“Sedem vecí o…” (dobrovoľnej) samote
Pripravila Alexandra Tamásová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia
Osamelosť je zlá. Pre zdravie je rizikovým faktorom, porovnateľným napríklad s obezitou. Toto banálne tvrdenie naberá na konkrétnosti a význame v dnešných časoch, keď väčšina z nás reálne bojuje s pocitmi strachu, neistoty, izolácie a z nich vyplývajúcej osamelosti. Zavretí vo svojich domovoch strácame ochranný vankúš, aký predstavuje dochádzanie do práce, bežné povinnosti a nespočetné sociálne interakcie. Ocitáme sa takpovediac vydaní napospas sami sebe, svojim pocitom a myšlienkam. A mnohí zisťujeme, že za celý doterajší život sme sa nenaučili byť sami.
Spisovateľka a kultúrna kritička Olivia Laing vo svojej sugestívnej knihe Mesto osamelosti prirovnáva osamelosť k pobytu v sklenenom akváriu, kde je človek (subjektívne) uväznený, ale zároveň bolestivo exponovaný. Čím dlhšie táto situácia trvá, tým menej rozumieme sociálnym interakciám a tým ťažšie je „sklenenú stenu“ prelomiť. Navyše, s osamelosťou sa spája množstvo predsudkov — osamelý človek je stigmatizovaný, jeho osamelosť pôsobí na okolie odpudivo, akoby bola nákazlivá.
Podľa neurológov je osamelosť stavom permanentného stresu, resp. „strehu“. Svet vtedy vnímame ako nebezpečný a nepriateľský, a preto sa zdráhame nadviazať medziľudský kontakt, po ktorom tak veľmi túžime. Americký psychológ, spoluzakladateľ odboru sociálnej neurovedy John Caciopppo, ktorý sa osamelosťou zaoberal niekoľko desaťročí, je autorom tzv. evolučnej teórie osamelosti. Pre človeka — prehistorického lovca a zberača, predstavovala jeho uzavretá skupina bezpečie. Naopak, byť sám, alebo ocitnúť sa medzi cudzincami, ktorí mu nerozumeli, znamenalo nebezpečenstvo smrti a aktivovalo reakciu „bojuj, alebo utekaj“. Bolesť z osamelosti je podľa tejto teórie lokalizovaná doslova v tele a jeho pudových reakciách.
Britská kultúrna historička Fay Bound Alberti ponúka inú koncepciu: osamelosť ako rozšírený spoločenský fenomén sa podľa nej vyvinula až v 19. storočí ako vedľajší produkt priemyselnej revolúcie a rozvoja moderného spôsobu života. Možno ju teda popísať aj ako odvrátenú stranu individualizmu a „sebarealizácie“. Tam, kde zdôrazňujem seba, stávajú sa druhí menej dôležitými. Paradoxom súčasného individualizmu je fakt, že hoci sami seba kladieme na prvé miesto, obvykle máme problém sami so sebou vydržať. Za „seba-rozvoj“ či „self-care“ sa totiž často zamieňa konzumné uspokojovanie vlastných bezodných túžob, ktoré nás nenapĺňa, ale naopak vyprázdňuje.
Slovotvorným základom osamelosti je samota. A kým osamelosť je vnímaná ako „choroba“, dobrovoľná samota je pre moderného človeka možno tým najlepším liekom. Samota nás môže mnohému naučiť . Inšpiráciu nachádzame v nespočetných príkladoch jednotlivcov, ktorí z rôznych dôvodov zvolili dobrovoľný odchod z rušného ľudského spoločenstva a uchýlili sa do samoty mestskej pustovne či prírody. Rôzne negatívne i pozitívne kvality samoty zhmotňujú hudobné, výtvarné či literárne diela. V nasledujúcom výbere sa zameriame na fenomén dobrovoľnej, prínosnej samoty, tak ako ju zachytáva vizuálne umenie.
Prvý (kresťanský) pustovník
Jednou z najčastejších motivácií, pre ktoré ľudia boli/sú ochotní vzdať sa spoločenského života, je náboženská viera. Sv. Anton Pustovník (asi 251–356) bol podľa tradície prvým z tzv. púštnych otcov (a matiek), zároveň jeho príbeh do veľkej miery inšpiroval vznik neskorších mníšskych rádov. Narodil sa v Egypte do bohatej kresťanskej rodiny. Po smrti rodičov sa rozhodol nasledovať slová z Matúšovho evanjelia (19:21), kde sa píše: „Riekol mu Ježiš: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebesiach; potom príď a nasleduj ma!“ Vo veku okolo dvadsať rokov sa Anton vzdal majetku a odišiel do púšte, aby sa mohol priblížiť Bohu. Tu žil vo veľkom odriekaní, pričom musel podstúpiť aj rôzne skúšky: podľa životopisu ho diabol pokúšal lenivosťou, nudou, fyzickým utrpením, preludmi zvodných žien, zlatých pokladov či nebezpečných divých zvierat. Anton vytrvalo odolával pomocou modlitby. Podporu mu poskytovali aj zjavenia anjelov a Krista. Aj bez spoločenstva ľudí teda nebol sám — podľa legendy komunikoval s priateľskými i nepriateľskými nadprirodzenými bytosťami. Antonov život v pustatine lákal mnohých návštevníkov i nasledovníkov. Hoci sa vyhýbal poctám, nezabránil tomu, aby sa v blízkosti jeho pustovne usádzalo množstvo nádejných žiakov, a nakoniec sa zhostil úlohy učiteľa — zrejme prvého opáta neformálneho rádu. Život sv. Antona Pustovníka sa stal predlohou mnohých diel (nielen) kresťanského umenia, akým je napríklad oltár vo farskom Kostole sv. Juraja v Spišskej Sobote, ktorého autorom je neznámy majster. Jednotlivé tabule znázorňujú Antonove pokušenia, ale aj zjavenia Krista a anjelov, pričom svätcov jednoduchý odev a pokojný výraz tváre zostávajú nemenné ako vyjadrenie jeho pokoja a vnútornej sily.
Príroda ako obraz duše
Pravdepodobne najvplyvnejšie obrazy osamoteného človeka, prepojeného s divokou prírodou, vytvorili umelci romantizmu. Toto hnutie bolo okrem iného kritickou reakciou na tzv. karteziánsko-newtonovský modernizmus, ktorý chápal prírodu vedecky a objektívne. Naproti tomu pre romantikov je príroda poetická, subjektívna, čarovná. Oceňovali na nej najmä kvalitu vznešenosti, ktorá nemusí byť nutne krásna, útulná ani bezpečná, skôr naopak — vznešená je búrka, víchor, temnota; jednoducho tie podoby prírody, v ktorých sa ukazovala ako človekom nespútaná, a vďaka ktorým tak mohol jednotlivec zažívať existenciu niečoho, čo ho presahuje. Z kultúry romantizmu vyrastá aj ideál vznešeného divocha, ako ho predstavil Jean-Jacques Rousseau a s ním spojený ideál životného štýlu, prepojeného s prírodou. Túto koncepciu do asi najznámejšej literárnej podoby pretavil Henry David Thoreau vo svojej knihe Walden alebo život v lese. Chápanie prírody ako živej, subjektom obdarenej entity sa implicitne objavuje v sérii videí Ota Hudeca (1981), kde autor koncertuje pre prírodu. Inšpiráciou pre prvé video Kukuričná pieseň (Corn Song, 2012) boli americkí Indiáni, ktorí verili, že kukurica bude rásť lepšie, keď jej budú spievať. Vo videu Hudec hrá improvizovaný gitarový koncert pre pole geneticky modifikovanej kukurice, akoby s úmyslom poskytnúť rastlinám svoju vlastnú emotívnu pozornosť a vyvážiť tak neosobnú manipuláciu prírodou, akú predstavuje moderné poľnohospodárstvo. Zatiaľ posledným zo série je video s jasným ekologickým apelom Koncert pre ľadovec Adishi (2017). Na zábere vidíme autora odzadu, umiestneného vo veľkolepej prírodnej scenérii, ktorá voľne pripomína ikonickú maľbu Caspara Davida Friedricha Pútnik nad morom hmly (1818). V oboch prípadoch ide o obraz človeka, ktorý v samote komunikuje s prírodou, vstupuje do nej, ale aj ju necháva vstupovať do seba — subjekt a objekt sa tu prelínajú a príroda sčasti funguje aj ako obraz ľudskej duše.
Osamelý umelec
Súčasťou vžitej „legendy o umelcovi“ je rozšírená predstava, že skutočný umelec je v podstate samotár, ktorý trávi väčšinu času zavretý v ateliéri. Dnes môže byť návyk na „osamelý režim“ výhodou, pretože pre takéhoto jednotlivca „lockdown“ nepredstavuje dramatickú zmenu v životnom štýle. Jedným z najznámejších umelcov-samotárov, ktorých izolovala nielen profesia, ale aj ďalšie faktory, bol Ladislav Mednyánszky (1852–1919). Najmä vďaka zachovaným denníkom máme pomerne dobrú predstavu o tom, akým bol človekom a ako trávil svoj čas. Vieme, že veľa cestoval a — hoci sám bol vzdelaný aristokrat, vítaný vo „vysokých“ kruhoch — pomerne často sa pohyboval na okraji spoločnosti, na ulici medzi tulákmi, resp. ľuďmi z nižších spoločenských vrstiev. Nikdy sa trvale neusadil a nezaložil si rodinu. Keďže bol gay, nemal vo svojej dobe možnosť plnohodnotného partnerského života a nutne musel významnú časť svojej identity zachovávať skrytú. Mednyánszkeho výnimočné dielo a osobnosť zaujali súčasného slovenského maliara a spisovateľa Roberta Bielika (1963), ktorý mu venoval sériu obrazov. Symbolická aj skutočná osamelosť Mednyánszkeho (ako maliara, ale aj človeka v mnohých ohľadoch prevyšujúceho svojich súčasníkov) je najjasnejšie znázornená na maľbe Ladislav M. pracuje, kde umelec sedí na stoličke pri svojom stojane, umiestnený v neurčitom hmlistom prostredí, ktoré pôsobí, akoby sa jeho postava vznášala vysoko nad dolinami, „plaviac sa“ na skalnom ostrovčeku takmer na dosah najvyšších tatranských končiarov. Maliarova osoba sa v tejto Bielikovej sérii stáva takmer ikonografickým typom, azda ešte viac než konkrétnym človekom. Predstavuje ľudskú bytosť odpútanú od bežného života, tragickú, ale zároveň povznesenú, azda dokonca osvietenú. Výjav v sebe obsahuje aj myšlienku na smrť, pretože by mohol pokojne znázorňovať aj maliarov posmrtný život, keď ho nič neruší v dokonalom umeleckom sústredení. Po formálnej stránke je zaujímavým prvkom pokus o napodobenie výzoru starej fotografie, keď Bielik necháva okraj plátna nepomaľovaný a umiestňuje naň kópie pečiatok fotoateliérov z 19. storočia, aj s fľakmi a nedokonalosťami imitujúcimi patinu historickej snímky.
Útočisko pred režimom
V čase normalizácie sa v nútenej izolácii ocitli mnohí ľudia, ktorí sa z rôznych príčin stali „nepriateľmi“ režimu a prišli o svoje zamestnanie a profesijné väzby. Mnohí umelci mali buď celkom zakázané vystavovať, alebo mohli verejne prezentovať len malú, konformnejšiu časť svojej tvorby. To viedlo k vzniku tzv. neoficiálnej scény, z ktorej vzišli mnohí, dnes legendárni neoavantgardní autori (a jedna autorka — Jana Želibská). Členovia scény (ktorá sa, mimochodom, personálne prelínala aj s inými druhmi umenia či dokonca vedy) sa stretávali v súkromní svojich bytov alebo v prírode. Obzvlášť pre Bratislavčanov predstavovalo okolie mesta priestor relatívnej slobody, kde sa konali viaceré podujatia, výstavy, performancie a happeningy. Výnimočné postavenie v týchto kruhoch mal Michal Kern (1938–1994), ktorého priatelia z Bratislavy volali „muž z hôr“. Pochádzal z Močiarov pri Liptovskom Mikuláši a tu aj prežil celý svoj život. Tesné umelcovo spojenie s prírodou a jej cyklami predurčilo smerovanie jeho tvorby. Príroda bola Kernovou témou, ateliérom, materiálom aj nástrojom. Tvoril umenie, ktorého cieľom bolo zviditeľniť skryté kúzlo (tajomstvo) prírody prostredníctvom citlivých, minimálnych zásahov. Jedným z najznámejších diel je fotograficky dokumentovaná akcia s názvom Vytvoril som líniu. Ide o autorovu osamote vykonanú túru zasneženými Tatrami. Súčasťou diela je aj text, objasňujúci jeho význam: „Vytvoril som ju bod po bode, krok za krokom. Zložil som ju z pocitov a zážitkov, napísal som ju do snehu sám so sebou (svojím telom). Sneh ju zakryje a jarné slnko roztopí a zostane len táto spomienka.“
Čítajúca
Jedným z najfrekventovanejších motívov v umeleckých zbierkach múzeí a galérií je postava „čítajúceho“ alebo častejšie „čítajúcej“. Na skicách, kresbách, maľbách aj fotografiách čítajú ženy staré aj mladé, šľachtičné aj sedliačky, ženy smutné aj veselé. Čítajú bibliu, čítajú listy i romány. Ležia pritom na posteli, sedia za stolom, pohodlne sa rozvaľujú v kresle či na lúke. Na slnku aj pri svetle mesiaca či petrolejky; doma, v lese, na schodoch, v električke, v kaviarni. Zvyčajne oblečené, ale nezriedka aj nahé. Dokonca aj svätice čítajú! Motív osamote čítajúcej ženy sa v západnom umení objavuje už od stredoveku a je rozšírený natoľko, až nám jeho všednosť takmer bráni uvedomiť si, že je na tom niečo zvláštne. Početnosť obrazov čítajúcich žien je pritom zjavne v rozpore s historicky obmedzeným prístupom žien k vzdelaniu. Čím je motív „čítajúcej“ pre mužov — umelcov taký fascinujúci? Predovšetkým treba povedať, že čítajúci človek vlastne nie je v pravom zmysle sám. Čítanie je aktom komunikácie. Autor/ka písaného textu (či už ide o list alebo knihu) vkladá do textu svoje „ja“ — písanie je okrem iného aktom kreovania vlastnej identity. Slová, ktoré sa pôvodne sformovali v mysli a v tele pisateľa, si v akte čítania prisvojuje čitateľ/ka. V duchu ich počuje, vyslovované svojím vlastným hlasom. Stávajú sa jej súčasťou. Čítanie teda obsahuje intímnu až erotickú kvalitu. Čítajúca je uzavretá pred svetom, v istom zmysle neprístupná. Pre ženy mohlo čítanie predstavovať jednu z mála činností, keď sa nemuseli podriaďovať očakávaniam okolia, štylizovať sa do žiadnej roly — jednoducho chvíľa oddychu v zmysle akejsi mäkkej emancipácie. Potreba maľovať či fotografovať čítajúce ženy tak môže byť (podľa Jamesa Conlona) vyjadrením mužskej neistoty zoči-voči žene, ktorá má svoje potešenie doslova „vo vlastných rukách“. Vybraná reprodukcia čítajúceho dievčaťa však nepochádza od muža — jej autorkou je Margita Czóbelová (1891–1972). Czóbelová bola neterou Ladislava Mednyánszkeho a poslednou majiteľkou kaštieľa v Strážkach, ktorý je dnes súčasťou SNG. Jej život bol poznačený dramatickými udalosťami 20. storočia — prežila dve svetové vojny, ako aj pád vlastnej šľachtickej triedy. Podobne ako jej slávnejší strýko, aj ona si písala denníky, z ktorých sa dozvedáme o jej živote. Rovnako ako on, aj ona mala záľubu v prírode, prechádzkach a v čítaní kníh. Jej výtvarná tvorba však nebola nikdy považovaná za priekopnícku (známe sú napríklad jej ilustrácie kníh v intenciách secesného štýlu) a známa je najmä tým, že počas druhej svetovej vojny ukryla (v obave pred drancovaním) maľby svojho strýka, ktoré sa nám vďaka nej zachovali. Môžeme sa domnievať, že podobne ako pre iné ženy v tom čase, aj jej možnosti sebarealizácie sa obmedzovali viac-menej na súkromnú sféru. Preto motív dievčaťa čítajúceho v prírode môžeme interpretovať aj ako intímnu výpoveď o sebe samej a príjemných chvíľach oddychu.
Odosobnenie
Tvorba Roberta Bielika sa k téme samoty ponúka z viacerých dôvodov — nielen preto, že je motívom viacerých jeho diel — autor je tiež známym „vlkom-samotárom“. Nie je tajomstvom, že už niekoľko desaťročí sa okrem maľovania a písania venuje aj zenovej meditácii — praxi, ktorá je priam esenciou bytia osamote. V meditácii nielenže je človek sám so sebou, ale samotná prax spočíva v tom, že sa snaží získať odstup od vlastných duševných procesov a zastaviť, alebo aspoň upokojiť vnútorný monológ. Zjednodušene povedané, počas meditácie človek iba nehybne sedí v predpísanej pozícii a sleduje vlastný dych a myšlienky. Táto „prázdnota“ a „nezmyselnosť“ je príčinou, prečo je meditácia taká náročná a pre západného človeka ťažko pochopiteľná. Pre milióny budhistov (mníchov aj laikov) je pritom meditácia po vzore Budhu najdôležitejšou duchovnou praxou. Napokon, počas nehybného sedenia pod stromom Bódhi dosiahol Siddhártha osvietenie. Bielika neprestáva táto prax fascinovať aj ako námet maľby. Počas svojich ciest do Indie a iných krajín často navštevoval budhistické centrá, kde nachádzal námety v podobe mníchov a mníšok. Obraz Zenová mníška znázorňuje postavu v prostredí, odkazujúcom na dávnu predstavu o raji ako priestore jednoty protikladov, kde jednotlivé javy strácajú svoje pozitívne či negatívne kvality: tiger je krotký ako baránok a z ľadovej krajiny vyrážajú ohne.
Skúšanie vlastných limitov
Fenomén pustovníctva má mnoho podôb a motivácií. Okrem hľadania dôverného spojenia s Bohom či prírodou, môže byť dôvodom pre odchod z civilizácie aj revolta, sklamanie z ľudskej spoločnosti, alebo testovanie vlastných limitov a túžba po rozšírenom stave vedomia. Z podobných motivácií vychádza aj aktuálny projekt Dalibora Baču Za kulisou (12. 5. 2020–31. 3. 2021). Umelec vybudoval vo vstupnej hale Galérie moderného umenia v Hradci Králové fyzickú architektúru/komoru, vybavenú lôžkom a sociálnym zariadením. V tejto komore Bača strávi tri týždenné pobyty v tme, bez jedla, či akéhokoľvek sociálneho kontaktu (vrátane internetového). V ďalšej fáze bude prezentovať skúsenosti z týchto pobytov. Ide o akciu, ktorá sčasti nadväzuje na tradíciu extrémnych body artových performancií zo 70. rokov 20. storočia. Umelci ako Vito Acconci, Marina Abramović, Chris Burden alebo českí Jan Mlčoch a Petr Štembera realizovali performancie, ktoré testovali psychické aj fyzické limity človeka. Z domáceho prostredia môžeme uviesť príklad Richarda Fajnora a jeho akciu XXIII/Kristove roky II. (1999), počas ktorej strávil umelec v galerijnom priestore 33 hodín zatvorený v drevenej truhlici. Pre mnohých ľudí môže byť takéto extrémne správanie nepochopiteľné, ale v skutočnosti vyrastá z tisícročnej tradície tzv. prechodových rituálov, ktoré v rôznych formách nachádzame vo všetkých tradičných kultúrach, a ktorá sa zakladá na presvedčení, že extrémne sebazaprenie je nutnou podmienkou prechodu do „vyššej“ kvality života, resp. do rozšíreného, slobodnejšieho vedomia. Samotný názov Bačovho projektu Za kulisou naznačuje, že podľa autora nespočetné mediálne aj iné podnety, ktorým sme denne vystavení, predstavujú kulisu, ktorá triešti našu pozornosť a láka nás kĺzať len po povrchu. Dostať sa „za kulisu“ tak znamená dostať sa do hĺbky, k celistvosti.
Dalibor Bača v Galerii moderního umění v Hradci Králové — foto report
Dalibor Bača v Galerii moderního umění v Hradci Králové — tlačová správa
Súčasťou všetkých prezentovaných príkladov dobrovoľnej samoty je implicitný predpoklad, že určitý čas trvajúca samota má blahodarný vplyv na človeka, ktorý ju prežil, resp. na jeho spoločenstvo. Napokon, sv. Anton pustovník, ako aj Buddha, sa samoty, akokoľvek blaženej, vzdali v prospech spoločenstva. Rozhodli sa stať učiteľmi a dary, ktoré získali, odovzdať svojej komunite. Ich príbehy poznáme vďaka tomu, že sa zo svojej samoty viac či menej „vrátili“. Je však celkom možné, že existuje aj množstvo neznámych, anonymných pustovníkov, ktorí sa zo spoločnosti vytratili nadobro a osvietenie a múdrosť, ktorú (možno) získali, si odnesú do hrobu.
Vďaka náhode sa verejnosť dozvedela o americkom pustovníkovi Christopherovi Knightovi, ktorý strávil v lesnej skrýši bez ľudí neuveriteľných 27 rokov a do civilizácie sa vrátil len preto, že ho chytila polícia pri pokuse o krádež potravín z letného tábora. Napriek mnohým pokusom o porozumenie a analýzu správania tohto človeka zostali jeho motivácie záhadou. Novinár Michael Finkel napísal o nevšednom prípade knihu Posledný pustvoník, založenú na výskume fenoménu pustovníctva a niekoľkých osobných rozhovoroch s Knightom . Uzavretý hlavný hrdina dáva neochotne nahliadnuť do svojho vnútra, keď sa ho novinár pýta na jeho prežívanie samoty: „Samota mi zosilnila vnímanie. Ale pozor, je v tom malý háčik — len čo som zosilnené vnímanie zameral na seba, stratil som identitu. V lese nemáš obecenstvo, nemáš pred kým predstierať. Nemal som potrebu definovať sa. Vlastné ja sa stalo bezvýznamným.“
V týchto slovách je zhrnutá bolesť aj krása samoty. Odhliadnuc od fyziologickej potreby telesného kontaktu, samota je utrpením aj z iných príčin. Pokiaľ našu identitu definujeme ako performatívnu „hru“, jej existencia nutne potrebuje publikum, resp. „spoluhráčov“ — druhých ľudí, s ktorými vstupujeme do interakcie. Keď o túto možnosť prídeme, trpíme. Absencia „obecenstva“ však môže byť aj darom. Vyzliekame sa zo svojich naučených, často nevedome hraných rolí; postupne sa šúpeme ako cibuľa. Čo je na samom dne? Je tam vôbec niečo? Podľa výpovede Knighta, ale aj mnohých iných samotárov, tam môže byť skrytý najväčší poklad — v rozpustení vlastného ja neprichádza ničota, ale naopak, expanzia vedomia a prepojenie s celým svetom.
