“Sedem vecí o…” jedle v galérii
Pripravila Katarína Kolbiarz Chmelinová, kurátorka zbierok starého umenia
Vo výstavných priestoroch i depozitároch galérie sa samozrejme jesť nesmie, no i tak sa v nich skrýva veľa jedla, a to nehovoríme len o potrave duchovnej. Jedlo — nápoje a potraviny — ako existenčná nevyhnutnosť sprevádzajú ľudstvo od jeho počiatkov a to ich čoskoro začalo reflektovať rôznymi spôsobmi. Vďaka tomu je popri žitej každodennosti jedlo predmetom skúmaní rôznych vedných odborov a zároveň predmetom jeho kreatívneho zhodnotenia v umení. Malo a má svoje nezastupiteľné miesto v rôznych náboženských, ako aj svetských či dokonca erotických predstavách a rituáloch. Spája sa s jednotlivcom a zároveň i s celou spoločnosťou, politikou i s filozofiou. Vie spôsobiť pôžitok i stáť v pozadí vojnového konfliktu. Vo výtvarnom umení je jeho pozícia rôzna. Býva integrované do početných naratívnych scén či krajinomalieb, no môže hrať i hlavnú rolu v zobrazení. V závislosti od kontextu dokáže jeho prostredníctvom umelec komunikovať širokú škálu obsahov.
V Európe siahajú korene známej reflexie jedla v umení do antiky. Rímsky filozof 3. storočia Philostratus prostredníctvom tzv. ekphrasis zaznamenal aj dva typy malieb znázorňujúcich jedlo označovaných ako xenia. V prvom type išlo o zobrazenie potravín v surovom stave, dnes by sme povedali raw. Zatiaľ čo druhý typ pracoval s ich podobou po pretvorení ľudskou činnosťou prostredníctvom varenia. Táto dichotómia obsahujúca okaklamy sa opätovne prebúdzala od renesancie a od čias baroka podnes prekvitá. Jedlo v rukách umelca nie je len potravina s nutričnou hodnotou, ale stáva sa aj zdrojom inšpirácie a výživou pre dušu.
Každá jedna potravina i jedlo z nej pripravené má svoj príbeh a históriu, rovnako ako každé z ich umeleckých stvárnení. Komplexný fenomén jedla vo výtvarnom a vizuálnom umení nemožno prirodzene obsiahnuť v takomto formáte, no pozrime sa stručne aspoň na sedem jeho možných aspektov, ktoré zriedkakedy pôsobia samostatne a zvyčajne sa viaceré z nich rôzne prelínajú.
1/ Objekt / dekorácia
Na počiatku umeleckého využitia potravín vo výtvarnom umení je vizuálne preskúmanie ich vonkajších znakov zavŕšené štúdiom možností ich zaznamenania vo zvolenej technike. Jedlý objekt pozorovania umelec zachytáva v bezprostrednom kontakte s ním či z pamäti snažiac sa postihnúť jeho vizuálne určujúce všeobecné i špecifické znaky. Donedávna boli aj objekty tohto druhu vyžadovanou súčasťou základného štúdia adeptov na výtvarné profesie, pričom ich znázornenie bolo zároveň tréningom techník a metód umeleckého záznamu. Bez ohľadu na možné obsahové výklady bola cieľom suverénnosť a technická bravúra v podaní jednotlivých prvkov. Následnou manipuláciou s nimi vznikali esteticky skĺbené celky s dekoratívnym charakterom či ornamentálne motívy. Keďže išlo o práce spojené s počiatkami výučby či prípravy diel, zachovali sa, zvlášť v starom umení, skôr vzácne.
Vzorovou ukážkou takéhoto štúdia môže byť kolorovaná kresba lieskových orechov od talianskeho maliara a architekta Giovanniho Nanniho, známeho ako Giovanni da Udine. Tento študent a neskôr asistent slávnejšieho Raphaella bol špecialistom na freskové a štukové dekorácie inšpirované tiež antickými dielami z objaveného Neronovho Domus Aurea. V majstrovom ateliéri zodpovedal za nenaratívne súčasti jeho početných realizácií vrátane časti slávnych vatikánskych Stanze di Raffaello či Loggia di Psiche vo Villa Farnesina v Ríme. Jeho skice plodov liesky obyčajnej, vnímaných inak aj ako symbol múdrosti či plodnosti, sú výlučne precíznym skúmaním ich formy v možných obmenách a z rôznych uhlov. Brilantné zvládnutie aj takýchto detailov bolo následne zdrojom ľahkosti v koncipovaní bohatých girlánd a iných dekorácií, pracujúc už nie len s ich estetickou hodnotou, ale i s ich možnými asociáciami a obsahovými väzbami, v prípade ovocia a zeleniny u neho neraz otvorene erotickými.
2/ Symbol
Fakt, že potraviny a nápoje sú v umení neraz nositeľmi rôznych symbolických obsahov, nijak neprekvapuje. Od starovekého sepulkrálneho umenia Egypta, kde sa verilo, že ich zobrazenie umožní nasýtenie v posmrtnom svete, až po nedávnu „banánovú“ aféru v národnom múzeu vo Varšave sú zviazané s priamymi, ako aj s vysoko sofistikovanými symbolickými asociáciami. V európskom výtvarnom umení ich významy najčastejšie korenia vo vzťahu k nadpozemskému svetu a božstvám. Vychádza sa pritom jednak z antickej mytológie a literatúry, kde sa symbolika potravín odvíja najmä od tajomstiev a plodivej sily Zeme (zlaté jablká Hesperidiek, Bakchov vinič, obilie Demeter/Ceres…).
Bohatým zdrojom inšpirácie sú potom pokresťančené významy týchto symbolov a ďalšie podnety z Biblie a iných kresťanských textov. Popri jablku prvého hriechu tu prím jednoznačne hrajú symboly Krista — chlieb (telo), víno (krv), ale aj napr. ryba. Zobrazenia jedla v surovom i ľudským umom upravenom stave sa v umení osamostatnili v období baroka v podobe žánrových výjavov a najmä rôznych typov zátiší. V nich mohli byť napríklad prezentáciou názorovej či náboženskej orientácie, ako aj výrazom sociálneho statusu, bohatstva a moci majiteľa. Obsahovo využívaná bola aj hriešna lákavosť jedla a z neho prameniace potešenie zmyslov neveľmi sa v princípe líšiace od food porna súčasnosti.
Druhou stranou tej istej mince bola prirodzene samotná kritika nekontrolovaného pôžitkárstva ako hriechu s odkazmi na neprimeraný konzum či pominuteľnosť všetkých vecí. Významovú bohatosť prvkov ľudskej výživy potvrdzujú aj zátišia. To, že v starom umení boli zriedkakedy iba estetickým uložením prvkov, dokazuje okrem iného baroková maľba Štefana Michala Vörösa Izbighyho v zbierkach Slovenskej národnej galérie. Toto signované a datované zátišie zo zbierok veľkovaradínskeho a neskôr váckeho biskupa Pavla Forgácha má skrytý christologický význam. Dominantná trojica tekvíc je symbolom nielen bohatstva či prosperity, ale aj Božieho milosrdenstva a súčasne prechodu do inej dimenzie. Na Krista či priamo na jeho zmŕtvychvstanie odkazuje trojica uhoriek a napokon všeobecným symbolom pozemského utrpenia Pána i mučeníkov je bodliak. Vidno i žabu odkazujúcu na smrť a vtákov vyzobávajúcich hmyz spod kôry pňa, vďaka čomu sa maľba zvykne interpretovať aj ako kritika dobových spoločenských, zvlášť cirkevných pomerov vo vtedajšom Uhorskom kráľovstve.
3/ Alegória
Organická povaha potravín podliehajúcich času, ako aj ich závislosť od prírodného cyklu či priamo cyklu agrárneho roku sa odzrkadlila v častom využití rôznych plodov a darov zeme pre zachytenie plynutia času. Kaziace sa a rozkladajúce sa potraviny patria po stáročia k štandardnej výbave vizuálneho moralizátorstva prostredníctvom pripomínania hriechov, už spomenutej pominuteľnosti pozemských vecí a mementa mori.
Aj mimo tejto didakticko-káravej polohy sa od neskorého stredoveku obľube tešilo spodobenie jednotlivých mesiacov či štyroch ročných období, najskôr ako figúr s atribútmi, kde leto zväčša držalo obilie a jeseň vinič či víno. Prevažne šlo o série samostatných zobrazení, ktoré sa nie vždy zachovali spolu a zrejme nie vždy museli obsahovať všetky mesiace či obdobia. Od raného novoveku sledujeme vďaka rastúcemu záujmu o zátišie a žáner rozvoj tohto konceptu.
K príkladom výpravných alegórií štyroch ročných období, respektíve ich vybraných častí, radíme aj dvojicu neskorých malieb Leta a Jesene od flámskeho maliara Lucasa van Valkenborch, do ktorého malieb zátišia vmaľoval Georg Flegel. Leto predstavil ako krásnu záhradníčku obklopenú bohatstvom sezónnych kvetov a najmä plodov zeme pri jej nohách. Van Valkenborch ako bytostný krajinár veľkoryso rozvrhol celý výjav do hlbokého priestoru. Využil pritom kontrast poľnohospodársky obrábaných záhrad a polí s dekoratívnou záhradou manieristického paláca v pozadí. Jeho maľba mala značný úspech a je známa z viacerých autorských replík a dielenských variantov. Obdobný koncept juxtapozície popredia a pozadia bol už predtým rozšírený v obľúbených trhových scénach frekventovaných v Nizozemsku, zvlášť v Antverpách. A paralelne vznikali príbuzné diela aj v Itálii. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani obľúbené kuchynské zátišia.
Alegorický potenciál jedla sa ale neobmedzoval len na reflexie plynutia času. S potravinami a aktivitami s nimi spojenými sa, prirodzene, stretávame aj v iných výtvarne spracovaných alegóriách. Široké uplatnenie našli napríklad pri stvárneniach jedného z ľudských zmyslov. Chuť a jej rôzne podané alegórie sa na jednej strane viažu priamo na základné vlastnosti zobrazovaných objektov a súčasne poskytujú vďačný priestor pre štúdium výrazov.
4/ Priestor
Lokálne či exotické potraviny v surovom stave, alebo z nich jednoducho či sofistikovane pripravené jedlo Haute Cousine až na úrovni reprezentačného „šperku“, teda nie sú samy o sebe jediné prvky tejto tematiky v umení. Nedielnou súčasťou sú aj naznačené činnosti a zvlášť priestor, s ktorým sú zviazané. V ňom môžu, no nemusia byť priamo zachytené. Stačí, že jednoznačne asociujú prostredie pôvodu, prípravy či rozmanitých foriem spotreby jedla a nápojov.
Vďaka tomu dnes máme možnosť vo výtvarnom umení vidieť prehliadku polí, sadov a záhrad, ale aj trhov, dielní, obchodov, kuchýň, hostincov, salónov či iných miest konzumu v rôznych štýloch a technikách. Sú to diela nielen reprezentačného, ale aj dokumentárneho charakteru. Jeden z vecných pohľadov do kuchyne 19. storočia možno napríklad nájsť v skicári mladého šľachtica Viktora Odescalchiho.
Neveľká, kolorovaná kresba, podľa poznámky autora realizovaná ako záznam konkrétnej kuchyne 18. septembra 1851, nemá priestor definovaný očakávanými prvkami architektúry. Autor si vystačil s pieckou a kuchynským náradím, ktoré pozorovateľa nenechávajú na pochybách o účele miesta. Tento neprofesionálny záznam súkromného charakteru sa spolu so zachyteniami kaštieľa v Rusovciach a jeho obyvateľov zachoval v jednom z autorových skicárov kúpených Slovenskou národnou galériou vo Viedni. Je zároveň dokladom špecifického fenoménu častej a skôr voľnočasovej výtvarnej tvorby aristokratov, ktorí mávali aj súkromných učiteľov. Viktor Odescalchi bol zrejme v tomto ohľade inšpirovaný matkou grófkou Henrietou rodenou Zichy Ferraris, ktorej skicáre ponúkajú množstvo cenných informácií nielen z hľadiska dejín umenia a kultúrnej histórie. Viktor sa výtvarnej tvorbe venoval aj neskôr popri vojenskej kariére.
Napokon v súvislosti s výtvarným záznamom prostredí prípravy jedál nemožno nespomenúť ďalší priestor pre zobrazenie potravín. Ide o rôzne receptáre a kuchárske knihy, prípadne encyklopédie a možno cestopisy, predstavujúce samostatnú kapitolu vizuálneho zachytenia jedla. Odhliadnuc od knižného dizajnu má v nich výtvarné spodobenie potravín a nápojov funkciu informatívnu i dekoratívnu.
5/ Prostriedok
Súčasti ľudskej výživy boli tiež umelcami od nepamäti používané aj ako prostriedok či zámienka pre dosiahnutie želaného efektu. Potraviny a nápoje sú v umení častým prvkom budovania atmosféry, využívajúc pritom okrem iného celú škálu spôsobov a prostredí ich konzumácie. Od honosných tabúľ po skromné stoly ukazujú popri každodennosti aj rozdiely spoločenských tried. Evokujú pocity slasti i previnenia, pozitívnej aj negatívnej spoločenskej komunikácie. Potraviny a ich ekonomický, ekologický či iný rozmer majú pevné miesto v spoločenskej kritike.
Aktuálne sa citlivosť spoločnosti na jedlo a jeho prípravu zvýšila v dôsledku koronavírusovej situácie. Zachytenie či priamo využitie potravín a nápojov vo výtvarnom umení sa tak dostáva do nového svetla. V ňom sa z pamäti vynárajú aj dva škandály minulého roku spôsobené jedlom v umení a súčasne v galérii. V oboch prípadoch hral hlavnú rolu banán.
V apríli 2019 jeho jedenie vo video inštaláciách Natalie LL a Katarzyny Kozyry vyvolalo pohoršenie a zásah cenzúry v Národnom múzeu vo Varšave a následné protesty kultúrnej obce. Koncom toho istého roku bolo v Miami predané kontroverzné dielo talianskeho umelca Maurizia Cattelana s názvom Comedian tvorené len skutočným banánom prilepeným striebornou páskou o stenu galérie Perrotin, a to za závratných 120 000 dolárov.
V oboch prípadoch sa umelecky zhodnotený banán stal prostriedkom iritujúcej spoločenskej kritiky. Uvedený motív nie je v rámci jej ikonografie neznámy, no z historického hľadiska sú v tomto ohľade početnejšie využitia motívu chleba alebo polievky. Samostatné miesto tu zastáva tiež motív radu na jedlo asociovaný najmä s núdzou.
V našom prostredí ho tematizoval napríklad Viliam Weisskopf, povojnový výtvarný redaktor známy politickou satirou. Jeho polievka s názvom Kríza, ktorá je rozdávaná nekončiacemu zástupu anonymných robotníkov, vznikla v čase zostrenia represívneho kurzu slovenskej politiky záveru 50. rokov 20. storočia. Sprevádzaný bol zoštátnením maloobchodu a živností, kolektivizáciou poľnohospodárstva, prepúšťaním politicky nespoľahlivých zamestnancov, problémami so zásobovaním a životnou úrovňou Slovenska zaostávajúcou za Čechami zhruba o štvrtinu.
6/ Materiál
V starom umení patrí nepochybne k prvým asociáciám jedla ako materiálu umeleckého diela tvorba talianskeho manieristu Giuseppe Archimbolda. Jeho špecifický štýl bol založený na vyskladaní zobrazovaných modelov, vrátane portrétu cisára Rudolfa II. z roku 1590, z rôznych netypických materiálov, napr. aj jedla, najmä ovocia a zeleniny. V jeho prípade však nešlo o skutočné potraviny, len o ich kuriózne komponované zobrazenie.
Potraviny a nápoje však nepredstavujú len stvárňované objekty umeleckých diel, ale často sú plne či čiastočne i samotným materiálom týchto stvárnení. Na jednej strane ich prítomnosť nie je na prvý pohľad zreteľná. Predstavovali známe či menej známe zložky výtvarných materiálov. Pomerne dobre je známe používanie vajíčok v tempere či rôznych, i jedlých, olejov pri olejových maľbách. Okrem časti odbornej verejnosti však už len málokto vie, že vo výtvarnej tvorbe boli bežne používané rôzne druhy alkoholu vrátane piva. V podkladoch niektorých malieb nájdeme múku, v niektorých typoch zlátenia používali cesnak, pri polierweisse našla uplatnenie masť. Bohaté umelecké využitie mala odpradávna aj želatína a nemožno zabúdať ani na rôzne sfarbené extrakty a odvary z jedlých rastlín, ani na využitie korenín, ako napríklad šafranu.
Rovnako priame použitie skutočných potravín ako umeleckého média bolo známe v minulosti, no už pomerne bežným sa stáva v súčasnom umení využívajúcom celú jeho škálu od drobných korenín cez kusy surového mäsa až po rôzne spracované jedlá. Diela tohto typu však majú efemérny charakter, keďže ich životnosť je závislá od životnosti zvoleného materiálu. Jeho povaha neumožňuje dlhšie skladovanie a v zbierkových fondoch múzeí a galérií sú preto nanajvýš zriedkavé. Existujú však ojedinelé výnimky.
V depozitároch zbierkotvorných inštitúcií tak napríklad nájdete v dielach lieky v tabletkovej forme, ktoré prirodzene nie sú jedlom a ako sa uvádza, nemôžu byť náhradou vyváženej stravy, no sú rovnako určené pre ľudský tráviaci trakt. V sérii svojich kresieb s názvom Úsmev pre seba ich napríklad využil Štefan Schwarz, ktorý vstúpil na domácu umeleckú scénu v 60. rokoch 20. storočia, no už v ich závere emigroval do Švajčiarska. Dlhodobejšia ochrana diel s týmto typom „doplnku“ v ich materiálovej skladbe prináša svoje riziká.
7/ Produkt
Na záver spomeňme široký priestor pre väzby jedla a jeho zobrazení či výtvarných dotvorení na úrovni umeleckého remesla, ako aj dizajnu. Reč je o potravinách a nápojoch ako o produktoch vyžadujúcich obalový dizajn, pri ktorom sa do popredia dostávajú aj ekonomické aspekty či psychológia vnímania. Sporadicky sa mu venovali okrem dizajnérov aj inak zameraní výtvarní a vizuálni umelci. A tak v zbierkach Slovenskej národnej galérie nájdeme napríklad etikety na Ríbezľové devínske víno od Ľudovíta Fullu zo 70. tokov 20. storočia.
Nový rozmer umeleckého zhodnotenia produktových dizajnov priniesol už v 50. a 60. rokoch 20. storočia pop-art inšpirovaný komerčným umením a masovou kultúrou veľkomiest. Ikonickým dielom je v tomto ohľade slávne spracovanie plechoviek Campbellových polievok Andym Warholom. V rokoch 1961–1962 vytvoril 32 identicky komponovaných malieb rôznych príchutí polievok v konzervách v jednotných obaloch. Vystavil ich na svojej prvej samostatnej výstave v júli 1962 vo Ferus Gallery Los Angeles. Inštalované boli v monotónnom rade tak ako ich predlohy v regáloch obchodov. Bolo to značne kontroverzné gesto pracujúce s replikáciou realisticky zachyteného komerčného produktu stojace v priamom kontraste k spôsobu práce a myslenia v tom čase etablovaného abstraktného expresionizmu. Bezprostredná motivácia, prečo si umelec so slovenskými koreňmi zvolil práve tento v amerických supermarketoch široko dostupný produkt, je interpretovaná rôzne — od podnetu galeristky Muriel Latowovej po jeho vlastnú obľubu polievok. Nič to ale nemení na ich význame.
K motívu, ktorý Warholovi pomohol presadiť sa na umeleckej scéne, sa autor vracal v rôznych fázach svojej tvorby i v rôznych technikách. Okrem už uvedených sú známe zvlášť jeho serigrafie, pričom kolekciu 10 takto umelcom zachytených Campbellových polievok z roku 1968 možno nájsť aj v zbierkach Slovenskej národnej galérie.
