“Sedem vecí o…” francúzskej politickej karikatúre
Pripravila Eva S. Kotláriková, kurátorka zbierok starého umenia
Humor pomáha prekonať ťažkosti. Len v ozajstnej kríze vieme oceniť príval energie, ktorý prichádza s dobrým vtipom prebúdzajúcim hravosť, zvedavosť, trochu škodoradosti, ale hlavne pocit slobody. Pomôže v boji s nudou, dodá silu, nastaví zrkadlo iným, aj sebe samým, upozorní na neprávosť a hlúposť. Je komunikačným nástrojom, spája ľudí podobnej „fajty“, názorov, je afrodiziakom, tvorcom kamarátstiev, korením života.
Humor je neraz aj politickým nástrojom. Hlavne v dobách, kedy neradno vravieť veci nahlas, vzniká šepkaný humor, súťaž vo vtipoch „o zlatú mrežu“. Vtip je prameňom sociálno-politických dejín, ktorý okrem iného vypovedá aj o temperamente jeho tvorcov a čitateľov, ich vlastnej morálke, zatrpknutosti, skepse a povahe.
Nasledujúce riadky budú patriť Siedmim veciam o francúzskej politickej karikatúre týždenníka La Caricature, jednému zo základných kameňov politickej karikatúry tak, ako ju dnes poznáme. Sú akýmsi mostom medzi dejinami umenia a sociálnou a kultúrnou históriou a ich pochopenie nie je plne možné bez základnej orientácie v dejinách Francúzska 1. polovice 19. storočia. V dobe svojho vzniku, s vysokým percentom negramotnosti v nižších vrstvách obyvateľstva, bola karikatúra vďaka svojmu dosahu na široké publikum neraz väčším ohrozením vládnej moci ako tlačené slovo. Ich autori boli prenasledovaní, zatýkaní, väznení a pokutovaní a napriek tomu až do zavedenia cenzúry s hravosťou, odvahou a drzosťou pokračovali v tvorbe.
1/ Litografia — nové médium
Charles Philipon (1800 — 1861)
Litografia, alebo inak kameňotlač, bola v dobe svojho vzniku rýchlym, moderným médiom. Od jej objavu v roku 1796 veľmi rýchlo prenikala do praxe najmä vďaka svojej finančnej dostupnosti. Od roku 1815 sa postupne rozšírila aj do Francúzska. Na základe svojho princípu bola nekompatibilná s tlačiarenským strojom, prvé litografie sa teda produkovali samostatne alebo vydávali v albumoch. S geniálnym nápadom vkladať litografie do novín prišiel v roku 1830 až Charles Philipon, zakladateľ novín La Caricature. V Paríži od roku 1823 študoval maľbu a ako mnohí iní sa dostal ku litografii so zámerom si popri štúdiu privyrobiť. Prešiel školením litografa a postupne vytvoril okolo seba skupinu výtvarníkov a novinárov, písal preňho okrem iného aj slávny Honoré de Balzac. Philiponov názor na súdobé provládne noviny je zachytený v jeho karikatúre Noviny a ich pasáci. V originálnom titule obsahuje slovnú hračku, v ktorej sa na základe veľkosti písmen mení obsah — z verejných feuilles — listov sa stávajú verejné filles — dievčatá. Tri ženské figúry reprezentujú tri periodiká: Le Moniteur Universel, Le Figaro a Le Constitutionnel. Nevábne dámy s rôznymi atribútmi odkazujúcimi na kráľa sú sprevádzané tromi pánmi, ich podporovateľmi: tučným kričiacim úradníkom, vážnym šľachticom stojacim pod reklamou na vlasový príčesok a hlúpučkým predstaviteľom nižšej meštianskej vrstvy.
2/ Tak ty sa budeš zahrávať s tlačou?
Honoré Daumier (1808 — 1879)
Keď po tzv. Júlovej revolúcii v roku 1830 nastúpil na trón po tyranskom Karolovi X. umiernený Ľudovít Filip d’Orléans, jedným z jeho prvých opatrení, vyžiadaným ľudom, bolo zrušenie cenzúry. Ľudovít Filip od začiatku svojej vlády volil na zmiernenie tlaku medzi rojalistami a republikánmi tzv. juste milieu — strednú cestu, ktorou si ale nakoniec vyslúžil nevôľu oboch táborov. Napriek snahe prezentovať sa ako „občiansky kráľ“, či „buržoázny monarcha“ (symbolicky nosil radšej dáždnik ako žezlo), jeho popularita kvôli korupcii a arogancii orgánov vládnej moci rýchlo upadala. V roku 1833 bol už značne nepopulárny, pričom jeho obrazu nepomáhalo ani zosmiešňovanie v tlači. Karikaturisti si už v tej dobe uvedomovali, že majú v rukách silnú politickú zbraň, vedela o tom však aj druhá strana. Viacerí boli v tomto období zažalovaní, pokutovaní alebo dokonca uväznení. Prudká reakcia tlače nedala na seba dlho čakať. Na tejto litografii tlačiar drví tlačiarenským strojom hlavu figúre, v ktorej na základe atribútov ako dáždnik či bokombrady možno rozpoznať nenávideného panovníka. Titul Ahá, tak ty chceš pchať nos do tlače! tento zmysel jednoznačne dopovedá. V dobe, kedy za podobné diela mohlo hroziť niekoľkomesačné väzenie, nie je možné neobdivovať nielen drzosť, ale aj odvahu autora.
3/ Panovník ako hruška
Auguste Bouquet (1810 — 1846)
Geniálnym ťahom Charlesa Philipona bolo vytvorenie karikatúry Ľudovíta Filipa ako hrušky. Nápad vyšiel z fyzického tvaru hlavy panovníka, ktorý pri svojej nadváhe nosil na vrchu hlavy príčesok, tzv. toupeé a bokombrady. Prístup to bol nadmieru zlomyseľný, proti takejto forme detinského výsmechu bolo nemožné dôstojne sa brániť. Panovník tým zároveň rýchlo prichádzal o rešpekt, veď kto už si len môže vážiť kráľa, ktorý vyzerá ako hruška? Žart sa rýchlo rozšíril a hruška sa následne objavuje v karikatúrach väčšiny umelcov z La Caricature a krátko nato prenikla do všeobecného povedomia. Ľudia ju hromadne kreslili po múroch, Gustav Flaubert dokonca tvrdil, že na svojej ceste Egyptom ju našiel vyrytú do kameňa na vrchole jednej z pyramíd. Na tejto karikatúre od Augusta Bouqueta s titulom Obľúbenci hrušky sa k obrovskému ovociu s naznačenou tvárou túlia dve postavy ministrov — vľavo s obrovským nosom je minister obchodu a verejných prác gróf d’Argout, vpravo Félix Barthe, minister spravodlivosti. Postavy samé vytvárajú na tvári panovníka slávne bokombrady. Priazeň panovníka získavajú lichotením a konformnosťou.
4/ Vrstvy významov
Jean Ignace Isidore Gérard, zvaný Grandville (1803 — 1847)
Karikatúry sú často charakteristické komplexnosťou významových štruktúr — prítomnosťou metafor, skrytých významov a odvolávok na všeobecne známe fenomény, príbehy, či postavy. Takýmto prístupom vyslovená spoločenská kritika je zároveň intelektuálne stimulujúcou zábavou pre poučené publikum. Z dnešného pohľadu môže byť však pomerne náročné ich dešifrovať.
Dielo Barbe bleue, blanche et rouge je odvolávkou na rozprávku o Modrofúzovi (Barbe blue), ktorú publikoval Charles Perrault v roku 1697. Ďalšie farby — blanche et rouge (biela a červená) odkazujú na trikolóru francúzskej zástavy. V rozprávke Modrofúz dovolil manželke navštíviť všetky komnaty svojho hradu okrem jednej, v ktorej skrýval temné tajomstvo — povraždené telá predošlých manželiek. V tejto scéne je Modrofúz zobrazený síce zozadu, ale jasne je možné ho identifikovať ako kráľa Ľudovíta Filipa. Za vlasy drží stelesnenie ústavy — na zemi ležiacu zviazanú ženu, ktorú sa chystá bodnúť. Scéna je situovaná na balkóne stredovekého hradu. Otvorené dvere vľavo poskytujú pohľad do interiéru komnaty s mŕtvymi telami, jedna zo žien má na hlave frýgickú čiapku, od čias francúzskej revolúcie symbol slobody a nezávislosti. Z veže vykláňajúca sa postava manželkinej sestry a ochrankyne je metaforou tlače. Kráľovi oznamuje príchod republiky, dvoch jazdcov prichádzajúcich na hrad (jeden z nich je označený nápisom “REPUBLIC”), a trúbi na trúbky s titulmi republikánskych novín La Tribune a Le National, odporcov vládneho režimu.
5/ Typológia postáv
Charles Joseph Traviès de Villers, zvaný Traviés ( 1804 — 1859)
Niektorí karikaturisti v dielach vytvorili viaceré typizované postavy — Gavarni napríklad typ tzv. lorette — zlatokopky využívajúcej hlúpych boháčov, Henry Monnier používal zas postavu parížskej grisette — naivného pracujúceho dievčaťa, ktoré sa boháč snaží zneužiť. Monnier sa venoval aj vrstve úradníkov, vzťahom medzi nadriadenými a podriadenými a tvrdohlavom dodržiavaní neraz absurdných úradných protokolov. Viacerí karikaturisti vytvorili konkrétnu postavu človiečika so zlými alebo smiešnymi charakteristikami, aby zastupovala konkrétne vrstvy buržoázie. Vnikol tak Monnierov obézny a hlúpy konformista Monsieur Joseph Prudhomme, Daumierov Robert Macaire — podvodník ponúkajúci zázračné a náhle zbohatnutie, alebo Mayeux od Charlesa J.T. de Villers známeho ako Traviés. Tento malý nezbedný hrbáč s výrazne nepeknou tvárou reprezentoval ľud a nižšiu buržoáziu. Často kládol nepríjemné otázky a s detskou naivnou logikou upozorňoval na klamstvá či neprávosti. V tejto scéne Mayeux v tanečnej sále netaktne upozorňuje postavu vojvodu z Orléans, že mu vypadávajú lýtka — vypchávka nohavíc, vďaka ktorej mal vojvoda pôsobiť mužnejšie. V prenesenom význame je karikatúra odvolávkou na politické lži vojvodu — to, čím sa prezentuje, je v príkrom kontraste s realitou.
6/ Pokuty a väzenie
Auguste Desperet (1804 — 1865)
Philipon a jeho spolupracovníci často čelili rôznym žalobám a boli nútení platiť pokuty. Ako jeden zo zdrojov ich financovania slúžila tzv. L’Association Mensuelle Lithographique, ktorá vydávala exkluzívne veľkorozmerné výtlačky na kvalitnom papieri od vybraných umelcov, určené do rúk predplatiteľov. Pokuty boli však len miernejšou formou trestu za drzé žartíky, vládna moc La Caricature neustále monitorovala a neváhala použiť silnejšie zbrane.
Litografia Tri slávne väznice od Augusta Despereta predstavuje Ľudovíta Filipa ako žalárnika s kľúčmi v rukách sediaceho na troch klietkach. V spodnej časti názvy naznačujú väzenia Sainte — Pélagie, nápis Section politique dopovedá jej zameranie na politických väzňov a väzenie La Force. Klietka nad nimi s nápisom Blaye odkazuje na hrad, kde bola väznená Mária Karolína, vojvodkyňa z Berry, matka posledného žijúceho predstaviteľa rodu Bourbon, právoplatného následníka trónu. Spolu so synom dlhé roky z exilu intrigovala za jeho nástup na trón, po príchode do Francúzska bola teda logicky zatknutá. Neskôr po rezignácii na tieto politické ciele odišla žiť do Talianska.
V roku 1831 sa dostal za svoje karikatúry Ľudovíta Filipa pred súd aj Charles Philipon. Svoju obhajobu založil na tom, že podobnosť medzi vzhľadom konkrétneho ovocia a tvárou panovníka nie je vinou karikaturistu, čo dokumentoval kresbou štyroch fáz zmeny tváre Ľudovíta Filipa na hrušku. V roku 1832 bol odsúdený za pohŕdanie osobnosťou panovníka na šesť mesiacov väzenia vo väzení Sainte — Pélagie pre politických väzňov a pokutu 2000 frankov. Jeho kresba sa následne v krátkom čase stala notoricky známym symbolom odporu voči vládnej moci. V tej istej väznici spolu s Philiponom pobudol aj Honoré Daumiér a tu vznikol aj koncept legendárneho periodika Le Charivari, ktoré neskôr vychádzalo až do roku 1937.
7/ Atentát a cenzúra
Paul Gavarni (1804 — 1866)
V júli 1835 sa odohral neúspešný atentát na kráľa Ľudovíta Filipa, v dôsledku čoho boli prijaté, oficiálne v záujme ochrany jeho osoby, viaceré reštrikčné opatrenia. Okrem iného bola opäť zavedená cenzúra tlače. Jej veľký zástanca, minister obchodu Charles Duchatel, v tejto súvislosti povedal, že „nie je nič nebezpečnejšie, páni, ako tieto neslávne známe karikatúry, tieto odporné kresby“, ktoré „majú smrtiace dôsledky“. Philipon bol nútený v auguste 1835 zavrieť La Caricature, čo na dlhú dobu odsúdilo karikatúru na nevinné pranierovanie zlých ľudských vlastností a meštiackej morálky. Le Charivari sa preorientovalo na satiru, ktorá sa naďalej vysmievala režimu, ukrývala sa ale za výsmech z charakterových vlastností buržoázie. Takýmto spôsobom bolo možné, aby denník prežil. Jedno z výrazných období francúzskej politickej karikatúry sa skončilo.
Dobrým príkladom tejto umiernenej línie je Gavarniho Novoročný dar zo série Zodiaque des Gens du Monde, kde manžel ponúka manželke ako darček homoľu cukru, na čo ona odpovedá: „Aj ja, môj milý Henry, som ti kúpila tento pekný malý klobúčik pre mňa.“ Philipon obnovil noviny La Caricature ešte na krátke obdobie v rokoch 1839 — 1842, neboli už však takou politickou zbraňou, ako predtým. Cenzúra tlače mala mať vo Francúzsku ešte dlhé trvanie, na krátko ju zrušili v rokoch 1848 — 1852 a 1870 — 1871, a nakoniec definitívne až v roku 1881.
