“Sedem vecí o…” domácej izolácii, alebo kde trávime najviac času?
Pripravila Katarína Beňová, kurátorka Zbierky umenia 19. storočia
Pomaly uplynie rok, čo sa náš život čoraz viac začal orientovať na domáce prostredie. V kontexte pandemickej situácie, na ktorú nikto z nás nebol dostatočne pripravený, sme sa uzavreli na niekoľko týždňov a mesiacov do našich bytov, domov, prenájmov, chát a chalúp. Veľká časť nášho nielen súkromného, ale hlavne i pracovného času sa dostala medzi štyri steny našich príbytkov. Pred prípravou tohto príspevku som sa spýtala viacerých kamarátov a známych, ako vnímali svoj obytný priestor počas pandémie a ktoré miestnosti boli centrom ich domácností. Pomyselnú hitparádu vyhrala kuchyňa ako miesto varenia, nekonečného servírovania jedla, ale aj miesta na prácu a hry.
Základom sa stala diferenciácia účelu jednotlivých izieb v príbytkoch s ohľadom na počet obyvateľov jednej domácnosti, vek školopovinných detí, počet domácich miláčikov a ďalšie. Pred väčšinu z nás toto obdobie prinieslo nové výzvy. Domáci priestor sa za pochodu upravoval, keď sa nielen tvorili nové kreatívne pracovné kancelárie, ale často i školské triedy a jedálne. Priznajme si, kto z nás za posledný rok nevymaľoval aspoň časť bytu, neprestaval nábytok, dokonca si nenašiel čas na upratanie domácej knižnice, nenakúpil nové izbové rastliny, nábytok a iné doplnky? Tento proces bol samozrejme často nevyhnutný, ale zároveň slúžil aj ako dôležitá psychohygiena.
Sedem pojmov vyjadruje základné priestory a činnosti, s ktorými sme sa konfrontovali (čo i naďalej pokračuje), a ich vizuálnu podobu, ktorú som vybrala z bohatého fondu slovenských galérií, dostupnú na www.webumenia.sk
1. Kuchyňa
Kuchyňa je priestorom, v ktorom, väčšina z nás trávi najviac času. Už v starších dejinách umenia sa často spájala s alegorickým znázornením každodenného života, ako to pozorujeme napríklad v nizozemskom maliarstve 17. storočia. Maliari sa koncentrovali na naturalistické a vierohodné zobrazenie okolitého sveta. Vďaka ekonomickému vzostupu niektorých vrstiev spoločnosti sa to prejavilo na objednávkach námetov z každodenného života. Sem môžeme zaradiť diela ako napríklad Kuchynské zátišie od monogramistu I. F. a hlavne Predavač hydiny z dielne Lucasa von Valckenborch (po 1535–1597), ktoré je mu pripísané. Scéna je namiesto z trhu presunutá do interiéru prípravnej kuchyne. Zaujmú prevedenia zátiší zoskupených z naporciovaného mäsa a rýb, doplnené o živú hydinu v klietke. Podľa ovocia a zeleniny môžeme scénu zaradiť do obdobia neskorej jesene až zimy, a práve takýto spôsob zobrazenia často slúžil pre alegorické zobrazenie ročných období.
Téma interakcie človeka, hlavne ženy v interiéri, je opakovane zastúpená v diele Lucie Dovičákovej (1981). Autorka je výbornou pozorovateľkou každodenných situácií v ženského sveta, často spracováva témy, ktoré by sme považovali za banálne alebo marginalizované. Zobrazenia v podobe ženských postáv pri rôznych činnostiach väčšinou odkazujú na množstvo životných úloh, ktoré má žena v rodine a domácnosti. Obraz v zbierke Galérie umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch je stvárnením jadra domácnosti, kuchyne, s množstvom spotrebičov, ktoré sa transformujú do organu, centrálneho ovládacieho pultu, ktorý riadi a ovplyvňuje chod celej domácnosti. Žena, aj keď nie je explicitne zobrazená na tomto diele, je súčasťou kuchyne. Posúva sa do polohy pozorovateľa nekonečných možností ovládania kuchynského priestoru. Práve pandémia tieto jej aktivity dostala do popredia a ženy sa často stávali v priestore kuchyne nielen „tetami“ v školskej jedálni, ale aj učiteľkami, pričom sa ešte aj venovali svojej riadnej práci.
2. Pracovňa
Termín „pracovný priestor“ dostal v súčasnosti nový význam. Na umiestnenie počítača s dobrou kamerou nutnou pre online život, všetkých ďalších pomôcok, ako je šálky s kávou niekedy stačí len kuchynský stôl, prípadne nejaký domáci kút, kde sa dá zložiť. Domáca pracovňa ako samostatná miestnosť, určená naozaj len na prácu, sa stala ternom a pomohla výrazne zlepšiť home office.
Na grafickom liste významného nemeckého maliara a grafika Albrechta Dürera (1471–1528) nachádzame priestrannú miestnosť, kde sa svätec sv. Hieronym venuje práci. Autor vytvoril v roku 1514 svoje tri ikonické grafické práce, kde veľkú pozornosť historikov umenia získava predovšetkým jeho zobrazenie Melanchólie. V zmysle stredovekej scholastiky si pre zobrazenie teologických cností vybral námet sv. Hieronyma v pracovni. Táto scéna sa zameriava na svätca, prekladateľa biblie do latinčiny, kde býva stvárnený ako Kristov nasledovník, sediaci pri písaní, plne sústredený a ponorený do svojej práce. V popredí v tichosti odpočívajú lev a pes. Do pracovne vniká cez veľké okná svetlo, ktoré harmonizuje celú scénu. Svätý Hieronym patril k obľúbeným svätcom v humanistických kruhoch okolo Dürera. Jeho pracovňa, ktorej dominuje pevný stôl, je komfortne zariadená — s písacím pultom, lavicami a poličkami, na ktoré autor dômyselne rozmiestnil viaceré predmety od presýpacích hodín až po svätcov klobúk zavesený na stene.
3. Vzdelávanie doma
V čase pandémie dostali špeciálne rodiny s deťmi veľmi náročnú úlohu: skĺbiť nielen pracovné aktivity home office, ale aj vzdelávanie detí a k tomu ešte zabezpečiť domácu stravu aspoň 3x denne.
Dnes už má domáceho učiteľa/ku naozaj málokto, ale v priebehu 19. storočia, keď sa začalo čoraz viac dohliadať na školskú dochádzku, len tie najvyššie vrstvy mali možnosti zamestnať domáceho učiteľa a vychovávateľa pre svojich potomkov. Na kresbe amatérskej maliarky grófky Henriety Odescalchi, rod. Zichy Ferarris (1800–1850), máme doklad o domácej výchove. Zachytila svojho jediného syna Viktora (1833–1880) pri návšteve v Rusovciach. Súčasťou jeho vyučovania bolo nielen učenie jazykov a histórie, ale aj hry. V parku kaštieľa v Rusovciach, ktorý patril grófkinej rodine a ktorý i po sobáši grófka Odescalchi často navštevovala, si zaznamenala scénu hry v prírode. V roku 1837 len štvorročný Viktor je v parku s balónom v ruke, v spoločnosti svojho vychovávateľa obkolesený pôvabnou vegetáciou rusoveckej záhrady.
Pre koncentrovanú prácu je dôležité sústredenie, ktoré v čase, keď je celá rodina pokope, sa stalo naozaj náročným. Aj umelec ako rodič si strážil priestor svojho ateliéru, kde mohol nerušene pracovať. Viacerí maliari sa zameriavali na zachytávanie svojej každodennosti a ako príklad môžeme uviesť moment návštevy detí v ateliéri maliara nemeckého pôvodu Maxa Kurtha (1869–1962). Po vyštudovaní maliarstva na akadémii v Lipsku a Berlíne sa vybral na študijné cesty. Jedna z nich ho zaviedla na východné Slovensko do okolia Prešova. Vďaka osobným kontaktom jeho manželky sa zoznámil s významným plenéristom Pálom Szinyeim Mersem. Od roku 1901 začal žiť v Prešove. Tvoril dekoratívne štylizované scény z každodenného života, záznamy prchavých okamihov. Na zobrazenej scéne ateliéru vidíme spôsobne sediace umelcove deti medzi namaľovanými obrazmi.
4. Balkón
Za výhru v lotérii mohli považovať viacerí z nás, ak počas domácej izolácie mohli využiť priestor balkóna, terasy, predzáhradky alebo dokonca vlastnej záhrady. Tie priestory sa tiež stali predmetom kultivácie, dopĺňania nových rastlín, vytvárania dokonca nových pracovných priestorov, keď to ročné obdobie umožnilo (špeciálne na jar). Do 30. rokov 20. storočia je možné zaradiť modernistický obraz slovenskej maliarky Ester Šimerovej Martinčekovej (1909–2005). Vznikol pravdepodobne krátko po jej štúdiách v Paríži, kde sa mohla konfrontovať s aktuálnou umeleckou scénou, doznievaním prác jej učiteľky Alexandry Exterovej a mnohých ďalších. Po vzore kubistických maliarov využívala techniku koláže, ktorú nachádzame i na jej diele Balkón, ktorý je jej vizuálnou predstavou malého priestoru, kde pred neutrálnym priestorom umiestnila predmety v abstrahovanej forme.
Bratislavský maliar, absolvent mníchovskej akadémie, syn známeho miestneho fotografa František Kozics (1864–1900) namaľoval balkón v sídle rodinnej firmy na vtedajšej Promenáde (dnes Hviezdoslavovom námestí). Táto budova, dnes známa ako ambasáda USA, bola dôležitým centrom kultúrneho a umeleckého života Bratislavy, kde na prízemí boli výstavné priestory, na prvom poschodí salón (koncertná a spoločenská sála), a na treťom poschodí bývali majitelia domu. Ponúka divákovi pohľad na budovu v pozadí, kde na nachádza dnešný hotel Carlton. Na balkóne stojí mladá žena v ruke s listom od milého. Komfort tohto priestoru dopĺňa stolička a izbová rastlina.
Balkón je i priestorom konceptuálnej interakcie Júliusa Kollera (1939–2007) a jeho partnerky a spolupracovníčky Květy Fulierovej (1932). Niektoré realizácie z ich časozberného projektu, vlastnej historiografie U.F.O.naut J.K., sú zaznamenávané práve na balkóne ich bytu. Umelec vyhotovil gros svojej práce počas socializmu, keď forma politickej izolácie silne ovplyvnila jeho tvorbu.
5. Salón
Salónna kultúra tvorila dôležitú súčasť spoločenského a kultúrneho života spoločnosti už od čias osvietenstva. Aj keď dnes väčšina z nás doma salón nemá, princípy, ktoré sa uplatňovali pri jeho zariaďovaní, aplikujeme v našich príbytkoch aj dnes. Napriek tomu, že dnes sa veľká časť nášho „social life“ presunula do online priestoru, v rámci spoločenského trávenia času si aj v týchto limitovaných podmienkach snažíme upraviť tú časť príbytkov, ktorú ukazujeme do online sveta. I keď sa nesocializujeme tak, ako sme boli zvyknutí, predsa len aj pred online hovorom s našimi priateľmi alebo s rodinou si doma upraceme a zaoberáme sa aj vizuálnou stránkou nášho interiéru, viacerí sme si nakúpili nový nábytok, doplnky.
Tento spôsob kultivácie bol veľmi rozvinutý v priebehu biedermeiera. Súviselo to s postupnou modernizáciou priestorov, s dôrazom na komfort, ktorý poskytovali nielen závesy, tapety, ale aj výtvarné umenie a izbové rastliny. Na kresbe z roku 1851 od nadaného amatérskeho maliara grófa Viktora Odescalchiho (1833–1880) vidíme salón, kde všetky tieto prvky sú plne uplatnené. Na stolíku v rohu miestnosti je nainštalovaný jeho detský portrét vo veku päť rokov v orientálnom kostýme, ako ho zachytil vyhľadávaný portrétista viedenského biedermeiera Friedrich von Amerling (1803–1887) a ktorý sa dnes nachádza v zbierke Liechtenstein múzea. Miestnosť zachytená na kresbe je salón grófky Henriety Odescalchi v Hirtenbergu pri Viedni. Podobne si aj neznáma rodina zo Spišskej Novej Vsi zariadila svoj salón v polovici 60. rokov 19. storočia. Súčasťou interiéru sú voľne umiestnené sedacie garnitúry, ktoré sa dali rôzne upravovať podľa toho, či sa v salóne konalo hudobné predstavenie, debatný krúžok, alebo keď si členovia rodiny čítali a dámy sa venovali vyšívaniu. Autorom tejto kresby je Ladislav Mednyánszky (1852–1919) a vytvoril ju ešte v čase svojej mladosti pred tým, ako sa stal študentom akadémie v Mníchove.
6. Čitáreň
V priebehu posledného roka si viacero z nás nakúpilo nové knihy, čo si často vyžadovalo prikúpenie nových políc. Viacerí z nás sme si upratali nočné stolíky a prišiel čas, konečne! aj na vytriedenie a preorganizovanie domácich knižníc. Zároveň sa veľmi dôležitým stal i priestor, kde čítame. Do našich obydlí často pribudli nové kreslá a pohovky, niektorým stále vyhovuje si čítať v posteli. Čítanie ako činnosť, ktorá nás kultivuje, vzdeláva, rozširuje naše obzory, je samozrejme aj témou, ktorá sa objavuje vo výtvarnom umení. Jedným z príkladov je obraz v zbierke SNG od maliara Ladislava Mednyánszkeho (1852–1919). Je to jeho veľmi osobné dielo, na plátne zachytil svojho otca, baróna Eduarda Mednyánszkeho, ktorý si číta v priestor vežičky kaštieľa v Strážkach. Pohodlne usadený v príjemnom priestore, v miestnosti, ktorá sa nachádzala v blízkosti významnej historickej knižnice v kaštieľ, kde bol bohatý výber literatúry spĺňajúci intelektuálne nároky rodiny.
S témou privlastnenia si knižnice, ktorá vyzerá ako polica plná prázdnych chrbtov kníh, sa zaoberá slovenský umelec Jaroslav Varga (1980). Jeho projekt Knižnica začal ako „site specific“ projekt pre Vysokú školu výtvarných umení. V tejto forme išlo o čisté biele knihy v sklenených vitrínach. V zbierke intermédií SNG toto dielo Untitled už nadobúda inú formu priamej participácie návštevníka výstavnej miestnosti, ktorá je oblepená tapetou s policami plnými kníh s čistými obalmi. Čitateľ/autor/návštevník tohto priestoru sa stáva jeho aktívnou súčasťou a podľa svojej vôle si zapisuje svoje obľúbené tituly, následne dielo tak neustále pracuje a jeho finálna podoba vznikne až po uzavretí časozberného priestoru. Ako píše kurátorka výstavy Delete v SNG, kde toto dielo bolo vyhľadávanou interakciou, Petra Hanáková: „To, čo na prvý pohľad pôsobí ako jednoduchá a oslobodzujúca avantgardistická negácia (knižnica ako tabula rasa), je však len vstupným gestom umelca. Podstatou diela je totiž participácia: možnosť diváka vstúpiť do prázdnej, ‚vynulovanej‘ knižnice a zabývať si ju vlastnými titulmi.“
7. Extravilán, alebo čas vonku
Naše dočasné uzavretie v domácnostiach sa snažíme zvládnuť prostredníctvom práce, komunikáciou s rodinou a priateľmi, čítaním kníh a sledovaním seriálov či filmov. Jednou z mála aktivít, ktorá — ak je možná — pomáha zlepšeniu psychického stavu; je ňou pobyt v prírode. Pojem „extravilán v rámci okresu“ sa dostal do nášho slovníka a za posledný rok viacerí z nás objavili mnohé zákutia miest a dedín, kde bývame. Pobyt v prírode sa tak stal často našou jedinou možnosťou úniku pred realitou v čase absencie voľného cestovania, ktoré bolo pevnou súčasťou nášho trávenia voľného času a dovoleniek.
Z mnohých príkladov diel, vyjadrujúcich priamu esenciu sily prírody a jej vplyvu človeka, vyberáme práce krajinomaliara Edmunda Gwerka (1895–1956). Usadil sa v Banskej Štiavnici, kde patril k významným plenéristom a pokračoval v tradícii krajinomaľby zameranej na zachytenie stavu duše, známej už od polovice 19. storočia. Atmosféra, ktorá k nám prehovára prostredníctvom jeho diel, je výsledkom maliarových dlhých pobytov v prírode. Zvrásnená krajina v okolí tohto banského mesta, vrch Sitno alebo okolie Tanádu tvoria časté námety. Sugestívny obraz s námetom dvoch postáv pod vplyvom vetra na diele Veternô je toho dôkazom. On sám považoval krajinu ako silnú inšpiráciu: „Len nevyčerpateľný prameň prírody môže tvoriť umenie.“
Aj konceptuálny umelec Rudo Sikora (1946) vo svojej sérii Z mesta von z roku 1970 sa zaoberá trávením času mimo mestskej výstavby. Patril k jedným z prvých autorov, využívajúcich fotografiu ako médium, ktoré technickou manipuláciou pretvára do finálnej podoby svojho konceptu. Motív šípky sa aj v jeho ďalšej tvorbe stal symbolom, vyjadrením života. I sám autor uvádza: „Ak sa vyjadrujem geometricky, tak len preto, že to tak chcem. No svojím — na prvý pohľad konštrukčným ťahom — nedávam geometrické východiská, ale vždy nejakú ideu.“ Sériu Z mesta von tak môžeme chápať nielen ako nabádanie k pobytu v extraviláne, ale i odkaz na vtedajšiu náročnú situáciu života v komunistickom režime, ktorý kontroloval pohyb svojich obyvateľov.
