Sedem príkladov migrujúcich motívov a symbolov
Pripravila Jana Švantnerová, kurátorka zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry
Čím viac sa človek zaujíma o príbehy rôznych kultúr, tým viac ho udivuje, koľko spoločných menovateľov v nich nachádza. Je to práve vďaka tomu, že ľudia sa odjakživa presúvali. Spolu s nimi putovali aj ich myšlienky, presvedčenia, viera, príbehy, ako aj znalosti a umeleckoremeselné zručnosti. Veľa spojitostí nachádzame poznávaním viery a zvykov živých náboženských systémov a spoločenstiev, ako aj tých už neaktívnych. Tak napríklad prorok Jeremiáš z hebrejskej biblie (kresťanského Starého zákona) vyčítal ženám, že prinášajú obete Kráľovnej nebies a pečú na jej počesť koláče s jej podobou. Ozvenu takéhoto zvyku nachádzame v koláčoch na počesť germánskej bohyne Berchty/Perchty a dnes v tvare sviatočných koláčov v tvare vrkočov (napr. židovský barches či kresťanská vianočka).
Smutným konštatovaním je, že na spoznávaní rôznych mytológií mali najväčšie zásluhy kolonizátori, ktorí mýty iných spoznávali, aby ich mohli ľahšie vykoreniť a nahradiť vlastnými. Španielski kolonizátori v 16. storočí a pri nich pôsobiaci misionári začali zhromažďovať, porovnávať a vyhodnocovať informácie o kultúrach v Novom svete. Dôležitým impulzom bola aj snaha o rozšírenie podnikateľkách aktivít. Takýmto príkladom je cesta benátskeho obchodníka a dobrodruha Marca Pola do Číny už v 13. storočí, ktorá vnukla vyššie spomínaným moreplavcov hľadanie nových ciest. Začiatok 19. storočia priniesol archeologické nálezy (Egypt, Sýria, Mezopotámia, Irán, Malá Ázia) , ktoré preukázali, že jazyky Európy, Iránu a Indie sú si navzájom príbuzné a tvoria jazykovú rodinu. Kľúčovým momentom tohto objavu bola opäť kolonizácia, tentokrát britská kolonizácia Indie, počas ktorej sa koloniálni úradníci s klasickým vzdelaním zoznámili so sanskrtom, starobylým jazykom vedy a literatúry. Kolonizácia a obchod tak paradoxne prispievali jednak k zániku, ale aj ku skúmaniu, k zachovávaniu a rozširovaniu vybraných vizuálnych a obsahových aspektov kultúr. Európania podmaňujúci si nové svety sa snažili umeleckoremeselné bohatstvo zbierať, posielať na domáci trh a následne, keď už dopyt prevyšoval ponuku (možnosti miestnej výroby), snažili sa žiadané výrobky imitovať, a teda vyrábať na vlastnom území (napr. porcelán, kašmírové šály). Takéto produkty živili západoeurópsky a americký trh lačný po luxusných exotických komoditách. Symboly zbavené významov boli často už „len“ ako ornamenty umelo distribuované v rôznych vzorkovníkoch (Musterbuch) najprv v malom a neskôr v čoraz väčšom náklade. Od 19. storočia už aj v podobe encyklopedických príručiek, ktoré mali slúžiť ako pomôcky pre architektov, napríklad Kniha ornamentov (1834–1844) od Karla Böttichera či Gramatika ornamentu (1856) od architekta a dizajnéra Owena Jonesa a mnohé iné.
Príspevok voľne nadväzuje na minuloročný pilotný text o inkluzívnom umení, v ktorom som spomínala motív potopy sveta prítomný vo viacerých mytológiách, či putovanie a transformáciu motívu draka a fénixa z Číny, cez tureckú Anatóliu až na koberce typu Sileh (Zili) z Náhorného Karabachu. Vďaka projektu Inkluzívne umenie a kultúra, ktorý sme v SNG v minulom roku iniciovali, som sa mohla naďalej interdisciplinárne zaoberať ikonografiou a symbolikou vo výtvarnom umení.
V texte predstavím sedem príkladov tradovaných a preberaných motívov a symbolov. Výber som podriadila ponuke diel dostupných na Webe umenia. Limitovaný obraz kultúrnej diverzity, aký ponúkajú slovenské galerijné zbierky, som našťastie mohla rozšíriť ponukou diel Moravskej galérie v Brne. Radenie je podmienené prelínaním sa jednotlivých významov s cieľom plynulého rozprávania.
I. Archetyp hrdinu
Umelecké diela zanechávajú svedectvo o rôznych systémoch viery. Podľa týchto mýtov ľudia kedysi žili, zomierali a veľmi často pre ne aj zabíjali. Jaan Puhvel výstižne konštatoval, že mýtus pôsobí tak, že prostredníctvom posvätnej, časovo neurčitej, minulosti sa snaží mať rozhodujúci vplyv na prítomnosť a tým i na budúcnosť. V kulte náboženskom aj národnom hrajú významnú úlohu hrdinské osobnosti.
Archetypu hrdinu prítomného vo všetkých mytológiách sa venovali viacerí mytológovia, napríklad Otto Rank, Lord Raglan či Joseph Campbell. Súčasťou archetypu hrdinu je podľa nich: urodzený pôvod, neobvyklé počatie, hrozba zabitia dieťaťa, jeho záchrana, vyhnanstvo v mladosti, poverenie ťažkou skúškou/úlohou, ktorú spočiatku odmieta, návrat a uplatnenie právoplatného nároku a porazenie nepriateľa, manželstvo s devou urodzeného pôvodu, úspešná vláda, pád, exil, záhadný skon často na vyvýšenom mieste a zmiznutie pozostatkov. Hrdinovia s týmto osudom sú: Gilgameš, Sargon, Karna, Zeus, Oidipus, Théseus, Herkules, Paris, Jáson, Dionýzos, Appolón, Jozef, Mojžiš, Sigurd-Siegfried, Tristan, Lohengrin a iní. Vďaka zbierkam slovenských galérií som vyskladala niekoľko ukážok motívu ohrozenia života hrdinu v detskom veku, prípadne v mladosti.
Hneď po narodení bol v ohrození života malý Mojžiš, syn rýchlo sa rozrastajúcej skupiny Izraelitov v Egypte, ktorých prevahy sa začal obávať faraón. Ako každý novonarodený chlapec mal byť usmrtený. Jeho matka ho ukryla v košíku do tŕstia pri rieke Níl. Na diele vidíme Mojžiša v momente záchrany egyptskou princeznou, ktorá ho vychovala ako vlastného.
Na cestu do neznáma sa vybral aj Ježiš v komfortnej spoločnosti matky Márie a Jozefa. K úteku z Betlehema do Egypta ich vyzval anjel, boží posol. Mali tak uniknúť vraždeniu neviniatok, ktoré inicioval judejský kráľ. Ten sa bál straty svojej mocenskej pozície, o ktorú ho mal, podľa proroctva, pripraviť jeden z novorodencov.
Ako nemluvňatá boli po rieke Tiber pustení v košíku aj Romulus a Rémus, ktorí tak unikli istej smrti pre ctibažnosť ich prastrýka túžiaceho po kráľovskom tróne. Zachránila a oddojčila ich vlčica a neskôr sa ich ujala rodina pastiera.
Malý Herkules bol ako nemanželský syn najvyššieho boha Dia tŕňom v oku jeho manželky Héry. Tá sa ho od narodenia snažila zbaviť, okrem iného aj pomocou hadov v kolíske. Herkules však nad nimi hravo zvíťazil a nič nestálo v ceste jeho ďalším hrdinským skutkom.
Z hľadiska migrácie mýtov je podľa J. Puhvela dôležitá fáza prenosu, teda moment, keď sa posvätný príbeh sekularizoval, z mýtu sa stal historický príbeh, z posvätnej doby heroická minulosť a z mýtického deja historická zápletka, ktorá tam mohla prežiť v spoločnosti aj po zmene náboženského systému. Ďalším putovaním mýty strácajú špecifické historické a geografické podhubie a presúvajú sa do medzinárodnej sféry legiend, povestí a kúzelných rozprávok.
II. To mi znie nejako povedome
Takýmto putovaním sa fragment gréckeho mýtu o Psyché dostal do európskych rozprávok. Afrodita, ktorá žiarlila na lásku svojho syna Amora a krásnej smrteľníčky Psyché, sa k neveste správala veľmi hrubo a urobila si z nej doslova slúžku. Akoby to nestačilo, poverila dievčinu nezmyselnou úlohou. Psyché mala roztriediť sedem druhov rôznych semien rastlín (pšenicu, jačmeň, proso, mak, hrach, šošovicu, fazuľu) zosypaných na jednu hromadu. Psyché prišli na pomoc mravce, ktoré jej pomohli úlohu splniť.
Zatiaľ čo v antickom príbehu figuruje zlá svokra, v tom stredoeurópskom zlá macocha. Odlišní sú aj zvierací pomocníci. Zatiaľ čo Psyché prišli pomôcť mravce, Popoluške holúbkovia.
Na svete sa zachovalo vraj viac ako tristo verzií tohto príbehy, pričom niektoré verzie obsahovali drastické scény, pri ktorých si Popoluškine nevlastné sestry odrezávali kusy chodidiel, len aby sa zmestili do črievičky. Pôvodne to nebol príbeh určený pre najmenších, rovnako ako viaceré hrôzostrašné príbehy Pavla Dobšinského boli určené dospelým pre poučenie či rozptýlenie. Zaujímavý je aj fetišistický motív chodidiel. Ten je prítomný vo viacerých mytologických príbehoch, pričom sú to hlavne ženské hrdinky, ktoré dostanú možnosť slobodnej voľby manžela podľa vzhľadu chodidiel (napr. germánska Skadi).
Nie sú to však len motívy či fragmenty, presúvajú a aklimatizujú sa aj celé príbehy. Všimnite si tieto dve ilustrácie Emila Makovického, ktorý ilustroval Prostonárodné povesti slovenské, ako aj príbehy Tisíc a jednej noci.
Ilustrátor použil veľmi podobnú kompozíciu výjavov, pričom iba pozmenil typ odevu hlavných aktérov podľa príslušných kultúrnych parametrov.
Dobšinského príbeh Čarodejná lampa je totiž len mierne pozmenená Aladinova lampa, kde namiesto zlého zoroastrijského čarodejníka vystupuje mních a Aladin je pastierik bez mena. Identitu zázračného džina slovenská verzia nešpecifikuje. Ide len o hlas, ktorý vychádza z čarovnej lampy. Zatiaľ čo Aladin na ilustrácii komunikuje s džinom, slovenský pastier nebojácne debatuje s jedným z Vetrov v krpcoch a halene, ktorí mu v príbehu pomohli pri hľadaní ukradnutej čarovnej lampy.
Pripisovanie lampe, nádobe svetla a žiary, nadprirodzených a symbolických vlastností je blízke mnohým kultúram. Symbol predstavuje vizuálne vyjadrenie myšlienky, odkazuje na často zložitú štruktúru hodnôt. Mnohé symboly sú starobylé a odrážajú náš vzťah k svetu a kozmu. O význame a výskyte ohňa si povieme viac v nasledujúcich dvoch bodoch.
III. Rituálny predmet
Lampy boli používané už pri obradoch uctievania slnka a ohňa. V hinduizme znamená olej v lampe oceán a oddanosť, knôt zem a myseľ a plameň symbolizuje lásku. V zoroastrijských chrámoch je v nádobách udržiavaný posvätný oheň, ku ktorému sa veriaci môžu priblížiť len s prekrytou tvárou, aby ho neznečistili. Večné svetlo, špecifický druh obradného svietidla, nachádzame vo viacerých kultúrach a náboženstvách. Na webe umenia som našla príklady z troch monoteistických náboženstiev. V judaizme nachádzame večné svetlo v synagógach pred svätostánkom, kde rovnako ako pri oltári v kresťanských chrámoch symbolizuje Božiu prítomnosť. Tieto typy lámp majú zhodnú formu a líšia sa len v spôsobe dekorácie, ktorá nesie prvky bližšie tomu-ktorému rítu.
Lampy v mešitách, tiež väčšinou visiace, môžu byť sklenené, kovové aj keramické. Ich svetlo je symbolickým svetlom pravdy, múdrosti, Božej moci a tiež symbolom božskej prítomnosti.
V profánnej sfére je výrazným príkladom večného svetla olympijská pochodeň symbol svetového mieru či Socha slobody v New Yorku. Jej horiaca pochodeň, týčiaca sa k nebu, je symbolom oslobodenia od útlaku. Naplnenie symbolického významu oboch príkladov ostáva dnes zbožným prianím. Obsahová vyprázdnenosť symbolov nás atakuje z mnohých strán.
IV. Ornament — symbol zbavený významu
Existuje jeden jednoduchý a nenápadný symbol, ktorý sa čoraz častejšie objavuje aj na rôznych úžitkových predmetoch v našich končinách. Ide o koncentrovanú moc slnka a ohňa v jednom. Ornament tvarom pripomínajúci slzu, klíčiace semienko či plamienok nazývaný buta/bote (butah/boteh), ktorý vo viacerých indických jazykoch znamená kvet. Symbolizuje zrod, rast, oheň, dynamiku a energiu. Jeho forma býva vypĺňaná rôznymi úponkami a kvetmi, a preto býva nazývaný aj Stromom života.
Najväčší rozmach zaznamenal tento ornament vďaka exportu šálov z jemnej kozej vlny z indického Kašmíru. Tie boli už v 15. storočí populárne na ázijskom trhu a karavány ich prevážali do Číny, Iránu, Ruska či do Osmanskej ríše. V týchto krajinách bývali vlnené výrobky z Kašmíru hodnotnými diplomatickými darmi. V odevnej praxi boli integrované do odevov. V priebehu druhej polovice 18. storočia sa v dôsledku kolonizácie Indie Britským impériom dostali na britský a západoeurópsky trh s luxusnými výrobkami. Ich využitie bolo iné, ženy ich nosili ako samostatný kus oblečenia. V priebehu 19. storočia ich nachádzame na portrétoch lepšie narodených a situovaných európskych dám, pre ktoré boli aj cennou komoditou, rovnako ako šperky.
Názov buta sa postupne začal používať aj v kontexte textilného výrobku či textilnej techniky. V škótskom meste Paisley začali masovo (a vďaka tomu lacno) vyrábať relatívne kvalitné imitácie šálov z Kašmíru s týmto vzorom, a preto sa názov tohto mesta v anglicky hovoriacom prostredí stotožňoval z týmto typom výrobku. Európska výroba nakoniec spôsobila krach pôvodnej produkcie v indickom Kašmíre. V súčasnosti sú tzv. pašmíny (v preklade kozia vlna), veľmi kolísavej kvality, bežnou odevnou súčasťou európskej strednej vrstvy.
Ornament buta sa integroval aj do ženskej odevnej kultúry Ruska či našich západných susedov.
Presah do nášho prostredia ľudovej kultúry vo forme modrotlače či šatiek sa mi, žiaľ, nepodarilo na Webe umenia dohľadať.
V zbierke SNG sa buta objavuje aj vo forme nositeľa ďalších významov. Na džbáne na vodu z obdobia Kadžar (ang. Qajar, 1785–1925) vidíme v medailóne v tvare buta vyobrazenie poľovačky a bojov zvierat.
1800–1900, SNG
V iránskom umení sa zvieracie motívy tešili veľkej popularite už od 15. — 16. storočia, pričom sa najčastejšie stretávame s kombináciou boja divokých zvierat ako lev, tiger, panter, šakal so zvieratami s parožím ako jeleň, gazela, baran. Podľa jednej interpretácie je lev symbolom slnka, teda jari, a býk symbolom mesiaca, teda zimy, a tak v tomto boji ide o víťazstvo jari nad zimou. Druhá, všeobecnejšia, interpretácia je večný boj dualít — svetla a tmy či dobra a zla, v čínskej symbolike známy ako jin a jang.
V. Bájne zviera
Zvieratá sú významným symbolickým komponentom mýtov. Bájny vták, ktorý povstáva z popola, mal už v starovekom Egypte predobraz vo volavke, ktorá pravidelne prilietala z Arábie do Heliopolisu. V chráme boha Slnka jej vždy postavili hniezdo z vonnej myrty, v ktorom sa mala upáliť a povstať omladená. Gréci a Rimania tohto vtáka nazvali Fénix. Býva zobrazovaný ako bytosť podobná orlovi vynárajúca sa z plameňov. Je univerzálnym slnečným symbolom.
Čínsky vták Feng-Huang a japonský Ho-ho symbolizuje šťastie a spája v sebe ženský aj mužský princíp. Je preto aj svadobným symbolom nerozlučnosti.
V slovanskom prostredí ho poznáme ako vtáka Ohniváka pripomínajúceho páva, ktorého slzy a perie mali zázračné vlastnosti. Bol objektom túžby panovníkov a udatní mládenci sa ho snažili polapiť.
Medzi knižnými ilustráciami na Webe umenia nachádzame týchto zázračných vtákov aj v príbehoch Tisíc a jednej noci, kde pomáha vták Ša Rukh/Simurg Sindibádovi námorníkovi, či v chalchsko-mongolskom veršovanom epose o živote mongolského chána Dzáng-Dzalúdaja.
Bájni vtáci zvyknú byť spájaní s mýtickými stromami, v ktorých hniezdia. Iránsky vták Simurg napríklad sídli na Strome života.
VI. Symbolika stredu a kontinuity
Významné kultové miesta sú často spájané so stromami. Ich schopnosť spájať nebeské s pozemským stelesňuje koruna týčiaca sa k nebu a korene zapustené do zeme. Mnohé spoločenstvá uctievali stromy konkrétnych druhov, napríklad Slovania lipu. Škandinávsky jaseň Yggdrasil bol súčasťou prepracovanej symboliky, vychádzajúcej zo symboliky stredu sveta. Buddha (Siddhárta Gautama) dosiahol v polovici 6. storočia p. n. l. osvietenie pod stromom bódhi — figovníkom (banyan). Traduje sa, že ten, pod ktorým dosiahol Budha osvietenie, sa nachádza pri chráme Máhábódhi v Bódghaji v severoindickom štáte Bihar. Toto miesto kultu hinduistov aj budhistov bolo v roku 2002 zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Potešilo ma, že som jeho vyobrazenia našla na Webe umenia. Z môjho doterajšieho prieskumu vyplýva, že najširší multikultúrny a mimoeurópsky výber motívov je v zbierkach Galérie mesta Bratislavy.
Na tomto diele vidíme, že pod stromom sa nachádza malá svätyňa. Zatiaľ čo budhisti si na tomto mieste pripomínajú Budhovo osvietenie, Hinduisti obetujú ryžové guličky (pinda) svojim predkom. Existuje viacero grafických vyobrazí tohto pútnického miesta zo začiatku 19. storočia, pričom niektoré zachytávajú zvyky budhistov a iné ryžový rituál hinduistov. Zdá sa, že rakúsky maliar a grafik Friedrich Loos (1797–1890) použil vyobrazenie vzdávania úcty budhistov ako predlohu pre svoj obraz v roku 1825. Nie je totiž známe, že by v danom čase sám podnikol cestu do Indie.
Spájanie predkresťanskej tradície prírodných náboženstiev a kresťanstva je prítomné v tvorbe ruského insitného umelca Vasilija Romanenkova.
V kmeni stromu vidíme trojicu patriarchov, z ktorých jeden drží kresťanský symbol kríža a ďalší kvet pripomínajúci lotos a posledný halúzku ihličnanu, zrejme tuje. Symbolika oboch rastlín súvisí s vitalitou. Okrídlené figúry reprezentujú duchov zosnulých predkov, ktorých tváre vypĺňajú aj konáre stromu. Had pri koreňoch stromu môže odkazovať na biblický príbeh o pokušení v rajskej záhrade, ale aj na severskú mytológiu, kde je had ovinutý okolo koreňov stromu sveta nazývaného Yggdrasil.
Pre judeo-kresťanskú tradíciu je typický biblický rajský Strom poznania dobra a zla a zároveň prvého hriechu, ktorý priniesol ľudstvu smrteľnosť. Podľa kresťanskej tradície bol Ježišov kríž symbolicky zhotovený z dreva zo Stromu poznania, čím ukrižovanie prinieslo spásu od hriechu. Poetické vyobrazenie prvého hriechu nám ponúka slovenský keramikár Ignác Bizmayer.
Už v ranokresťanskom umení sa stretávane aj so stromom života, regenerácie. V nadväznosti na ústredný kresťanský symbol, má aj strom života často podobu kríža, na ktorom je aj vyobrazený ukrižovaný Kristus. Vidíme ho aj na tejto púťovej tlači z banskoštiavnickej tlačiarne. Nad stromom v oblakoch je vyobrazený Boh Otec.
Vetvy stromu sú pravidelne radené a ukončené granátovými jablkami. V tomto kontexte predstavujú triumf večného života nad smrťou a temnotou, čím ešte podčiarkujú symboliku stromu života.
VII. Pôvodný a získaný význam
Symbolika granátového jablka sa naprieč kultúrami môže líšiť. Problém však môže nastať, ak v kultúre, kam sa vyobrazenie plodov granátovníka dostalo, tento strom vôbec nepoznajú. V takom prípade podľahne forma miestnym interpretáciám. To sa stalo po roku 1740, keď maliar porcelánu Johann Gregorius Höroldt v meste Meissen navrhol vzor Blaumalerei. Tento vzor je dodnes populárny pod zľudoveným názvom cibulák alebo Zwiebelmuster. Höroldt sa pri jeho vzniku inšpiroval čínskym bielo-modrým porcelánom, ktorý bol v dôsledku obchodných kontaktov Európy a Ázie veľmi žiadaný.
Maliar prevzal obľúbené rastliny z čínskeho porcelánu, ktoré mali aj symbolický význam: chryzantéma — čas a pominuteľnosť, bambus a popínavá rastlina — súdržnosť, pivonkový ker — vznešenosť, broskyňa — dlhovekosť a granátové jablko — symbol plodnosti a hojnosti. Všimli ste si, že sa nikde nespomína cibuľa? Európania totiž granátové jablko nepoznali a domnievali sa, že išlo o cibuľu. V zbierke SNG sa nachádza jedálenská súprava meissenského cibuľového vzoru z pozostalosti barónky Margity Czóbelovej (1891–1972) zo Strážok. Pozostáva z kusov vyrobených rôznymi porcelánkami, ktoré v priebehu rokov získali z Meissenu licenciu na výrobu tohto vzoru.
V závere príspevku ešte poukážem na niekoľko presahov vyššie spomínaného motívu do súčasnosti. Súčasní dizajnéri sa radi hrajú s ponáškami na vysoké umenie v kombinácii s gýčom v snahe pobaviť, šokovať a príležitostne aj ilustrovať nejaký aktuálny spoločenské problém. Jedným z príkladov dopadu globalizácie a multi-kulti stretov je dielo Kekou-kele (2002) čínskeho výtvarníka Zhanga Hongtua, dlhodobo žijúceho v USA. Namiesto pol tucta typických sklenených fliaš Coca-Coly vidíme ich identické kópie z bieleho porcelánu zdobeného v klasickom štýle čínskeho bielo-modrého porcelánu.
Autor sa pohráva s globalizáciou, vlastnou rozpoltenou identitou a s ňou spojenými danými a získanými tradíciami. Je možné, že tvorba Z. Hongtua bola inšpiráciou pre českého dizajnéra Maxima Velčovského, ktorý spojil ikonický ornament a tvar v kolekcii Fast Food Onion (2004). Cibulákový vzor umiestnil na spodky PET fliaš od Coca-Coly a papierové „párkové“ tácky, ktoré namiesto lacných materiálov ako plast a papier vytvoril z porcelánu.
Tým ich posunul do novej trvalejšej úžitkovej formy a tak povýšil. Ikony rýchleho občerstvenia a esencia príkladného starorodičovského stolovania zlúčené v jednom. V podobnej rovine funguje aj Velčovského porcelánová busta s názvom An Ornament and a Crime. Ide o hlavu Lenina posiatu cibulákovým vzorom, ktorá parafrázuje výrok viedenského modernistického architekta Adolfa Loosa zo začiatku minulého storočia.
Cibulák ostáva pre mnohých mladých opovrhovaným symbolom statusu strednej triedy. Fixácia naň je hlavne v Česku stále veľmi silná. Figuruje aj v tvorbe ďalších mladých českých dizajnérov Evy Pelechovej a Gabriela Vachu, ktorí v roku 2014 predstavili novú mutáciu vzoru, a síce zanedbaný a zvädnutý cibulák s názvom Unattended.
Aktivita českých dizajnérov je fascinujúcou ukážkou toho, ako sa z geograficky vzdialeného symbolického námetu stala zašifrovaná kritická správa o stave spoločnosti, ktorá na pôvodný význam úplne zabudla a pretransformovala si ho po svojom.
Literatúra:
LURKEN, Manfred: Slovník symbolů. Praha : Universum, 2005.
COOPEROVÁ, J. C.: Ilustrovaná encyklopedie tradičních symbolů. Praha : Mladá fronta, 1999.
VLČKOVÁ, Jitka: Encyklopedie mytologie germánských a severských národů. Praha : Libri, 1999.
DANGLOVÁ, Oľga: Dekor symbol. Dekoratívna tradícia na Slovensku a európsky kontext. Bratislava : Veda, 2001.
PUHVEL, Jaan: Srovnávací mythologie. Praha : Lidové noviny, 1997.
SCHÖPFLIN, George: The Functions of Myth and a Taxonomy of Myths. In: HOSKING, G. — SCHÖPFLIN, G. (eds.): Myths and Nationhood. London : Hurst, 1997.
DHAMIJA, Jasleen — JAIN, Jyotindra (eds.): Handwoven Fabrics of India. Ahmedabad : Mapin Publishing, 1989.
COEN-UZZIELLI, Tania (ed.): A Brief History of Humankind in the Israel Museum. Jerusalem : The Israel Museum, 2015.
ŠVANTNEROVÁ, Jana: Mimoeurópske artefakty zo zbierky SNG. In: Múzeum, 2019, č. 1, s. 26-31.
Internetové zdroje:
MASKIELL, Michelle: Consuming Kashmir: Shawls and Empires, 1500–2000. In: Journal of World History 13, no. 1 (2002), pp. 27-65. http://www.jstor.org/stable/20078943
SCALWAY, Helen: A Patois of Pattern: Pattern, Memory and the Cosmopolitan City. In: Cultural Geographies 13, no. 3 (2006), pp. 451-57. http://www.jstor.org/stable/44251105
TREVITHICK, Alan: British Archaeologists, Hindu Abbots, and Burmese Buddhists: The Mahabodhi Temple at Bodh Gaya, 1811–1877. In: Modern Asian Studies 33, no. 3 (1999), pp. 635-56. http://www.jstor.org/stable/313079.
https://www.vam.ac.uk/articles/owen-jones-and-the-grammar-of-ornament#slideshow=7716019588&slide=0
https://www.nms.ac.uk/explore-our-collections/stories/art-and-design/grammar-of-ornament/
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/26
http://artmuseum.princeton.edu/collections/objects/55655
https://japanesemythology.wordpress.com/tag/simurgh/
http://www.qubus.cz/cs/produkty/fast-food-onion
