Sedem príkladov kultúrne inkluzívneho umenia
Pripravila Jana Švantnerová, kurátorka zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry
Pri zmienke o inkluzívnosti v múzeu/galérii človeku ako prvé možno napadnú bariéry, ktoré stoja v ceste integrácii marginalizovaných skupín autorov (ženy, homosexuáli …), telesne alebo mentálne znevýhodnených návštevníkov či etnických skupín. Tieto významové aspekty však nie sú predmetom príspevku. Mňa zaujíma inkluzívnosť z pohľadu integrácie iných kultúrnych naratívov do galerijnej a múzejnej praxe. Keď totiž hovoríme o kultúre v kontextoch, hovoríme o inklúzii.
Zbierkové predmety nám často dávajú možnosť spoznať historické a kultúrne kontexty ich vzniku. Myslím, že tento potenciál kontextualizácie dostatočne nevyužívame.
Zdá sa mi, že v porovnaní s realitou, ktorá je aj vďaka online priestoru stále viac kultúrne diverzifikovaná, je náš zbierkotvorný priestor individualistický a vyhranený. Europocentrickosť a kresťansko-katolícky centrizmus našich zbierok a ich prezentácia na SNG portáli Web umenia je zrejmá už po krátkej „prechádzke“ touto sieťou. Mnohí by mohli namietať, že na Slovensku sú to hlavne múzeá, ktoré vlastnia artefakty iných kultúr. Tieto sú prevažne pozostatkami šľachtických zberateľských vášní 19. storočia, ktoré boli v období socializmu znárodnené. Na portáli Slovakiana je však zastúpenie mimoeurópskych artefaktov tiež minimálne. Zbierkotvornou selekciou a následnou selekciou zbierkového materiálu pre online priestor sa, možno podvedome, snažíme náš lokálny príbeh dostať do popredia. Obkolesujeme sa artefaktmi nášho spoločensko-historického a umeleckohistorického naratívu.
Ochudobňuje nás to. Príbehy artefaktov, ktorých história odzrkadľuje prelínanie sa kultúr, totiž efektívnejšie prispievajú k spoznávaniu, zbližovaniu a k porozumeniu. Nakoľko ide o medzinárodný záujem, vyzýva k tomu aj medzinárodná asociácia múzeí ICOM. Doterajšie tradičné ciele kultúrnej zbierkotvornej inštitúcie (nadobúdať, ošetrovať, skúmať, vystavovať a vzdelávať) sa v súčasnosti vďaka anglo-americkému vplyvu rozširujú. Múzeá/galérie majú byť aktívnymi činiteľmi zmien v spoločnosti. Inkluzívnosť by v ideálnom prípade mala viesť k potláčaniu predsudkov a diskriminácie. Už aj Louvre Abu Dhabi ponúka od roku 2019 expozíciu Universal Religions venovanú svetovým náboženstvám. Ako prvé múzeum v arabskom svete má prezentovať univerzálnu históriu celého ľudstva. Komparatívny prístup prezentácie kladie dôraz na rozmanitosť a relevantnosť všetkých kultúr. Nie je tajomstvom, že Louvre Abu Dhabi je arénou francúzskej kultúrnej diplomacie. Tento kultúrny frenčajzing Západu udáva demokratický tón a medzinárodná politická korektnosť ho zastrešuje.
Pri svojej práci som pri rôznych výskumných príležitostiach narazila na predmety, ktoré sú vhodnými príkladmi inkluzívneho umenia. Nachádzanie kreatívnych trecích plôch a pomenovanie ich politických, ekonomickým, sociálnych či estetických východísk bolo pre mňa fascinujúcim zážitkom. Rada by som sa oň s Vami podelila.
1. Mytológia verzus náboženstvo
Na našom Webe umenia Vám vizuálnu komparatívnu religionistiku sprostredkujú hlavne ilustrácie z detských kníh. Poviete si: „A čo? Mytológia sú predsa rozprávky.“ Pozrime sa teda na jeden z najstarších mýtov spoločný viacerým kultúram. Potopa. Nájdeme ju už v babylonskom epose o Gilgamešovi, pochádzajúcom z 2. tisícročia pred n. l., ktorý ilustrovala Běla Kolčáková. V ňom bohovia zošlú na ľudí potopu, ktorú prežije len zbožný a spravodlivý manželský pár vďaka plavidlu, ktoré si na radu jedného z bohov včas postavia. Spolu s nimi sa zachránia aj ich príbuzní a zvieratá.
Najpočetnejšie sú na Webe zastúpené vyobrazenia judeo-kresťanského mýtu o potope. Ide o maľby či grafiky, ktorých námet, je však identifikovaný ako náboženský výjav. Jedno z diel na Webe nám poodhalí vizuálne korene našej sebastrednosti. Ide o grafický list s názvom Potopa od Gottfrieda Chodowieckeho a Johanna Schleuena.
Kedysi bol súčasťou knihy pre deti a mládež z roku 1784 s názvom Bilder-Akademie für die Jungen. Knihu tvorilo 52 takýchto listov. Jej autorom bol Johann Sigmund Stoy (1745–1808), evanjelický pastor, teológ a pedagóg z Norimbergu. Ako stúpenec osvietenstva chcel prostredníctvom obrazov vzdelávať mládež hravou formou. V úvode knihy vysvetlil námet každého z deviatich očíslovaných obrazov na grafickom liste: ústredná rytina je z biblického príbehu, od ktorého významu závisia všetky ostatné obrázky; druhý obraz je scéna z každodenného života; tretí sa týka sekulárnej histórie; štvrtý je z učebnice nemeckého reformátora vzdelávania Johanna Basedowa s názvom Elementarwerk; piaty predstavuje prírodný svet; šiesty povolanie; siedmy je prevzatý z bájky; ôsmy je z mytológie a deviaty uvádza morálne ponaučenie. V rámci mytológie predstavuje autor príbeh Deukalióna a Pyrrhé. Grécky mýtus hovorí o manželoch, ktorí ako jediní prežijú potopu zoslanú na zem bohom Diom. Následne obnovili ľudstvo tým, že za seba hádzali kamene — kosti matky Zeme, z ktorých vzišli noví muži a ženy.
Od čias Johanna Stoya je našej kultúre normatívnym vzdelávaním vštepované, že judeo-kresťanská verzia potopy je náboženstvo, zatiaľ čo jej grécka či babylonská alternatíva je mýtus.
S odstupom storočí sa však dá na vec pozerať aj kritickejšie. Napríklad očami amerického znalca mýtov a komparatívneho religionistu Josepha Campbella (1904–1987). Ten mytológiu definoval ako náboženstvo tých druhých. Kto sme my a kto tí druhí? Inštitúcie kultúrnej histórie majú významnú úlohu pri vytváraní obrazu seba a tých druhých. Sú ukazovateľom toho, akým spôsobom kultúrnu inakosť vnímame, interpretujeme a ďalej komunikujeme. Galérie a múzeá sa ľahko môžu stať miestami selektívnej pamäti.
2. Migrujúce motívy
Naprieč kultúrami však neputujú len mýty, ale aj motívy. Zaujímavým migrujúcim motívom je výjav draka bojujúceho s fénixom pochádzajúci z Číny. Drak je považovaný za symbol nekonečnej sily a fénix nesmrteľnosti. Ich súboj je symbolom rovnováhy v boji, teda harmónie. Prvé príklady prevzatia a štylizácie tohto symbolu poznáme zo začiatku 15. storočia z Anatólie. V priebehu rokov a ďalšieho migrovania sa výjav postupne zmenil na „S“ motív, ktorému ostali len abstrahované rožky a chvostík. Tento multiplikovaný ornament sa stal typickým pre hladko tkané koberce — kelimy Sileh z Kaukazu.
V zbierke SNG sa nachádza takýto vlnený kelim pozostávajúci z dvoch zošitých pásov tkaniny. Ich šírka zodpovedala šírke tkacieho stavu. Ide pravdepodobne o najstarší koberec v zbierke zo začiatku 19. storočia. Premena tohto symbolu je dobrým príkladom pozvoľnej kultúrnej interakcie. Ďalším migrujúcim symbolom je ornament nazývaný boteh alebo buta, ktorý symbolizuje zrod, rast, oheň, dynamiku a energiu. V odbornej literatúre dodnes pretrvávajú polemiky o jeho pôvode, ktorý jedni vidia v Indii a iní v Perzii. V SNG zbierke ho nájdeme na koberci z tureckého Kayseri spolu s ďalším populárnym vyobrazením cyprusu, ktorý je symbolom šťastia a dlhovekosti.
Koberce z Ázie sa do Európy dostali už okolo roku 1300, ale ich rozmach nastal až v období renesancie, keď ich umelci začali zobrazovať v rámci interiérových sakrálnych aj svetských tém. Tieto koberce pochádzali z Perzie, ako aj z Turecka.
3. Symbol spoločenského statusu
Organizovaný a prosperujúci obchod s luxusnými mimoeurópskymi výdobytkami Orientu neostal bez vplyvu. Jednotlivé kultúry začali, ako ohlas na dopyt, svoje výrobky alternovať a prispôsobovať vkusu európskeho klienta. Súbežne s „autentickými“ importovanými predmetmi začal Západ produkovať vlastné. Ideálnym príkladom je nedávny prírastok do zbierok SNG. Portrét muža pripisovaný Jánovi Kupeckému je totiž stelesnením Európana fascinovaného “Orientom”, ktorý si tento drahý luxus môže dovoliť.
Takto mohol vyzerať úspešný a spokojný muž začiatkom 18. storočia. Je zobrazený v pohodlnom domácom úbore nazývanom banyan. Tento typ voľného vrchného plášťa bol inšpirovaný indickým, japonským a tureckým pánskym tunikovým kabátom. Spodný kabát s manžetami (ang. sleeved waistcoat, franc. gilet à manches) má ušitý z hodvábnej tkaniny, ktorá pravdepodobne patrí do skupiny textílií s dekórom inšpirovaným Áziou. Išlo o textílie vyrábané najmä v Taliansku a vo Francúzsku, ktoré boli charakteristické exotickými rastlinnými námetmi. Na veste muža napríklad vidíme granátové jablko a roh hojnosti s marhuľami. Muž drží v ruke čajovú misku a lyžičku. Pitie čaju bolo symbolom vysokého spoločenské statusu. Miska a tanierik na čaj boli predchodcami šálky s uškom a podšálky. Pri pití čaju slúžil tanierik na pridržiavanie si misky s horúcim nápojom pri ústach. Bolo zvykom si obsah misky vyliať do hlbokého tanierika a tým si nápoj ochladiť a z tanierika aj vypiť. Na obraze vidíme japonský porcelán z oblasti Arita so vzorom Kakiemon. Porcelánová súprava je zdobená jemným florálnym námetom s výraznejším motívom oranžových kvietkov. Pravdepodobne išlo o nápojovú súpravu určenú pre európsky trh. V popredí vidíme striebornú kanvičku s ratanovou rúčkou, v ktorej sa odráža okno. Vplyv európskeho vkusu značne ovplyvnil japonskú aj čínsku produkciu. Musíme preto pamätať na fakt, že to, čo v našich európskych zbierkach vnímame ako japonské či čínske, bolo v skutočnosti vyrobené len pre európsky trh. Európske preferencie istého druhu tovarov, napríklad porcelán či tkaniny, zatienili iné, pre danú krajinu charakteristickejšie výrobky, napr. kaligrafické zvitky.
4. Ponuka a dopyt
S priamym vplyvom Západu na Japonsko súvisí aj krehká japonská rezba zo slonoviny. Rybár s chlapcom predstavuje typ sošky nazývanej okimono.
Ako mnemotechnická pomôcka poslúži fakt, že ich vznik súvisí s kimonami. Je to zaujímavý príbeh. Tradičné kimoná nemali vrecká, a preto sa na opaskoch nosili nádobky, v ktorých mali muži uložený tabak či iné potrebné drobnosti. Tieto nádobky boli na opasku zachytené ozdobnými gombíkmi nazývanými necuke (netsuke). V praxi to môžeme vidieť na odeve nášho rybára. Necuke boli vyrábané z dreva, zo slonoviny a z množstva iných materiálov a najväčšej popularite sa tešili v období Edo (1603–1868).
Od roku 1868, keď padol šogunát, však dochádza k otvoreniu sa Japonska Západu a vplyv Európy sa odrazil aj v obliekaní. Tradičné kimoná začali mať vrecká. Tým využitie necuke stratilo význam. Európania a Američania okamžite prejavili zberateľský záujem o tieto drobné plastiky. Talentovaní rezbári, ktorí predtým vyrábali necuke, začali pre európsky trh vyrábať drobné figúrky zo slonoviny so žánrovými námetmi japonskej každodennosti, teda okimono. Ich výroba vyvrcholila v období Meidži (1868–1912), pričom boli primárne určené na export do Európy. Prispôsobenie sa japonských remeselníkov môžeme vnímať aj negatívne. Ako ukážku straty časti vlastnej kultúrnej identity na úkor trhu a prežitia. Pozitívne je, že umelecké remeslo dostalo šancu prežiť.
5. Prebudenie záujmu
Druhú šancu dostala aj Alhambra v Granade. Ide o perlu maurskej architektúry z 13. — 15. storočia, keď v južnom Španielsku vládli členovia moslimskej dynastie Nasridovcov. Tí vybudovali nad mestom impozantný komplex palácovej pevnosti s vnútornými záhradami.
Granada bola v tom čase administratívnym centrom a aj centrom islamskej kultúry a vzdelanosti. Od znovuzískania Granady kresťanmi v roku 1492 bola Albambra čiastočne zničená, čiastočne prestavaná, čiastočne opustená. Keď sem v roku 1829 prišiel americký spisovateľ, právnik a diplomat Washington Irving (1783–1859), bol okúzlený jej čarom, ktoré presvitalo spod sute a čmáranín na stenách, ktoré po sebe zanechali menej kultivovaní návštevníci. Jeho kniha Alhambra (The Tales of the Alhambra alebo The Alhambra) vyšla v roku 1832. Vďaka jej prekladom do rôznych jazykov enormne narástol záujem o túto pamiatku. Kniha po prvýkrát a naposledy vyšla v češtine (v slovenčine vôbec) v roku 1837. Bolo to vďaka tomu, že Irving v roku 1822 navštívil Prahu a odvtedy bol v českej spoločnosti záujem o jeho tvorbu. Kniha prebudila záujem o pamiatku. Následne španielska vláda podnikla kroky na ochranu a obnovu komplexu, ktorá stále trvá. Dodnes môžete v uličkách Granady stretnúť zástupy hrdých amerických turistov, ktorí zvierajú v rukách túto knihu, alebo o nej s nadšením hovoria. A sú hrdí právom, Granada s impozantnou Alhambrou je tu aj vďaka ich rodákovi. Rehabilitácia, ba až glorifikácia arabsko-islamského dedičstva v Španielsku však v nedávnej minulosti pramenila aj z masívneho turizmu arabských návštevníkov, ktorí štedro utrácali. Keď v roku 2005 zomrel kráľ Saudskej Arábie Fahd, bol v Španielsku vyhlásený deň národného smútku a v Andalúzii, kde kráľ dovolenkoval, smútok trval až tri dni. Dejiny Alhambry a celej Andalúzie poznačené náboženskými a mocenskými bojmi v súčasnosti síce prispievajú k záchrane, ale zároveň ostávajú živnou pôdou nacionalistického a náboženského extrémizmu.
6. Politická korektnosť
Umelecké diela zakotvené v problematickej minulosti, ktoré ostávali bez povšimnutia, sa v súčasnosti dostávajú do pozornosti. V roku 2011 vyvolal Vogue Italia škandál tým, že trendové visiace kruhové náušnice označil ako náušnice v otrockom štýle. Vzniesla sa vlna kritiky, ktorá toto označenie vnímala ako necitlivý prístup k africkému holokaustu Maafa a zároveň prekrývanie pôvodných afrických tradícií otrokárskym priemyslom Európanov.
Ďalším takýmto škandálom bolo, keď v roku 2017 odev jednej z členiek britského kráľovského dvora zdobila benátska brošňa moretto. Išlo o okázalo zdobené poprsie čierneho Maura v turbane, ktoré bolo interpretované ako rasistické. Mauri alebo Maurovia sú vyššie spomínaní moslimovia, pôvodom zo severnej Afriky, ktorí vládli v južnom Španielsku. Stále živá tradícia benátskeho moretta siaha hlboko do 18. storočia. Súčasní výrobcovia aj historici popierajú akékoľvek rasistické tendencie šperku. Prepychovo odetého čierneho Maura nevnímajú ako otroka, ale ako exotického vládcu či dokonca Shakespearovho Othella, ktorý bol dôstojníkom v službách armády Republiky benátskej. Benátske moretto si našlo cestu do Rijeky, kde sa po miernej transformácii udomácnilo pod názvom morčič.
Šperky (náušnice, spony, brošne) s hlavou Maura v turbane si obyvatelia Rijeky vybrali ako symbol mesta. Je tradičným talizmanom pre šťastie a proti urieknutiu. Nosí ho 70 percent miestnych žien rôznych etník a spoločenských vrstiev. K jeho vzniku sa viažu tri legendy.
O ich mierumilovnosti a nestrannosti nemôže byť reč. Tou najčastejšie spomínanou je príbeh obrany proti osmanskému vojsku. Po víťazstve ostali na bojisku odseknuté hlavy osmanských Turkov v turbanoch, ktoré inšpirovali klenotníkov k výrobe náušníc ako trofeje — pamiatky víťazstva. Odseknutá hlava sa objavuje vo všetkých mytológiách ako prejav zvrchovanosti nad životom a dušou nepriateľa. Je zarážajúce, že túto krvavú reklamu morčičov zatiaľ nikto netematizoval. Zrejme to súvisí s nízkou návštevnosťou chorvátskych letovísk tureckými dovolenkármi.
V tejto súvislosti máme čo ponúknuť aj u nás. Odseknutá hlava Turka je súčasťou erbov viacerých uhorských rodov. Akýmsi kabinetom hrôzy je z tohto pohľadu kaštieľ v Markušovciach, kde erb rodiny Csáky (Čáky) zdobí nábytok, jedálenskú porcelánovú súpravu, nápojové sklo a aj šperkovnicu. Kedy začnú byť u nás erby turkobijcov politicky nekorektné?
Ak som Vám týmito príkladmi narobila takpovediac chute, teším sa. Zároveň ma mrzí, že pre ďalšie podobné príklady Vás nemám kam poslať. Na Slovensku by sme za inkluzívnu zbierkotvornú ustanovizeň mohli považovať Slovenské národné múzeum s jeho etnickými múzeami a so širokým zbierkotvorným profilom. Cudzokrajné artefakty a ich koncentrácia do „kabinetov“ sú vítaným oživením a dotvorením rozprávkovosti hradov, zámkov a kaštieľov. Chýba nám však dostatočne rozvinutý odborný záujem o mimoeurópsku mytológiu, etnografiu a umenie, ktorej excelentným príkladom je neďaleké Weltmuseum vo Viedni. Tento deficit čiastočne vypĺňajú prevzaté výstavy typu blockbuster o stratenom raji v Himalájach (Šangri-la. India-Tibet-Bhután-Nepál, 2009), o starovekom Egypte (Tutanchamon — Jeho hrobka a poklady, 2014) či nedávno o Inkoch (Poklad Inkov, 2020). Chýba však systematické a štruktúrované poznanie cudzokrajných zbierkových predmetov naprieč slovenskými múzeami a galériami. Jediným pokusom o ich zhodnotenie bola iniciatíva kolegyne Kataríny Malečkovej zo SNM-Múzeum Bojnice v podobe výstavy Umenie Orientu (2014) a súvisiaceho medzinárodného sympózia (2015).
Integrácia iných kultúrnych naratívov do galerijnej a múzejnej praxe nie je možná bez posilnenia interdisciplinárnej spolupráce historikov umenia so špecialistami z odboru orientalistiky doma aj v zahraničí.
Takúto pomoc poskytol SNG sinológ Martin Slobodník, ktorý preložil nápisy na čínskych plagátoch. Bol to veľký prínos pri skúmaní zdieľanej kultúrnej československej a čínskej socialistickej skúsenosti. Jedným z jej aspektov bolo postavenie ženy v spoločnosti.
7. Rovnosť šancí
Kultúrna revolúcia v Číne vytvorila tisícky propagandistických plagátov, ktoré Číňanov mali viesť na ceste k premene spoločnosti. Predstavovali chválu kultúry, industrializáciu, rozvoj poľnohospodárstva a hrdinov revolúcie. Boli určené nielen pre verejné miesta, ale aj do domácností. Jedným z takýchto je plagát, ktorý agituje za integráciu žien v pôvodne mužských povolaniach s technickým zameraním.
Výzvu „Určite sa naučme techniku!“ sprevádza vyobrazenie oduševnenej pracovníčky, ktorá si vie poradiť s teóriu aj praxou. Nesmieme však zabúdať, že čínske, ako aj vtedajšie československé ženy museli plniť nielen pracovné, ale aj rodinné povinnosti. Popritom mali pôsobiť spokojne a vyzerať očarujúco. Ženy-budovateľky teda mali svoju výplatu investovať aj do kozmetiky, aby boli čo najlepšou vizitkou socialistického raja.
Svojím výzorom, občianskou angažovanosťou a pracovitosťou boli dávané za vzor a ich dokonalý obraz bol medializovaný. Zatiaľ čo obraz pracujúcej ženy v socialistickom bloku agresívne potláčal obraz ženy v domácnosti, situácia za oceánom bola úplne opačná.
Pracujúca žena bola nenaplneným snom americkým feministiek. Americké ženy boli v 50. rokoch 20. storočia odsúdené na napĺňanie konzervatívneho sna o živote strednej triedy. Stredobodom ženského sveta bola starostlivosti o rodinu a domácnosť.
V socialistickom aj demokratickom príbehu 50. rokov hrali hlavnú úlohu muži, ktorým ženy a ich mediálny obraz slúžili propagandistickým účelom vyššieho dobra a toho „správneho“ svetového poriadku. Bejrútsky fotograf Eli Rezkallah sa nedávno inšpiroval týmito plagátmi a vytvoril sériu fotografií „In a parallel universe“, v ktorých obrátil mužsko-ženské úlohy. Pastelová cukríkovosť a dokonalosť protagonistov jeho projektu zdôrazňuje násilnícku, urážlivú a ponižujúcu podstatu amerických plagátov.
Pri pohľade na nedávne a súčasné reklamné pútače musíme smutne konštatovať, že situácia stále nie je ideálna. Mnohých pritom prekvapí, že Virginia Woolfová už v roku 1929 vo svojej kultovej eseji Vlastná izba (1929) napísala: „Celé toto stavanie pohlavia proti pohlaviu, kvality proti kvalite; všetky tieto nároky na nadradenosť a podsúvanie menejcennosti patria ku školáckemu štádiu ľudského bytia, kde jestvujú ‚strany‘ a treba, aby jedna strana porazila druhú, a najdôležitejšou vecou na svete je napochodovať k stupienku a prevziať z rúk riaditeľa školy ozdobnú vázu. Keď ľudia dospejú, prestávajú veriť na strany, riaditeľov školy i na ozdobné vázy.“
Naša spoločnosť, zdá sa, ešte stále bojuje o cenu pána riaditeľa. Zápasia muži so ženami, národy s národmi, náboženstvá s náboženstvami. Ako by sme mohli v tomto školáckom štádiu nášho vývoja očakávať eliminovanie nezdravého pretekania sa kultúr? Jednou z odpovedí múzeí/galérií je INKLUZÍVNOSŤ.
Na webe SNG Vám síce nateraz nemôžeme ponúknuť dostatočne šťavnatý inkluzívny zážitok. Ale kde výtvarné dielo chýba, pomôže kniha. V SNG Vám najbližší inkluzívny zážitok môže poskytnúť Knižnica Kornela a Nade Földváriovcov v SNG. Zbierka kníh nenásytného knihomoľ a spisovateľa, satirika, výtvarného a literárneho kritika Kornela Földváriho (1932–2015) a jeho manželky muzikologičky Nade (1933) Vám umožní vykročiť za hranice všednosti.
Zdroje
Weiß, Gisela: Inclusive museum — a critical view from a museological perspective. In: Berding, Jörn — Gather, Matthias (eds.):
The inclusive museum — Challenges and Solutions, State of the Art and Perspectives. Proceedings of the 1st and 2nd COME‐IN! Institut Verkehr und Raum : Erfurt 2018, s. 18–25.
Galla, Amareswar: In search of the inclusive museum. In: Murphy, Bernice L. (ed.): Museums, ethics and cultural heritage. Routledge : New York 2016, s. 304–316.
Naguib, Saphinaz-Amal: The One, the Many and the Other: Revisiting Cultural Diversity in Museums of Cultural History. In: National Museums in a Global World. NaMu III. Linköping University Electronic Press 2007. http://www.ep.liu.se/ecp/031/index.html
Macdonald, Sharon J.: Museums, national, postnational and transcultural identities. In: Museum and Society, Vol 1, No 1, University of Leicester : Leicester 2003. https://journals.le.ac.uk/ojs1/index.php/mas/article/view/3/50
Te Heesen, Anke: The World in a Box: The Story of an Eighteenth-Century Picture Encyclopedia. University of Chicago Press : Chicago 2002.
Ford, P. R. J.: Der Orientteppich und seine Muster : Die Bestimmung orientalischer Knüpfteppiche anhand ihrer Muster, Symbole und Qualitätsmerkmale, Bechtermünz : Augsburg 1997.
Di Prima Bristot, Monique: Bildlexikon Teppiche. Parthas : Berlin 2011.
Elbelová, Gabriela (ed.): Stín kvetoucí sakury : Výběr japonského umění z českých sbírek. Muzeum umění Olomouc : Olomouc 2012.
Malečková, Katarína (ed.): Umenie Orientu. Zborník príspevkov z medzinárodného sympózia usporiadaného pri príležitosti výstavy Umenie Orientu. SNM-Múzeum Bojnice, 2015.
Toncinich, Erna: Il moretto fiumano. EDIT, Fiume : 2008.
Bahenská, Marie — Heczková, Libuše — Musilová, Dana: O ženské práci. Dobové (sebe)reflexe a polemiky. Masarykův Ústav a Archiv AV ČR : Praha 2014.
Slobodník, Martin: Socialist Anti-Orientalism: Perceptions of China in Czechoslovak Travelogues from the 1950s. In: Postcolonial Europe? Essays on Post-Communist Literatures and Cultures. Brill — Rodopi 2015, s. 299–314.
