rodiny staviteľa a pôvodne študoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Už počas štúdií v roku 1936 sa zoznámil so svojou budúcou ženou Erikou Száakovou, keď ju na tanečnom večierku Živeny požiadal o tanec a ona prekvapene súhlasila. Miestami ich stretnutí v Bratislave bývalo Dunajské korzo a staré bratislavské uličky. Po ukončení štúdia v máji roku 1937 Martinček odišiel z Bratislavy pracovať ako súdny čakateľ do Čadce. Krátko nato, po svadbe v júli toho roku tam jeho mladá žena odišla s ním. Sám vo svojich spomienkach svoju ženu opisoval ako skôr aristokraticky vychovanú, vždy dobre naladenú a upravenú. Akurát slovenčina jej vraj ako Maďarke veľmi nešla, ale poctivo sa učila a on mal tie jej slovné skomoleniny veľmi rád. Dva roky po svadbe v roku 1939 sa im narodil prvý syn Peter a neskôr v roku 1941 druhý syn Iľja.
Martinček medzičasom získal miesto štátneho zástupcu a sudcu. Jeho otec zase miesto starostu v Sabinove. Pred Vianocami 1944 Martinčekovho otca zatklo a vypočúvalo gestapo, po prepustení začiatkom roka 1945 sa ukrýval na Liptove. Po prechode fronty cez Liptov sa 6. februára Martinčekova rodina vracala autom naspäť do Sabinova do rodičovského domu. V Sabinove, keď obchádzali strhnutý most, auto riadené vojenským šoférom dostalo šmyk, prevrátilo sa a v rozvodnenej rieke pochovalo pod sebou jeho ženu, obe deti i otca. Viac ako pol roka po tejto tragickej udalosti napísal Martinček knižku Svojej žene a deťom (Bratislava, 1945) plnú spomienok na ich šťastný, ale veľmi krátky spoločný život.
V priebehu roka 1945 sa Martinček presťahoval z Liptovského Petra do Bratislavy a začal pôsobiť na Povereníctve financií a neskôr ako šéf Úradu Predsedníctva SNR. Tu sa pri práci zoznámil s akademickou maliarkou Ester Fridrikovou-Šimerovou, s ktorou sa neskôr v roku 1947 aj oženil. Spojila ich spolupráca na obnove miestneho Domu umenia, ale i podobný tragický osud. (Manžel Ester Fridrikovej-Šimerovej, lekár MUDr. František Šimer, bol ako odbojár v roku 1942 zatknutý a odsúdený na smrť. Pomoc, ktorú na poslednú chvíľu zariadila Ester, sa k nemu už včas nedostala.) Martinček tak začal novú kapitolu svojho života. Prvé roky spolužitia manželov Martinčekovcov sa však niesli v znamení biednych pomerov a ďalších problémov v súvislosti so zmenami vo vtedajšej spoločnosti. Martinčeka vo februári roku 1948 dokonca načas uväznili pod vykonštruovanou zámienkou. Po prepustení bol neskôr začiatkom roka 1951 donútený odísť z Bratislavy, a tak sa rozhodol vrátiť na Liptov. Jeho manželka Ester odišla dobrovoľne s ním. V rámci komunistickej „prevýchovy“ bol Martinček donútený pracovať ako robotník-bagrista v tehelni v Liptovskej Ondrášovej a tiež ako poľnohospodársky robotník a robotník na hydinovej farme v miestnych Komunálnych službách. Neskôr s príchodom zdravotných problémov mu bolo dovolené robiť plánovača, odkiaľ potom prešiel pracovať do osvetového strediska a neskôr do múzea. Až v polovici 50. rokov mohli manželia Martinčekovci odísť z provizórneho bývania do normálneho bytu a pani Ester konečne získala priestor aj pre svoj ateliér.
Napriek osobnej rodinnej tragédii i neskorším problémom, Martinček na svet nezanevrel, ale snažil sa žiť ďalej. A nielen žiť, ale dať svojmu životu zmysel. V tom mu veľkou mierou pomohla jeho záľuba z mladosti a jeho neobyčajne silná vôľa popasovať sa s tým, čo mu osud nadelil a vytvoriť z toho niečo hodné obdivu, uznania a nasledovania. To isté obdivoval aj u postáv tvoriacich jeho vybrané príbehy v rámci blokov Stretnutia a Česť odvážnym, ktorí umierajú v sedle, na ktoré chcel prostredníctvom svojich fotografií upozorniť a vyzdvihnúť ich morálnu silu a vzor.
Použitá literatúra
Hlaváč, Ľudovít: Martin Martinček. Martin : Osveta, 1978, nestr. (Použité citáty v texte obr. 60–68)
Hrabušický, Aurel — Pauer, Marián: Martin Martinček. Bratislava : SNG a FOTOFO, 2000. (Použité citáty v texte s. 18, 20)
Martinček, Martin — Rúfus, Milan: Kolíska. Martin : Osveta, 1972.
Martinček, Martin — Rúfus, Milan: Ľudia v horách. Bratislava : Tatran, 1969.
Martinček, Martin — Rúfus, Milan: Vám patrí úcta. Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1966.
Martinček, Martin — Matuška, Alexander — Dvořák, Karel: Vrchári. Martin : Osveta, 1975.
Peterajová, Ľudmila: Ester M.-Šimerová. Bratislava : Petrus a Slovart, 2014.
