“Sedem spôsobov…” ako sa stať zbierkovým predmetom
Pripravila Jana Švantnerová, kurátorka zbierok úžitkového umenia, dizajnu a architektúry
Vďaka svoje práci sa stretávam s pozoruhodnými predmetmi a ich príbehmi. Námetom takýchto príbehov môže byť ikonografia, symbolika alebo technické prevedenia, či kultúrno-historické vzťahy a súvislosti. Teraz by som však chcela upriamiť Vašu pozornosť na príbeh proveniencie, teda pôvodu diela a spôsobov jeho nadobudnutia do našich zbierok. Predstavené príbehy vychádzajú z rôznych výstavných projektov a výskumov zrealizovaných v priebehu mojich ôsmich rokov fungovania v SNG.
1/ Kúpa
Zakúpenie diela býva výsledkom veľmi svedomitého výberu kurátora, ktorý vyhľadáva a sleduje aktuálnu ponuku v jeho odbornej spôsobilosti. Milou alternatívou je, keď vám predávajúci skvelého diela takpovediac „zaklope na dvere“. Na jeseň 2018 mi napísal e-mail istý pán z Veľkej Británie, ktorý si na internete prečítal o výstave venovanej maliarovi Leopoldovi Horovitzovi (1838–1917). Išlo o kvalitný komorný portrét staršej dámy signovaný autorom datovaný rokom 1867, ktorý predávajúci nadobudol na malej aukcii pri Oxforde. Od začiatku bolo zrejmé, že ide o Horovitzovo dielo z obdobia jeho parížskeho pôsobenia, počas ktorého sa zdržiaval aj v rodných Košiciach. Vzhľadom na konzervatívnejší spôsob stvárnenia portrétovanej, ako aj jej vzhľad, bolo možné usúdiť, že obraz vznikol v Košiciach a nie v Paríži. Zároveň bolo reálne predpokladať, že vďaka malému formátu sa portrét mohol ľahko dostať do zahraničia spolu s potomkami portrétovanej. Portrét neznámej Košičanky sme do zbierok získali ešte koncom roka a dostal inventárne číslo SNG O 7079. Akvizícia je zároveň pekným príkladom nákupu diela slovenskej proveniencie zo zahraničia. Zároveň je peknou bodkou za úspešnou výstavou maliara vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach, ktorej spoluorganizátorom bola SNG. Momentálne je portrét v štádiu reštaurovanie a natočili sme o ňom už dva krátke filmy.
2/ Premlčaný deponát
Druhý spôsob je veľmi bizarný a o to viac zaujímavý. Je to vlastne dar, len nevieme od koho. Ide o prevod bezprizorného predmetu, ktorý bol dlhodobo uložený v galérii bez dokumentov, ktoré by jeho pôvod vysvetľovali a bez vlastníka, ktorý by sa oň zaujímal. Poviete si možno, že nič hodnotné to byť nemôže. Opak je pravdou. Galéria takto získala klenot svojej mimoeurópskej kolekcie. Sochu, pôvodne vedenú ako Čínsky válečník, sa mi podarilo identifikovať vďaka trpezlivému „googleniu“ na základe okrúhleho znaku Jiyanome/Oku hada, ktorým je zdobený jej pancier. Ide o legendárneho samuraja menom Katô Kiyomasa (1562–1611).
Socha je vyrobená a nápadito zdobená technikou cloisonné v bronze. Ide o priehradkový email, teda postupné natavovanie farebnej sklenenej hmoty do priehradiek vytvorených na povrchu predmetu. Na našom predmete sa nenachádza žiadna značka, a preto som mnou predpokladanú krajinu pôvodu Japonsko ešte pre istotu konzultovala. Kurátorka zbierky japoník Anna Katarzyna Maleszko z Národného múzea vo Varšave s určitosťou identifikovala predmet ako japonskú prácu zo 70. — 80. rokov 19. storočia. Zároveň nášho samuraja považuje za raritný a pozoruhodný artefakt, nakoľko z daného obdobia pozná len málo figurálnych výrobkov.
3/ Dar autora alebo zberateľa
Zbierka autorského skla v SNG zaznamenala prírastok vďaka tomu, že starý otec darcu a zároveň autora diela pochádzal z obce Koškovce na východe. Pán Ján emigroval v roku 1890 do USA a jeho vnuk Dale Chihuly (nar. 1941) v roku 2002 daroval slovenským kultúrnym a vzdelávacím inštitúciám dvanásť sklenených plastík. Podľa slov autora išlo o poctu krajine pôvodu jeho predkov. Diela boli najprv vystavené v Galérii mesta Bratislavy a následne rozdistribuované po Slovensku. Aj to je spôsob ako ušetriť na medzinárodnom balnom, poistení a prevoze. Smelý sklár veľkých formátov Dale Chihuly zanechal SNG komornejší objekt fantazírujúci o morskej faune.
V roku 1992 profitovala SNG z toho, že hosťujúcej výtvarníčke sa v Bratislave páčilo. Sandria Hu (nar. 1946), profesorka umenia na Univerzite Houston-Clear Lake v štáte Texas, darovala súbor osemnástich japonských farebných drevorezov. V tom čase hosťovala už druhý raz na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Išlo o časť umeleckej zbierky jej starého otca, rodáka z Honolulu, ktorý emigroval do USA. Drevorezy pochádzajú od siedmich majstrov, resp. z ich dielní. Z nich najznámejší sú Utagawa Hirošige (1797–1858), Utagawa Kunisada (1786–1864) a Jošiiku Utagawa (1833–1904). Poznáme ich pod pojmom ukijo-e označujúcim svet tela, ktorý zachytáva pominuteľný a prchavý obraz zmyslových radostí. O tom svedčia aj námety na našich drevorezoch, ktoré predstavujú výjavy ako zvyky krások, miesta jarných výletov, či vyobrazenia hercov, divadelných scén a iných žánrových námetov.
4/ Prepadnutie v prospech štátu
Proveniencia viac ako 50 našich artefaktov je špecifikovaná ako „nadobudnutie prevodom po prepadnutí v prospech štátu“. Stalo sa to v roku 1962. Tieto predmety boli vyhlásené za národné kultúrne pamiatky na základe trestného konania proti Eduardovi Šťastnému. Medzi predmetmi boli prevažne ukážky európskeho dekoratívneho aj úžitkového porcelánu a skla, olejomaľby z 18. a 19. storočia, ale aj orientálne koberce, akým je napríklad aj vlnený koberec typ Širvan.
Charakter kolekcie nasvedčuje tomu, že E. Šťastný mohol byť zberateľom alebo obchodníkom s umením. Tento prípad ma svojho času veľmi zaujal, a tak som začala pátrať. Výsledok bol, aj napriek vynaloženému úsiliu a času, neuspokojujúci. Pána Šťastného sa nepodarilo bližšie identifikovať a nie je možné povedať, či proces s ním bol vykonštruovaný. Vieme len, že išlo o „trestný čin proti jednotnému hospodárskemu plánu, a síce ohrozenie zásobovania a ohrozenie devízového hospodárstva v prípade neohlásenia alebo neodvedenia majetkových hodnôt.“ Ukázalo sa, že veľká časť jeho majetku sa dostala aj do zbierok Múzea Červený Kameň. Pátranie pokračuje.
5/ Poštátnenie počas 2. svetovej vojny
Jednou z hybných síl provenienčnému výskumu v posledných desaťročiach je pátranie po arizovaných umeleckých predmetoch Židov z čias 2. svetovej vojny. Zhodou náhod som sa pred časom dostala k dokumentom, vďaka ktorým bolo možné popísať postup poštátňovania umeleckých hnuteľných pamiatok slovenských Židov a identifikovať niektoré z nich v našich zbierkach. Zoznamy umeleckých diel, ktoré patrili Židom boli v rokoch 1942–1943 spisované podľa miest, nie konkrétnych mien. Preto je skoro nemožné určiť pôvodných majiteľov. Podarilo sa mi to len v prípade obrazov „žida Bárkánya z Prešova“. Eugen Bárkány (1885–1967), miestny staviteľ a zberateľ, vlastnil obrazy s baníckou tematikou od Júliusa (Gyulu) Szent-Istványa (1881–1930), s ktorým sa spriatelil na fronte 1. svetovej vojny. O obrazy prejavili záujem dve banské mestá, nakoniec ich Ministerstvo školstva a národnej osvety pridelilo Gelnici. Po vojne Bárkány obrazy reštituoval a jeden z nich predal v roku 1955 SNG.
SNG v spolupráci so Židovským komunitným múzeum v Bratislave pripravila v roku 2013 výstavu Tieň minulosti k danej téme.
6/ Vyvlastnenie počas komunistického režimu
S nástupom komunizmu v roku 1948 sa zo šľachty stal triedny nepriateľ a štát začal s vyvlastňovaním majetku jej príslušníkov. Takýmto spôsobom pripravil represívny totalitárny režim o majetok aj barónku Margitu Czóbelovú (1891–1972), neter maliara Ladislava Mednyánszkeho (1852–1919). Jej život bol spätý s rodinným kaštieľom v Strážkach, v ktorom počas 2. svetovej vojny ukrývala partizánov. Aj vďaka tomu ju vraj komunisti nechali veľkoryso dožiť v jej zdevastovanom rodinnom sídle spolu a ďalšími nájomníkmi z nižších sociálnych vrstiev. Po jej smrti sa do správy SNG dostal kaštieľ s priľahlým parkom a aj umelecké diela ako obrazy, nábytok, dekoratívne a úžitkové predmety dennej potreby, ale aj vzácne knihy. Po rekonštrukcii objektu sa väčšina mobiliáru aj predmetov vrátili do kaštieľa vo forme expozície dobových interiérov.
Z artefaktov, ktoré ostali v depozitári vyberám na ukážku kyvadlové zrkadlo z obdobia Biedermeier.
Keď sme v roku 2015 pripravovali v galérii výstavu zameranú na toto obdobia, veľmi som dúfala, že sa tento elegantný a pritom hravý kus dostane do najužšieho výberu. Priestorovo sme však boli značne obmedzené a tak zrkadlo ostalo v depozitári.
7/ Prevod časti fondu pri vzniku špecializovanej inštitúcie
Za časť svojho umeleckého fundusu vďačí SNG Slovenskému múzeu (dnes SNM), ktoré jej od založenia galérie v roku 1948 previedlo niekoľko stoviek malieb, kresieb a grafík. Položili tak základy galerijnej zbierky. Rovnaký scenár platil aj pri založení Galérie mesta Bratislavy v roku 1958, ktorej zakladajúca kolekcia diel výtvarného charakteru pochádzala z Múzea mesta Bratislavy, ktorého história siaha až do roku 1868.
Do SNG bol v roku 1951 prevedený lept z roku 1641 s námetom Krst eunucha od nizozemského majstra Rembrandta van Rijn (1606–1669).
Vďaka vyššie spomínanému provenienčnému výskumu arizovaných diel dnes už vieme, že lept sa do zbierok Slovenského múzea dostal z majetku nateraz neznámeho bratislavského Žida. Rovnaký osud malo aj ďalších šesť obrazov prevedených do SNG z múzea v roku 1950.
Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj prevod diel v rámci štátnych inštitúcií. Ten býva podmienený špecifickým charakterom predmetu a snahou o jeho lepšie využitie. Preto sme do majetku Múzea dopravy v Bratislave previedli dva lodné kufre z majetku barónky Czóbelovej. Boli v nich zabalené zbierkové predmety počas ich prevozu z kaštieľa v Strážkach na Zvolenský zámok za účelom uskladnenia v depozitári. Zatiaľ čo u nás slúžili len ako ochranný materiál, v špecializovanom múzeu predstavujú cenné a plnohodnotné zbierkové predmety a boli využité na výstave Na vlnách Dunaja v roku 2012.
Dúfam, že tento krátky exkurz poznatkami zo zákulisia manipulácie s umeleckými dielami bol pre vás aspoň spolovice taký fascinujúci a prekvapivý, ako bol pre mňa v čase jeho výskumu. Môžete si to ľahko vyskúšať aj doma. Skúste zistiť, akými chodníčkami sa k Vám dostali Vaše obľúbene umelecké predmety. Keď zistíte akými peripetiami sa prešli, budete ich mať ešte radšej.
