“Sedem vecí o…” Ladislav Mednyánszky a jeho denníky
Pripravila Katarína Beňová, kurátorka zbierok starého umenia
Viacerí z nás si niekedy viedli denník, zaznamenávali si udalosti zo života alebo počas zaujímavých cestovateľských zážitkov. Pre iných je vedenie si denníka istou formou terapie, ktorou bojujú so svojimi démonmi a úzkosťami. Denník je výborný nástroj na reflexiu prežívania vnútorného stavu. Podobne to tak bolo aj u maliara Ladislava Mednyánszkeho (1852–1919), ktorý si viedol denník písaný v maďarskom alebo nemeckom jazyku, ale v trochu „utajenej“ forme gréckej abecedy, skoro celý svoj život. V roku 2019 si Slovenská národná galéria pripomenula 100 rokov od jeho smrti a vydala druhé rozšírené slovenské vydanie Mednyánszkeho denníkových záznamov a výberu korešpondencie. Čitateľom sa tak odkryl veľmi intímny a rozorvaný osud umelca, ktorý sa často pohyboval na okraji spoločnosti. Bol vítanou súčasťou intelektuálnych salónov či už vo Viedni, Budapešti alebo „doma“ v Beckove a v Strážkach. Zároveň sa dobre cítil aj na okraji spoločnosti, na ulici, medzi tulákmi a vagabundmi. Tieto dva jeho svety prepájalo časté cestovanie, veľakrát priam až nutkavá potreba zmeniť miesto pôsobenia.
Mednyánszkeho denníky sú určené nielen milovníkom a znalcom umelcovej tvorby, ale aj širšej verejnosti, ktorá má záujem o zložitú dobu na prelome 19. a 20. storočia. Jeho životný osud súvisí s obdobím Rakúsko-uhorskej monarchie, zložitej politickej situácie ústiacej do 1. svetovej vojny, do ktorej sa Mednyánszky sám prihlási. Rok jeho smrti, 1919, je už akýmsi pomyselným míľnikom ukončenia nielen jeho života, ale i pôvodného politického a geografického rozloženia stredoeurópskeho priestoru. Napriek bohatému obsahu a výpravnosti vydaných Mednyánszkeho denníkov je to stále len torzo toho, čo sa pravdepodobne zachovalo z jeho života a tvorby. Aktuálnych 7 vecí o… sa týka okolností, ktoré súvisia s Mednyánszkeho osobnosťou, a ktoré čitateľovi ponúknu pozrieť sa bližšie na jeho osobnostné črty, dôležité postavy jeho života a zároveň ukážky jeho výtvarného procesu.
1/ Trh v Szolnoku
„Dnes je Štedrý večer. Ráno som šiel na ľad. Devätnástka. Maľoval som akvarel (Trh v Szolnoku), ktorý som venoval matke. Maľoval som u sestry, ona čosi šila. Zhovárali sme sa. …. Podľa akvarelu, namaľovaného pre matku, chcem urobiť obraz námestia v Szolnoku a jarmok (motív by sa našiel).“ [1] (24. december 1877), pondelok, Vianoce, (Strážky)
V roku 1877 Mednyánszky po prvýkrát navštívil mesto Szolnok, ktoré sa nachádza na rieke Tisza. Vďaka záujmu rakúskeho maliara Augusta von Pettenkofena (1822–1889) sa toto malebné mestečko stalo od 50. rokov 19. storočia populárnym miestom pre maliarov z Rakúska i Uhorska. Niektorí sem prišli len raz či dvakrát, pre iných bol Szolnok dlhoročným, predovšetkým letným plenérovým ateliérom. Základom ich námetov sa stala nížinatá krajina pri rieke Tisza, žánrovo-krajinársky koncipované námety zo života mesta, jeho špecifická atmosféra počas trhov a lokálne, etnograficky veľmi vizuálne atraktívne komunity. Mednyánszky pobýval v Szolnoku v roku 1877 a opätovne v roku 1880. Popri osobných kontaktoch, napríklad na rakúsku maliarku Tinu Blau, tu mal možnosť rozpracovať svoje prvé väčšie krajinárske idey, adaptovať osobné skúsenosti z pobytu v Barbizone. Kreslil si motívy rieky, rybárov v Szolnoku a podobne aj jeho zaujal motív trhu so stĺpom sv. Trojice. I na Mednyánszkeho akvareli vidieť rušný život na trhovisku, kde sa predávali kone, dobytok a zelenina, živo sa diskutovalo a handlovalo. V pomernej jednoliatej farebnej mase ľudí si vieme predstaviť rôzne, až exoticky pôsobiace typy (sedliakov, predajcov, Cigánov), ktoré tvorili špecifický mikroorganizmus na námestí sv. Trojice v Szolnoku.
[1] Ladislav Mednyánszky Denníky 1877–1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, SNG Bratislava 2019, s. 50–51.
2/ Šachová partia
„Večer po jedle som trochu čítal, hral som šachy.“ [1] (február — marec 1878, Strážky)
„Odtiaľto odišiel domov, a ja do Caffé Greco, kde som si zahral partiu šachu.“ [2] (marec 1880, Rím)
„Ulica Knézics 10, momentálne pracuje v plynárni. Odtiaľ som šiel do šachovej kaviarne, kde som sa opäť trochu dlhšie zdržal…Čo sa týka šachu, všimol som si na sebe istú určitú prehnanú premenlivosť, či skôr nevyrovnanosť; je to patologický jav súvisiaci s nervami a čiastočná strata sebakontroly, možno je to len únava, netreba príliš dlho hrať, to je boľavé miesto tejto veci.“ [3] (5. január 1894, Budapešť)
Mednyánszky bol vášnivý šachista, čoho dôkazom je i niekoľko nákresov šachových partií, ktoré sú v jeho skicároch a notesoch. Maďarský maliar István Csók (1865–1961) spomína, že s Mednyánszkym pravidelne hrávali šach v Budapešti. Jeho ďalším častým šachovým partnerom bol maliar Károly Lotz (1833–1904). I sám Mednyánszky si v denníkoch zaznamenával miesta, kde hrával šach, či už to bolo doma (hostinec Virágbokor, hotel kniežaťa Istvána alebo hotel Bristol v Budapešti) alebo počas ciest. Pri šachu sa stretávala intelektuálna spoločnosť a tento typ hry plne vyhovoval Mednyánszkeho rozporuplnej osobnosti, kde sa pokojné tempo striedalo s dramatickým, k čomu si sám poznamenal, že to má vplyv na jeho stav.
[1] Ladislav Mednyánszky Denníky 1877–1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, SNG Bratislava 2019, s. 66.
[2] Ladislav Mednyánszky Denníky 1877–1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, SNG Bratislava 2019, s. 75.
[3] Ladislav Mednyánszky Denníky 1877–1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, SNG Bratislava 2019, s. 111–112.
3/ Starý pes
„Napíš čoskoro a podrobne o Vašich každodennostiach, čo by som dal za to, keby som mohol byť pár dní s vami, ale žiaľ, ešte to nejde. Objíma Vás.
Starý Pes.“ [1] (List Mednyánszkeho sestre Miri, Viedeň 13. november 1917)
Mednyánszky mal okolo seba veľmi úzku a dôležitú skupinu ľudí, s ktorými viedol intelektuálne rozhovory, riešil politiku i otázky umenia. Patrili sem jeho švagor Štefan Czóbel, ktorý bol manželom Mednyánszkeho sestry Miri, jeho sestra poetka Minka Czóbelová, ktorá sa s umelcom veľmi zblížila a mali veľmi dobrý vzťah. Môžeme sem zaradiť i umeleckého kritika a publicistu Gyulu Pekára, ktorého Mednyánszky prezýval „Hippi“ či „hroch (Víziló)“, prípadne Neufunlandský pes; umeleckého kritika a maliarovho dôverného priateľa a prvého monografistu Dezső Malonyaya prezývaného „Buli“ alebo „Buldog“ a maliara Ferdinanda Katonu nazývaného „Akibom“. Toto zoskupenie bolo veľmi priateľské a dodávalo Mednyánszkemu veľmi dôležitý pocit stability a zázemia. K blízkemu okruhu patril ešte spisovateľ Zsigmund Justh, ktorého Mednyánszky niekoľkokrát portrétoval. Tiež v jednom z listov Justh spomína na „starého psa“, teda na Mednyánszkeho, ktorý bude mať v jeho románe veľkú úlohu akéhosi starostlivého ochrancu. Keď v roku 1906 vyšiel román Fuimus, hlavná postava Lipóta Czobora alias Poldiho (vytvorená podľa Mednyánszkeho) sa sama označuje za „starého psa“.
[1] Ladislav Mednyánszky Denníky 1877–1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, SNG Bratislava 2019, s. 596.
4/ Ateliér v Strážkach
„Ráno som upratoval, po raňajkách som sa prechádzal, potom som šiel do ateliéru, kde som sa odhodlal na väčšie zmeny. Príčinou mnohých neúspechov je tendencia robiť všetko vo veľkých formátoch, väčších než je žiaduce.“ [1] (24. december 1877), pondelok, Vianoce (Strážky)
„Dnes som sa zobudil neskoro a nie v najlepšej nálade. Idúc do ateliéru sa však vo mne nálada prebudila. Až natoľko, že som sa vo veľkom pustil do motívu potoka. Do večera bol celý podmaľovaný.“ [2] (január 1878), pondelok (Strážky)
Prvý ateliér mal Mednyánszky v jednej z vežových izieb kaštieľa v Strážkach. Neskôr sa jeho otec, barón Eduard Mednyánszky, rozhodol nechať postaviť pri kaštieli, v blízkosti hospodárskych budov, murovaný ateliér — tzv. švajčiarsky domček. Mal byť trochu ďalej od domu, aby sa maliar necítil stiesnene. Podľa spomienok umelcovej sestry Miri Czóbelovej sa malo začať so stavbou v roku 1878, teda krátko po tom, ako sa maliar vrátil zo svojho prvého francúzskeho pobytu a zároveň po tom, ako definitívne ukončil svoje akademické výtvarné štúdiá v Mníchove a Paríži. Na stavbe ateliéru sa pravdepodobne pracovalo dlhšie a v roku 1888 si barón Mednyánszky zapísal v jednom liste, že je s výstavbou veľmi spokojný. Po umelcovej smrti rodina s pietou ochraňovala obrazy, kresby a prípravné štúdie, ktoré tam po Mednyánszkom ostali. Umelcova neter, barónka Margita Czóbelová, opatrovala stavbu ateliéru, ktorá ale bola po druhej svetovej vojne postupne rozobratá na murivo. V medzivojnovom období ju zachytila na jednom zo svojich diel.
5/ Blažej Ladecky / Nešťastie
„Predovšetkým, ohliadnuc sa za uplynulým rokom, prichádzaš mi na um ty, drahý, chudák priateľ Blazsej Ladecky (Ladeczky); navždy som ťa stratil… Neskoro popoludní tvoja duša odišla. Bola nedeľa 12. júna, nevľúdny, studený daždivý deň, ešte som nič netušil. Ty si už vtedy bez života ležal vystretý vo väčšej izbe, okolo teba smútili tvoji blízki. Pondelkové ráno bolo tiež chladné, nevľúdne, tmavosivé, išiel som von pracovať, vzal som so sebou nášho malého psíka“ [1] (31. december 1881, Beckov)
Už od detstva mal Mednyánszky dôverných priateľov, ktorí mu robili spoločnosť v prostredí Strážok a Beckova, kde vyrastal a strávil mladosť. Patril k nim napríklad Blazsej Ladeczky, ovčiarsky pomocník z Potvoríc, ktorý zomrel v mladom veku v roku 1881 a maliar za ním veľmi smútil. Podobne v mladom veku zomreli aj ďalší jeho blízki, či to bol kočiš Ján Dinda v Strážkach alebo Bálint Kurdi, lodník z Vácu a Mednyánszkeho veľká láska. Smrť Ladeczkého maliara veľmi zasiahla a stala sa pravdepodobne námetom jednej z prvých veľkoformátových figurálnych kompozícií, na ktorých pracoval vo svojom jedinom stálom ateliéri v Strážkach. Nad hrobom a Nešťastie sú dve diela, ktoré reflektujú zachytenie smútku, veľkej bolesti pozostalých, ktorým zomrie dieťa. Sú to práce, ktoré Mednyánszky neprezentoval na verejnosti a boli väčšinu času umiestnené v jeho ateliéri. Vznikli práve na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia, kedy umelec ešte len začínal svoju kariéru. Zatiaľ čo v krajinomaľbe získaval prvé úspechy, figurálna tvorba ostávala dlho skrytá pred divákmi. Nebol si ešte istý svojím prevedením, na čo odkazujú časté premaľby ako i veľkoformátové kresby, ktoré si ako prípravné práce k týmto námetom vyhotovoval.
[1] Ladislav Mednyánszky Denníky 1877–1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, SNG Bratislava 2019, s. 86.
6/ Ferdinand Katona a Mednyánszky
„Dnes som plánoval ísť do Prešporku a odtiaľ do Viedne (vo veci ateliéru) kvôli (Kleinbergerovi) a (Traugottovi).“ [1] (31. december 1880 (Beckov)
„Pravidlom je vyššia morálka. K zvrhnutiu „včerajších“ prispela aj jedna maličkosť. To čo sme si s Bulim hovorili o Akibovi.“ [2] (1. január 1901, Budapešť)
Chudobného židovského mladíka, pôvodným menom Nathan Kleinberger, z ktorého sa stal maliar Ferdinand (Nándor) Katona (1864–1932), si Mednyánszky zobral pod svoje krídla. Ako 15-ročného ho stretol pravdepodobne v Kežmarku a učil ho maľbe. Rozpoznal jeho talent a zabezpečil mu výtvarné štúdiá, pričom napríklad podporil jeho cestu do Paríža, financoval začiatok jeho výtvarnej kariéry, pomáhal mu s prenájmom ateliéru vo Viedni. Katona počas svojho pobytu v Strážkach, kde sa o neho starala maliarova sestra Miri, vyhotovil portréty jej dcér Marianny a Margity. Ich vzťah bol veľmi rozporuplný, keďže Katona až príliš napodobňoval tvorbu svojho učiteľa a zároveň Mednyánszky bol pravdepodobne náročným mentorom. V neskoršom období Katonovej tvorby sa u neho prejavila paranoja, ktorá bola známa budapeštianskemu umeleckému prostrediu. Mal patologickú fixnú ideu, že Mednyánszky „kopíruje“ jeho diela a celý svet sa proti nemu spojil, samozrejme na Mednyánszkeho popud. Katona nezvládol vlastný pocit menejcennosti, ktorý ho pravdepodobne rozvinutím psychickej choroby ovplyvnil až do takej miery, že si vyhotovoval zo svojich diel niekoľko kópií, aby mu aspoň niečo ostalo.
7/ Napájadlo s havranmi
„Dopoludnia som maľoval s Traugottom, potom, končiac s obedom, šiel som do ateliéru, kde som skicoval jeden malý obraz. Malá poľná studnička s válovom, dve vrany na nej. Základný Stimmung je skorý jarný, všade vidno roztápajúci sa sneh. Pri studni a pred ňou stoja mláky vody.“.[1] (február — marec 1878, Strážky)
V slovenských a maďarských zbierkach je Mednyánszkeho tvorba bohato zastúpená. Špecifikom jeho krajinárskej i figurálnej tvorby je fakt, že málokedy on sám svoje diela značil, signatúrami obrazy niekedy opatrovali jeho švagor Štefan Czóbel alebo tajomník József Pálmai. Je veľmi zložité sa vyjadriť aj k časovému zaradeniu Mednyánszkeho tvorby, ktorý keď dosiahol svoj „Stimmung“, tak v rovnakom spôsobe stvárnil námet v 80. rokoch alebo po roku 1900. Práve zachované Mednyánszkeho denníky napomáhajú presnejšie určiť niektoré z námetov, na ktorých umelec pracoval.
Napájadlo s havranmi je jedným z takýchto príkladov. Obraz vyhotovil Mednyánszky v Strážkach, ponechal ho vo svojom jedinom stálom ateliéri, ktorý mu pri hospodárskej časti kaštieľa nechal postaviť jeho otec, barón Eduard Mednyánszky. Tu sústreďoval diela, na ktorých pracoval počas pobytov doma ako i tie, ktoré si nechával len pre svoju potrebu rozpracované. O námete havranov (vrán) pri napájadle v jarnom náladovom prevedení si zapísal informáciu do denníka v roku 1878. Tým pádom bolo možné presnejšie datovať sériu kresieb a výslednú olejomaľbu, ktorá je v zbierke Slovenskej národnej galérie. Tento typický výsek do krajiny so zachytením dojmu namaľoval Mednyánszky pod vplyvom svojej skúsenosti s plenérizmom barbizonskej školy, pričom priamo Barbizone maľoval v roku 1875 počas svojho prvého francúzskeho pobytu.
[1] Ladislav Mednyánszky Denníky 1877–1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, SNG Bratislava 2019, s. 68–69.
Ladislav Mednyánszky. Denníky 1877–1918
Ladislav Mednyánszky. Denníky 1877–1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov.
Knihu si môžete objednať na e-shope sng.sk, ale kúpiť priamo vo vybraných kníhkupectvách.
