Sedem príkladov kultúrne inkluzívneho umenia III.
Pripravila Jana Švantnerová, kurátorka zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry
Tento príspevok nadväzuje na rovnomenné texty z roku 2021 o dielach, ktoré svojím námetom, okolnosťami vzniku alebo využitím prepájajú rôzne kultúrne tradície. Spoločným menovateľom predchádzajúceho textu boli spojitosti s islamom a ním podmienené geografické, dejinné a spoločenské súvislosti. Tentokrát som sa zamerala na diela súvisiace s judaizmom, témou mne odborne blízkou, nakoľko pracujem aj ako kurátorka v Židovskom komunitnom múzeu v Bratislave.
Väčšinou nemám veľa príležitostí efektívne prepájať moje kurátorské pozície. Vďaka projektu Inkluzívne umenie a kultúra, ktorý SNG tento rok iniciovala, sa mi táto príležitosť prirodzene naskytla. Cieľom tohto spoločensky angažovaného projektu je tematizovanie a zviditeľňovanie citlivých tém súčasnosti prostredníctvom výtvarného umenia. V SNG veríme, že výtvarné umenie predstavuje ideálnu platformu pre spoznávanie, dialóg a zbližovanie rozmanitých kultúr a komunít v našej krajine.
Pri koncipovaní textu zameraného na inakosť, tradovanie zaužívaných interpretácií, predsudkov a stereotypov som vychádzala z dostupných výtvarných diel z fondov slovenských galérií. Tie sú vďaka efektívnej digitalizácii kultúrneho dedičstva dostupné na internetovej platforme Web umenia. Rešerš, ktorú som si urobila na začiatku práce na texte, ma nepríjemne prekvapila. Okrem známych a často prezentovaných, až ikonických diel Arnolda Petra Weisza-Kubínčana, Františka Reichentála, Imricha Weinera-Kráľa, Júliusa Jakobyho či Leopolda Horovitza toho slovenské zbierky neponúkajú veľa. Z toho, čo ponúkajú, sem-tam behá mráz po chrbte. Na úvod preto pár poznatkov z predmetového vyhľadávania. Pri pojme žid sa objavia prevažne diela súvisiace s rasovým prenasledovaním Židov počas 2. svetovej vojny. Najviac diel predstavujú protižidovské plagáty slovenského štátu, ktorých negatívne posolstvo tak naďalej trvá. Paradoxne teda práve protižidovské hanlivé a urážlivé karikatúry predstavujú majoritný obraz židovstva a judaizmu na Webe umenia.
Základný kameň judaizmu Päť kníh Mojžišových, známych v hebrejčine pod názvom Tóra (Zákon), nachádzame na Webe umenia zásadne pod názvom Starý zákon. Základné texty judaizmu sú vnímané optikou kresťanstva ako väčšinového náboženstva ovplyvňujúceho aj optiku kurátora, ktorý záznam vytvoril. Nie príliš početnú a skoro výlučne bratislavocentrickú paletu synagóg dopĺňajú aktuálne realizácie občianskeho združenia Čierne diery, ktoré sa venuje dlhodobo prehliadaným architektonickým pamiatkam naprieč Slovenskom. Grafiky z ich dielne tak, aspoň čiastočne, vytvárajú vizuálnu stopu židovských kultových objektov z nášho územia.
Pri zadaní hesla Jeruzalem nachádzame „až“ osem diel, z ktorých len jedno tematizuje mesto ako miesto kultu iného náboženstva než kresťanstvo. Ide o maľbu umelca židovského pôvodu Armína Sterna z roku 1933, ktorá zobrazuje Múr nárekov, Skalný dóm na Chrámovej hore aj Olivovú horu.
Ostatné diela venujú pozornosť životu a smrti Ježiša a križiackym výpravám. Je pritom dôležité vnímať mesto Jeruzalem ako kľúčové pre všetky tri monoteistické náboženstvá. Inak by sme v rámci europocentrizmu a kresťanskocentrizmu mohli nadobudnúť mylné presvedčenie o exkluzívnosti a jedinej pravde našich väčšinových postojov. A ešte posledná „perlička“. Pri vyhľadávaní najväčšieho židovského sviatku šabatu (soboty) sa ukáže jediné dielo a síce Príchod sabatu znázorňujúci nočné orgie čarodejníc a čarodejov s diablami. Termín čarodejnícky sabat sa začal používať v rámci protižidovských a protiheretických inkvizičných procesov. Podľa niektorých historikov išlo o jednu z najväčších genocíd ľudstva primárne zameranú proti ženám, počas ktorej boli ženy prenasledované, sadisticky mučené a zabíjané. Veľmi smutná bilancia histórie aj mojej rešerše. Históriu nezmeníme, ale možno by sme sa mali zamyslieť nad efektívnejším a citlivejším spôsobom filtrovania výsledkov v našej galerijnej databáze.
Po obsiahlejšom úvode pod dojmami online rešerše sa teraz dostávam k rozprávaniu o siedmich príkladoch kultúrne inkluzívneho umenia, z ktorých niektoré možno pobavia, ďalšie prekvapia a niektoré budú šokovať. Presvedčte sa sami.
I.
Na Webe umenia sa však nájdu aj chyby, pozostatky minulých generácií, na ktorých odstraňovaní slovenskí kurátori neustále pracujú. Vďaka dostupnosti diel online si môžeme vzájomne pomáhať pri opravovaní rôznych nedostatkov . V rámci nedávneho výskumu islamu som natrafila na chybné určenie námetu, keď došlo k zámene veľkňaza Árona, brata Mojžiša, za sultána. Grafika sa do zbierok Oravskej galérie dostala kúpou od maliarky Matildy Čechovej (1908–1995) začiatkom 70. rokov 20. storočia spolu s viac ako 800 dielami. Konvolút pozostával prevažne z grafických a sochárskych diel s kresťanskými (teda aj starozákonnými) námetmi, ale nachádza sa medzi nimi aj jeden Mizrach (hebr. Východ) vo forme grafiky. Ide o tabuľku, ktorá sa vešala na východnú stenu príbytku smerujúcu k Jeruzalemu, ku ktorému sa veriaci židia obracajú pri modlitbách. Táto bola identifikovaná správne, čo je, na slovenské pomery, veľmi raritné.
Čo viedlo k chybnej identifikácii Árona, ktorého tradičný odev je detailne popísaný v 2. knihe Mojžišovej (Exodus 28)? Jeho charakteristickým znakom je náprsný štít zdobený 12 polodrahokamami, ktoré symbolizujú 12 kmeňov Izraela, dlhý odev na spodnom leme zdobený granátovými jabĺčkami a zvončekmi a výpravná pokrývka hlavy. Odev autor názvu diela zrejme vnímal ako „turecký“ hlavne v kombinácii s turbanom a ozdobou v tvare kosáka mesiaca. Diadém, ktorým mala byť zdobená Áronova pokrývka hlavy, máva tvar kosáka len zriedkavo. Väčšinou má podobu ozdoby obdĺžnikového tvaru s hebrejským textom. Aj gestá jeho rúk sú atypické. Majú zrejme predstavovať kňazské (kohénske) požehnanie. Vďaka týmto špecifickým znakom grafiky sa mi podarilo identifikovať jej najbližšiu predlohu. Ide o prvý tlačený a ilustrovaný komentár Biblie (Postilla super totam Bibliam) z roku 1471 od Mikuláša z Lyry (ok. 1270–1349) vydaný v Ríme a neskôr aj v iných mestách. V stredoveku to bol najkompletnejší výklad biblických textov. Bádatelia si zároveň všimli, že tento francúzsky minorita, teológ a univerzitný profesor na Sorbonne bol dobre oboznámený aj s dostupnými rabínskymi komentármi hebrejskej biblie. Ilustrácie v tomto diele zahrnuté sa stali v nasledujúcich storočiach inšpiračným zdrojom ďalších vyobrazení.
Chyba v identifikácii námetu môže byť ľahko odstránená. Sú však aj chyby, ktorých odstránenie trvá oveľa dlhšie, ako napríklad chyby v preklade významných náboženských textov a z nich plynúce zakorenené stereotypy. Možno ste sa už v minulosti pozastavili nad tým, prečo bol biblický Mojžiš zobrazovaný s rožkami. Áno, aj ten najznámejší od Michelangela.
Túto podobu mal Mojžiš v európskom umení až do 16. — 17. storočia, keď došlo k revízii latinského prekladu Biblie z 5. storočia nazývaného Vulgáta. Zásluhy na tom mal aj vyššie spomínaný Mikuláš z Lyry. Výraz v biblickej hebrejčine, ktorý opisuje Mojžišov zjav po príchode z hory Sinaj s tabuľami Desatora (2. kniha Mojžišova 34, 29–35) bol vo Vulgáte, v dôsledku príbuznosti výrazov, prekladaný ako rohatý a nie ako žiariaci. Na tejto mladšej grafike už vidíme žiariaceho Mojžiša po boku jeho brata veľkňaza Árona.
Vďaka komparatívnej religionistike vieme, že v Mezopotámii a Kanaáne boli božstvá zobrazované v prilbách s rohmi, a preto mnohí považovali a považujú pôvodný preklad za oprávnený. Napriek tomu sa väčšina odborníkov v súčasnosti zhoduje na tom, že Mojžiš žiaril. Poviete si možno, že je to nepodstatný detail. Stredoveké a renesančné vyobrazenia Mojžiša s rohmi však prispeli k antisemitským predstavám o tom, že židia majú rohy a k ich prepojeniu s rohmi Satana a domnelými satanistickými praktikami židov. Tragické obdobie inkvizičných procesov som už spomínala v úvode a ich dozvuky v podobe antisemitizmu (aj mizogýnie) vnímame dodnes.
Ostré hrany zaužívaných stereotypov sa obrusujú len sťažka a pomaly. Jedným z pozitívnych faktorov bol zvýšený záujem o štúdium a hlbšie poznanie Hebrejskej biblie zo strany kresťanov, ktoré vzišlo aj z protestantských kruhov.
II.
V 18. storočí bol centrom protestantskej vzdelanosti šíriacej sa do zvyšku Európy Amsterdam. Bolo to kozmopolitné mesto obchodu, ktorému sa najlepšie darilo v ovzduší náboženskej tolerancie. Pred náboženskou neznášanlivosťou tam utieklo viacero talentovaných umelcov. Bol medzi nimi aj popredný rytec, maliar a kresliar, pôvodom z Paríža, Bernard Picart (1673–1733). Preslávil sa aj vďaka spolupráci s vydavateľom Jeanom Fredericom Bernardom (1680–1744). Obaja boli hugenoti, francúzski protestanti, ktorí z Francúzska unikli pred prenasledovaním katolíckou cirkvou. Cieľom vydavateľa J. F. Bernarda bolo vytvoriť dielo predstavujúce všetky známe náboženské praktiky na svete a jeho prostredníctvom vzdelávať a budovať náboženskú toleranciu. Podarilo sa mu to vďaka monumentálnej niekoľkozväzkovej encyklopédii venovanej náboženským rituálom a odevom z celého sveta (Ceremonies et Coutumes Religieuses de tous les Peuples du Monde, 1723–1743). Súčasťou publikácie boli litografie B. Picarta, ktoré v prípade judaizmu vychádzali z priamych pozorovaní. Picart sa s cieľom maximálnej autenticity oboznámil s miestnou židovskou komunitou a zúčastňoval sa osláv sviatkov a bohoslužieb. Amsterdamskú židovskú komunitu založili židovskí utečenci zo Španielska a z Portugalska, ktorí boli v 15. a 16. storočí vykázaní katolíckymi panovníkmi a prenasledovaní inkvizíciou, takže mali s Picartom a Bernardom podobný osud.
Z tohto monumentálneho diela sa v slovenských zbierkach nachádza len jedna realizácia. Jej pôvodného osvieteného majiteľa nepoznáme. Do zbierky Galérie mesta Bratislavy sa dostala prevodom z miestnej Mestskej knižnice. Ide o neskoršiu, zrkadlovo obrátenú tlač jedného z výjavov, ktorá predstavuje trúbenie na šofar (baraní roh) počas osláv Nového roku v Portugalskej synagóge v Amsterdame.
III.
Pozoruhodným dokladom židovskej každodennosti je album kresieb z rokov 1847–1849 zachytávajúci bežný život grófskej rodiny Odescalchi. Na vyobrazeniach figuruje istý, bližšie neznámy Maximilien Dreyfus, štíhly elegán s výrazným semitským vzhľadom, ktorého priezvisko bolo charakteristické pre židov z oblasti Porýnia. Pán Dreyfus je zachytený na dvoch kresbách, ktoré vznikli počas alebo krátko po jeho návšteve kaštieľa v Solčanoch v roku 1847. Jedna je nazvaná „Ah, c‘est admirable“ a druhá „Les Amateurs“.
Obe majú posmešný charakter. Na prvej vidíme rojčiaceho Dreyfusa pri východe, prípadne západe slnka. Z tohto „ojedinelého“ autentického zážitku je taký unesený, že mu hrozí pád z briežka do krovia. Grófovi sa podarilo zachytiť stereotypné vnímanie židov, uzavretých v modlitebniach a študovniach, ktorí prejavovali nadštandardné nadšenie pri objavovaní hoci aj banálnych prírodných úkazov. Na druhej kresbe sa na pozadí nevinného domáceho muzicírovania odohráva skutočná spoločenská dráma. Nadšený Dreyfus oduševnene tlieska do rytmu hry na klavír, zatiaľ čo pani označená ako Mama v pozadí sa na neho s pobavením díva a pravdepodobne samotný autor označený ako O. [Odescalchi] Gyula sediaci vedľa neho od nudy zaspal a cigareta mu vypadla z ľavej ruky. Ako si môžeme vysvetliť Dreyfusovo oduševnenie? Je spôsobené len tým, že takýto výjav bol pre neho taký neobvyklý a vzácny? Čiastočne možno áno, ale nemyslím, že je to dostatočné vysvetlenie.
Odpoveď by som hľadala v skladbe, ktorá ho tak nadchla. Na klavíri vidíme položené notové záznamy označené Beethoven a časťou slova [Sym]fonie. Domnievam sa, že išlo o 9. symfóniu, ktorej záverečnou časťou je Óda na radosť. Táto idealistická vízia bratstva celého ľudstva z pera Friedricha Schillera bola nesmierne populárna práve v časti židovského obyvateľstva oddanej nemeckej kultúre. Je pritom bezpredmetné, či bol Dreyfus konvertita alebo žid. Jeho nadšenie pre tento konkrétny hudobný kus ho usvedčuje z rojčivej túžby po bratstve, vzájomnosti a spoločnej zhode v radosti.
Vyššie definované reakcie jeho spolubesedníkov poukazujú na krutú pravdu, a síce, že bratstvo sa nekoná a spoločná radosť tiež nie. Karikatúry židovských mešťanov, akýchsi votrelcov do sveta, ktorý im nepatrí, boli vo všeobecnosti veľmi obľúbené. Veľké množstvo protižidovských plagátov s rôznymi karikatúrnymi vyobrazeniami z neskoršieho obdobia som už spomínala v úvode. Z pochopiteľných dôvodov na tomto mieste nebudem žiadne reprodukovať. K tragickým udalostiam 2. svetovej vojny nás vedia priviesť aj iné diela zo slovenských štátnych zbierok. Diela, ktoré boli mocou zákona poštátnené. Boli odobraté ich pôvodných vlastníkov, Židom. Tým boli v období slovenského štátu odobraté ich občianske práva a slobody a neskôr vo väčšine prípadov aj životy. V roku 1941 pripravil Židovský kódex Židov o ich vlastnícke práva. Všetky ich hodnotné umelecké hnuteľnosti prepadli v prospech štátu. Historici umenia boli štátnym zriadením povolaní, aby rozhodli, ktoré umelecké cennosti štát predá a ktoré budú prevedené do štátnych zbierok.
IV.
Takto sa do zbierok SNG dostala aj veľmi kvalitná olejomaľba. Pôvodne patrila bližšie neznámej bratislavskej židovskej rodine. Ide o obraz Lót s dvojicou anjelov.
Hovorí o udalostiach, ktoré sa stali v meste Sodoma opísaných v 1. knihe Mojžišovej (Genezis 19,1–11). Dvaja poslovia boží, krásni mladí muži, prišli do mesta Sodoma. Dobrák Lót ich prichýlil vo svojom príbytku a pohostil. Mužskí obyvatelia Sodomy sa však dožadovali toho, aby im Lót svojich hostí vydal a oni s nimi mohli obcovať. Príbeh ďalej pokračuje božím trestom v podobe zničenia Sodomy ohňom a sírou z nebies.
Vo všeobecnosti je zaužívaná interpretácia, že tento trest bol zavinený neviazaným a perverzným správaním Sodomčanov. Používanie termínov sodomia a sodomita sú týmto významovo podmienené.
Takéto čítanie ale nie je v súlade s inými odkazmi na hriechy Sodomy v Biblii (prorok Ezechiel 16,49) a s rabínskymi výkladmi. Tie uvádzajú dôvody: absencia pohostinnosti, krutosť a zvrátenosť súdnictva, arogancia, chýbajúca empatia k potrebám iných ľudí a pohŕdanie chudobnými ľuďmi. Dobročinnosť a spolupatričnosť boli totiž Sodomčanmi vnímané ako vlastnosti slabých. Dav Sodomčanov chcel znásilniť Lótových mužských hostí ako prejav nepohostinnosti a nenávisti voči cudzincom.
Ako to teda je s homosexuálnym vzťahom dvoch mužov v Biblii? Najpodrobnejšie sa tejto téme venoval ortodoxný rabín Steven Greenberg, sám gej, vo svojej vášne vzbudzujúcej knihe z roku 2004. Jeho myšlienky a interpretácie sa stali nosnými pri koncipovaní následných odstavcov.
Homosexuálnu komunitu veriacich židov (a kresťanov) najviac trápi stručná pasáž v 3. knihe Mojžišovej (Levitikus 18,22): „Nesmieš obcovať s mužom, ako sa obcuje so ženou. To je ohavnosť.“ Jeho zaužívaná interpretácia slúži ako zákaz aktívneho aj pasívneho homosexuálneho aktu. Ide o výslovný zákaz homosexuálneho análneho styku, pričom iné homoerotické aktivity medzi mužmi nie sú menované a teda ani zakázané. To však nie je jediné, čo si S. Greenberg všimol.
Spomeňme si na Mojžišove rožky a pozrime sa bližšie na iné biblické texty a historické paralely, ktoré nám pomôžu porozumieť kontextom výroku v 3. knihe Mojžišovej. Dôležité je vnímať podobnosti a rozdiely v dobovom židovskom a grécko-rímskom pohľade na homosexuálne penetračné praktiky. V antike bol sex o mocenskom vzťahu. Slobodný rímsky občan, teda muž, mohol mať sex (z titulu spoločenského postavenia) so ženou, s chlapcom, otrokom alebo cudzincom. Vzťah dvoch rovnoprávnych občanov nebol spoločensky akceptovateľný, nakoľko by penetrovaného partnera pripravil o spoločenský status. Dobrovoľné prijatie homosexuálneho styku by znamenalo, že muž sa dobrovoľne degraduje do pozície ženy či otroka. Podľa historikov a antropológov bol akt análneho styku vo viacerých spoločenstvách aktom subordinácie mužov — cudzincov či previnilcov. Sexuálna prevaha bola ukazovateľom spoločenskej hierarchie.
V.
Podobným príbehom o ponížení a prevahe je rozprávanie o vínom opojenom Noemovi a jeho synovi Chámovi. Syn „videl nahotu“ otca ležiaceho v jeho stane a vysmieval sa mu pred bratmi, ktorí jeho nahotu následne prikryli. Preto si Chám pre svoje potomstvo následne vyslúžil od otca prekliatie (1. kniha Mojžišova 9, 20–25).
Autor kresby však akoby nepoznal príbeh. Zobrazil jedného syna, ktorý prikrýva otca ležiaceho v opitosti na verejnosti a nie v stane, zatiaľ čo ďalší dvaja aktéri stoja stranou. Zrejme sa autorovi samotný príbeh nezdal príliš uveriteľný. Veď čo je také hrozné na nahote vo vlastnom príbytku? Áno, syn by sa nemal posmievať otcovi, ale je to dôvod na prekliatie všetkých jeho potomkov? Rovnaké otázky si kládli aj rabíni po mnohé generácie. Kľúčovým pre ich interpretácie je výraz nahota, ktorý má v biblickom texte význam zraniteľnosti. Rabíni preto interpretovali text tak, že zo strany Cháma mohlo ísť o kastráciu alebo znásilnenie otca.
Obe rabínske interpretácie argumentujú, že cieľom bolo otca ponížiť, zosmiešniť či znemožniť ďalšie rozmnožovanie. Homosexuálny vzťah dvoch mužov je v hebrejskej biblii vnímaný vždy v kontexte sexuálneho násilia, vďaka čomu vidíme jasnú súvislosť medzi sexom a mocou. Zverejnenie znásilnenia muža mužom vedie v prípade agresora k získaniu kontroly, zatiaľ čo u znásilneného vedie k poníženiu.
Spoločenské normy sa menia, otroctvo a podriadené postavenie žien, akceptované a bežné v biblických časoch, sú už minulosťou. Radikálne sa zmenila aj sexuálna etika. V našej spoločnosti je znásilnenie považované za zločin, hoci v biblických časoch tomu tak nebolo. Mizogýnia biblických čias a stredovekých rabínskych komentárov už nie je prijateľná. Rovnako aj chápanie homosexuality ako rebélie či choroby už neobstojí vo svetle súčasných vedeckých poznatkov. Judaizmus ako starobylé náboženstvo už bolo vo svojich dejinách nútené reagovať na dôsledky spoločenských, ekonomických, politických a kultúrnych zmien. Najturbulentnejším obdobím zniem bolo obdobie okolo 1800. Vtedy začal odboj niektorých kruhov judaizmu voči zmenám v snahe obrániť charakter tradičného židovského života. Judaizmus sa začal profilovať do rôznych prúdov podľa stupňa sekularizácie, na reformovaný (v Uhorsku sa zaužíval pojem neologický), konzervatívny a ortodoxný.
História dokazuje pretrvávajúci dialóg medzi posvätnými textami judaizmu a ich interpretátormi — rabínmi. Rabínsky výklad Tóry má viac ako tisícpäťstoročnú tradíciu, ktorá si vyžaduje jednak intelektuálnu predstavivosť a zároveň poznanie a pochopenie jej kontinuity. Kritické čítanie biblických textov sa odohráva vo viacerých úrovniach: lingvistickej, historickej a kultúrno-spoločenskej.
V duchu tejto tradície ponúka ortodoxný rabín Greenberg nasledovné čítanie verša z 3. knihy Mojžišovej 18,22: „A muža by si nemal sexuálne penetrovať s cieľom ponížiť. Je to ohavnosť.“ Vďaka komparáciám použitých hebrejských slov a kontextov, v ktorých sa nachádzajú inde v písme, ako aj rabínskou tradíciou ich interpretácie, posúva možné čítanie ešte ďalej: „A (ani ženu) a ani muža by si nemal sexuálne penetrovať s cieľom ponížiť. Je to ohavnosť.“ Takéto čítanie by odsúdilo akékoľvek sexuálne násilie. Je fascinujúce, že verš, ktorého zaužívané čítanie dlhodobo ponižovalo ženy, je možné čítať ako plnokrvnú kritiku mužskej dominancie a spoločenskej hierarchie. Rabín S. Greenberg píše, že sväté texty nám môžu povedať iba to, čo sme pripravení počuť. Jeho čítanie inkriminovaného textu tam vždy bolo. Ale patriarchálne dominantná spoločnosť ho nemohla vidieť.
VI.
Aj iné diela zobrazujúce biblické výjavy môžeme vidieť v novom svetle. Napríklad Kniha Rút hovorí o neveste, ktorá sa po smrti manžela rozhodla ostať so svojou svokrou, prijať jej náboženstvo a odísť z rodného kraja do neznáma.
Olejomaľba zo 17. storočia zachytáva Rút v momente rozhodnutia, keď na rozdiel od druhej nevesty, tiež vdovy, ostáva s Noémi a hovorí jej: „Kamkoľvek pôjdeš ty, ta pôjdem i ja, a kde budeš bývať ty, budem bývať i ja. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom. Kde zomrieš ty, tam zomriem i ja a tam budem pochovaná! Nech ma Hospodin prísne potresce, ako chce, ak by ma od teba odlúčilo niečo iné než smrť.“ (Kniha Rút 1,16–17). Silný citový náboj výpovede a intenzita vzájomných citov dvoch žien viedli k novým interpretáciám tohto textu. Koncom minulého storočia začali silnieť hlasy homosexuálov a lesieb, veriacich židov a židoviek, ktorí si postupne vytvárali priestor a komfort vo vlastnej viere a komunite ostatných veriacich. S tým súviseli aj nové rituály a tradície. Práve Rútin sľub Noémi sa stal pre veriace židovky lesby ich manželským sľubom vernosti, lásky a úcty.
V Piatich knihách Mojžišových sa zároveň nikde nespomína zákaz lesbickej lásky a vzťahov. Až rabínske komentáre ich uznali za neslušné a vystríhali pred nimi mužov, ktorí mali ženám zabrániť vo „vzájomnom trení“. Súvisí to s ohrozením nadradenej pozície muža a jeho zvrchovanosti nad akýmikoľvek aktivitami ženy. Príbeh o Rút a Noemi je preto zaujímavý aj tým, že v ňom ženy v maximálnej možnej miere rozhodujú samy o sebe a vymýšľajú vlastný plán, ako prežiť v mužmi dominovanom svete.
Iniciatíva gejov a lesieb pripomína snahy feministického hnutia, ktoré sa v USA začalo dožadovať zrovnoprávnenia a začlenenie žien do náboženského života už v 70. rokoch 20. storočia, pričom jeho snahy prenikli aj do židovských komunít, kde postupne nachádzali uplatnenie najprv u reformných a neskôr aj v moderných ortodoxných hnutiach. Izraelský filozof a vedec Ješajahu Leibowitz (1903–1994) v roku 1982 na margo morálnych nárokov feministiek povedal, že odmietať počúvať a reagovať na tieto výzvy by ohrozilo pokračovanie samotného judaizmu a jeho poslania. Hnutie gejov a lesieb aktívne od konca 80. rokov 20. storočia chápe svoju situáciu podobne a verí, že obchádzanie sexuálnej orientácie a rodovej identity by pre judaizmus malo podobne fatálne následky. V ortodoxných spoločenstvách naprieč náboženským spektrom totiž idú mizogýnia a homofóbia ruka v ruke. Ortodoxný judaizmus zvykne homosexualitu považovať za liberálnu ideológiu, ktorá proklamuje rozkoš pre rozkoš a sexuálnu slobodu povyšuje nadovšetko. Nakoľko ortodoxní gejovia a lesby chcú zotrvať vo svojich komunitách, začali si tam pre seba s narastajúcim odhodlaním a smelosťou vytvárať miesto.
Prirodzene aj takéto iniciatívy v rámci judaizmu môžu viesť k zvyšovaniu nevraživosti voči tomuto náboženstvu a jeho predstaviteľom. Už začiatkom minulého storočia v rámci európskeho antisemitizmu nachádzali jeho zástancovia paralely medzi judaizmom a homosexualitou. Židom vyčítali zženštilosť príznačnú pre homosexuálov a obidve komunity považovali za defektné a zhubné zložky spoločnosti, ktoré na nej parazitujú.
VII.
V súčasnosti je najčastejším pôvodcom antisemitizmu nesúhlas s fungovaním štátu Izrael a postojom jeho politických reprezentantov a mnohých radikálnych jednotlivcov či skupín k Palestínčanom a ich právu na autonómiu a sebaurčenie. Mnohým európskym židom sú pravidelne predhadzované „hriechy“ Izraela. Mračno kolektívnej zodpovednosti a viny sa vznáša nad židmi zo všetkých kútov sveta. Mnohé výhrady voči politike štátu Izrael sú opodstatnené. Iné nie. Jednou z absurdít je pokračovanie v obviňovaní židov z toho, že zabili Ježiša s dôvodením, že Ježiš bol Palestínčan a oni ho zabili.
Jediné dielo v slovenských galerijných zbierkach, ktoré tematizuje súčasný Izrael, je fotografia slovenského fotografa Martina Kollara z väčšieho cyklu Field trip / Exkurzia. V rokoch 2009–2011 sa spolu s ďalšími 11 fotografmi zúčastnil medzinárodného projektu This Place, počas ktorého strávili v Izraeli a Predjordánsku minimálne šesť mesiacov. Výsledkom pobytu mali byť podľa projektového zadania fotografie, ktoré „sa pýtajú na esenciálne otázky o kultúre, spoločnosti, vnútornom živote jednotlivých ľudí“.
Súbor Kollarových fotografií figuruje pod jedným názvom bez podrobnejších údajov o tom, na čo sa presne pozeráme. Predstavujú krajinu patologicky vyznievajúcich bezduchých obydlí, zón ozbrojeného konfliktu či bizarných a dosť odpudivých pokusov na ľuďoch a zvieratách.
Ide o akúsi vizuálnu mozaiku jeho zážitkov a emócií. Sám autor, podrobený viacerým osobným prehliadkam izraelskými bezpečnostnými zložkami, uviedol, že mal neustály pocity dozoru a neslobody pripomínajúce mu vyrastanie v socialistickom Československu. V rozhovoroch tiež uviedol, že pri fotografovaní sa nakoniec sústredil na územie Izraela a dopad konfliktu na každodennosť a následne budúcnosť ľudí. Bez konkrétnejších popisov k fotografiách však otázkou ostáva, čo môžu povedať súčasníkom a čo budúcim generáciám? Podobné fotografie by predsa bolo možné urobiť v ktorejkoľvek inej krajine na svete. Uvedomí si to ale niekto? Bolo toto fotografovým zámerom? Fotografie zanechávajú veľa otázok, ale málo konkrétnych odpovedí. Ostáva tak dosť miesta na nepochopenie, stereotypy a dezinterpretáciu.
Projekt This Place bol pritom iniciovaný francúzskym fotografom a dokumentaristom Frédéricom Brennerom. Ten sa preslávil práve svojou snahou o spoznávať a zdieľať diverzitu svetovej židovskej komunity s cieľom objektívnejšieho pohľadu a pochopenia.
Možno prišiel čas prehodnotiť a alternovať antropocentrické heslo hnutia viedenskej Secesie: „Dobe jej umenie, umeniu jeho slobodu.“ Reagujúc na súčasnosť by sa skôr hodilo: „Dobe jej umenie, umeniu jeho zodpovednosť“ — tú spoločenskú aj environmentálnu.
Na tomto základe funguje od roku 2005 spoločensko-politicky angažované múzeum súčasného umenia Museum on the Seam (Múzeum vo švíku) umiestnené na deliacej línii východného a západného Jeruzalema. V dobe svojho vzniku vyvažovalo silný národotvorný a mýtotvorný naratív Múzea Izraela (The Israel Museum) založeného v roku 1965. Od jeho znovuotvorenia po rekonštrukcii v roku 2010 hlási Múzeum Izraela odklon od zdôrazňovania židovského naratívu a orientáciu na univerzálne témy. Tie môže múzeum vďaka svojim rozmanitým zbierkam adresovať v expozíciách a vďaka zahraničným výpožičkám a hlavne novým akvizíciám aj na výstavách. V súčasnosti aj prostredníctvom výstavy nových prírastkov súčasného umenia s názvom How Long is Now? (Ako dlho trvá prítomnosť?). Medzinárodne zastúpení autori, reagujúc na historické udalosti aj súčasnosť, tematizujú traumu, stratu, pamäť a pominuteľnosť.
V Jeruzaleme, ku ktorému som sa takto symbolicky v závere vrátila, sú všetky tieto témy desivo aktuálne. Jedným z dôsledkov globalizácie, akceptovania kultúrnej diverzity a inklúzie je, pre mnohých možno trpké, poznanie, že všetky cesty už nevedú do Ríma.
Literatúra
MELLINKOFf, Ruth: The Horned Moses in Medieval Art & Thought. Berkley : University of California Press, 1970
BALKA, Christie — ROSE, Andy (eds.): Twice Blessed : on being lesbian, gay, and Jewish. Boston : Beacon Press, 1989
LIEBER, David L. (senior. ed.): Etz Chajim. Torah and Commentary. New York : Jewish Publication Society, 2001
BOYARIN, Daniel — ITZKOVITZ, Daniel — PELLEGRINI, Ann (eds): Queer Theory and the Jewish Question. New York : Columbia University Press, 2003
GREENBERG, Steven: Wrestling with God and Men: homosexuality in the Jewish Tradition. Madison : University of Wisconsin Press, 2004
BERLIN, Adele — BRETTLER, Marc Zvi (eds.): The Jewish Study Bible: featuring The Jewish Publication Society TANAKH Translation. New York : Oxford University Press, 2004
DRINKWATER, Gregg — LESSER, Joshua — SHNEER, David (eds.): Torah Queeries : weekly commentaries on the Hebrew Bible. New York — London : New York University Press, 2009
HUNT, Lynn — JACOB, Margaret — MINJHARDT, Wijnand (eds.): Bernard Picard and the first global vision of religion. Los Angeles : The Getty Research Institute, 2010
ŠVANTNEROVÁ, Jana a kol.: Tieň minulosti. Bratislava : Menorah, 2012
ŠVANTNEROVÁ, Jana: Na ceste k rovnoprávnosti : Kurátorský výber judaík k vybraným témam výstavy Biedermeier. BEŇOVÁ, Katarína (ed.): Domáce a európske súvislosti Biedermeiera. Bratislava : Stimul, 2015
Internetové zdroje
https://www.commentary.org/articles/norman-cohn/the-horns-of-mosesold-symbols-and-new-meanings/
https://www.sng.sk/sk/vystavy/608_martin-kollar-exkurzia-field-trip#
http://www.this-place.org/about/team/
https://www.ajc.org/news/8-ways-some-anti-israel-protests-have-spread-antisemitism
https://www.annefrank.org/en/topics/antisemitism/all-criticism-israel-antisemitic/
